ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutný už, chmúrny podzim vládne — Hľa obraz, ako hynie, vädne, čokoľvek skvitlo v jarnú dobu — Hej, všetko padá v korisť hrobu… Oj, hroby, hroby, smutné miesta, k vám vedie neomylná cesta každého, kto sa z tela zrodil, čo jako dlho by tu chodil. Krok každý, každé okamženie vždy bližšie k vám nás vedie, ženie, dnes-zajtra slnko žitia zajde — každý si pre vás miestko najde… Oj, hroby, hroby, milé miesta: tu trnistá sa končí cesta: tu nieto žiaľov, bôľov ani, tu zacelejú všetky rany. Tu prestáva už krivdy sila, ktorá nás v časnom žití bila; tu sladký pokoj v strety kynie tomu, kto v kríži lká a hynie. Oj, hroby, hroby, milé miesta, veď tade preci vedie cesta v kraj slávy večnej, juž Boh chystá veriacemu v Pána Jezukrista.