ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeden obozretný gazda — (menoval sa tuším Brázda) strašidlo si v poli spravil, aby sa škôd vtáčích zbavil. A keď bol už strašiak celý, hovorí mu: „Buď že smelý, stráž a varuj, ako treba, lebo ináč zbijem teba!“ Z blízkeho však stromu vtáci prizerali sa tej práci. Spokojný sa gazda stratil — (akiste sa domov vrátil) a tí vtáci — poď! so stromu zrovna k strašiakovi tomu: jeden vzal si klobúk jeho, druhý svliekol kabát s neho, tretí vestu, — ťažko síce: štvrtý svliekol nohavice, a čo ktorý práve dobyl, tým sa odel, priozdobil. Keď sa gazda pozreť vrátil, ako vtákov prekabátil, temer klesol hrúzou v poli: veď je strašiak nahý, holý!… V tom zčul chichot za ohradou — pozre, — hľadí s tvárou bľadou, vyvalí jak plánky oči, a svet s ním sa celý točí — Čo to? hrúza! Jedným slovom: Vtáci v rúchu strašiakovom.