ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Časopis Muz. slov. spoločnosti VIII, 86 — 7, má verziu „Pracháreň“ z Vrboviec; podal ju P. Beblavý. I samostatne č. 1, str. 5 — 7.

Majiteľom prachárne vo Vrbovciach bol Virgulini. Keď bol v kostole a dozor v prachárni mal tovariš, pracháreň vyletela. Virgulini nariekal: „Škodaj, škodaj,“ a preto dostal priezvisko Škoday. Jeho syn bol malého vzrastu a preto sa nazýval Škodaček.

Miesto, kam padly „križnice“ zo stavänia, menuje sa dosial Križnice, a kam padly zruby, volá sa teraz Podzruby.

la. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 219:

„Nebohý starý Jano Trčka, keď pásaval na salaši lichvu, sám si varieval krúpovú kašu. Uvarenú kašu vykydol z hrnca na misu a zjedol, ale hrnec od kaše neoškrábal a neočistil, lebo že však zase bude v ňom kašu variť. Na druhý deň zase nasypal do hrnca krúpov a uvaril kaše, ktorú na misu vykydol a zjedol, ale hrnca zase len nevyškrábal, lebo že však kaša s kašou sa snesie a škoda by bolo tých na hrnec zvnútra nalepených zbytkov kaše vyhadzovať. Naposledy ale hrnec bol už naplnený ponaliepanou starou kašou, že sa doňho len máličko krúpov zmestilo, čo Trčkovi ani na nasýtenie nestačilo. On sa sám chválieval, že kaša tá bola veľmi dobrá, len mu jej každý deň ubývalo, keď nevedel spôsobu, hrnec vymývať. Preto mu ľudia hovorili Trčka-Krúpa: a to meno i jeho vnukom zostalo.“

2. Čas. Muz. slov. spol. IX, 8, má verziu „Žalostiná“ z Vrboviec, podal ju P. Beblavý; i samostatne, str. 10 — 11.

Matka poslala dcéru k studničke pre vodu; keď sa dlho nevracala, prekliala ju, aby skamenela. Nariekala potom nad skamenelou „já prežalostná mati,“ a preto ľudia nazývajú ten vrch Žalostiná.

3. Černý, Čítanka I, 118 — 119, č. 120; Pokorný, Z potulek po Slovensku I, 121; Sborník Muz. slov. spol. VI, 34, č. 27, majú povesť „Beckov“.

Podľa jednej povesti vystavil hrad istý rytier Bleda, po ňom bol hrad nazvaný Bledskov, skrátene Beckov. Podľa inej povesti vystavený bol tento hrad pre domového blázna vojvodu Ctibora; blázon ten menoval sa Becko, podľa neho bol pomenovaný hrad Beckov. Latinský dejepisci však hrad spomínajú pod menom „Blundus“; to meno spojované býva s maďarským slovom „bolondócz“ a z toho sa vykladá pôvod povesti. Tak myslel už Alojz Medňanský v svojom spise „Malerische Reisen in Wagthale“.

Ctibor slávil svadbu synovu po celý rok. V tom čase niekto z čeľadi Ctiborovej rozdrúzgal zamilovanému pánovmu psovi nohu. Rozvzteklený Ctibor kázal sluhu svrhnúť s najpríkrejšieho skaliska do priepasti. Sluha zahynul. Pred smrťou volal pána do roka na boží súd. O rok práve v ten deň slávil Ctibor na Beckove opäť velkú slávnosť. Po obede v záhrade ľahol si do trávy a tam ho zmija uštipla na tvári, čím prišiel o zrak a bolesťou zošalel a dostal sa ta, odkiaľ onoho sluhu dal svrhnúť do priepasti; do tej priepasti skočil potom i Ctibor sám. Túto povesť spracoval básnicky Andrej Sládkovič (Spisy básnické, 511 — 515), odchylne pohrýzol Ctiborov pes žobravého starca, Ctibor rozvzteklený shodil starca do priepasti.

4. Sborník Muz. slov. spol. VII, 102, č. 69, rozpráva to isté, a že preto počuť do polnoci zúfalé volanie, a bystré toky Váhu obchádzajú Beckov a tečú tichším krajom.

Obšírne je rozprávaná táto povesť vo francúzskom spracovaní od M. Klimu, Contes et légendes de Hongrie, str. 42 — 46.

5. Margitina skala vo Váhu.

Medňanský, Erzählungen, Sagen u. Legenden aus Ungarns Vorzeit, str. 240 — 243, prv Taschenbuch f. vaterländ, Gesch. V. 240 — 243, má „Povesť o pôvode prahov vo Váhu“.

V kraji tom žil bohatý ovdovelý sedliak. Oženil sa po druhý raz s mladou ženou. Mal krásnu dcéru Margitu, ktorú macocha nenávidela pre jej krásu. Zaľúbil sa do nej mladík, ktorý sa dal do služieb jej otca, aby jej bol blízko. Obapolná láska činila Margite utrpenie so strany macochinej znesiteľným. Mladá žena sa tiež rozplamenila láskou k mladíkovi a hľadela ho k sebe priputnať. Mladík sa jej vyhýbal, odmietal ju, až poznala, že to k vôli pastorkyni. Rozzúrená jeho odmietnutím, myslela len, ako by sa na pastorkyni pomstila. Poslala ju raz do Turca s listom k príbuznej. Sama tajne postrannými chodníčkami ponáhľala sa za ňou, dostihla ju práve, keď šla okolo skaly nad Váhom, a svrhla ju do rieky do priepasti. Skoro potom prebudilo sa jej svedomie, šialene behala s miesta na miesto, počujúc všade krik Margitin. Vlny zaniesly telo Margitino ku skalám, ktoré od tých čias nesú jej meno. Mŕtvolu doniesli ľudia zúfalému otcovi. Mladík vyjavil všetko na macochu a jeho priatelia spolu s ním pustili sa za vražednicou. Ale ona im unikla a práve na mieste, kde utopila Margitu, vrhla sa sama do vodnej priepasti.

Čiastočne inakšie reprodukovali túto povesť: Černý, Čítanka I, 120, č. 122; Pokorný, Z potulek po Slovensku I, 190; Sborník Muz. slov. spol. VI, 35, č. 28.

Povesť je lokalizovaná do dediny Strečna. Macocha Margitina bola mladou vdovou. Poslala ju na Vrútky. Keď sa dievča večer vracalo domov a došlo ta, kde je chodník nad Váhom na hrebeni vrchov najužší a pod chodníkom vpravo hrozná priepasť, vyskočila za stromom ukrytá macocha a srazila Margitu do priepasti do Váhu.

Vo verzii, reprodukovanej v Národ. Hlásniku XXII (1889), č. 3. str. 53 — 54, a v Sborníku Muz. slov. spol. VI, 35 — 36, č. 29, skočila tiež macocha zo strachu pred súdom do Váhu. V Sborníku I. cit. sa rozpráva, že skočila s Besnej skaly do Váhu, a tá skala sa menuje Besná preto, že sa každý stane obeťou jej besu, komu sa nepodarí udržať plť na siahu ďaleko od nej.

Podľa inej verzie macocha, trápená zlým svedomím, počula, ako by šuhaj z Lubochne pod oblokom hral na píšťale. Zavolala ho dnu ako ženícha, s ním prišli utopenci, ktorí odviedli macochu na svadbu na Besnú skalu.

Povesť spracoval básnicky r. 1879 J. Botto (Spevy, 99), kde je pridané, že od tých čias o polnoci na tých skalách čosi divo kvíli, a tu beda pltiam, znamená to nešťastie. Nejedna plť na tom mieste sa rozletí, dokiaľ sa nedovŕši miera obetí, a potom bezpečne budú plte plávať Váhom k Dunaju.

Tovaryšstvo III, str. 277:

Tam, kde stojí teraz Starohrad, vypínaly sa medzi Turcom a Trenčínom nebytočné bralá, v ktorých býval divý Tur a v paláci pod Váhom strážil krásnu kňažnu Margitu. Vtedy ešte v dolinách Oravy, Liptova a celý Turiec boly hlboké vody; konečne našiel sa rytier, ktorý bujaka Tura premohol a Margitu osvobodil. Cez rozvaliny jeho palácov stekala voda do sladkého mora. Meno bujaka Tura zachovalo sa vraj v mene Turca, meno kňažny Margity v názve skál Margity.

6. Sborník Muz. slov. spol. V, 149 — 151, č. 18; má verziu „Šuchova jaskyňa“.

Na Španom Poli (v Gemeri) je jaskyňa, zvaná Šuchovou dierou, ktorá má dva otvory, jeden ukrytý. O tej jaskyni si ľud rozpráva túto povesť:

Na blízkom zámku Drienok zvanom žili kedysi dvaja bratia Šuch a Muten. V zámku bolo veľké bohatstvo. Ale v noci znepokojovali ich zlí duchovia, vo dne túlaví zbojníci. Šuchovi sa konečne taký život znechutil a rozhodol sa, že bude žiť v horách niekde v diere, len aby mu brat vydal časť dedictva. Ale Mutenovi to nebolo po vôli, vznikla hádka. Muten predpovedal Šuchovi, že sa ako vlk zdivočí; na to odpovedal Šuch, že Mutena v noci zlí duchovia, vo dne nepriatelia budú ničiť a že ho ešte bude prosiť o pomoc. Zatým dodal Muten, že ešte Šuch sa oň oprie. Šuch vyhľadal si dieru, tajný otvor kameňom založil, lôžko machom vystlal a tam žil, poľujúc zver, zásobený bukvicami a žaluďmi, ale pritom zdivočel, že sa ho ľudia báli. Mutena zasa znepokojovali v noci zlí duchovia. Raz napadli Mutenov zámok Psohlavci (Tatári), ku ktorým sa pridal i Šuch. Keď videl Muten brata, prosil ho, aby mu pomohol zahnať Psohlavcov. Šuch mu pripomenul svoje proroctvo a pomohol mu zahnať Psohlavcov.

Šuch sa odobral zasa do svojej diery, so dňa na deň stával sa strašnejším a nikoho sa nebál. Keď ho začali ľudia prenasledovať, skryl sa do jaskyne; keď ho i tam znepokojovali, odišiel tajným otvorom. Ľudia sa radili, ako by sa ho zbavili. Striga (Momotka) sľúbila, že ho donúti, aby vyšiel z jaskyne, ale že bude položivý a polomrtvý, a preto aby sa ho nedotýkali. Striga pred otvorom spravila vatru, hodila do nej čarodejné rastliny, mumlala nesrozumiteľné slová, potom tri razy prútikom udrela na dieru a zvolala: „Dyka, dyka, Šuch, von!“ Šuch vyliezol, ale ani nežil, ani nemrel, bol slepý. Šuch dal sa odviesť k bratovi. Ten sa zarmútil nad jeho stavom, pripomenul bratovi svoje proroctvo a nechal ho pri sebe.

7. Sborník Muz. slov. spol. VI, 29, podáva toto:

O založení obce Brádna v Gemer. stol. je táto povesť: Prví do toho kraja prišli traja bratia baníci. Jeden z nich sa osadil v doline na chotári, dosiaľ zvanom Starým Brádnom, druhý v dneškajšom Brádne, tretí v Zdychavskej doline. Všetci sa zamestnávali baníctvom a starého brata pokladali za ,hutmana‘, ten sa neskoršie spojil s bratom nazv. Čechom. Tak povstala obec Brádno, pomenovaná od bratov Bratnô. A dosiaľ všetci obyvatelia sa volajú Hutmani, Hucmani, alebo Česi. (L. Bartholomaeides, Notit. comit. gömöriensis 509.)

8. Sborník Muz. slov. spol. VI, 113, č. 36, má túto verziu:

Dvaja bratia Ondrej a Benedikt prišli z Poľska a založili dve osady. Ondrej založil terajší Sv. Ondrej a jeho potomci dostali meno Andrejanský; Benedikt súsednú obec s Ondrejom Beňadikovú. Ich sestra mala koniara, ktorý založil obec Konskú, a obec založená z majetku sestry Ondreja a Benedikta dostala meno Húrňa, dnes Hôra. Všetky tie obce súsedia spolu. (Čas. M. S. S. III, 4.)

9. Pokorný, Z potulek I, 116, Sborník Muz. slov. spol. VII, 98, č. 60, podávajú túto verziu:

Od Kraľovian spúšťa sa Váh do skalnatých úžin, v ktorých sa pod Šútovom sem a ta v pomykove krúti. V Turci pri Sučanoch nevie si rady. Keď vraj Stvoriteľ ukazoval smer riekam, Váh prišiel neskoro a preto dnes sa točí, blúdi (a nazýva sa preto Vagus). Medňanský zaznačil ho v Taschenbuch f. vaterländ. Gesch. III, 1822, str. 311 a pripísal, že je to nie práve šťastný vtip z povesti, ale mnohej starej kroniky.

10. Medvecký, Detva, 28 — 29, zaznačil:

„Hovorí sa, že v hustých lesoch, vtedy ešte k Očovej patriacich, usadili sa drevorubači (materiarii), ktorí vyrubovali drevo. Zprvu boli len dvaja, a jejich domčeky menovaly sa za dlhý čas ,Kdedwa‘, akoby ,miesto dwoch‘. Keď sa však počet robotníkov zväčšil, množstvo prisťahovaných slialo sa v jednu dedinku, ktorá neskoršie, pozotínajúc časť hôr, vzrástla do tej velikosti i rozsiahlosti územia, aká je dnes. Toto zveľadenie pravda bolo panstvu po vôli.

Keď Čákyčka zakladala obec v horách a keď sa po krátkom čase spýtala paliera: ,No, či ste už veľa domov postavili?‘ odpovedal jej palier: ,Veru nie veľa, len tak de jeden, de dva, a tak sa stala dedva = Detva.“

„Keď si vígľašskí páni doviedli sem prvých obyvateľov, rozkázali im nie jeden pri druhom sa staväť, ale len kde jeden, kde dva, odtiaľ sosúvlo sa to: Detva — vykladajú si niektorí z ľudu.“

11. Tovaryšstvo III, str. 230 — 231, podáva toto:

V údolí Hrona pri Novej Bani je skala „Diovčá“, do 30 m vysoká. O nej koluje povesť:

Dievčaťu lapili brata (snúbenca] na vojnu a hneď ho odvádzali z domova. Dievča prosilo veliteľa, aby ho prepustil. Veliteľ vravel, keď prišli k onej skale, že jej brata prepustí, ak skočí dolu so skaly. Dievča tak urobilo. Nič sa mu nestalo, zlomilo si len malý prst na ruke. Brata jej vrátili. Podľa toho nazýva sa skala „Diovčá“.

Andrej Kmeť, opisujúc tento kraj, pripojuje poznámku: Dievčia skala mohla slúžiť k pohanskej bohoslužbe (Slov. Pohľady 1899, str. 104, P. Križko „Domov slovanskej cirkevnej reči…“); povesť o deve je nová (z časov lapačiek), vysvetľujúca ako-tak pôvod dávneho názoru, ktorého pravý smysel už bol ľudu neznámy; pribájená k dávnemu menu „Dievča skala“.

12. Tovaryšstvo III, str. 159, má túto verziu:

Cestou z Veľkej Bebravy do Malej Bebravy leží po ľavej strane pole, zvané „Petrem“, „na Petre“. Povesť „z kresťanských časov“ rozpráva: Pred deväťsto rokmi stával tam kláštor, obývaný petríny (podľa iných jezuitmi). Kláštorníci zajali krásne dievča, dcéru pána bzovského Lamberta. Zatvorili ju do sklepa, chcejúc za ňu dostať veľké výkupné od jej otca. Otec dcéru márne hľadal. Raz ukryl sa do kláštora žobrák pred búrkou. Počul zo sklepa nárek, poznal hlas dievčaťa a ohlásil sa jej: „Kde si vraj, Marienka?“ Ona mu vravela: „To ste vy, Tomáško?“ Povedala mu, aby išiel k jej otcovi a aby mu oznámil, kde je. Žobrák vymohol si prístup k pánovi a všetko mu vyrozprával. Otec sobral ozbrojencov, dievča vysvobodil, kláštor rozbúral a mníchov rozohnal. Od tých čias v Krupine niet jezuitov.

13. Tovaryšstvo III, 159, podáva toto:

Meno Bystrica pochádza odtiaľ, že jeden zvolal: „Bi strýca!“

Podobný je výklad mien vrchov v Liptove, Choč, Mních, Čebrat: „Choď, mních, žobrať.“ (Zámok Lykava, Hýroš, str. 12.)

Názov „Krupina“ odvodzuje sa podľa povesti „od bohatého pána Krupu“.

14. Tovaryšstvo III, str, 156, má túto verziu:

Pri Bebrave sú tri vrchy: Havran, Slný vrch a Siksova stráňa. Každý z nich mal svojho ducha. Duch v Havrane menoval sa Faklonoc, v Slnom vrchu Rakytnoc, v Siksovej stráni Malinoc. Povesti rozprávajú, že v hodine duchov schytili človeka so sebou. Tak raz išiel istý Krupinčan v tú hodinu okolo kopca. Počul hvizd, obzrel sa a videl ducha letieť „na kolese, ohnivý šíp v ruke, v druhej roh alebo trúbu“. Duch schytil človeka so sebou, doviedol k zámku, zatrúbil na roh a zmizol.

15. Český Lid V, str. 34, podáva toto:

V bánovskom okrese v Trenčianskej je starodávna dedina Dežerice. Kedysi dávno zapadol zemänovi kôň do bariny, že ho nebolo vidieť. Hľadali ho pomocou hákov a tyčí, až konečne vytiahli koňovu hlavu. „Nuž hlava ako hlava,“ povedal jeden, „ale deže ric?“ Tak povstalo meno dediny Dežeríc.

16. Krivosúd. Etymologickú povesť o tom viď 133 D b č. 6.

Také etymologické povesti sú dosť značne rozšírené po všetkých tradíciách ľudových. Srv. Pohádky a pověsti našeho lidu, str. 110 (Stínava), 112 (Nehty = nech ty), 117 (Dymokury, Votice); Menšík, Jemnic, 380, č. 97; Č. Lid XXIII, 236; Poděbradsko I, 320, 322, 327, 329, 330; Lud VII, 183 (Zakopane a i), XVI, 399; Lorentz, Slovinzische Texte, 82, č. 89; Hrinčenko, Materijaly I, 9, č. 16 (sklo = steklo); Bosanska Vila XXVII, 156 a 157 (Kosovo a i); Gavrilović, Dvadeset srp. pripov., 59 (Budin); Glasnik zem. muz. Bos. Herceg. III, 97, 219 — 220, XIII, 152 (Drin); Kića VII, č. 37, str. 1, VIII, č. 32, str. 1 (Žabari, Gorović, Trnava, Cumić, Lužnice, Cerovac, Desimirovac); Przyjaciel łudu X (1843 v Lešně), str. 78 (Poznań Pobiedzisko); Germanistische Abhandl. XII, 131: Etymol. Sagen aus Riesengebirge v. Paul Regell; Haas, Rügensche SM 162, č. 167 (Putbus); Schwartz, Sagen Brandenburg 49 č. 26, 179 (Küstrinn), 195 (Arentsee); Blätter Pommer. VKunde III, 52 — 53; Mitteil. Schönhengst VII, 157; D. Urquell N. F. II, 186 (Fijołki, o najdení prvých fialiek); Kubín, Povídky kladské, II, 188; Podkrkonoší záp. 38, č. 13; 335, č. 169; 395, 574, 725, č. 219; Podkrkonoší vých. 122, č. 87; 234, č. 170; Müller, Očerki rus. nar. slovesnosti, III, 23.