ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na hrobe matky v bôľnom plači, hľa, verná, vďačná dcéra kľačí, ručníkom stiera slzy žiaľne, čo z očí smutných tečú valné. Ó, hroby — to sú smutné miesta, tam končí naša časná cesta tam práchnivejú naši milí, čo nás tu smutných opustili. A preca milé mieru miesta, bo cez ne — pováž — vedie cesta v svet nový, slávny, kde Boh chystá nám život večný skrze Krista. Nuž pomodli sa, dcérko, vrele a potom vstaň — a ďalej smele! Tu ešte život čaká teba, tu ešte úkol konať treba. Až potom — (tájde žitie krátké!) — keď zachce Boh, si ľahneš k matke. Čo smrť tu lúči, v jedno splynie, v záhrobnej slávnej domovine.