ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dobšinský, Obyčaje, str. 91, podáva toto:

Rodište Jánošíkovo kladú ľudové povesti do Tatier, ale neshodujú sa na mene rodnej jeho dediny. Tak Dobšinský počul udávať Ťarchovú, Zázrivú, Lubochňu, Sklabiňu a i. Otec dal vraj Jánošíka učiť na kňaza; raz pýtal zemský pán porciu, ale otec nemal čím zaplatiť. Syn prosil u pána, ale ten chcel ho dať „ztiahnuť“. Jánošík sa raz „zvrtnul“ a pánova čeliadka ležala v prachu. Potom otec išiel predávať bujakov do mesta, Jánošík sa preobliekol a na ceste peniaze otcovi sobral. Doma mu ich síce vrátil, ale pustil sa po zboji, že ho čert už nepozná, keď ho nepoznal vlastný otec. Prijímal len zkúsených kamarátov, čo len bohatých sberajú, chudobným merajú. Jeho cieľom bolo „krivdy po svete naprávať, biednych a nešťastných zastávať“. Bol vždy tam, kde si nešťastní sťažovali. Sedliakovi, ktorý plakal nad volmi, zabitými hromom, vraj povedal: „Čo pán, stolica a hrom pokazí, to valaška Jankova ponapráva na pár razí.“ Pod Tatrami niet dediny, kde by nevedeli rozprávať, čo dobrého urobil tu i tam Jánošík chudobným. Všetky povesti sa shodujú v tom, že Jánošík nikdy nikoho nezabil. Že bol onen kňaz pri Studienke zabitý, stalo sa bez vedomia a svolenia Jánošíkovho, a vinníci boli potrestaní. Jánošík sa dával ohlasovať pánom zámkov, prišiel nečakane a sobral, čo chcel. Pocestných zastavoval slovami: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“, ale kto sa nebránil, neublížil mu.

2. Procházka, str. 69 — 71, má verziu z Trenčianskej stolice.

Jánošík stretol v lese otca, keď sa vracal s trhu s peniazmi, a okradol ho; otec ho nepoznal, doma Janko peniaze vrátil a vravel, že pôjde „na zboj“.

Postretol ženu a spýtal sa jej, či sa nebojí Janka; žena prisvedčila a Jánošík jej kázal nakúpiť cvočkov. Keď ich priniesla, rozkázal jej ľahnúť na brucho a nabil jej cvočky do piat preto, aby sa ho bála. Jej muž vydal sa na Jánošíka, strelil, guľky s neho sletely, lebo bol „od mamky začaruvaný“, Jánošík priviazal ho ku stromu do mraveniska.

Jánošík prišiel do krčmy, rozkázal si sólo, chlapci ho chceli vyhodiť, ale Janko ich povyhadzoval sám; baba im poradila, aby nasypali na zem hrachu, a keď to nepomohlo, aby mu rozrezali „šmocku u polikaček“. Jánošíka zabili, ale okres musí platiť zato kráľovi ročne päťdesiat zlatých pokuty, kým takého chlapa zasa nevychovajú.

3. Z Liptova je verzia v pozostalosti S. Czamblovej, rozprával ju Kunaj Žofia v Štrbe 13. VI. 1900.

„Bou jeden ocec, mau synov dvoch; ti synovia boli jeden frišny a jeden lenivy. Ten lenivy sa poza pec šulau. Nuž ho ocec preto nerad vidzeu. Potom šieu na jarmark. Nuž ten syn sa zabrau vopred neho. Na cestu mu zastau a penaze mu odnau. Ocec pridze domu plačuci, že ho zbojnik ozbijau. A syn už doma bou. To bouo prvšuo jeho zbojstvo. Potom ako ocec puakau, povedau syn Janošík: ,Ocec, tu sa penaze.‘ Tedy ocec sa na nom zadivau, ani to verit nechceu. Potom Janošík od oca odišieu a na zboj šieu s kamaraci, dvanasci boli vedno aj s nimi. Tak potom, dze čo mohou, to zbijau.

Sukenika jedneho obrau, a kedz potom Važčanky šli spievajuci do Hyb na jarmark:

A on to čuu. Nuž im potom za to namerau z teho ukradzenjeho sukna od svrčiny do svrčiny.

Janošík bou strašne mocný. Kedz išli z vinom a nechceli mu dac najlepšu bočku, vzau voz i prevaliu hore nohami a tak si potom zau, kelo sa mu pačilo. Kedz stau na skauu, nuž nohy vybiu do skaui, taki bou mocny. A v Tatrach našich si pivnicu založiu, lenže ju nemožeme najsc. Janošíka nemohli nukdze uuapic, choc ho i dadzi uuapiui, to mu nemohui nič urobic. Len raz rozkazau: ,Sekerka rubaj!‘, hnedz šetko porubaua. Hibaj potom ho frajerka zradziua. Tej sa priznau, že ma moc v remeni. Nuž ako ho pri nej uuapiui, to liali don masuo praženuo, hrach mu pod nohy sipaui, že ho zvalia, a nemohui ho. A potom ta frajerka skrikua, že v remeni ma moc. Nuž mu ho potom roztrhli a tak ho zviazali. Potom ho za jedno rebro obesili. Tak ho vezli z Tepličky až do Mikuuaša. Tam ho trimaui, kim mu višiou sud. Sud vypovedau, že ho idu puscic, a on potom povedau, že kedz ho načali, žebi ho aj dokonali. Nuž za to luptovska stolica viaču porciu puaci, že toho Janošika zmarnili (že nie zmarniui!)“

4. Iba prvá scéna opisuje sa vo verzii z Oravskej stolice, a rozprával ju Ondrej Kovalčík vo Veľ. Bysterci. Zapísal Samo Czambel 28. VI. 1900.

Predoslaný je motív o jeho nadájaní.

„Počuu som, že var’ seden rokou mater cicau.^[15] I stolček jej pod nohy už doniesou, keď cicau. Ale on bou len taký pecúch, neťahau sa do roboty a ľen na peci ležau. Keď raz otec išieu na jarmak kroz, odpytujem, volou, vzäu sebou peňaze a syn mu povedau, že by nechodiu na jarmak, že peňaze odberú, a otec ľen šieu. A Janošík sa poton z pece zvljekou a obljekou sä do zbojníckych hábou. A ocä prebiehou a zastau mu v ceste, käde šieu, a peňaze mu odobrau. Otec zostau ako bez seba a Janošík utekau domou, ocä zasä prebiehou a otec ho zasä našieu na peci. Povedau synovi otec: ,Praudu si mi, synku, poviedau, že mne zbojníci peňaze veznú!‘ ,A, hľä, povedau som vám. A či bou za taký chlap, ako jä?‘ ,Ha, čože si ty, ty si ľen pecúch, ale to bou chlap ako jedľä, som sä zľäkou.‘ Potom sä Janošík zasä obljekou do tých hábov a prišieu pred oca: ,Otec, či bou za taký, ako ja ťeraz.‘ ,Ja, veru, synku, taký bou.‘ ,To som vám jä vzäu peňaze. Tu sa sta vaše peňaze.‘ A peňaze mu vrátiu. Poton vac u otca nebou a išieu pomedzi svet.“

5. Z Oravskej stolice je verzia „Jánošík“ ktorú rozprávala Zuzana Múka rod. Uhrík v Jasenovej. Zapísal S. Czambel.

„Von bou z Horniakou z chudobných rodičou a mau ešte iba zo dvanác rokou a už pocítiu, keď boli urbáre, že páni prenasledovali veľmi sedlaka i jeho rodičou. Nato sa velmi hnevau, že miseli byť v takom otroctve, začau sa hnevať na pánov a začau zbierať kamarátou k sebe, že sä misejú vymôcť z toho otroctva. Raz keď prišli páni rozkazovať, žebi šli sedlaci do roboty, nuž sä on nahnevau a začau sä protiviť, že nepôjde. A potom si pomysleu, že dosal páni nás lúpili a teraz my budeme pánou. Tak sa dau s kamaráty na zboj. Tak potom vše pánom brau a chudobným dávau. Potom ho začaľi páni prenasledovať aj jeho kamarátou a miseu sä skrývať po horách. Až ho v luptovskej stoľici chytiľi. Aľe ho nemohľi na žaden spôsob ani poveázať ani ho nemohli prevládať. Prišľi sä tedy radiť jednej starej ženy, ako by ho mohľi premôct. A ta im povedala, že by mu ľen remeň v nohavicoch prerezaľi. Aj mu remeň rozrezaľi a potom ho už zveázali, a potom ho v koľese lámaľi. Jánošík povedau, že keď mu dajú pokoj, že pre kráľa bude slúžiť sám za jeden regiment vojska. Nuž potom kráľ odpísau, že by Jánošíkovi darovaľi život. Ale keď to písmo prišlo, už bou celý pokazený a nechceu žiť tak bez chuti a povedau: ,Keď ste ma uvarili, nuž ma teraz aj zecte.‘ A Luptov dosaľ musí zaň kráľovi platiť.“

6. Dobšinský, Obyčaje, str. 92, zaznačil:

Podľa povestí Jánošík sa stýkal so „žiakmi“ bohoslovia.

Niektorí sa zľakli jeho hromového: stoj! Tých opil pri večeri, ale spiacich dal k zemi pritlačiť. Smelších bral k ohňu, kde sa na ražni piekol celý vôl. Tu dal pre seba a svojich chlapcov kázať. Raz im žiak kázal o spravedlivosti, o božom súde, o horúcom pekle, spolužiaci sa báli, čo z toho bude. Ale Jánošíkovi chlapci si poplakali a po kázaní Jánošík povedal, že im treba, aby každý lepšie dbal na svoju úlohu: nikomu bez príčiny neublížiť a krivdy po svete naprávať. Chlapci Jánošíkovi smelému kňazovi nahádzali plný klobúk peňazí, Jánošík nameral žiakom od buka do buka súkna, aby chodili slušne ošatení.

Niekedy zasa ich zkúšal, či sa dajú na to, na čo nenarástli. Vravel, že jeho chlapci už dávno neboli pri spovedi, či ich niekto nevyspovedá. Iba jeden chcel to urobiť, ale Jánošík sa rozhneval, či nevie, že sa spovedáme len kňazovi a Bohu. Potom sa utíšil a vravel: „Pán Boh vidí a počúva našu spoveď každý deň. Ale aby ste vedeli aj iným povedať, že my, hôrni chlapci, nežijeme len tak bez Boha, teda vám hovorím, že na čo ste nenarástli, to od vás nečakáme; ja však a moji chlapci vedieme si tak, aby naša spoveď i na súdnom dni pred Kristom obstála.“

7. Slovenské Pohľady XIII, str. 165, majú verziu z Trenčianskej, ktorú zaznačil J. Ľ. Holuby.

Jánošík prikázal bačovi v Minčove, aby mu pripravil na večeru barana, až sa vráti z Nitry, ináče že ho uvarí. Bača sa naľakal, nastrčil iného a ušiel. Ten zabil barana, hodil do kotla, holou rukou miešal. Jánošík práve prišiel, páčilo sa mu to, odmenil ho dvoma hrsťami dukátov.

8. Dobšinský, Obyčaje, str. 92, podáva:

Jankovi Kráľovi rozprával medzi r. 1844 — 1847 na Kokave sedliak Matej Zdutov: Jánošík slúžil na Klenovci u Štefánika. Gazda nevedel, koho to má, a pokladal Jánošíka len za takého papľucha. Keď videl, ako Jánošík preskakoval buky a lámal stromy, tu sa podivil a tušil, akého dobrého chlapca chová. V Kokave, kde je teraz zámok grófa Forgáča, bol hostinec, kde za časov Jánošíkových hrala vždy hudba, a tu sa stýkali Kokavci s chlapci Jánošíkovými. Raz chytali Jánošíka. Ten poslal Jašíčka (ináč Ilčík) na jedľu, koľko ich ide. Jašíček odpovedal, že šesťsto a generál pred nimi. Jánošík vravel, aby sa nebáli, že tí všetci sú preňho. Išiel, zabil generála v obrane a zápase; vojaci ušli.

9. Dobšinský, Obyčaje, str. 93 — 94, zaznačil:

Podľa povestí Jánošíka nemohli v horách a na svobode nijako lapiť. Ale stalo sa to v zime v izbe. Tam márne zápasili s ním hajdúsi, až baba zavolala: „Nasypte mu hrachu pod nohy!“ Tak sa Jánošík skĺzol a bol sviazaný. Ale Jánošík, upokojivší sa, roztrhal putá, spadly mu s nôh okovy a tými zaháňal zasa hajdúchov. Na radu babinu mu preťali opasok; tak ztratil Jánošík silu a bol odsúdený na smrť. Odsúdeného vraj zavesili na šibenicu za rebro na hák, kde visel živý až do tretieho dňa. Tu prišla milosť od kráľa, ale keď prišli páni, aby dali Jánošíka sňať, povedal im: „Keď ste ma upiekli, teraz ma už aj zjecte!“ Obzrel sa po Tatrách a vypustil dušu. Liptovská stolica vraj musela mnoho rokov platiť ročne štyri merice dukátov za Jánošíka, lebo vraj on sľúbil, že postaví štyri regimenty vojska kráľovi, ak mu bude darovaný život a ak bude môcť vyzdvihnúť všetky poklady, čo mal v horách.

10. Medvecký, Detva, str. 210, podáva:

Neverná Jánošíkova milenka Katruša, ktorú hrdina hodil do priepasti, narieka na Veľký piatok, že ho už teraz ľúbi. Jej hrob menuje sa dosiaľ Katrušou. Jánošík vraj tam vyryl jej meno.

11. Medvecký, Detva, str. 210, zaznačil:

Jánošík volil si vraj najradšej druhov z Detvy. Spomínajú sa ich mená: Gajdošík, Mucha, Ilčík, Tarko, Potulčík, Surovec, Rajnoha, Ďurica, Garaj, Strunga, Valibuk a Validub.

V jaskyni pod Katrušou má Jánošík poklady. Kto sa ich chce zmocniť, musí priviesť sebou dvanásť rodných bratov. Detvan mal kohúta a sliepku, dal sliepke vysedieť dvanásť kohútikov a s nimi išiel v noci na sv. Jána do jaskyne. Duchovi dal tam tých dvanásť bratov a sám si nabral pokladov.

12. V Časopise Muz. slov. spoločnosti VII, 54, rozpráva sa zo Zvolenskej stolice.

Jánošíkov poklad, skrytý v Sokolove, stráži had a vydá ho tomu, kto mu prinesie dvanásť čiernych kohútikov od jednej sliepky.

Srovn. Sébillot, Folklore de France III, 297; Václavek, Několik poh. a pov. 42 — 43.

13. J. Ľ. Holuby v Slovenských Pohľadoch, XIII, 466, zaznačil z Trenčianskej stolice:

Crmománi (tesári) staväli dom, nemohli vytiahnuť brvno, syn Jánošíkov sa im preto vysmieval a sám ľahko ho vyniesol hore. Tesári sa báli, aby nevyrástol na chlapa svojou silou všetkým nebezpečného, a zabili ho.

14. Podľa rozprávania oravského stolára Julia Bonáryho, ktoré zapísal vo svojom sborníku r. 1909 (str. 37), dal Jánošík dvom robotníkom kopať poklady v Bielej skale. Potom dal robotníkov odprevadiť, a keď boli ďaleko v Oraviciach so zaviazanými očami, pýtal sa ich, či by trafili nazad. Jednému, ktorý povedal, že by trafil i o pol noci, dal vylúpať oči. Umrel potom, pochovali ho a peniaze, ktoré vyrobil, dali mu pod hlavu miesto vankúša.

15. Dobšinský, Obyčaje, str. 91:

Podľa ľudovej povesti Jánošík často napádal vozy s kremnickými dukátmi, v Kremnici razenými a do kráľovských komôr odvážanými. Alebo Jánošík sám sprevádzal vozy, aby sa nič z kráľovského majetku neztratilo, ak sú strážci slabí a bojazliví; alebo bral im toliare, dukáty a dával sypať do jám a pod skaly, aby ich neužil nikto, ani páni, ani zbojníci. Nieto dediny, kde by nebol pod nejakou skalou zavalený Jánošíkov poklad, v horách sú jeho komory, ku ktorým sa nedostane nijaký duch, iba, taký, ktorý by sa vyrovnal Jánošíkovi.

16. V Slovenských Pohľadoch XI, str. 288, je zaznačené:

Kedysi v kuruckých vojnách slúžil u zemského pána akýsi Durigala. Poslali ho raz s peniazmi za hory. Durigala stretol sa v hore s Jánošíkom, peniaze mu vzali a dobre ho nezabili. Zemský pán dal sluhu položiť na dereš a tak ukrutne biť, kým nezamdlel. Keď sluha vyzdravel, odišiel ku „kurucom“, stal sa tam hajtmanom, tiahol s vojskom na toho pána a vypálili zámok. Utiekol potom do hôr a dal sa k Jánošíkovi. Zakopali tam poklady, lenže ich zlý duch stráži.

17. Pokorný, z potulek, I. 33, Sborník Muz. slov. spol. VII, 99, č. 63, podávajú toto:

Pod Bielou Horou pri Nádaši je dutý dub, z ktorého je dolu vyrezaná doska v podobe obdiaľnika. Do tej diery možno prestrčiť hlavu a podívať sa na horejší otvor duba, ktorým bol vraj nasypaný poklad, ktorý našli Taliani, ktorí pracovali na hradskej. Bol vraj to poklad Hrajnohov a bol taký veľký, že sedliak Čáčovan idúci za vozom, v ktorom Taliani odvážali poklad, si nasbieral toľko dukátov, ktoré s voza padaly, čo ich uniesol.

18. Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti V, 4 — 5, má verziu „Poklad Jánošíkov“.

Keď vešali Jánošíkovho druha, pýtali sa ho, čo si želá. Spýtal sa, či je tam niekto z Turčanov, že v moškovskej kaplnke pod strechou je veľký poklad, ale je zapečatený capím zadkom. Kto trikrát uderí capím zadkom, dostane poklad, tretinu nech dá na kostol, tretinu chudobným a tretinu nech si nechá.

19. Ibidem, str. 40, je verzia zo Zvolena.

Zbojník zamuroval poklad Jánošíkov, upravil pažiť, že nikto nič nepoznal. Pýtali sa ho, či by našiel peniaze, odpovedal, že i „slepiačky“, a hneď mu vylúpali oči. Zjavuje sa na tom mieste biely pes.

20. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti VI, 30, č. 20, je zaznačené:

Medzi Breznom a Tisovcom je vrch Zvadlina, kde pramení voda, ale zasa sa ztráca do zeme, až pod Stambergom sa zjavuje. Pri tomto prameni má skryté poklady povestný zbojník Jakub Surovec, kamarát Jánošíkov.

Na vrchole Železnej brány v okrese klenovskom leží zakliaty poklad, ktorý stráži kňaz, t. j. duch Jánošíkov, ktorého možno každých sedem rokov vidieť.

21. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti VI, 31 — 32, č. 21, je rozprávka „Jánošíkov poklad“.

Na vrchu Vepre je v skale uložený ohromný Jánošíkov poklad, ktorý stráži čierny pes s ohnivými očami. Skala sa otvára každoročne na sv. Jána s hrmotom, ako by sa podzemné sklepenie rúcalo, pri tom vyšľahne z otvoru veľký blesk, a môže sa vojsť do jaskyne. Raz ta vošiel valach Martin Smrečok, ktorému bohatý gazda nechcel dať svoju dcéru Anču, pretože bol Martin chudobný. V jaskyni videl sudy so zlatom a striebrom a strašného čierneho psa s iskriacimi očami. Martin sa ho ľakol a chcel sa vrátiť, ale tu predstúpil pred neho muž biely ako ľalia s plamenným pohľadom, a to bol duch Jánošíkov. Ten vyzval Martina, aby si nabral peňazí, koľko len chce, ale aby ich dobre použil a chudobným aby dával; ak bude mať núdzu, aby si zasa prišiel, ale sám. Čierny pes zatým zmizol a Martin si nabral peňazí, koľko uniesol. Potom poďakoval duchovi a vyšiel zo skaly, ktorá sa hneď s rachotom zatvorila. Martin zbohatol a vzal si Aničku. Ona bola zvedavá, odkiaľ má muž peniaze, napokon dostala z neho, že sú z Jánošíkovho pokladu. Na svätojanskú noc vymohla na mužovi, že ju vzal sebou. O polnoci sa skala otvorila, obaja vošli, chceli si nabrať peňazí, ale zem sa začala pohybovať, otvorila sa a poklad sa prepadol. Z prepadlišťa vystúpil sirnatý smrad a biely plameň, Martin i Anka museli utiecť, aby sa nezadusili. Vrátili sa domov s prázdnou kapsou. Po Jánošíkovom poklade už od toho času nieto pamiatky.

Na Vepre je studnička, taká vraj hlboká, ako morské oko, t. j. bez dna. Do nej hodil Jánošík kľúč od svojich pokladov, s podmienkou, že len ten ho môže dostať, kto sa narodí na svätojánsku noc, v svätojánsku noc kľúč v studničke vyhľadá a v skale tajné sklepenie o polnoci otvorí. Ale dodnes sa taký človek nenašiel.

22. Ibidem, str. 32, č. 22, je verzia „Vlkolakov poklad“.

Vo vrchu Oltárno bol kedysi veľký poklad nashromaždený jedným Vlkolakom a jeho druhmi. Tento Vlkolak zapískal na svoju čarovnú píšťalku a tým privolal všetkých jemu podriadených vlkolakov v podobe vlkov a rozkázal im, aby každý v určitý čas pod trestom smrti doniesol určitú čiastku peňazí. Tak nashromaždil Vlkolak veľký poklad. Jánošík svojou čarodejnou valaškou pobil všetkých vlkolakov a peniaze vzal. Časť v Oltárnom založil, časť odniesol do hlavného sklepenia na Vepor. Poklad na Oltárne sa presúša každý Veľký piatok, a keď ho chcú ľudia kopať, strhne sa veľký víchor a zpod zeme počuť mrmlanie zlých duchov, ako obrancov pokladu. Nikto sa neodváži preto kopať a poklad sa pokojne presúša.

23. Ibidem, str. 32 — 33, č. 23, je verzia:

Medzi Tisovcom a Pílou leží v Rimave ohromný balvan zvaný Skalica, ktorý čert na malíčku s Gralichova sniesol a tým riečište Rimavy značne zúžil. Tu sa v noci zjavujú mátohy, chlap s fajkou v ústach, na fajke uhoľ; potom sa kotúľa čosi, čo je nie ani človek, ani zviera, tu zasa ľudia tadiaľ idúci bývajú strhnutí do krútňavy. Preto je tu taký nepokoj, lebo na Gralichovom vrchu sú ukryté Jánošíkove poklady i s gajdami. Až príde taký junák ako Jánošík a zagajduje na gajdách odzemok, bude pri Skalici pokoj. Cituje sa ako prameň Let. Živeny II, 104.

Pod Hradovou v Tisovci zjavil sa starčekovi duch pokladu Jánošíkovho a ukázal mu, že za lipou pri buku leží poklad, aby ho, kým nevyjde mesiac, sám vykopal, tretinu dal na kostol, tretinu chudobným, tretinu nechal pre seba. Starček bežal domov pre nástroje a vzal so sebou všetkých obyvateľov; ale keď ta všetci prišli, už svietil mesiačik, lipa zmizla, lebo starec nezachoval radu duchovu. (Černý, Slov. Čít. I, 323.)

24. Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti VI, 112, č. 36, má verziu „Dolina Trnovec“.

Dolina Trnovec je pri dedine Sv. Ondrejí (v Liptove) pod hoľami zv. „Vráta“ a „Na tri kolky“, V nich je vraj veľká skala, ktorá má na jednom boku vytesané nožnice, na druhom bujaka. Keby ju niekto vedel otvoriť, našiel by dvere, vedúce do jaskyne, kde leží množstvo zlatých a strieborných peňazí, ktoré tam uložil Jánošík so svojimi zbojníkmi. Keď oni chceli vojsť, dotkli sa niečoho na tých nožniciach alebo bujakovi, a skala sa otvorila. Peniaze sú tam dosiaľ, ale nikto nevie vojsť do jaskyne.

Niže tej skaly pásol raz valach ovce; keď sa zdvihol ovce zahnať, videl, že má nohavice zafarbené na bielo. Videl ďalej kvapkať z jednej skaly belavú farbu. Zahnal ovce, ale keď sa vrátil, nemohol už onoho miesta najsť.

Na druhej strane Trnovca kedysi tiež pásol valach ovce; keď sa mu rozutekaly, hodil po nich kamienkom. Hneď sa mu zjavil Piadimužík v červených nohaviciach a v červenej čiapočke a vravel, že zahodil diamant. Potom Piadimužík zmizol. Valach však už ten kamienok nenašiel. (Časopis Muz. slov. spol. III, 3.)

25. Z Oravy v sborníku Julia Bonáryho z r. 1999:

„Že skutočná událost po Jánošíkovi a jeho sudruchov s Bielej Skali v jaskyne.“

„Já Majerčók Zuzana, r. Šiška, mojej starobi dnes 69 roky, a v časoch, ked mi bolo 10 — 12 rokov, prišiel k nám do Zúbercu pasák z Liptova zo Sviniarek; bol uš starý, asi 45-roční. Pásaval ovečky a bol i salaš u Bjelej skali Huťánsky, na ktorom ten pasák 45-ročni, menovaný Čertik, svoje ovečky dlhé roki pásal pri fujare v Haloch u Holice Javorinské, de sú té 3 hlavne a pot nimi poklad. Kolo Randovice na rohu videli tiež vihárat sriebornim plamenom v noci a v súsedství pot Bjelov skalov, tento menovany Čertik ako pasák ovečiek uťešenich grunov Patrovskich svišíu. Zvikli na čosi plané a pekné v tichto uťešeních krajoch pri vatre a usmievavom sa mesjačku, príjemních vtáčkov spevu, dakedy zas pri treskaní hromov, jako som to sám videl na vrchu osvetlené slncom grúne a v dolinách strely hromove lietaju, ladovec tne zbožie, ani sa nepíta, čje je to, len ot kraja či chudobnemu či lepšiemu, bohačov tu niet. Ako hovorím, mala som 10 — 12 roki, ked raz prišiel do Zúbercu do nášeho ešte i teraz dreveneho domku; domáci, jako i mamka a otec, besedovali pri kozube, dnes uš mam sina, ma i on uš dietky, ale ma čjerne svedomie, tak i dušu, nepomisli uš na jeho čestnich rodičov slovenskich, ale sa stal mameluk i odrodilec, hanbí sa za rod slovensky, je učitelom v našej obecnej škole.

Tak jako pri kozube Čertik sa pustil tiež medzi rozhovor a počal viprávat o svojom štestí velikem, ked náhodov trafil u Bjelej Skali na otvorenu jaskiňu, pri pasení ovečkách a pískani drozdov i jeho fujare; tak hovorí a tvrdí praudu skutočnú o velikem štesti v jaskine Janošika v Bjelej Skali; toto dobre pametám ešte dnes dobre a pametat budem až do mojej smrti. Tak, ako hovoril Čertik, že keď vstupil do jaskiňe, hovorí, po jednom boku jest súdki mesa, pri druh?j steni súdky peňazí, na posret svetnice kameňi stuol, na stole jest baran a predne dlapki že má opreté na flinte u kresu, kolom stola mesto čipiek že visia samé zlaté retiazky a po stole mnoho všelikosti zo sameho zlata a drahich kameňi, po stenach visí všelineaký zbroj — šatstvo a vojenské obleki. Ako som stúpil do jaskine, nado dvermi visí krásni čákov zo zlata a vikladaní kamenim, ktorí sa mi najlepšie lúbil; vzal som si širák dolu a položil na lavicu, a jako beriem ten čákov, kcel som si ho postavit na hlavu, že mojich sudruchov na salaši prekvapím, natrúsilo sa mi do očú prachu, s toho čákovu, a tak vitjerajúc oči bežal som na salaš ku kolibe, abi povolal ostatnich ku pomoci ale čim zme tam prišli, uš o dverách jaskine ani slichu a ten moj klobúk posavát je tan u jaskyne v Bielej Skali zapretí. A tak pri rabóvani s čákovom prišiel som i o moj klobúk; po dnes banujem, že som si aspoň tich peňazi a retiazek nenabral. S čoho po dnes mohol som dobre gazduvat na svojom. Boh poteš zarmucenich chudobnich, tak jako i mňa, ktorí ot velkej radosti a potešenia nevzal som si s toho ani len jedneho dukátu, ktorich tam veru bolo v sudoch nakope. Vchod tento nachodil sa pot skalov na Orave blizo Liptova.

Iní na to hovoria o Čertikovom štesti, že musel desik kúsek svatojanskeho kvetu dostat medzi krpce, tento kvet menujú u nás v Zúberci Heračina, Drobinák alebo Bebríčia.“

26. V tomže sborníku, str. 45:

„Bjela Skala iná tež v Orave v obci Malatiná a medzi chotárom Liptovskím, jako sa ide z Malatiňej do Jánošoviec na Liptov, de nachodí sa tež tak zvaná Bjela Skala, v ktorej na jej temeni jest akasik djéra. Malatinci o ňej povedaju, že velké poklady skríva a zbroj, že tam Jánošik bival, čo na temeni jej jest, že ta djera jak do studni, boli že sa uš aj spúšťali dolu, ale že dosial tiež nevikonali ništ. Ta skala patri že polovina Malatincom a polovina Svatvinskemu (Svatvinsky).“

27. Malinowski, str. 128, č. 5, zaznačil zo Spišskej stolice:

Jánošík mal valašku, keď na ňu zavolal, pribehla a bránila ho. Neverná milenka valašku skryla, Jánošík márne sa bránil stolom, lapili ho a povesili ho na šibenicu, kde dlho ešte bol na žive. Podnes musí zaňho okres platiť.

28. Malinowski, str. 128, č. 6, zaznačil zo Spišskej stolice:

Keď Jánošíka stíhali, skákal v rieke s kameňa na kameň a unikol na poľskú stranu.