Vtáčí džavot
Autor: Martin Braxatoris-Sládkovičov
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Tibor Várnagy, Eva Studeničová
1 Čákov, šabľa, srdce smelé — Ako sa to vojsko mele! Útočí a šabľou svíja, hrad za hradom vydobíja! 2 Zúril boj a — ináč neni — našli sa aj poranení; ranených, čo v boji padli, na voz prichystaný kládli. 3 I toť jeden ležať ostal i sa hnedky na voz dostal, ale za to v paľbe stálej vojna prudká trvá ďalej. 4 V tom kôň, či pes mačku zočí, za ňou, nepriateľkou, skočí, mačka sa na vŕbu mele, za ňou pes sa rúti smele. 5 A to bola veľká chyba, bo sa pôda strmo zhýba od vŕby toť k mláke na dol — obrat, prevrat — povyk zvládol: 6 Poranený zjajknul tklivo, potom zamĺknul, že až clivo, len čo voda šplechla živo, a pes skučí, vyje divo. 7 Raneného, neboráka, cele pohltila mláka, len nohy mu vozvýš trčia vojaci sa vôkol hrčia. 8 Poranený, menom Blažko, vychrámal sa horko-ťažko, čierny jako kožuch račí, kričí čo len hrdlo stačí 9 a s celého, aký kde je, omáčka sa čierna leje, a vojsko ho teší hojne — a s tým konec je aj vojne. 10 Rozišli sa hore, dolu ostali len dvaja spolu: Blažko, toť, so starším bratom, verným v boji kamarátom. 11 Idú ruka v ruke spolu, smútkom klonia hlavy dolu. Starší sa aj bojí vera: čo to bude za večera. 12 Svedomie ho trápi, máta, že zle dozeral na brata — Vzdychá: „Zlá je suďba naša: nado mnou sa metla vznáša…“
