ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. B. Němcová II, str. 196 (Kraje a lesy na Zvolensku, 1859), má verziu „Kovlad a Runa“.

Baníkom ktosi kradol jedlo. Chytili napokon ženu, ktorá mala také veľké prsníky, že ich mohla prehodiť cez plecia a nadájať dieťa, ktoré niesla na chrbte. Sviazali ju a hodili do potoka Vajskovej. Vodou bola zanesená až ku Kremnici a tam ju ľudia osvobodili. To bola Runa, čoho sa dotkla, to pozlátila; od tých čias zmizlo bohatstvo z Vajskovej a Kremnica zbohatla. Po vyhnaní z Vajskovej počuť bolo nárek: „Runa, deti ti plačú,“ a to vraj ju hľadal jej muž. Keď vietor silnejšie duje, hovoria ľudia, že Runa plače, a dievčatá, idúce od hôr, volajú: „Runa, Runa, daj nám zlata plné suna.“

Verzia bola ešte reprodukovaná v Sborníku Muz. slov. spol. VI, 28.

Ešte v r. 1873 rozprával S. Chalupka J. L. Píčovi povesť o zlatej Rune, „jak ji lid hornický vypravuje“, ako uvádza vo svojej posmrtnej spomienke na slovenského básnika v Nár. Listoch 1883, č. 139.

2. V Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti V, 145, č. 11, je táto verzia:

Kamennú bránu v Stracenom (Gemer. stolica) Lútkovia na piaď vysokí, na počesť svojmu kráľovi (Kovladovi), keď sa ženil, ozdobili kvetmi a ratolesťami, pozlátili a vyložili drahými kameňmi, aby dlho a šťastne žil. Vtedy bol Hron bohatý na zlaté a strieborné bane, ovocie sa darilo, obilia bola hojnosť a ľud bol zámožný. Dieťa kráľovo, sverené varovkyni z Telgárta, uniesol Červený zloduch, ktorý závidel požehnanie na poliach a v baniach, šťastie, ktoré so sebou niesol kráľovič. Kráľ Lútkov vytiahol proti Červenému zloduchovi, ale bol porazený a musel opustiť Hron a vysťahovať sa inde. Odtedy Hron schudobnel, na poliach sotva sa urodí ovos, na lúkach malá tráva, v baniach zostala len železná ruda. Kamenná brána však dosiaľ stojí.

Ľ. Reusz čerpal túto povesť z maďarskej sbierky M. Tompu z r. 1846; nie je akiste čisto slovenská.

1. J. Ľ. Holuby zaznačil v Slov. Pohľadoch XII, 36, verziu z Bošáckej doliny.

Kto chce mať škriatka, nesmie sa deväť dní umývať, česať a modliť, deviateho dňa musí preliezť zadkom deväť prielazov v plote. Tam ho škriatok čaká; keď mu zapíše človek dušu svoju alebo dušu svojho dieťaťa ešte nenarodeného, splní všetky želania. Škriatok chodí po dome vo dne v podobe čiernej sliepky alebo „zašubraného“ kuraťa, v noci lieta v podobe ohnivej reťazi dolu komínom do domu. Kto deväť dní nosí vajce od čiernej sliepky, nečeše sa, nemyje a nemodlí, potom zahrabe vajce na deväť dní do konského hnoja, tomu sa vyliahne škriatok.

2. Český Lid VI, 380, podáva o škriatkovi toto:

Kto nosí prvé vajce čiernej sliepky pod pazuchou po dva týždne, dostane škriatka alebo zmoka; je ako mokré kuriatko, a keď letí do domu, vlečie za sebou ohnivý kruh.

Človek sa ho môže striasť, keď ho zaviaže do červenej šatky a tak položí na ceste do priekopy.

3. Dobšinský, Obyčaje, str. 117, v odseku „Zmok i Zmak“ rozpráva, že sa pridruží k ľuďom v podobe zmoknutého kuraťa, veľmi žerie, prináša zbožie i peniaze, dokiaľ sa nepretrhne. Spúšťa sa v podobe ohnivých reťazí komínom.

3a. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 106, je toto:

„Stará Mitánková mi rozprávala, že jako dievča sedela raz v Šimárovcách ,na Baďurovci‘ v humne na jar aj s inými deťmi a ženámi, keď z rázu čosi s velikým hrkotom ze zeme vyletelo, jako ohnivá reťaz, aj to tak hrčalo jak reťaz a s velikou rýchlosťou sa to pomedzi stromy hadilo za potok, na malú stranu, až k Adámaťom. Ľudia hovorili: ,To ide škrátek.‘ Keď som jej povedal: ,Kto zná, čo sa vám zazdálo alebo snívalo?,‘ velice tvrdila, že však to nevidela len ona sama, ale všetci, ktorí v tom humne sedeli. — Raz, vraj, videla škrátka v doline neďaleko Chajov v plote, v podobe zmoklého, maľičkého, opiščaného kuraťa; a keď ho chcela zpod plota vziať a k Chajom doniesť, povedali jej ostatní, ktorí s ňou išli: ,Čo ťa po ňom, nechaj ho: to je škrátek!‘“

4. V Slov. Pohľadoch XVII je verzia zo Starej Turej.

Žena našla na ceste kuriatko a priniesla ho domov. Keď sa kurča na peci zohrialo, volalo: „Šak som zadremúškalo, jennák som hapúškalo.“ Žena musela na naliehanie mužovo kura odniesť, kde ho vzala. Potom prišla Cigánka a vravela, že to bol škriatok. Všetko by im bol doniesol, ale museli by mu dávať z každého jedla, ináče by bolo zle s nimi.

5. Z Novohradu je rozprávanie, zaznačené v Slov. Pohľadoch XVI, 251 — 252. Rovnaké je v pozostalosti S. Czamblovej, podľa rozprávania Ďura Benčíka na Uderinej. Czambel odkazuje na vytlačený text.

Zmok je kura, vyliahne sa z najmenšieho slepačieho vajca, ktoré nosí človek pod pazuchou. U koho sa zmok vyliahne, ten ho musí chovať. Z každého jedla mu hodí pod stôl, a to si zmok najde. Nosí všeliniečo gazdovi a vie i hovoriť. Pýta sa vždy, čo má doniesť. Na čom je krížik, to neodnesie. Zdržuje sa v gazdovom vačku. Gazda, ktorý má pri sebe zmoka, má silu, „že aj 100-centový voz prevrhne“. Zmok chodí len v noci a ukáže sa, keď sa naň zavolá, že je „pekný šuhaj;“ ak ho kto nazve zmokom, neukáže sa. Keď zmok letí, „je ako ohnivý pavúz na nebi“, a lietajú z neho iskry. Ak padá hviezda, hovoria na Uderinej, že letí zmok. Má ohnivý chvost. Kde sletí, tam majú zmoka.

Dokiaľ má človek pri sebe zmoka, nemôže umrieť. Je ťažko striasť sa ho. Alebo sa musí tajne oddať inému, alebo sa mu musí dať taká ťarcha, aby sa pretrhol. Ak sa ho človek nezbaví takto, neumrie prv, kým mu na smrteľnej posteli nepodá niekto ruku. Prejde k tomuto. Ak sa nenájde taký, podajú umierajúcemu do ruky metlu a zmok do nej prejde. Metlu potom vyhodia.

6. Z Oravy v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, na str. 110, je toto:

„Škrátok lebo zmok. Vajce ot čiernej sliepki dá sa do nového hrnca, hrnčeka (hrnčok); vloži sa do neho konské lajno, trus ťepli, zozbjerani na krížnej ceste, a to vajce sa do neho vloži a prisipe sa zase tím trusom, a tak zriadené položí sa za pec alebo na iné miesto pokojné, a tam časom má sa s neho viliahnut skrátok, zmok. Tak som to počul.“

7. Podľa záznamu tamže na str. 112 spúšťal sa v Žarnovici škriatok komínom ako rozžhavená metla o polnoci k pekárke. Tá mala pre neho stále pripravenú kašu, uvarenú v mlieku. Škriatok jej nosil bohatstvo. Podľa inej povesti (tamže na str. 112), keď má ženská škriatka, „že on jej je muž“, a ak ho má mužský, „že mu je žena a spolu žijú“. Že mu nepodávajú nič iného, iba žltú kašu, ktorá má byť na peci prichystaná, ak príde do domu.

Takého zmoka mal vraj klobučník Galanda v Kremnici, vídavali ho pod stolom sedávať na stoličke, že to bolo „takové ošarpané kura černé“. Po jeho smrti vážili vraj bankovky a peniaze zlaté, strieborné a medené merali mericou.

8. Český Lid XII, 474, č. 1, má verziu z Bošáckej doliny.

V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 274, zaznamenaný je rozprávač Adam Ochodnický.

Paholok nemohol sa striasť škriatka, až ho raz zakrútil do kabáta a s ním ho predal Židovi. Žid niesol si ranec domov, šťastlivý, že lacno nakúpil. Keď bol v šírom poli, zavolal škriatok z noše: „Abrahámko, už som tvoj, a ty môj!“ Žid sa obzeral, a keď nikoho nevidel, dostal strach, a keď po druhý raz počul to isté, rozbehol sa k Váhu nošu v ňom utopiť. Dal sa potom bežať, čo mu nohy stačily, ale škriatok bol mu už v pätách, a keď Žid celý zadychčaný dobehol domov, sedel už tam za pecou škriatok a smial sa mu: „Abrahámko, ale sme utekali.“ Žid nemohol sa škriatka striasť až do smrti.

9. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, na str. 113, je poznamenané:

„19. apr. 1896 dostal som z Podhradia vyliahnuté kuriatko, ktoré má dve krýdelká a 4 úplne vyvinuté, jednak veliké nohy; pod hrdlom mu visí ešte kus žĺtka, ale hlava je u vrchu natrhnutá, čo bezpochyby kočka urobila. Keď som to jednej babke rozprával, povedala mi: „To je Macej!“ t. j. z vajca na Mateja sneseného vyliahnuté kura; lebo ľud hovorí, že z vajec na den Mateja snesených monstrá sa liahnú. Kuriatko dal som do špiritusu.“

Srovn. Polívka, „O hospodáříčkovi“, Národop. Věst. IX, 73; Polívka, „Die Entstehung eines dienstbaren Kobolds aus einem Ei“, Zs. d. Vereins f. VKunde 1918; str. 41; Vyhlídal, Pohádky a pověsti z Hané, str. 42 „Kubíček“.

1. Taschenbuch für vaterländische Geschichte X (1829), str, 264 — 266, č. 103, má túto verziu:

Pod Rákošom ležal v daždivom čase zmok v podobe veľkého a lesklého kuraťa v blate na ulici a pišťal, ako by umieral. Videla to gazdiná, sľutovala sa nad ním a vzala ho do domu a dala na pec. Kura prišlo k sebe, točilo krkom na všetky strany, a keď uvidelo na peci hrniec s kyslou repou, vyskočilo na okraj hrnca a spievalo: „Rüben, Rüben, mehret euch, mit dem Rand des Topfes gleich.“ Ján Kollár poznamenal vo svojich Zpievankách I, 416, že je tu chybne preložené: „Žeriem repku na nálepku.“ Gazdiná, keď počula spev, rýchle priskočila, chytila kura za krýdlo a chcela ho vyhodiť. Čertovský vták zapišťal, prosil o sľutovanie, prihlásil sa ako zmok a sľuboval, že jej donesie, čo si len zažiada, ak ho ušetrí. Gazdiná pristala, a hneď začal zmok prinášať zlato, potom obilie, drevo, soľ, masť a dobytok. Ale so všetkým tým bohatstvom zle gazdovala, lebo onedlho bola zasa taká chudobná, ako prv. Prosila znova zmoka o pomoc a ten jej sľúbil, ak bude jeho na veky. Núdzou prinútená zasľúbila sa mu, ale často pri všetkom blahobyte trápila ju úzkosť o budúcnosť. Napokon sverila sa starému chlapovi, ktorý bol známy svojou znalosťou tajných vied. On jej poradil, že zmok musí puknúť, keď sa mu naloží ťažké bremeno. Tak zmokovi rozkázala nanosiť plnú povalu pšenice, a sľúbila mu, ak to vykoná, že ju bude mať vo svojej moci. Zmok začal so všetkou silou nosiť pšenicu. Ale múdra gazdiná prevŕtala dieru v dlážke až do pivnice tak, že sa nemohla nikdy naplniť, a zmok napokon sa rozpučil.

Ak zbohatne sedliak svojou usilovnosťou, hovorí sa i teraz, že mu zmok všetko prináša.

2. Tú istú povesť rozpráva veršovanie, ktoré odtlačil Kollár vo svojich Zpievankách I, str. 9, č. 10 a.

Ako pramene sú tu uvedené: Pavel Michalko, Jiří Hrúza, bar. Mednianský, ktorý práve uvedenú povesť v „Taschenbuchu“ uverejnil. Veršovanie liší sa tým, že gazdiná sama vymyslela „vtipný klam, že se museu umorit sám.“

V poznámkach citoval Kollár z Bernolákovho slovníka: „Zmok, malus spiritus, specie madidae prorsus avis pingi solitus. Usus: mokrý jako Zmok.“

3. Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti V, 92, má verziu „Báj z Jamníka“. (Liptov.)

V ktorom dome mali zmoka, tam bohatli, lebo zmok nosil im všetko, čo žiadali. Bol ako „kurča otrhalé, zmoknuté, ako by ho z vody vytiahol; na hlave mal plešinku, a len niekoľko kostonôček, okolo hrdla mal obtrhané peria. Čiekal ustavične. Ľudia ho nachodili v mlákach, na močariskách, v marasoch.“

Istá žena vzala si ho domov. Keď sa jej zmok pýtal, čo má doniesť, povedala: „A čože by si ty donieslo, iba ak h…“ Do druhého rána nanosil jej ho zmok celé zápecie. Tu ho požiadal gazda, aby nasnášal obilia volom. Zmok nosil ovos volom, až sa tak vypásly, že nemaly rovných.

Srovn. Dobšinský, Obyčaje, 117, č. 23.

4. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 83, je toto:

„Baba Janíčka videla raz letieť šarkana s hlavou jako hadisko, s krýdlamí velikými, s ocasom jako žeravá reťaz. Telo mal hrubé, čierné, a letel ráno prede dnom od Budišovej k Roliúcovej. Kade letel, všade sa stromy lámaly a štiepaly, a so striech došky povytrhávané na všetky strany sa rozhadzovaly.“

Zoslabené v ľudových rčeniach „Zmok ho vzal“, „Bodaj ťa Zmok vzal“, Záturecký, Slovenská přísloví 244 — 257.

1. Kollár, Zpievanky I, str, 414 atď., cituje z Palkovičovho slovníka: „Pikulík — Ohrraundel, Alraun, hilfreicher Hausgeist, ein in einem Gefässe eingeschlossener dienstbarer Geist, Spirikux, böh. hospodáříček.“

„Ve Zvolenské stolici značí Pikulík mužíčka červeným kabátkem odětého, třirohý kloboučik majícího, z bání a z děr na zem vycházejícího…

V Liptovské stolici je Pikulík pachole asi na palec vysoké, ale neobyčejně silné. Kdo ho má, tomu všecko přináší, zlato, peníze, zboží, stravu a j. I práce prý jemu uložené se zvláštní spůsobností vykonává. Kočišům koně krmí tak, že třebas by jim žádné píce nedávali, předce tlusté a mocné bývají; kočišové pikulíky majíce mohou se po celé noci po záletách toulati, oni všecky jich povinnosti vykonávají. Lid věří, že to ďábelský pacholík, který tomu, jemuž dary nosí, předkem za duši platí, až ji na posled i vezme. Kdo ho prý prvý dostane, ten ho může druhému odevzdati a druhý třetímu, ale z rukou třetího více nikam nepůjde, nýbrž až do smrti při něm zústane. Kdo ho pak dostal a věci od něho přijímal, ten se ho nijakž více zbaviti nemůže, třebas by ho do vody, neb ohně hodil, do truhly zamknul, on všudy vyleze a za svým známým přijde. Odtud i mnoho přísloví: „Nemohel sem se ho ztriasti gako Pikuljka.“ „Asnad ti té koně Pikuljk chowá, keď sa ti také tučné.“ „Musj mať Pikuljka, že mu té koně tak skáčú.“ Nebo prý ponajvíce se u kočišů Pikulíci příderžejí.“

2. Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti X, 86 — 7, má verziu „Pikulík v Jamníku“ (Liptov).

Paholok kúpil od druha bič, večer z neho vyskočil Pikulík a povedal mu, že teraz bude on opatrovať kone, ale po kŕmení vždy ich rozštvrtí, a keď ich paholok Zenko bude chcieť mať celé, musí „na prah maštaľný zvonku nohou buchnúť“. O Píkulíka sa musí starať, odliať mu vždy niekoľko kvapák nápoja.

Kone boly tučné „ako mechy“ a také mocné, „že keby ich bol do domu zapäl, aj ten by boly rušily“.

Pikulík je menší ako Zmok, býva v mešci majiteľovom, v noci vychádza, lieta po izbe, niekedy vrčí, ale uvidí ho len ten, kto ho má.

Dusí človeka, a tak Zenko chcel sa ho striasť, darmo ho zahodil v hore a do močiara, len až keď „urobil smrť u súsedov“, t. j. zabil sviňu, Pikulík sám zmizol.

3. Dobšinský, Obyčaje 115. Pikulík donáša ľudom šťastie pri stávkach a pri hre.

V rukopise Dobšinského, 49, č. XVI (Poverečné bytnosti), je toto:

„Čierny cap: Dá vyvolať sa čarodejným spůsobom i vezme čleka na chrbát a zanesie, kam žiada, i more prepláva. Vysvobodí čleka z neščastia, ak naňho zavolá a zapredá sa mu. Behá a slúži len v noci strygám a strygoňom.“

Slovenské Pohľady XVII, 739, majú rozprávku zo Zvolenskej „O grgolici“.

Dvaja bratia zaspali na lúke po kosení, jedného zobudil strašný hrmot, ako by sa hora rútila. Videl, ako z hory vystupuje ženská potvora, „nohe ako mosúre a čierne ako uhel, ruke ako vopaty, driek taký hrubý ako dobrý sud, plecia široké ako poscel, a huava na nich ako mýtovnica, v huave oči ako taniere, a vuasy bez rozdvievu rozstrapacenie visevy jej z huavy až po pás, a prsníke mava čez plecia prevesenie ako kupy.“ Chlap začal kričať; keď brat prišiel, grgolica zmizla. Keby sa však brat nezjavil, zahubila by ho. Vopchala by mu prsník do úst, až by sa zadusil.

1. V rukopise Dobšinského, č. XVI (Poverečné bytnosti), je toto:

„Poludnica, Slnečnica opáli v lese na slnci zaspavšie dieťa abo i mladú zver i z toho umrie, zkape. Podobne opáli aj Zima o Vianociach. Ošiaľ od slnca ho chytil — nemoc této. Báji se, že Poludnica aj vodí.“ I Kollár derivuje od lúdiť = podlúdnica, preludár.

Dobšinský (Obyčaje 115 — 116) rozdelil tieto dve bájeslovné bytnosti: Č. 10. „Poludnica človeka urobí celého preludára, t. j. ona ho lúdi, vábi i vodí sem i ta; bola by teda vlastne podlúdníca.“ Č. 15. „Slnečnica bude zosobnená moc leťajšieho pripekajúceho slnka. Slnečnica (ako aj Zima) opáli spiaceho na slnci a povedia o ňom: Slnečnica ho opálila, alebo: Ošiaľ od slnca chytil ho.“ Srovn. Záturecký 76.

2. V Památkach arch. a míst. III, 61, rozpráva sa zo stol. Boršodskej, okolie maloďurské v Buku. Na Devíne a na Halomváre Poludnice prebývaly a hádzaly si z Devína na Halom čili Chlum loptu (míč).

1. Zo Zvolenskej stolice je verzia, ktorú rozprávala „Anna Rovný, rodom a obyv. zo Španej Doliny; zapísal 9./X. 1900 Samo Czambel.“

„Istý robotnýk robiu s jedným murárom. A tomu murárovi sa páčiu ten robotnýk, tak ho chodyu dlávít, lebo bou mora. A jedna žena ho prezradyla, že je mora. Tak ten robotnýk, čo ho mora dlaviu, dau si nôž na prse do šálu koncom von. A ked ho prišou mora dlávit, nuž sa porezau a skríčau. Ten, čo bou naspodku, poviedau: ,Teraz už viem, kto si, teraz ťa iďem zabit.‘ Mora ho prosiu, že ho už nygdá viacej nepríďe dlávit. Ten mora potom išiou preč bývat, lebo sa bau, že príďe do škrjepky.“

Viď str. 163, č. 149 I.

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 103 — 104, je verzia, ktorú rozprával Ondr. Pevný.

„Jedna žena v Bošáci chodievala v noci gňáviť (priliehať) starú Kršáčku, ktorá bývala na Kancovci. Kršáčka bola tým tak zmorená, že už ani z postele nemohla vstávať. Raz jej povedal muž: ,Ľahni si na moje miesto,‘ a on šiel na pec spať. Ale aj na tom mieste Kršáčku priliehalo, a keď ju muž počul stonať, zavolal s pece: ,Hej, keď s pece sejdem, vezmem kresačku a utnem ti z kríža ruku a nohu!‘ Sotva to vyslovil, vyskočila tá baba-morena na pec, priľahla Kršáka a gňavila ho, ustavične pri tom povolávajúc: ,Utneš? kresačkou? z kríža? ruku? nohu?‘ A keď bol celý zmorený, ztratila sa. Kršáčke poradily zkusené ženy, aby išla za Budišovú k múdrej žene Hrozenčanke, ktorá vie pomáhať od gňávenia nočného. Aj išla. Hrozenčanka prišla s ňou a doniesla s sebou zeliny a trojkráľovú kriedu, poobliekala Kršáčku na ruby do šiat, nakládla jej do postele tých zelín a tú trojkráľovú kriedu a kázala jej, aby ticho ležala. Cez polnoc prišly 3 ženy, daly sa do uvazovania velikých noší šiat, bárs tam v izbe ani narozkladaných šiat nebolo. Kršáčka sa na to, nemohúc spať, dívala; a keď tie ženy už ven dvermi vychádzaly, pozdvihla Kršáčka hlavu, aby sa podívala, čo to vlečú. Ale sotva dvíhla s postele hlavu, vylepila jej jedna tá žena také zaucho, že od toho až bez seba zostala. Na druhú noc prišly zase dve ženy, ale že Kršáčka mala v posteli tie zeliny a trojkráľovú kriedu, nemaly k nej samej prístupu, len kde vzaly — tam vzaly jedno ohreblo, a druhá sekácu lopatu, bár takých vecí v izbe ani nebolo, a že sa Kršáčka, ktorá to všetko videla, ani nehýbala na posteli, neublížily jej, a kade prišly, tade aj odišly. Na tretiu noc prišla už len jedna žena, vzala na pleco mútovník, bár takého v izbe predtým ani nebolo, a že Kršáčka ticho ležala, — vzdialila sa aj táto žena bez ublíženia Kršáčke. Potom prišla Hrozenčanka, aby sa prepýtala Kršáčky: čo sa s nou po tie tri noci stalo. A keď jej Kršáčka všetko vyrozprávala, riekla jej Hrozenčanka: ,No, už budete mať od tej bosorky pokoj. Ale včil mi povedzte: Jaký trest jej za to dáme, že vás chodievala priliehať?‘ Kršáčka odpovedala: ,Nechajte ju; čo bych jéj já žiadala trest. Keď len mám pokoj od nej.‘ Hrozenčanka však riekla: ,Keď vy odpustíte, ale ja neodpustím!‘ a nabrala psieho tŕnia, hlôžia a šípia, šaty z Kršáčky vyzliekla, napchala do nich toho trojakého tŕnia a zasekla to pod šopou do trlice. O chvíľku prišla tá bosorka, ktorá Kršáčku gňávievala, a prosebne povedala: ,Pre Boha, čo robíte? Nerobte mi to!‘ Hrozenčanka ale nedbala na jej prosbu a nechcela popustiť. Na druhý deň Hrozenčanka tie šaty Kršáčkine piestom mlátila. O chvíľu prišla ku Kršáčke súseda a hovorila, že tá bosorka leží velice ťažko nezdravá a má ruky a tvár celkom krvavé, jako dodriapané, — a to bolo od toho tŕnia. Aj na tretí deň Hrozenčanka tie šaty vyňala z trlice a piestom jích tak dlho mlátila, až počuli zvoniť, čo bosorke zomrelej vyzváňali. Tá bosorka, ku ktorej Kršák za slobodná na vohlady chodieval, ale potom inú si vzal, chcela jeho ženu priliehaním zmárniť, aby sa aspoň za vdovca Kršáka vydať mohla.“

3. Tamže str. 11, je táto verzia:

„Jedna mladá žena v Bošáckych kopanicach bláznila. Povolali k nej Zigovú ze Zábudišovej, aby jej pomáhala. Táto dala blázniacej žene vyzliecť rubáč, v trlici ho trepala, tak tiež aj rukávce, čepec, ručník z hlavy a fertuchu; potom takto vytrepané šaty cepámi mlátila: aby chorá od ,gnávenía‘ bola oslobodená. Na to k posteli chorej u hlavy postavila metlu hore prútámi a do tej metly vopchala nôž, vidličky a nožnice — na podobu kríža. To všetko bolo proti tej čarodejnici, ktorá chorej bola počarovala.“

4. Tamže, str. 64, je verzia:

„Jedno dievča v Bošáckych kopaniciach chodievalo čosi i vo dne i v noci gňaviť. Po vydaji sa jej stav zhoršil, tak že bývala aj vo dne dlhé chvíle jako bez seba, lebo ju ustavične mátalo. Túto liečila cigáňka odvarkom umrlčej hľavy ľudskej, nad ktorou čosi šemrala, a odvarkom ju myla. Žena zomrela, a keď mrtvolu viezli na pohrab, nemohli ju kone zo Špánieho vyviezť, lebo ,ten zlý‘ aj furmanovi na bič sadol. Museli chlapi vôz tisknúť — až na rovnú cestu.“

Dobšinský v rkp. XVI (Poverečné bytnosti) podáva toto:

„Dieťa, najme dievča pri narodzení svojom niečo málo mlieka v prsníčkoch má, ktoré mu baba v prvej kúpeli z nich vytláča. Obecný ľud verí, že to mlieko z prsov dieťaťa cicajú nočnice, a aby tieto nočnice dieťa necicaly, robia z handričiek uzlíky, kloré na deň kladú do vankúšikov dieťaťa a na noc z vonku na okno. Nočnice sú ináč v noci lietajúce motýly (Nachtfalter), ktoré ale ľud za strigy drží.

V svojom spise Obyčaje, str. 115, č. 9, odtlačil celkom doslovne túto poveru, len na konci dodal: „Nočnice potom ssajú tieto uzlíky a dieťa má od nich pokoj. Ináč nočnie motýle volá sám ľud nočnicamí, ale i strygami.“

Šujanský v Slovenských Pohľadoch XII, č, 19, str. 723 — 4, podáva toto:

Na moste sišly sa dve smrtky, každá s batohom na chrbte. Jedna išla do dediny, aby hodila na deti osýpky, druhá do mlyna, že vraj skočí do kaše paholkovi, na ktorého má zlosť, bude ním triasť, až dušu vypustí. Ale paholok pod mostom rozhovor vypočul a preto večer hodil svoju kašu do obročnice. Keď ráno vstali, videli, ako to triaslo obročnicou.

a) Víla z nevesty zomrelej pred svadbou

V rukop. sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 120, je táto verzia:

„V Drietome zomrela nevesta v ohláškach pred sobášom a stala sa z nej víla. Ľudia ju vídavali po lúkach sa zvŕtať v bielych šatach a s rozpustenými vlasmi a počuli ju spievať. Dakedy obtancovávala aj svoj rodný dom a výskala alebo spievala.“

Rovnako v tejže sbierke, str. 84:

„Ktorá nevesta v oddánstve — medzi ohláškami a sobášom zomre: z tej sa stane víla. Víly sa najviac zdržujú na marasťach, kde sa potoky stekajú, a tam jedna prez druhú výskajú.“

b) Víly tančia

1. Slovenské Pohľady XII, 209, majú rozprávanie z Bošáckej doliny.

Kopaničiar videl víly tančiť, zavolal na ne posmešne, víly ho prenasledovaly až k dedine.

Babka, keď išla na poludnie k známym, uvidela tančiace víly, povedala: „Jako sa tie bosorky vrtia,“ a hneď sa našla v ich strede so všetkých strán ju čosi „oflinkovalo“, takže ostala ako bez seba.

Podobné videnie mal pastier z Podhradia.

Podobne dvom druhom, ktorí pásli na Grúni, ozvalo sa výskanie a chichot víl (ibid. str. 211).

Istého Bošáčana chytily víly i musel sa sobliecť, nechal si však mešec s peniazmi na krku. Víly ho chytily do tanca a spievaly: „Točia sa Vily okolo Slivy; ej, pane kmotre, ešte na ruby meštek!“ Vtom zaspieval kohút a víly zmizly (ibid.).

2. V rukop. sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 128, rozpráva sa:

„V Bošáci na Hájoch pod Lysicou zjavujú sa v noci vily, spievajú a tancujú. Raz sa dostal medzi vily istý Pijáček, ktorému povedaly, aby si všetko na ruby obliekol a šiel s nimi do tanca: on sa preobliekol a každý kus šiat na ruby natiahol na seba a pustil sa s nimi do tanca. Vily ho schytily a so smiechom, a spevom, ,že vrecko na peniaze nemá prevrátené,‘ tak dlho ho točily, až ho roztočily.“

3. Tamže, str. 105, je verzia, ktorú rozprávala Mária Čížková.

„Jano Katrák bol raz v noci pod Lopeníkom na postriežke aj s kamarátom. Keď sa už polnoc blížila, počuli víly húkať. Katrák zpočíatku nevedel, čo je to, a začal sa jím ohlasovať. Keď sa ale húkanie víl vždy viac a viac blížilo, dal sa na útek a horko ťažko dobehol k jednej chalupe a víly sa hnaly za ním. Jak vpálil do chalupy, víly sa ztratily, a on tam čakal až do bieleho rána.“

4. Tamže, str. 106, je verzia, ktorú rozprával Katrák.

„Keď raz stará Katráčka ,na Maleniščách‘ v Hubočci pod Lopeníkom otĺkala bôrky, kde sa vzala, tu sa vzala, mladá pekná, biela žena, otočila okolo mladého bučka ruku, a s takou rýchlosťou sa okolo neho zvŕtala, že jej šaty a rozpletené vlasy len tak lietaly, a Katráčke sa len v očiach míhalo. Katráčka sa dala od strachu na útek, a ledva dech popádajúc dobehla domov a vyrozprávala, čo videla. Popoludní sa išli aj jej synovia na to miesto podívať a videli ten buček od zvŕtania sa víly z kôry celý ošúchaný až po holé drevo, a zem okolo bučka tak udupkanú, že len prúh krúhový prachu tam bol. Na tom mieste aj synovia Katráčkini počuli neskoršie víly húkať cez polnoc.“

5. Tamže je verzia, ktorú rozprávala stará Mitánková.

„Aj v Bošáci v Šimarovcách počuli ľudia víly spievať cez polnoc neďaleko kríža, kade se cesta odráža do Lieskového. Ľudia vychádzali po dve noci von, čo jich počúvali, ale sa nikto neodvážil ta ísť. — Aj nad Berivodámi, pri židovskom cinteri, bolo počuť o 11. hodine v noci víly spievať. I sobralo sa pár smelších chlapov, ktorí až k cinteru židovskému prišli, a videli, jako sa víly zvŕtajú, až naraz zaspievaly: ,Achr, nachr, dandy!‘ a ztratili sa.“

6. Tamže, str. 27, je verzia, ktorú rozprávala Geľka.

„Nebohý Kačenák rozprával, že keď sa raz v Novom Meste až do noci zabavil a potom okolo polnoci bošáckym poľom domov uháňal, počul za potokom víly spievať a húkať. Poponáhľal sa, aby sa čím skôr dostal do dediny; ale jako on k dedine uháňal, tak sa aj spev víl vždy hlasnejšie a zretelnejšie ozýval, lebo víly sa hnaly za ním, a keď prišiel k bošáckemu kosteľu, tam ho tri predestaly a kázaly mu, aby sa vyzul; a keď to urobiť nechcel, daly sa doňho a začaly mu naťahovať jednu nohu, až ho vyzuly; potom druhú, čo sa jako točil a oháňal. Na to mu vyzliekly nohavice, čo sa jako spieral, a riekly mu: ,Nebráň sa, lebo beda bude s tebou, a daj nám aj pruceľ.‘ Vyzliekly mu aj pruceľ; v tom u Strechov kohút zaspieval a víly sa ztratily. Kačenák ponáhlal sa celý prestrašený a umorený domov, len čo širák si na hlavu pritisnul. Na druhý deň ráno išli sa na to miesto podívať, kde to víly Kačenáka vyzliekaly: a ponachádzaly sem tam porozhadzované zdrapy a franfory z jeho šiat.“

7. Tamže, str. 65:

„Jeden Bošáčan išiel z Haluzic v noci domov a medzi Haluzicami a Bošácom v šírom poli pri čiernej hruške (ktorá bola r. 1893 vyťatá) počul víly spievať. Bol by rád ušiel, ale nemohol, lebo ho víly dohonily, schopily medzi seba, a spievajúc poskakovaly s ním až pred bošácky kosteľ. Tam mu jedna kázala: ,Dolu čižmy!‘ On ale riekol: ,Nemôžem, sú mi velice cesné.‘ Víly ho posadily na kamennú čapu a jedným trhnutím mu vyzuly čižmy. Potom mu kázaly: ,Dolu nohavice!‘ On na to: ,Nemôžem, mám tvrdý, neohebný remeň!‘ Víly ho ale schytily a jedným trhnutím mu rozepaly remeň a nohavice vyzliekly. Tak s neho postŕhaly aj halenu, pruceľ, širák a košeľu. Vtom zaspieval vo farskom dome kohút: a víly sa ztratily. Náš naľakaný a upachtený Bošáčan horko ťažko vstal, šaty na seba pohádzal a celý zimou mletý utekal do dediny a tam do jednoho domu, kde bolo veselie, sa utiekol a svadebníkom vyrozprával, jako ho víly doriadily.“

8. Tamže, str. 39:

„Keď víly schytia človeka, tak dlho sa s ním vrtia, až ho rozkrútia; keď ale človek má biele neto pri sebe, nemajú k nemu prístupu.“

c) Víly prenasledujú človeka, ktorý ich chcel postrašiť

Český lid VI, 47, č. 7, má verziu z Bošáckej doliny.

Kuderaškin, keď chodil na vohľady do Kopaníc za Budišovú a pozde v noci sa vracal domov, počul spev víl, blížiaci sa k nemu; pretože sa mu páčil, počkal na chodníčku a videl víly prostovlasé a biele oblečené, ako sa držaly za ruky a tančily, spievajúc pieseň, z ktorej si Kuderaškin zapamätal:

Kuderaš chcel víly zastrašiť a skríkol na ne. Ale víly sa neľakly, lež pustily sa za ním; Kuderaš vzal nohy na plecia, utekal, víly už siahaly po ňom, keď vtom kohút zaspieval, a víly sa ztratily. Kuderaš dobehol domov a už nikdy na víly nekričal.

d) Prostriedok proti smrti

1. Slovenské Pohľady XV, 490 — 491, č. 6, majú rozprávanie „Proti smrti““. Zo sbierky A, B—y.

Keď bola tá veľká cholera r. 1831, vracal sa baník zo Španej doliny odkiaľsi v noci domov, a neďaleko cintorína videl biele ženy, ako tančily a spievaly pri tom:

Baník to druhého dňa rozprával ľuďom, ktorí si potom tie rastliny varili a pili, a cholera naozaj prestala.

2. Český Lid VI, 46 — 47, č. 6, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 110 — 111, je zapísaná rozprávačka Tulíska.

Kaššovic-Syto pásol v noci pri mesiačku za bošáckym cintorínom kone a počul zďaleka veľmi krásne spievať. Spev sa k nemu blížil; on sa nazdával, že sú to dievčence, ktoré sa omeškaly v poli. Keď spev nesprestával, skríkol v tú stranu, odkiaľ spev prichádzal: „Hej, vy mršiny, odkiaľ idete tak neskoro?“ Ale víly ho nepočuly, len spievaly:

Kaššovic-Syto sa toho naľakal a už neokrikoval tie biele víly, idúce vo sbore poľom dolu so spevom. Za krom sa díval, čo bude ďalej. Za vílami išla krivá smrť a povedala, že keby ženy znaly liek proti moru, ani jedna by neumrela. Na otázku jednej víly, aký je to liek, odpovedala smrť: „Keď budú užívať bobovník, rebrovník a zajačiu repku, ani jedna neumrie.“ Ako to povedala, zakikiríkal v dedine kohút, a všetky víly i so smrťou zmizly.

3. V povesti z Gemer-Malohontu (Český Lid VII, 40) vystupujú miesto víl tri smrte. Išly cestou, niesly mor medzi ľudí. Dve sa ponáhľaly, tretia im nestačila, lebo bola krivá. Volala na ne, aby ju dočkaly, a keď tie nedbaly, hrozila im:

Počul to nablízku ukrytý človek, zaniesol zvesť do svojej dediny, a tí, čo sa spravovali podľa tej rady, neumierali na mor.

Srovn. Sobotka, Rostlinstvo, str. 290 a ns.

e) Víly utancujú milenca

1. Sborník Muz. slov. spol. V, 147, č. 15, rozpráva:

Víly sa pokladajú za dievčatá zasnúbené, ale zomreté pred svadbou.

Jeden šuhaj sa zasnúbil s dievčaťom. Keď musel odísť, dal neveste prsteň ako znak vernosti a púčik z tatranskej ruže, než zvädne, že sa vráti. Dievča čakalo, kvietok zvädol, ale milenec sa nevrátil. Dievča vädlo, až sa premenilo na tatranskú vílu. S vílami spievala ľúbostné piesne a vyvolávala snúbenca. Ten sa konečne ukázal. Víly ho chytily a v tanci tak vybozkávaly, až umrel.

Ako prameň je uvedený M. Tompa.

2. Kollár odtlačil v svojich Zpievankách I, 8, č. 6, pieseň o rejoch víl pod zámkom Strečnom: …„Na lúkách vo Váhu často sa kúpajú, po poli širokom tancúvajú skokom, koho raz pochytia, tak ho dlúho vrtia, až pokial v ich hrsti dušu nevypustí.“ Mal ju od Gabr. Rutkaya, budínskeho kníhtlačiara, ktorý po slovenských krajoch predával knihy a kalendáre, a mnoho piesní pri tom nasbieral. Vedľa neho poznačil Kollár ako dodavateľku Tereziu Artnerovú, ktorá krátko pred svojou smrťou odtlačila v Taschenbuchu Hormayera-Mednyanského r. 1822, sv. III, str. 240, z okolia Žiliny slovenskú povesť o tanci víl pod názvom „Der Willitanz, Eine slawische Volkssage“ (srovn. Zpievanky I, 412, a úvod str. 2):

Duše neviest, umretých po zasnúbení, nemajú pokoja, nútené k nočným potulkám pri novom mesiaci tančia kolo, spievajúc desivé piesne, a ak uvidia muža, musí s nimi tak dlho tancovať, až sklesne mŕtvy. Týchto duchov nazývajú „Willi“.

Nemecká spisovateľka složila dlhšiu báseň (str. 241 — 248). V rovnaký čas spracoval tú istú látku iný uhorsko-nemecký básnik, Köffinger, a uverejnil v tomže Taschenbuchu r. 1823, sv. IV, str. 341 — 348. Konečne zadelil tú istú povesť do složitej rozprávky rytierskej gr. Ján Majláth vo svojej sbierke Magyarische Sagen und Märchen r. 1825, str. 1, „Der Willitanz“:^[1]

Víly sa potulujú, tancujú na krížnych cestách, utancujú muža, ktorého najdú, ten potom je ženíchom najmladšej víly, ktorá je ním upokojená. Tak sa stalo grófskej dcérke, ktorá prinútená k sňatku žiaľom umrela; milenec zapadol do reja víl, a niekedajšia milenka ho našla, pritisla k svojmu srdcu a ubozkávala na smrť.

f) Víly trestajú rodičku

Slovenské Pohľady XII, 211, majú podanie z Bošáckej doliny.

Rodičky nesmejú pred úvodom vychádzať, lebo by ich odvliekly víly. Nemajú sušiť v tom čase ani ložnú bielizeň, lebo by sa po tej bielizni pogúľaly a „kútnicu“ chodila by Morena tlačiť.

g) Dve žiarlivé víly

V Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti V, 147 — 148, č. 16, je táto verzia:

Biela víla vychovala dve dcéry, dvojčatá, rovné si krásou i postavou. Keď vyrástly, dala im po skvostnom hrade, aby tam mohly bezpečne spievať. Víla im oznámila, že sú polosmrteľné, lebo ich otec bol smrteľný, a dala im po jablku života, v ktorom bol uschovaný život každej z nich; ak padne jablko na zem, ztratí život. Víly si jablká vymenily, aby jedna druhej život opatrovala. Žily každá na svojom hrade, bez starostí, v radosti. Hneď tú, hneď onú navštevoval mladý poľovník, beztoho, aby to vedely, a zaľúbily sa obe tajne do neho. Raz sa náhodou sišly obe s poľovníkom. Obe sa žarlivosťou zapálily a znepokojené odišly do svojich hradov. Jedna z nich v prchkosti hodila sestrino jablko na zem; sestrina biela duša vyletela z jablka, jej telo sa rozplynulo ako hmla a hrad sa rozpadol. Po čase z jadra jablka života vyrástol strom s bieločerveným kvetom. Od toho času zradná sestra každú noc chodí pod tú jabloň ako čierna koza. Pod jabloňou leží a svieti ohnivými očami. Dodnes ukazujú Devín a Kozí hrad, o ktorých sa rozpráva táto povesť.

Je spracovaná podľa maďarského zbásnenia M. Tompu.

Článok Augusta Chotvaša „K povesti o vilách“ v Národ. Novinách III (1872), č. 83, neobsahuje slovenských povestí.

h) Víly odišly do Azie

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 99, je toto:

„Keď išiel Pkáček v noci dolu Budišovou domov, naháňaly ho húkajúce víly. Ale stará Kochanka hovorila, že všetky strašidlá, ktoré kedysi strašievaly, odišly do Azie.“

a) Zápas jedného Vodníka s druhým

1. Zo sbierky dr. Makovického (zo Sv. Petra v Liptove) je v Prostonárodnom Zábavníku III, str. 5, č. 2, verzia „Vodní chlap“.^[2]

„V dolňokubinskích horách v Orave sa nalezá jedno jezero. Ňeďaleko tohoto jezera sa hole, na ktorích statki letúvajú. Jednemu hospodárovi boli potrebnje jeho voli, po ktorje si i šjeu. Keď sa vracau domou, omrknuu ňeďaleko toho jezera. Voli svoje privjazau ku stromu, že tam prenocuje. Ako sa i on ukladau k spáňí, príďe k nemu jeden chlap, celí mochom zarasťení. Tento chlap sa opítau toho hospodára, že či je ďaleko jezero. Hospodár mu povedau, že je dost blízko. Ten chlap pítau tochto, že bi ho k ňemu zavjedou, lebo že mu ten voďní chlap, ktorí v tom jezere bívá, jeho ženu z Krivánskjeho jezera ukradnuu, že hu teráz chce visloboďiť. Hospodár ho zavjedou k jezeru. Ako boli pri tom jezere, ten zarasťeňec povedau hospodárovi, že ak viďí bjele pení z vodi vichodiť, že sa môže na hodnú odplatu úfať, jestli ale viďí červenje peni, abi uťekau, lebo že ho ten chlap vodní, ktorí jeho ženu ukradou, zabije. Keď tjeto reči skončiu, spustiu sa dolu. O krátkí čas začali vistupovať bjele peni, a tento sa raduvau, že tento predca svoju manželku dostau. Zrazu ale sa virúťa červenje peni a hospodár, ako viďeu, že sa ňemá čemu ufať, uťjekou.“

Podobne sa rozpráva v rukopise Dobšinského, č. XVI (Poverečne bytnosti), č. 8:

„Vodní chlapi bývajú v tatranských plesách (jazerách), sú cele machom obrastení; majú aj ženy a kradnú si jich j. druhým i bijú sa potom o ne pod vodou. Ludom poslúživším dávajú odm. Tak zjavil sa vodný muž v Kubinských horách, prišlý ta k jazeru zpod Kriváňských plesov, voliarovi nocujúcemu u jezera a kázal mu čakať za dovedenie odmenu velkú, ak vidí z jazera len biele peny vystupovať na znak jeho víťazstva. Vystupovali ale peny červené, voliar utekol, bo to znak, že krádec ženy víťazil a — — —^[3].“

Dobšinský to spracoval vo svojom spise „Obyčaje“, str. 117, č. 21.

2. V Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVII, 22, je verzia „Vodný muž“ z Bratislavskej stolice.

Pastier Šablica videl dvoch vodníkov; každý mal v ruke hlinený, maľovaný hrniec, ktorými si spolu „jeden o druhý akoby štrngali“. Keď vodníci Šablicu uvideli, skočili do vody; pastier hodil za nimi svoj kyj, ale vodníci sa už neukázali, len vystrkovali zelené mašličky.

3. Procházka, str. 66, zaznačil verziu z Trenčianskej stolice.

Vo Fraštáku na Váhu sa kúpaval s koňmi istý človek zo zámku; ani jeden vodník nemohol ho utopiť, až musel prísť vodník od Komárna z Dunaja a ten ho utopil, a to vraj bol spravedlivý „hastrman“.

Také povesti sú aj inde rozšírené, tak na pr. u Nemcov v severo-východných Čechách. Deutsche Volksk. östl. Böhm. VIII, 54, č. 143. Srovn. Národ. Věst. XII, str. 130 a d. Kubín, Podkrkonoší vých. 404, č. 5; Věstník Opav. 1924, soš. 30, str. 101, č. 19.

b) Vodníkove hrnce

Procházka, str. 65, zaznačil z Trenčianskej stolice.

Vodník behá večer s palicou po vode. Kupoval v Bytči hrnce po krajciari a do tých hrncov dá dušu toho, koho zahubil.

Srv. Anm. KHM Grimm II, 423 pozn.; Kubín, Podkrkonoší záp. str.800.

c) Vodník u mäsiara

V Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti VII, 92, je verzia z Ašakertu v Nitrianskej stolici.

Vodník býva v potokoch kerťanských pod mostmi. Nosí halenu; ukazuje stužky a tak vábi. Prišiel raz k mäsiarovi kupovať mäso, mäsiar ho poznal a odťal mu prst. Vodník mu pohrozil, že mu neujde. Mäsiar sa chránil vody, raz však pršalo, u mäsiara chytali daždivú vodu do kade a mäsiar sa tam utopil.

Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp., str. 574, č. 10, 204, č. 91, 245, č. 121.

d) Rozličné rozprávania

1. Slovenské Pohľady XII, 212, majú rozprávanie z Bošáckej doliny.

Vodníka poznať tak, že mu vždy z ľavého šosu kabáta kvapká voda (pod. u Procházku z Trenčianskej stolice, 66).

Vodník chytil raz v noci Fraňu z Grúňa, strhol mu halenu, stiahol ho do potoka a zápasil s ním. Až len keď sa Fraňovi odtrhla kapsa, vysvobodil sa akosi od vodníka a utiekol domov.

Vodník chytil ženu za jazyk, keď pila zo studničky, a nepustil ju prv, kým mu nesľúbila svoje dieťa, ale tam to bol čert; srovn. vyššie IV, str. 67, č. 76, 2, motív veľmi rozšírený v pohádkovej literatúre, tak v českých pohádkach; Národop. sb. VI, 87; V. Tille, Povídky na Valašsku, č. 22; Přikryl, Záhorská kronika, str. 213; Róna-Sklarek, Ungar. V. M. st. 161, 293, č. 14; Afanasijev II, 66, 79 a j. v.

2. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 39, je verzia, ktorú rozprávala Geľka.

„V potoku pod Boky vyše Z. Podhradia ukazoval sa vodný muž s dlhou ovislou bradou. Hneď ho videli ľudia nahého, hneď zase v halene a s jednoho boku haleny mu voda odtekala. Keď sa tam často ukazoval, nechcely ani ženy na hríby chodiť, čo sa ho bály, lebo Hastrman je zlý a ludí ťahá do vody.“

3. Tamže, str. 49, je verzia, ktorú rozprával Ján Zamec-Gelo.

„V predešlé roky častejšie chodievali robotníci z Bošáckej doliny na celé leto do Diósegu. Ubytovaní bývali v maštaľach a šopách. Kaz sa rozniesol chýr, že z blízkej vody každú noc vychádza Hastrman a spiacich robotníkov pokúša, za palec nôh ich poťahuje a jím nohy prehadzuje. Dosť sa nastriežili, ale nemohli ho vidieť, až raz zazreli bradatého chlapa v halene, s ktorej na jednom boku voda odtekala, utekať k vode a počuli ho kričať: ,Jano, Juro, Adam!‘ … a potom ho videli skočiť do vody a tam sa pohrúžiť a zmiznúť. Na tretí deň sa v tej vode jeden mládenec zatopil.“

4. Tamže, str. 119, „Vodný muž v Drietome“.

„Stará Danielčíkova išla raz v lete poľom a videla po medzi reží sa vliecť štvernožky nahého muža s veľmi dlhými, rozcuchanými vlasami, s ktorých voda cícorom otekala. Ona myslela, že je to dajaký opilec, a keď pobehla, aby sa mu do tváre nazrela: ten muž sa s velikou rýchlosťou rozbehol k potoku, tam do hlbokej tone sa hodil a zmizol.“

5. Tamže, str. 168, je verzia, ktorú rozprával Žarnovický.

„Istý Lazovan šiel so soľou na Dubkový z Lúk a spadol do potoka. Potom povedal: ,Vodný na mňa slápí a povláčál ma po rieke.‘“

6. Tamže, str. 84:

„Kto sa utopí, o tom sa hovorí, že ho vodný muž vtiahol do vody. V Podhradí vídavajú ľudia vodných mužov pod Červeným, pri Bánovčeku, a Janíčka videla raz večer vodného muža niže fary na stave, a mal oči žeravé, veliké jako tanier, a po vode sa člapotal.“

7. Tamže, str. 134:

„Pri potoku sedel žebrák Drdoš a varil si polievku. V tom vyliezol z potoka malý zelený chlapec, ktorého sa žebrák naľakal, ale že mal v kapse česnek,^[4] vytiahol ho, aby ho do chlapca uhodil, ten ale nečakal, ale skočil do potoka a ztratil sa. Žobrák sobral nedovarenú polievku a dováral si ju v Kopanicách v chalupe.“

e) Vodný muž vo Váhu

V Tovaryšstve III, str. 277, je toto:

Faktor Martinka rozprával, že u Krivosúda niže Beckova vídavajú pltníci vodného chlapa: telo má ako chlap, hlava jeho sa podobá čiernemu baranovi. A raz predný pltník, keď sa plavil okolo „sihoti, zvanej Kňažky, v Liptove popod Mních“, omdlel. Keď prišiel k sebe, povedal, že mu vyskočil vodník na plť a podíval sa naňho tak, že od ľaknutia omdlel. Vodník je „starigáň“, má zelené vlasy a rúcho, obuté boty, z ľavého boku mu vždycky kvapká, vábi ľudí do vody a ťahá ich do hlbiny.

Inokedy počujú pltníci „vodného bujáka“, ako bučí, ale nič nevidieť. „Tuším tam potuluje sa teraz ten divý byvol Tur, čo to voľakedy pod Starohradom v bralách býval a v paláci pod vlnami Váhu rozostavanom chránil krásnu kňahyňu Margitu.“

f) Vodníkova žena

1. Procházka, str. 65 — 6, zaznačil verziu z Trenčianskej stolice.

Žena vodníkova premenila sa na žabu, odišla na pole k oráčovi a on sa jej dal najesť. Keď sa kúpal, zaviedla ho do svojej izby, pohostila ho a nič mu neurobila.

2. V Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti VI, 38 — 39, č. 33, je verzia „Vodníkova žena v Hrone“.

Istá žena, keď v Hrone šaty prala, videla bachratú, veľkú žabu — vodníkovu ženu — a ponúkla sa jej za kmotru. O tri dni prišiel pre ňu utopenec, aby išla za kmotru, že žaba porodila dievča. Žena išla. Utopenec udrel prútikom na Hron, voda sa rozdvojila a žena po suchu prišla doprostred Hronu k veľkej skale. Tá sa odvalila, keď ju udrel utopenec prútikom; žena vošla po schodoch do veľkej siene. Vodníkova žena ležala, v posteli a kolísala dieťa v žabäcom korýtku, spievajúc: „Brekeke, koaks, brekeke tú.“ Kmotra pobozkala i pri svojom odpore k dieťaťu novorodzeniatko a požehnala ho, hovoriac: „Ej, ty malá dievčička, krásna ako perlička, rodičom ži k radosti, mnoho rokov pri šťastí.“ Vodníkova žena potom prosila kmotru, aby zamietla chyžu, ale smeti aby si vzala so sebou domov; priklopené hrnce nemá dvíhať. Ale kmotra prvý hrniec odkryla, dušička, biela ako sneh, z neho vyletela, poďakovala a zmizla ako bublina. Kmotra tak vypustila všetky dušičky. Napokon našla jeden dvojitý hrniec a v ňom dve dušičky vlastných detí, ktoré sa pred dvoma rokmi v Hrone utopily. Povedaly jej, že ich žaba chytila, hrncom priklopila, aby nemohly do neba, a ich mŕtvoly Hron nevyhodil, aby musely žabe slúžiť. Kmotra vložila dušičky do hrnca, smeti vzala so sebou a tajne i hrnček s dvoma dušičkami. Keď vyšla dierou z Hrona, nebolo tam utopenca, lebo i jeho vypustila, ale dve ryby sa postavily po dĺžke a ona vyšla po suchu. Voda sa potom za ňou zatvorila. Žena s hrnca sňala pokrývku, dušičky vyletely. Hron hneď ich mŕtvoly vyhodil, dušičky sa vrátily do tiel, matka si odviedla živé deti domov. Smeti boly rýdze zlato a striebro.

Viď Kubín, Podkrkonoší záp. 791, č. 299; Lumír 1862, I, str. 608; Záhorská kronika III, str. 50; Deutsche VKunde östl. Bőhmen VII, 164, č. 125, VIII, 49, č. 139 — 140; Mitteil. schles. VKunde IX, soš. 18, str. 74; Schwartz, S. Brandenburg 197; Haas, Rügen SM, 59, č. 58; Firmenich III, 326, č. 1; Klingner, Luther u. der deutsche Volksaberglaube, str. 59; Ad. Černý, Myth. bytośce łuž. Serbow. 315; Lorentz, Teksty pomorskie 124, č. 172, 359, č. 466, 450, č. 574; Wlisłocki, Volksdichtungen 227.

Podobne býva žena zvaná za kmotru k iným bájoslovným bytostiam, i k čertovi. Viď Ed. S. Hartland, Science of Folk Tales, 37.

g) Vodná žena

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 109, je verzia, ktorú rozprával Katrák-Zámečník.

„Keď Katrák aj s bratom išli pod Lobičku v noci na veselie vedľa potoka po chodníčku, videli po druhom brehu potoka kráčať vysokú bielú ženu, celú do plachty zakrútenú. A keď tak hodnú chvílu išli, a tá žena vždy s druhého brehu s nimí rovný krok držala, prišiel na nich strach. Tu zavolala bielá žena na ních: ,Jano, Juro, dze iďéte?‘ Juro odpovedal: ,Na veselie pod Lobičku.‘ ,A čo byste ta chodzili,‘ riekla žena, ,však tam žádného veselá nenie. Poďte sem za mnú!‘ ,A čo bysme my za vámi išli,‘ povedal Jano. Že ale tá bielá žena bola za vodou, nemohla jim ublížiť, ale sa ztratila v húští. ,Kebysme boli za ňú išli,‘ doložil Jano Katrák, ,bola by nás lebo ve vode lebo v hore zmárnila.‘“

1. V rukopise Dobšinského XVI. (Poverečné bytnosti, č. 9) je toto:

„Premieň.^[5] Stáva sa, že baby-strigy abo čerti v noci odnesú matke maličké dieťa a svoje miesto neho podstrčia, dieťa premenia, prečarujú. Takéto dieťa je premieň: bude veľa cicať a žrať čokoľvek, len statočných, dobrých jedál nedotkne sa, tu vrieskať bude do nestrpenia, tam smutné je a vraveť nenaučí sa nikdy; vyschne na triesku a kožu bude mať zvráskanú ako 90-ročný starec, nožky a ručky ako paličky, len brucho veliké a vyduté. Za onoho času, kým toto medzi ľuďmi častejšie stávalo sa, vložili premieňa do hrnca, postavili na oheň a tak ho trápili a mučili, kým len mať jeho Strygôňka nesľutovala sa nad jeho trápením a nedoniesla to pravé ukradené dieťa nazpät a nepojala si svoje sebou. Raz poradili istým rodičom, aby s takýmto premieňom šli na odpustky ke sv. Duchu.^[6] Len tu veru po ceste prídu k jedným močariskám. I ozve sa ropuchnačka z močarísk: ,Quosum, quorsum?‘ A premieň odpovedal čisto latinsky: ,Ad Sanctum Spiritum.‘ I nahneval sa otec jeho: ,Nuž ty ledačo, doma ani slova neprerečieš a teraz už aj po latinsky znáš.‘ Len veru hodil milého premieňa do močidla. Čím domov vrátili sa, sedelo im už vlastnie dieťa krásne, červené ako žeriatok doma pod pecou. Ostatne ktorékolvek dieťa, suchotinami detskými (atrophia, tabes) napadnuté, volá ľud premieňom po dnes a neznajúc pravú príčinu choroby, pomáha rozl. čarami.“

Dobšinský spracoval to viac-menej rovnako v svojom spise „Obyčaje“, str. 115 — 116, č. 12. Na konci odseku čítame obšírnejšie: V dedine Budikovanoch nedávno ešte upiekli veľký pletenec a cez dieru (či radšej prázdny stred) tohoto koláča pretiahli asi 2 — 3-ročné dieťa, ktoré pokladali za taký premieň.

To súvisí so starodávnym zvykom, že chorý sa prevlieka, prelieza štrbinou v strome alebo prerezaným stromom. Srovn. Frazer, The Golden Bough III, 394; Zborník za nar. život juž. Slav. XVIII, 231 sl.; Sborník kavkaz. XXXVII, odd. 2, str. 31; Zs. d. V. f. VKunde XXIII, 288; Bl. Pom. VKunde VIII, str. 55, č. 43. Am Urquell III, 66.

2. Slovenské Pohľady XII, 642, č. 5, majú rozprávku „Odmena (premieň)“. Zo sbierky F. Šujanského z okolia bansko-bystrického. V rukopisnej sbierke Fr. Šujanského, str. 50.

Žene striga podstrčila dieťa a odňala jej vlastné. Dieťaťu bolo už na deviaty rok, a ešte ani nehovorilo, ani nechodilo. Matka musela ho stále na chrbte nosiť a neprestajne kŕmiť nenasýtneho žrúta. Nevedela si s ním rady. Napokon sa rozhodla, že pôjde s ním na púť, azda sa Matka Božia nad ním smiluje a pomôže. Keď prišla k mostu, zjavilo sa čosi odrazu zpod mosta a zvolalo: „Vuhyn kukliš?“ A z noše na chrbte ženinom sa ozvalo: „Fárty púty!“ „I ty potvora, čiasi,“ skríkla žena, „keď sa ty vieš s čertom shovárať, hybaj v čerty!“ a shodila decko s mosta. Poznala, že je to nie jej dieťa, lež premieň. Ale potom jej bolo predsa ľúto, išla hľadať decko pod most, a tu našla svoje vlastné krásne dieťa miesto zmiznutého netvora.

3. Rukopisná sbierka F. Šujanského, str. 50 c, podáva toto:

„Ráz tiež mala jedna také decko, už malo deväť rokou a slova neprerieklo. Poradili žene, aby nakládla (rozčinila) ohňa, miesto hrncou ale aby pristavila k ohňu škrupiny z vajec. To učiniac, ukryla sa. Ked to decko prišlo a videlo, nazdávajúc sa, že je samo, zvolalo: ,Čo som, to som, starý čert, takých hrncov nevidel som.‘ Tu vyskočila žena z úkrytu, a oborila sa naň: ,Nuž teda, ty potvora, vieš vraveť?! No, počkaj, keď si to ty, čo si, nebudem ťa viac kojiť.‘ A brala sa, že ho do pece hodí. Vtedy vrátilo sa jej pekné dieťa, potvora uletela kochom.“

4. Nový i Starý Vlastenský kalendár a Slovenský Pozorník 1854, str. 90 — 93, má rozprávku „Premien“.

Spisovateľ lekárskych kruhov uvádza to ako prvý príklad zvláštnych chorôb, rozšírených na Slovensku.

„Premien představuje celé chudrlavé, vycivené a vyschlé děcko, jehožto staré krkvy na tváři ozrutným čudákem činí. Již jeho divotvorný pozor jest v stavě citelnejšího člověka v mysli pamatit, ale ještě odpornější jest na něm hrkot košťálů po celém těle a odvislosť kolimbající se kůže. Na jeho rukách a nohách jeho nalezneš za nehet kus dobrého masa.“ Zdôraznené je najmä jeho „pažravost“ a že jeho brucho je „jako buben vypučené, veličizné a jako kámen tvrdé. Ustavičně jí a pchá do sebe a přece vždy více chudne a chřadne“. Potom dal spisovateľ akousi babou rozprávať „pravdivou příhodu“:

„Asi před 50 lety v jistém okolí Malohontu se pevně věřilo, že čert podhodil své děcko jisté žene, a to děcko tak vyzeralo, jako zhora opísaný Premien. Pročež sešly se baby do rady a po mnohých čárach vložily děcko do velkého hrnka, a dotud při ohni připěkaly, až dokúd čert své skuhřící děcko neuchytil, a to pravé matěři nepohodil.“

Rozpráva ešte o inom liečivom prostriedku:

„… zpoza 9 toků holohumnic, zpopod 9 prachů a z 9 smetisk se nasbírá všecko možné, a k tomu z třech proudů se voda donese, aby se koupel přistrojila, do níž se rozličné zeliny hodí, totiž Tistec (Stachys ruta), něco Rozrazilu (Rozchodník, Veronika chamcedrys), trochu dobré mysli (Origanum vulgare) a zvláště Vševědcu (Eupatorium).

Do tak přistrojeného koupele se Premien před poledním třikrátě štúří, a však tím způsobem, že v uteří jen chlapec, a děvče toliko ve čtvrtek, tomuto léčení podrobiti mají.“

Okrem toho sa ešte užíva hrachoviny a ovsenej slamy ako odvaru. I konská uvarená hlava sa kladie do kúpeľa. Čistec a rozrazil sú prvým liekom, najmä keď dieťa vykúpané sa hneď „převleče přes starou metlu“.

Lekár píše, že je to choroba taká rozšírená, že niet ani dediny, ani mestečka, kde by sa nezjavovala, a „když na obecný líd veliká nouze napadne, jest tak všeobecná, že v každých desíti domech se nalezne aspoň jeden premien, ne-li více“. Lekár pokladá tú chorobu za „Atrophia mesenterica infantum neb Tabes mesaraica“ a jej príčiny nachodí v nedostatočnej a zlej výžive tak rodičov, ako detí, v nečistote, tuhom povíjaní a zaťahovaní brucha do „povojníku“ atď. I uvádza potom prostriedky, ktorými sa môže vychovať zdravé dieťa.

O podhodencovi srovn. Polívka, Slavische Sagen vom Wechselbalg: Archiv für Religionswissenschaft VI, 151; Anmerk. KHM Grimm I, 368; Henderson, Folklore of Northern Counties 189 — 190; Kubín, Podkrkonoší záp. 562, 795.

5. Z Oravy, v sborníku Julia Bonáryho, z r. 1909, str. 98 — 100, je „Povietka o marase (pleso) pot Otobitov v Javorine v doline oravskich Roháčov“.^[7]

„Stalo sa kedisik po založení Zúbercu a Habovke. O tomto marase (plese) sa hovorí, že tu bívali vodní ludia, Bohinke a Bohinia; títo Bohinia chodievali po oboch tichto obcach a v Habovke ukradli jednu žensku postielkinu, čo jako za dojku pre malé Bohinčatá vichovávat a za práčku. Raz na čosik išli Habovčani do téjto hori, gde preťeká vedla marasa potok z Roháčov, tak zvaná Studená; pri tomto potoku sa zišli Habovčani s ukradenou Habovčankov, gde sa zhovárali o tom, jako jú vislobodit muožu. Tak im naložila následovne: maju doniest čiernu mačku, psa a kohúta i hreben a žebi prišli po ňu na dobrích koňoch aj k tomu mocni chlapi, a že ich bude čakat zase tu na tomto potoku. Ked sa Habovčani dostavili, ona uš čakala, a jak náhle vistúpila do voza, uš bohinia boli tu. V tom okamženi koňe pohli a vihodili im čiernu mačku. Kim sa bohinia s mačkov zabávali, dost nie daleko mohli ujst. Ked ich už zase dohánali, im zase psa vihodili, kohúta, hreben, ale nevedia povedat, čo sa stalo v ceste Bohinami skrze vihadzovanie tichto veci, a Habovčanku vislobodili Habovčani, a čim bohinia na márne kuski potrhali mačku a psa, kohúta a hreben.^[8] Pozatimto bohinčania zase len chodili do Habovky ako pret tim na mrkev; medzi tim vihodili Habovčani do záhratki jeden buot, do ktorej si Bohinka obe nohi strčila a tak jú lapili. Čím bohinka lapená bola, chodieval kričat bohinčan: Malá plače, malá. A od teho času viac na mrkev neprišli. — Jako som sa o tomto ďalej dozvedel, ta ukradená ženska menovala sa Živzmorkula, ukradená bola pri porode, bola tam dlho, medzi ktorim ani nevedeli, de sa podela; muž sa jej oženil. Čo na šťestia išiel sdade Habovčan, ktorého znala, a prosila ho o oslobodenia, lebo že je uš celkom suchá vižita; tomuto človeku, čo medzi rozhovorom Bohiniek počula, to mu hovorila, jak ju muožu oslobodit, i povedala, kolko má ešte žiť, že 9 dni. Majú že doniest čiernu mačku, hreben čierni a čierneho psa, kefu. Čím sa na tomto bohinia bavili a zjedli, ušli kus. Ked hodili kefu, stala sa s ňej husta hora. Čim sa prez túto horu bohinčania pretáli, celkom že jú oslobodili a šťaslive ušli. K tomu hodili medzi tim aj šťeť kohúta, ale o tomto nevedia, čo sa s toho stalo a jaki účinok to malo. Tam pridajala bohinčatá a žiadost bola jej medzi svojima umriet.“

V rukopise Dobšinského č. XVI (Poverečné bytnosti č. 4) sa podáva:

„Vľkodlák i vľkolák. Koho do cintorina nie nohama, lež hlavou napred zanesú, nutno mu preto z hrobu vychodiť a túlať sa po svete. Najprv nahned po pohrabe navštíví svoj vlastní kar, a kým pohrabníci v izbe karajú, sedí na padláši za kochom. Potom každý večer cez polnoc chodí po domoch mladé ženy drhnúť, dievčatá zapozdivšie sa na priadkach odprevádza domov, ale jich preč voľakdesi zavedie; vo zvoniciach, kde dakedy prespanice ai so svojimi dětmi po tri dni a též tri noci na nohách stojaci pokutovat nucené boly, stávajú s nimi aj vľkoláci, napádajú ľudi na krížnych cestách; dávajú závdavky na kúpu a peniaze také obracajú sa v uhlie. Vlkolák neutichne skôr, až hrom do jeho hrobu uderí. Vlkolák premieňa sa aj na vlka a tak navštevuje salaši. Na Bystrom, dňa 3. Junia 1858 And. Markuš inšo Čipúr, člek biblista, tvrdil mi, že len toť ukázal sa na Rekenškom salaši pri samej kolibe, tam nič zlého neurobil, ale jako raz v bok, hned zaškrtil 6 oviec. Taký vlk ovce nežere, len drhne na hromadu; pozbaviť sa ho nemôž nijak; pán Boh, vraj, stvoril všakoraké tvory a tie člek všetky pochopiť nemôže a jen aj takí, vraj, duchy, v ktorých my ani neznáme, a tak jest aj vlkolák.“

Poslednú povesť spracoval Dobšinský v svojom spise „Obyčaje“, str. 117, neudal dňa, ale určil blizšie miesto „na Bystrom pri Štítniku. Ináče celkom rovnako, ako všetky.“

Slovenské Pohľady XVII, 310, prinášajú zo Starej Turej z Nitrianskej:

Ženy schovaly sa pred dažďom pod strom. Videly malé nahé dieťa, ktoré volalo, kde sa skryje. Zvaly ho k sebe, ale dieťa odpovedalo, že do toho stromu udrie, a zmizlo. Ženy rýchle odchádzaly, vtom blesk udrel do stromu.

Czambel 195, str. 382 — 3, zaznačil zo Zemplínskej stolice:

Do Košíc prišiel Ižov ku Klimkovičovi. Išli na Furč, Ižov maľoval skalu, chlapi nechceli vziať od neho odmenu, že ten, kto maľuje skaly, je „chmarňik, čo chmari na remeňu cahá“. Druhý deň kamenec zbil chotár, Cahanovskí poslali do Košíc deputáciu „gu polgarmeštroj, žebi toho človeka kurentoval, chtori na cahanovski chotar kamenec puščil…“

1. V rukopise Dobšinského, č. XVI (Poverečné bytnosti) sa podáva:

„Svetlonos je nič inšie ako malý chlapčok s lampášom. To zkúsil sedliak z Príbovíec (v Turci), keď raz doviezol drevo na pílu a z píly už pozde večer domov uháňau. Len ti tu raz obzrie sa a vidí, že ho akési svetielko doháňa…^[9] ten poháňal, svetielko vždy bližšie za ním, až naposled už na samých zadných kolesách sedalo. Aj zazrel ho esče raz a bol to chlapčok s lampášikom. Už ani čihy ani hotta nevládau vypovedať, a len tak zdýmal od ľaku. Ale pri dedine chlapec zosadnul a pustil sa po bažinách, kade by ho vraj ľudia naháňať nemohli, keď už raz aspoň jednomu čleku hodne strachu nahnal. Drienčanci volajú ho ,vodnou babou‘ a ak chytro liece!“

Túto povesť spracoval Dobšinský viac-menej doslovne (Obyčaje, 116, č. 17). Miesto „lampáš“ má slovo „kahanec“.

2. Procházka, str. 64, zaznačil z Trenčianskej stolice:

Svetlonosom stáva sa súsed, ktorý súsedovi odoráva roľu, medzu. Keď niekto píska na svetlonosa, celého ho poleje alebo dokonca i zadusí. Keby si niekto ľahol, svetlonos by ho postriekal kolomažou. Bežal domov, kolomaž na ňom horela a on tretieho dňa umrel. Svetlonos vyzeral, ako by palicu postavil, na nej bola konská hlava a svietil. Keď niekto začne kliať, svetlonos ide preč a zhasne. Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp. 206, 680, č. 95; 532, 818, č. 311; Kopáč, Zvěsti z Horácka, 16; Věstník Opav. 1924, soš. XXX, str. 112.

3. Z Oravy, v sborníku Jul. Bonáryho, z r. 1909, str. 94, je toto:

„Ondrej Fidek hovorí, a to sa eště len teraz stalo 906-tom. Zobrali sa boli dvaja Poljaci, keri slúžili na Hutoch a 1 Hutan do Beskidov, tu desik v chotárnom kopci badali poklad. Tak šli v nedelu, ked ostatni ludja boli v kostole, inokedi že času nemali, a žebi ich nik nevidel a nevismieval. Jako rušili ten kopec, prešli dva ludja v červenich čapkach a tak v nohaviciach a vesti zelené, tito sa nalakalí, pričom zutekali a poklad nechali tam.“

4. Tamže, str. 94:

„Pot Grapou pri Barjovke videli dva ráz vihárat v tom samom meste a jakesi chlapčisko obskakoval kolo vatri a mješal ich. Za Studenov pri troch osikách tu že tiež akísi panák obskakoval kolo ohna.“

5. Malinowski, 127, č. 3, podáva zo Spišskej stolice:

Svetielko chodí od kláštora ku dvoru až k dedine po mláke v tehelni a potom zmizne, nikto nevie, kam.

Šujanský podal v Slovenských Pohľadoch XII, 723, č. 18, rozprávku „Nátcha a lámka“.

Sišly sa nádcha a lámka a sťažovaly si, ako sa im zle vodí u sedliaka, ktorý s nimi zaobchodí hrubo, a povedali si, že pôjdu do mesta k pánom, tam sa budú s nimi maznať a voziť ich do kúpeľov. Srv. hore str. 148, M) Mucha a sopeľ.

V Sokole V, 1866, str. 319, Milko Ďumbiersky zbásnil národnú povesť, rozšírenú pod Ďumbierom v stolici Zvolenskej, že blúdi žena, v bielej plachte zahalená, po stráňach Ďumbiera a trhá korienky bedrníka, aby ľud nemal lieku, až zimné búrky shodily choleru do priepasti, Vesna zasadila zasa korienky, aby liečila mnohú chorobu.

O liečivej moci bedrníka srov. Sobotka, „Rostlinstvo“, 290.

Časopis Muzeálnej slov. spoločnosti IV, 29 — 30, prináša z Krnišova v Hontianskej stolici túto verziu:

Gazdiná išla za mužom na pole; na ceste stretly ju dve dievčatká „tvári veľmo čudnej a očí divných“, až ju prešiel mráz. Povedaly žene, že ju dočkajú, aby ich učesala, lebo boly veľmi „strapaté“. Keď ich žena česala, pýtala sa ich, kam idú. Jedna hovorila, že nesie do Krupiny drobnice a druhá do Žibritova kašeľ. O týždeň sa v dedine dozvedeli, že v oboch menovaných dedinách umierajú malé detí na tie choroby.

Srovn. Zft. d. Ver. f. VKunde XV, 105.

Slovenské Pohľady XVII, 118 — 19, majú rozprávanie zo Starej Turej v Nitrianskej stolici.

Dievčatá išly cestou v noci, hrmelo veľmi, z krajného domu vyšla postava, myslely, že si bednárka ide pre obruče, aby ich voda nevzala. Keď sa dievčatá obzrely, videly, že nemá hlavu a že od vrchu až dolu je rovnako silná. Pred nimi poskakoval čierny pes, ale neublížil im. Ľudia hovorili, že je to znamenie, že v tom dome niekto umrie, a bednárka naozaj do týždňa skonala.

Slovenské Pohľady XVI, 264 — 265, č. 25, majú „Povesť o Marťákovej skale pri Zemianskom Podhradí“. V rukopise je označené: Rozprávala Anna Zamec-Geľová.

Chudobná žena Juricová išla raz okolo Marťákovej skaly na raždie a niesla dieťa v noši na chrbte. Na chodníčku ju stretol šedivec a ponúkol sa jej, že bude jej dieťa opatrovať, a sľuboval jej mnoho zlata, ak mu ho sverí. Až sa vráti o rok, že uvidí, ako dobre ho opatruje. Ak mu ho nechá tri roky, potom jej ho vráti a bohate ju zlatom obdaruje. Ale žena i pri svojej chudobe mu to odoprela. Keď potom nechala stranou dieťa, aby mohla sbierať raždie, dieťa jej zmizlo. Nariekala pri skale, šedivec sa jej zjavil a vravel, že je dieťa u neho dobre opatrené, a dal jej hrsť dukátov. Ona dukáty odhodila a plačúc išla domov. O rok sa vrátila k Marťákovej skale a nariekala za svojím dieťaťom. Skala sa otvorila, a šedivec vyviedol švárne, vyrastlé, svieže a veselé dievčatko a žiadal ju, aby mu ho nechala ešte na dva roky. Ale žena si vzala svoje dieťa, odmietla ponúkané dukáty a radostne utekala domov. Starec vrátil sa do skaly a tá sa za ním zatvorila. Dievčatko potom o krátky čas umrelo.

Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp. 724, č. 214.