ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podáva Ľud. Ad. Reuss.

Sotva uplynulo pol stoletia, ako spevy a povesti ľudu, porekadlá, obyčaje a starožitnosti začaly sa spisovať a sbierať, a už tak bohaté sbierky sa sostavily, že sa môžu postaviť ku sbierkam i veľnárodov. Od toho času ale, ako sa písmom utkvely, na vidomoči kapú a u ľudu v zapomenutie prichádzajú. Ľud prestal spievať a povesti sa nevykladajú. Príčinou toho môže byť nový nepriaznivý ruch krajinský, zákony, nové inštitúcie, stavanie železníc i v dosaváď neprístupné a osihotené kraje atď. Slovensko naše od pravekov akoby chránené bolo lesmi a horami pred vpádom divých hord tatárskych a tureckých, tak že živé stariny: tradície, skazky, povesti a obyčaje do našich čias mohly sa v pôvodnosti svojej zachovať a zachrániť ako nikde inde.

Poloha nášho kraja je k tomu i veľmi priaznivá. Tu najväčšia rozmanitosť panuje, jednotvárnosti nepozorovať, ale striedavé vysoké vrchy s rovinami a hlbokými dolinami, bystré potoky a vodopády so zápoľami, temné lesy s planinami, a to v rozličných útvaroch sa zamieňajú a obrazy krásy, úžasnosti, velebnosti a nežnosti predstavujú.^[1] Ale i národ, tento kraj obývajúci, už samo v sebe zvláštnymi názormi a darmi obdarený, všemožne sa snaží túto svoju kolísku a rodisko umnými miestnymi bájami a skazkami ozdobiť a okrášliť, ktoré od praotcov zdedil a na vnukov prenáša. Veď keď zovnútorný ťažký osud ho od viac století tlačí ako vampír, aspoň vnútorne chce sa hýbať; žiť a svoju úľubu v týchto tvorených tradíciach a bájkach hľadať. I sama príroda pri jej veľkoleposti zostáva nemá, mŕtva, bez citu, ona potrebuje duchovné obživenie, aby zanímavými bájami a skazkami živo hľadela a človekovi pôvabnou sa stala. Nie je teda div, že ľud náš o každom významnejšom predmete prírody, alebo o pozostalých z dávnovekosti rumoch, priekopoch, násypoch, mohylách, chlumoch, oltároch, nápisoch, zanechaných baniach, pustých kláštoroch atď. zná zanímavé poznámky robiť, báječnými dejami, menami, osobami, akoby rúchom ozdobiť. O mnohých dejepis mlčí, mnohé pak báje do prosta z pohanského náboženstva sú vzaté a osobnostiami mythologickými opatrené. V takýchto miestnych bájoch často jedno slovo alebo meno padá do ďaleko predhistorickej doby, a umný dejepisec, ethnograf, skúmateľ starožitností a mytholog, zná to do spojitosti s historiou, archäologiou a mythologiou uviesť a prekvapujúce výsledky vykázať. Miestne bájky a skazky majú z tohoto ohľadu výbornú cenu, a táto cena nesmie byť zaznávaná. Až dosaváď nikto sa nepokúsil pozornosť na ne obrátiť a ich spisovať, ačpráve je svrchovaný čas, lebo i ony už-už sa tratia, a o nedlhý čas z pamäti ľudu vymazané budú. Veru škoda by bolo, aby také tvorby, ktoré národ slovenský od tisíc rokov v sebe prechovával a hájil, v nich žil i umrel, večne boly zmarené.

Miestne báje a týmto podobné skazky, na prvý pohľad zdajú sa byť naivné a chatrné plody ľudovej obrazotvornosti; keď sa im ale bližšie prizreme, najdeme, že ony hlboko siahajú do geniusa národného.^[2] V nich totiž sú vyslovené túžby a žiadosti, nádej, mravné naučenie, v nich sa pripomínajú predhistorické príhody, založenie miest a hradov, objavenie baní, uložené poklady. Ony vysvetľujú úkazy prírody a predstavujú mythologické osobnosti. Pri všetkej ich jednoduchosti sotva podarilo by sa niekomu ich napodobniť a v tomto duchu a smysle napísať. Tak na príklad, mnohé a výtečné hudobné komposície máme, ale sotva niektorú z nich si ľud osvojil a prijal, a keď si aj osvojil, teda musia sa geniusu národnému prispôsobiť a značné premeny podstúpiť. Podobne i novoutvorené slovo alebo porekadlo do života a behu uviesť, nesnadno sa dá docieliť. Práve takejto povahy sú i báje a skazky. Národný genius má isté ladenie, istý spôsob cítenia a prejavenia myšlienok, a kto tohoto ducha náležite nepojal a si ho neosvojil, márna bude jeho námaha — v ktoromkoľvek peknom umení niečo nového utvoriť — zostane cudzím, a obecenstvo to zavrhne. Docela iné sú v tomto spise z ducha slovenského vyplývajúce skazky a báchorky. Ony sú od národa ako spevy, slová a porekadlá už prijaté a uznané, nepodliehajú viac žiadnej móde, vkusu a doktríne, tak ako skazky grécke a rimské. Ich budúcnosť a trvanie je zabezpečené. Čím častejšie sa čítajú a pripomínajú, tým viac sa rozširujú a zanímavejšími stávajú. Obdivuhodná vzdelanosť Grékov a originálnosť v umení a vedách v tom sa zakladá, že oni zdola nahor postupovali, najprimitívnejšie národné pochopy za basis si položili a ???? ?? ????? za heslo si vytkli. Iné národy opačne postupovaly, grécku kultúru síce prijaly, ale k nej nie súc pripravené, v nej živorily a zakrpately. Nezbýva nám teda nič iného, ako poznanie nás samých a sbieranie tých tradícií, ktoré nám národ podáva, a uvedenie ich do súzvuku s dnešnou výsosťou vied a umení.

Lokálnych bájov — ako sa to dá popredku videť — je nesmierne množstvo; a preto ich spisovanie a štylisovanie má byť čo najjednoduchejšie, bez všetkých štylistických okrás, individuálnych prídavkov a rozvedenia jednotlivých výjavov, lebo nepíšu sa len so stanoviska básnického, pre bájeslovcov, ethnografov, skúmateľov starožitností atď., ale vôbec a jednak pre všetkých. Mnohé skazky sú medzitým i neúplné a kusé, ktorým sa ale tak odpomôže, keď viac podobných sa posberá a tieto sa vzájomne podľa potreby doplnia. Sú medzitým mnohé všestranne, umne složené a bez vadnej ústrojnosti až k podivu. Pozoruje sa totiž pri nich takrečený dramatický uzol, okolo ktorého sa dej točí. Až po uzol sa dej postupne zaviňuje, potom ale záhadné veci sa rozviňujú, vysvetľujú, až celý dej v jeden celok splynie. Tento uzol ako vrchol deju pozostáva často z krátkej výpovede, hrozby, žiadosti, prísahy atď., a pozornosť poslucháčov udržuje až do konca. Tak sostavená býva každá dobrá bájka, povesť, román, ale i každé dráma.

Mnohé podarené báje naše — ako res nullius — prešly do majetnosti iných národov, a tam v literatúre na novelly, ballady a romány, prepracované, ako vzácne perly sa skvejú. No, podľa smýšľania a geniusa slovenského možno ich snadno poznať, ako bieleho havrana medzi čiernymi. Nezbýva teda iného, ako podľa výpovede J. Kollárovej vo „Vzájemnosti“ vyslovenej: „Čo je slovenské, kdekoľvek je naše“, — takéto odcudzené báje a skazky jednoducho reklamovať. Keď súsedia naši Maďari pred tisíc rokami veľmi slabo obydlené dolné kraje zaujali, nie plenom a mečom, ale pri spoločnom usrozumení tehdajších obyvateľov to sa stalo, že mali príležitosť správu krajinskú, remeslá, roľníctvo, názvy miest, hradov, vrchov, riek, ba i mnohé slová do reči svojej pri pokoji a shode prijať. Pri tejto príležitosti prejali od Slovanov i mnohé národné povesti a miestne báje a skazky a podržali ich až podnes v úplnej pôvodnosti, asnáď vernejšie ako by to sám národ bol učinil. Báje naše behom času istotne sa i podľa okolnosti menily a pretvarovaly, ako sa to i s užívanou rečou stáva, tu ale a u tohoto národa akoby skamenelé vo svojej pôvodnosti zostaly.

Bohaté sklady miestnych bájov poskytujú zvlášte tie miesta, ktoré kresťanstvo z pohanských časov prejalo. Bola to za oných časov hlavná úloha zvestovateľov Spasiteľa všetko čo na pohanstvo upomínalo, ako oltáre, obete, modly, sviatky, obyčaje, ešte i len mená a slová zrušiť a znivočiť, alebo na kresťanský kultus obrátiť. Tak píše Sulp. Severus o pobaltických modlách, že istý biskup Martin, kde modly znivočil, hneď tam alebo chrámy, alebo kláštory postaviť dal.^[3] No sami pohanskí žreci a krevníci najurputnejšími nepriateľmi a najmocnejšími rozširovateľmi kresťanstva sa stali.^[4] Slovania vôbec národ zbožný, svoje náboženstvo, ako žiaden iný národ pilnovali a vzdelávali, všetko svojim bohom venovali a posväcovali, všade modly stavali a im obete donášali. Tak píše Ekhard (Monum. Jutrebog 43). „Vyčnievaly po celom kraji slovanskom modly, polia ale a mestá podobne bohami oplývaly. V obciach vystavené boly svätiny a chrámy rozličným bohom venované. Ba práve svojich bohov i do vojska sebou brávali“. Že na Slovensku a zvlášte v niektorých krajoch modloslužba rozšírená bola, to dosvedčujú mnohé osobné a známe mená, ako: Perún, Morena, Boba, Mája, Lada, Vila, Rusalka, Runa, Ďonďa, Kuga, Vesna, Jasoň, Kykymora, Bohynky, Zimbaba, Tur, Pekelník atď., potom názvy sviatkov ešte i podnes užívaných, ako: Kračún, Vianoce, Hromnice, Turíce, Jastry (u Lužičanov Veľká noc), Rusadlia, Letnice, ale i Sobôtky, Vajanô, chodenie s Morenou, Dedkom a Vesnou. Na pohanské náboženstvo poukazujú i mená jednotlivých vrchov a dolín, ako: Lysá, Žiare, Oltárnô, Háj, Sitno, Sinec, Jas, Peklo, Paromisko, Devin, ale i miest, ako: Tur, Lada, Vesperen, Vit a mnohé iné, ktoré pri uvedení kresťanstva menami svätých a svätíc zamenené boly, práve tak, ako sa to so samými bohami stalo. „Z národních písní jihoslovanských dozvídáme se, píše Dr. Máchal (Nákres báj. slovanského 12), kterak jednotliví svatí rozdelili se o statky světa. Bůh dostál nebeské výšiny, sv. Eliáš hromy a blesky, sv. Jíři stal se hajitelem jara a mládeže, sv. Mikuláš správcem moře, vod a brodů, sv. Pantelejmon vládcem tří velikých světel světa, sv. Petr letního hořka, sv. Maria, nazvaná Ogněna, vládla blesky a ohni, sv. Michal podzimními víchry, sv. Sava sněhy, mrazy a ledy“.

Podobne i legendy o putovaní bohov a ich obcovaní s ľudmi, tým cieľom, aby ich poznali a podľa potreby trestali alebo odmeňovali, prejalo kresťanstvo. V legendách Svantovíta alebo Perúna totiž zastupuje anjel, Kristus alebo Otec Nebeský, vždy ako múdry, dobrý, vševedúci, naproti tomu Pekelníka čili Zloducha zlomyslného a sprostého zastupuje Satan alebo sv. Peter.^[5] Takéto legendy pre zjavené náboženstvo nemajú pražiadnej ceny, pre bájeslovie sú ale vzácne a vítané.

Mnohé rastliny boly podľa bohov, alebo podľa ich vlastností, údov, obleku pozvané, na príklad: Čertkov, Perunika, Ľulok čiže Rulík, Leknín, Králik, Devina čiže Divizna, Kráľovie zelie atď., ale i takéto pôvodné mená sú kresťanskými menami svätých a svätíc zamenené ako na príklad: Sv. Jakuba kvet (Senecio = Lomihnát); Sv. Jána kvet (Chrysanthenum leucanthemum = Matečník); Sv. Jána víno (Ribes rubrum); Sv. Jána krv (Hypericum perforatum = Čertova krv); Sv. Petra koreň (Cichorium Intybus = Čakanka); Byt boží (Ambrosia elatior); Božie koláčiky (Malva rotundifolia); Sv. Ducha koreň (Aethusa cynapium); Ľan Matky Božej (Gladiolus communis); Božia drevina (Viburnum Lantana); Božie drevce (Abrotanum); Božcovník (Asperula odorata); Bohovie kľúče (Primula veris); Boží dar (Eringium) atď. Toto všetko len tým cieľom je predbežne pripomenuté, že pri spisovaní a vysvetlovaní skazok vplyv kresťanstva predpokladať sa má, lebo ony obyčajne v tomto rúchu zavinuté sa predstavujú.

Miestne báje čiže skazky, rozoznávajú sa od povestí tým, že sú k istému predmetu a k istému zemepisnému miestu viazané, a v nich často osoby i menom pomenované. Národné povesti naproti tomu nikdy určené miesto a osoby neudávajú, ale jednoducho neurčite „kde bolo, tam bolo“ sa začínajú.

Istý druh skazok sú už hore uvedené legendy. V legendách sa silne prízvukuje dualismus, princíp totiž belbožstva a černobožstva, ktorý ináče od niektorých mythologov urputne sa zapiera, ale zaznať, ako aj metempsychosis, sa nemôže.^[6] Legendy zvlášte u Čechov a Lužičanov sú obľúbené. Ináče miestne báje, povesti a legendy sú výtvary ducha a geniusa národného, bez individuálneho náteru, kosť z kosti a krv z krvi našej. Nie div, že každý v nich vidí odblesk príbuzný sebe samého, svojho ducha i názoru. Ony sú plody dávno zašlých časov, naše dedictvo: živá starina.

*

Nasledujúca sbierka miestnych bájov, skazok a legend, ako počiatočná, ani prísny poriadok nevyhľadáva; budúcne však, keď sa sbierka zväčší, i tomu sa snadno odpomôže.