ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Liptova je verzia v rukopisnej pozostalosti S. Czamblovej. Rozprával ju Jozef Mateides, 83-ročný, rodom z Nem. Ľupče. Zápis v Nem. Ľupči v mestskom hostinci u Herm. Rednera, 21. okt. r. 1905.

„Bou v ďeďine jeden pán. Mau velikú radosť, keď mohou ďjouča dostať a pustiť ho do ohradu pred ďivjeho koňa, abi ďjouča rozšľapau. Dau tak moc djoučat mordovať. Prišlo na jednu matku, čo mala aj céru aj sina. Horce oňi narjekali, keď už bou porjadok na tú céru. Brat povje: ,Ňeplačte, mama, aňi ti sestra, ja puojďem za teba umrjeť. Dáš mi tvoje šati, obľečjem si ích a ňebojťe sa, ňeplačte, kím sa vrátim.‘ Obľjekou sa do tích ženskích šjat a povedau: ,Uvidíťe, čo so mnou buďe!‘ Prišjou pred toho krvožízňivého pána. Strčili ho hneď do ohradu a pusťiľi toho ďivjeho koňa. Šeci páňi sa ďívaľi na to, čo sa s ňím porobí. Kuoň beží dookola ako čert, ako viďeu postavu ďjoučaťa, zaprskau ňucháčom a beží, ďjouča sa hoďí chitro o zem a diví kuoň ho preskočiu. Kuoň rozhňevaní ešte väčmí behau dookola. Preobľečený mládenec sa mu v behu na chrbát vihoďil a cváľajú dookola po tom ohraďe. Kuoň ho nemôhou zhodiť zo seba. Až napokon preskočiu ohradu a hibaj vo cval po poľi. Naraz na maras napadnuu a strepau sa do marasa, čo ňemôhou von viskočiť. Pán sa rozhňevaní ďívau na to, dau si osedlať jednu paripu, poď za ňima. Aľe i on tam trafiu i sám sa zamoriu do toho marasa, a to ešte hľbšje. Šeci sa tomu tešiľi v deďíňe, že ten krvožíznivec vjac nevišjou na svet.

Aľe ten mladí človek sa visloboďiu. Tak Pánboch tresce bezbožníkou.“