ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už podzim tmavý svetom zvládol, kdejaký kríček, každý zvadol, len kde-tu ešte pozdné bíľa, a ináč smutná, chladná chvíľa, A vlhko všade, až tak plačká, a najhoršie je pre zajáčka, že paša sa mu kazí stále a musí prestáť aj na mále. A prší zavše jako z kupy „Ó, osud môj je ozaj hlúpy!“ tak myslí zajko omrzelý, keď kožušok mu zmokne celý. No zniesol by to — bárs to k jedu — lež má on inú ešte biedu: vôkol sa plancú strelci — vrazi a to mu život veľmi kazí. Vždy bojí sa ich, a hľa, preto aj tam ich vidí, kde ich nieto, toť, na prechádzke jak sa zľakol, dobre že strachom nepokľakol. No nebol strelec to, lež v blízku len strašiak v pustom kapustnisku, a zajkovi je veľmi milo, že sa to šťastne dokončilo.