ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ztíchly muky preúžasné —, Dokonal Pán… Slnko jasné k západu sa mocne chýli, nábožných žien hlúčok kvíli. Prišiel Jozef s Nikodemom v žiali veľkom v smútku nemom, s citom lásky k Pánu vrelým, s voňavkami, s plátnom bielym. K týmto dvom sa v smutnej chvíli ženy zbožné pridružily, — s láskou v srdci, v nemom žiali telo Pána s kríža sňali. Voňavkami obostreli, zavinuli v kment ho biely, s láskou v srdci, v ťažkom žiali oplakali, pochovali. Kameňom hrob naložili… Rozišiel sa hlúčok milý. Po víťaznom ťažkom boji spí Pán tíško na pokoji… Na tretí deň včasne z rána zbožné ženy k hrobu Pána s masťami šly voňavými, Jeho telo mazať nimi. V srdciach lásky svätej plameň — „Kto že odvalí nám kameň od hrobu?“ hľa, v takej reči daly výraz ťažkej péči. A hľa, kameň už v tú dobu odvalený je od hrobu — „Vstal Pán — už Ho tuto neni“ — teší anjel zbožné ženy. V tebe plesáme, ó Kriste, Tys’ vstal z mŕtvych, vstal si iste, Tys’ náš život, spása večná — Buď Ti sláva presrdečná! Vyveď i nás v onú dobu po spočinku sladkom z hrobu, daj veriacim vrúcne s Teba život večný, slávu neba!