ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprávala Mária Bielek, rod. Švec, rodáčka a obyv. v M. Topoľčiankach. Zapísal S. Czambel 24. IX. 1900.

„Bolo to v roku osemašťiriciatom presreď januára. Napadou velký sňah až vyše kolien. Horník (horár) Hošek išou do hory, najšou v sňahu na poly zamrznutú jennu mladú ženu, kerá bola viac mrtvá ako živá. Povolau svojích mládencou a začali hu rozoberať z jej omdloby. Keď trošku precíťila, zali hu na takje halúze z duba a doniesli hu domou. Zas len zamrela. Prišla jágerka, dala jej do ust trocha vína a vidí, že je ťarchavá. Čo s ňou robiť, baba býva ďelako, koho poslat pre ňu? Ale napredok mosela sa dať zaopatriť sviatosťou umírajícich. Medzi tým časom porodila krásno dieučatko a matka umrela. Aňi ňepoviedala, zkade je rodená, ani ako sa volá, len najšli jedon prsten, z kerýho mysleli, že je vydatá žena. Na tom prsťeňi boli dve litery: Jena bola I a druhá K. Tak sa zhovárali medzi sebou: ,To bude neaká velká pani, ale prečo len išla peší v tomto velkom sňahu. Prečo si ňenajala voliake saňe? Lebo hu poťkalo velkô nešťasťie? Čo buďeme robiť s tymto malym detiatkom. To potrebuje ešte dojku a tu je len pustaťina. Najsamprú ho dajme pokrstiť a potom sa postaráme o pohreb, ale nado šetko mosíme iť do dediny oznámiť pána notarovi, aby porobeu poriadky, aby sa dovedúvau, chto by tá pani bola. Ten nám najlepšú radu v tom dá. Mosí písať vrchnosti, naposledy aby nepoviedali, že sme my túto osobu zabili, lebo ňeňi žianniho svetka, kerý by odsvečeu, že sme hu najšli.‘ Medzi tym časom prišou dochtor pozreť umretú paňú. Videu peknô dieťa aj jemu sa zaľúbilo veľmo aj sa mu ponúkou za kmotra a paňi notáriuška mu bola kmotra. Ďieučatko pokrsťili. Dali mu meno Silba. Paňú pochovali. Vela luďí bolo na tom pohrebe. Velkú lútosť mali nad tym maličkym detiatkom, potom mu zaopatrili dojku, kerá ho nadájala.

Medzi tým časom šetko vypytovanie po téj paňej bolo prez výsledku, lebo sa ňemohli dopatrať, chto by tá zomretá bola. Len to vedeli, že mosí byť z velkyho rodu, lebo mala šetky pre dieťa potrebnje veci velmo pánske. Čepček, fáč (= povojník), košielku, plienočky, vankúšťek, šetky veci velmo fajnovje, kerje svečily na bohatý stau toho ďeťaťa. Potom keď to dieťa malo ale dva roky, prišou tan jedon baron, ménom Hartvík, a ten sa po tom ďeťati dopytuvau, ale ešte nado šetko, či mala toho ďeťaťa matka peniaze, a keď mu poviedali, že ňimala žianne, on poviedau, že je to ňeňi tá, kerú von hladá. Tá pani, kerú von hladá, že mala pri sebe osemťisíc zlatý. Keď táto ňima žianne, je táto druhá, ňie tá, kerú von ohláseu v novinách. Potom sa rozlúčeu zo šetkymi, kerí tam boli, a išou od toho horníka do ďeďiny, najau si hrobára a prez šetkej dovolencii dau hu vykopať. Keď viďeu, že je vona, hňeď tam zamdleu. Prišli chlapi, tan ho najšli zamdletyho. Povolali úradnych, aby sa prezbadali, čo je vo veci, lebo poznali v ňom svojho pána barona. Keď ho doniesli g životu, von im vyprávau, že sa ožeňeu pri vojsku a jeho paňi kcela prú príť do tej ďeďiny, aby sa predstavila jeho roďiňe, či hu budú uznávať za svoju nevestu alebo ňie, a v tom čase prišli na ňu bolesti k pôrodu, medzi tým časom odpala g velkej žalosti svojho manžela. Jeho malá céruška, keď dorásla, často išla zo svojím otcom na to mesto, ďe jej matka zamdlela, ešte aj podňes oplakáva to mesto, kerô značí jedon pomňík, hrôb jej matky, a s nej sa stala, keď vyrásla, baronka na zámku malotopolčianskom.“