ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedávno stalo sa to, vlani: do hája vyšla Anka malá, aby tam — ako zvykla — v báni jahôdok chutných nasbierala. No, jako, jak nie — v tomže čase nemala šťastia: kade išla, niet jahôd, — kde boly zase, tam jako, jak nie — nenadišla. Už, že sa vráti, usúdila — v tom zhíkne a sa znepokojí hľa, pred ňou razom horská Víla v báječnej kráse, sláve stojí… „Neboj sa, malá! Jak ťa zovú?“ „Mňa Ankou, a Vy kto ste prosím?“ — „Ja Víla hôr som — slovo k slovu — ja dobrým dietkam šťastie nosím.“ „Dobrý deň prajem! (zmyslela si až teraz Anka) — Vy ste milá, recte že, prosím, kde by asi som na jahôdky natrafila?“ „Tam, dieťa moje“ — označila — „Ďakujem pekne, krásna pani!“ Šla Anka — A tam! Jahôd — sila! No verte tak sa stalo vlani.