E-mail (povinné):

Jiří Polívka:
Povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká, Jaroslav Geňo, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

155. Sitnianski rytieri

1. Slovenské Pohľady XIII, str. 170, majú verziu „Sitno“.

O Sitne, povestnom vrchu v Honte, rozpráva ľud: Pod jeho hradbami sú veľké pivnice a tajné skrýše, v ktorých je mnoho vojska i s koňmi zakliate. Raz viezli zbožie na trh do Banskej Štiavnice, kočišov očakávali na ceste rytieri, zjednali zbožie a doviezli ho po ceste rovnej ako dlaň pod hrad, i vchádzali veľkými, priestrannými bránami. Tu vyplatili kočišov a prepustili ich. Nešli už nazad po takej dobrej ceste, ale po veľmi mrchavej a krkolomnej.

Vojsko, v Sitne driemajúce, prebúdza sa zo svojho spánku a spytuje sa rytiera s dlhou bradou, opretého o meč: „Či už?“ Rytier odpovedá: „Ešte nie!“ a vojsko zasa zaspí, až príde súdený čas. A ak sa zobudí vojsko, poskáče na kone a bude veľké prelievanie krvi, veľká vojna.

Stručný výťah je v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti V, 144.

2. Pokorný, Z potulek II, 247 — 248, Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti VII, 24 — 25, č. 43, podávajú:

Raz istý človek hľadal na Sitne voly. Prišiel k akýmsi dieram, otvoril dvere a videl množstvo husárov v radoch; každý stál pri svojom koňovi a v strmeni držal nohu. Najbližší sa ho spýtal: „Či už?“ Ale človek sa zľakol a utiekol. Keby bol povedal: „Už!“, boli by husári sadli na kone, boli by osvobodení od kliatby a dobre by sa vodilo Slovákom.

Na Sitne je hojný prameň, ktorý v istú hodinu v noci ztratí vodu, lebo v ten čas husári práve kone napájajú. V Sborníku je pridané, že tam je i smradľavý podchod, odkiaľ vyteká od koní kal a moč.

Raz Sebechlebci viezli ovos do Štiavnice; zrazu zaskočil ich pri hradskej niže sv. Antala (v Sborníku na ceste vyše prenčovského chotára, na vrchu zv. „Žobráku“) nejaký hajdúch (v Sborníku hajdúsi zo Sitna). Sebechlebci odviezli ovos do Sitna, tu dostali list, aby s ním išli ku krnišovskému kňazovi, že im zaplatí. Išli nazad, ale „hradská“ cesta ako dlaň zmizla; museli sa driapať po výmoľoch a kolesá na pleciach vynášať. Krnišovský kňaz im zaplatil. V Sborníku je pridané, že sa pozdejšie našiel ovos v sklepení, vytesanom do skaly, ale spráchnivelý, že sa pri dotyku i vrece i ovos rozpadol v prach.

3. Tieto povesti podal Pavel Križko v Národných Novinách VIII (1877), č. 52, najprv ako Gelovania, t. j. Sebechlebci viezli ovos a ako im kňaz krnišovský vyplatil peniaze za ovos v Sitne složený. Potom povesť prvú, ako človek na Sitne hľadal voly. Napokon tretiu: Paľo Mihalovie, ktorý pred tromi rokmi na choleru umrel, rúbajúc na Sitne drevo, prišiel k diere v skale, „zkade veľmo ťažký duch išiel“, zavolal iných druhov, i tí pocítili, že to bol „duch, ako z mnohých koniarní, ktoré v Sitne jesto“.

4. Zo Zvolenskej stolice je verzia, ktorú rozprával Štefan Ondruš, 60-ročný, rodák z Babinej. Zapísal S. Czambel 13. VII. 1903.

„Išou jedon muzikant z muziky z Močiara. Pod Sitnom ho sretou jedon pán. Spýtau sa ho, ďe bou. Že bou na hraňí na Močiari. Opýtau sa ho pán, či by ňeišou k ňemu do služby. Muzikant sa vyhovárau, že má doma ženu, ďeťi, že nemôže. Na veľa ho pán napraviu, aby zostau v službe. Zviedou ho potom do jedňího velkýho dvora do zámku pod Sitnom a ukázau mu robotu, čo buďe robiť. Do šiesťich maštál ho zviedou, v kažďej bou jeden kôň. Každí kôň mau susák v maštali a v ňom ovos. A v každom susáku bou železný kôl aj lopota. Pán povedau sluhovi, aby koňovi dávau za keľko lopát, kerymu patrí. A kerý by ňekceu žrať, aby ho žeľezňim kolom biu. Do jedňej maštali, kerá bola zatvorená, zakázau mu iť, aby tam nigdá ňejšou. Človeka tan ňigdá neviďeu. Bývau v izbički samotňí a živnosť si vžďi najšou. Jedon z ťich koňí nevládau zožrať svoju porciu, a preto ho naveky biu ťin kolom. Raz mu poviedau ťen kôň: ,Ňebi ma teľko, čak son ja bou dakedy tvojin predkon pánom pri cestách. Ja ťí za to voľačo poraďím. Už ťi neďelako vinde rok. Bude ti dávať ten pán zlato — srieblo, ale ty ňeber ňišt, ľen z toho ousa sí pýtaj. Ťento ovos sa peňiaze, čo sme z chudoby nadreli, ťeraz ho misíme žrať.[16]

Raz tajšou do ťej dvanácťej maštali pozrieť. Bou zhrdzavený pľach na ňej. Keď skrútou kľúč, zoškrípeu. V ťej maštali bolo mnoho vojska na koňach. Jedon na kraji bou veľmo staričký, driemau. Ako zoškrípeu kľúč, roztvoriu oči a zavolau: ,Či už?‘ A on slúha poviedau: ,Ešte nie‘, a zavreu dvere a zamkou. Potom mu vyšou už rok. Zavolau ho ťen pán, u koho slúžiu, že ho iďe vyplatiť. A že ak hse, žeby zostau aj na druhý rok. Ale slúha že nezostaňe. Tak ho zavolau k výplatě. Spýtau sa ho, čo žiada. Žiadau si za tri lopaty ousa. Pán mu to nehseu dovoliť, ale na veľa mu len dau. Aľe mu ešte pridau aj zlaťí pohár aj nôž zlatí aj viličke. Keď vyšou zťade a prišou domou, z toho ousa boly dvaciatňike a dukáťi a z toho pohára koňskô kopyto. Nôž a viličke: rebrá. Keď už bol bohaťí, ňechoďiu na muziku a zabudou aj na ťích zakliatich vojakou, ťí sa ešťe aj ťeraz v tej dvanácťej maštali, ak ich voľakto druhý neosloboďiu.“

V tejto verzii sú spojené dve povesti: o lakomých, krutých ľuďoch, trpiacich v pekle, a povesť o sitnianskych rytieroch.

5. V sborníku Julia Bonáryho z Oravy, str. 113, je toto:

„I o husároch hovoria v Orave, o kováčovi, čo chodil do Oravic desik tam zakliatim husárom kone kúvávat. Že do Osobitej povedaju. Že tam jest jaskina a driemu v ni husári s konmi; každy vojak pravu nohu má uloženu do strmena a jednu na zemi, hlavu opretu o bok koňa a tak že čakaju na akési komando. Za čo že mu dali na viber, že čo kce, trus konski a či penjaze. Chodil po kováča jedon vojak do Tvrdošina, a ked tam uš mal dochodit, že mu oči rozviazal — a tak ho zase odprevodil z očima zaviazanima. Ked bol v jaskine a kul kone, že oči mal slobodne, videl, že všetko gde je, a tak raz si bol nabral peňazi, ale tieto, čím prišiel do domu, sa mu v nič obrátili. A druhí rok ked šiel, vzal si konské lajna, z čoho že mal doma zlato, a raz zase že žeravie uhlie, ked bolo zima, si nabral, ktoré sa mu zmenilo tiež na zlato.“

6. Grzegorzewski, Na Spiszu 159:

Rozpráva sa, že drotár spadol na ceste do diery. Tam bola izba; okolo stola sú vojaci s opretými hlavami. Najstarší, kráľ, mal tri razy otočené fúzy okolo hlavy. Jeden z nich zdvihol hlavu a pýtal sa, či je už čas, a ten odpovedal: „Ešte nie je čas!“ Keby bol povedal, že je už čas, boli by vstali, lebo majú ukončiť vojnu; viď t. 23.

Srovn. Kubín, Kladské povídky I, 46, č. 20; E. S. Hartland, Science of Folk Tales, 170 sl., 207 sl.; A. Gennep: La formation des légendes 194; Böckel, Die deutsche Volkssage, 44 nsl.; Fr. Ranke, Die deutschen Volkssagen 97; Přikryl, Záhorská kronika; 337; Poděbradsko, I, 237; Kulda, III, 268, č. 41; Václavek, Valašské poh. a pov. (1894), str. 122, II. sv. (1897), str. 66; Český Lid, V, 366, IX, 195, pod. XXIII, 236; Wisła III, 855, IV; 944, X, 1, č. 13, 315; a i. v.



[16] Je to ohlas povesti inde rozšírenej, že najmä lakotný človek-úžerník vozí v pekle, na koňa premenený, alebo aspoň musí na istý čas ako kôň robiť; viď Zs. f. Öster. Volkskunde, XIV, 86, č. 2; Graber, VS Kärnten, 301, č. 411; Zbor. juž. Sláv. XIX, 213; Kiča, VII, č. 34, str. 2; Romanov, Bělorus. sb. IV, 122; Hruška, Na hyjtě, III, 10; Čajkanović, 260, č. 63; Kelemina, Bajke in pripovedke, 64, č. 14.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.