ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V rukopise Dobšinského XVI (Poverečné bytnosti) je podané toto:

1. „Permoníky sú malí chlapci, ukazujúci sa v baňach s kladivkom (hámrikom) v ruke.^[17] Starému baníkovi v Štiavnici dostalo sa robiť na tvrdej žile, že ani zadlabať nevládal. Tu v núdzi ukázal sa mu malý chlapík s kladivkom v ruke a kázal zadivenému ísť domov, že keď je už starý a robiť nevládze, osvobodzuje ho od roboty, a kázal mu len, aby na druhý deň doniesol tatam do bani preňho trokšiar (postruheň, poškrabok, rezáč); a keď to urobil, našiel už v bani naváľanej dobrej zlatorudy až mnoho. Bergmoník prijal trokšiar. A tak obetúval tam staričký každý deň a zarábäl mnoho. To starému závideli mladí baníci a lašovali, čo to, ako to. I zpozorovali, že staričký položil na kameň trokšiar a poviedal: ,Ďakujem ti, dobrý chlapčok permoníčok, že mi pomáhaš; prijmi tento trokšiar ako vdačné srdce,‘ a odišiel. I veru vzali trokšiar a položili ku žile, kde oni pracovávali, prerieknúc slová od starca počutá. Leč tu zarachotí nad nimi: ,Bezbožníci, ako ste smeli poškvrniť môj dar!‘ a hneď zarútilo jich tam, že tých nikde nikto viac nevidel. Staričký ale obetúval trokšiar až do smrti a bolo mu dobre; sliediť za ním neopovážil sa nikto viac, bo báli sa bergmoníka.

Milujú zvlášť mladých čistého života a títo na svadbe nahávajú jim miesto vedľa mladej nevesty i predkladajú hojne jedál. Berú si v baňach od nich loje do kahancov a…,^[18] pomáhajú ukrivdeným. Kto chce lúdky vidieť, ide v bani na krížne priechody, tam pomodlí sa a priľahne uchom k zemi; v ktorú stranu začuje hrabličky, ide v tú a pomodlí sa ešte raz. Lúdka zavedie ho medzi poklady, ak dotkne sa a je člek planý, potom zle s ním, lúdka zavedie ho do starých báň nad propaste, tam zhynie, a akby ai deják ešte na svetlo dostal sa, hynie, chradne a pod rokom iste umre.^[19] Ak je ale spravedlivý a netkne sa tých pokladov, potom pomáha mu lúdka pri práci a dá mu hojnosť rudy. Ai posypávaly lúdky za oných časov dobrých baníkov zlatým prachom, takže ani plat nebrali, len doma tento prach zo šiat si ztriasali a bolo všeho dosť. Raz boli sa lúdky zo Štiavnice odstěhovali do Sedmohradska; dali jim našiť šiat, vrátili sa, ale ich už predca niet, toľko sú kdesi inde, kde lepší, pobožnejší ľud banícky. Kto lúdku videl, nevyjaví, len na smrtelnej posteli otec synovi; preto žiaden sa ti neprizná, len zaprisahá, že otec jeho videl. Pri strielaní i samotný baník povinnen zvolať: hop! hop!, by výstrel^[20] lúdky neranil. Ináče zasype ho výstrel samého. Lúdky znajú predpovedať a povedia to starým baníkom. Kde bude mor, bude, pod Zelezným vrchom nebude! Počuli jich spievať na dolinke pred Turcom. Putujú hneď popod zem, hneď ponad zem a objavujú sa v čas blízkeho šťastia lebo nešťastia v dobách rozhodných. Majú byť po 12 a 12 v sboroch. Jich postava ,na piaď‘.“

To prejal Dobšinský celkom doslovne do svojho spisu „Obyčaje“, str. 114 — 115, č. 7. Premenené je len:

„Raz boli opustili Permoníci Zemnicu i Kremnicu a odsťahovali sa popodzem do Sedmohradska; dali jim ale Zemnickí i Kremnickí haviari našiť šiat a Permoníci vrátili sa s požehnaním hojným na dobré jarce, jak jadro dobrej zlatej a striebornej rúdy volajú.“ Na konci potom je premenené: „pod Zelezníkom neďaleko Sirka, v doline Turca (Gem. stol.) ukázali sa lútki r. 1831 a predpovedal: ,De bude mor, bude, pod Zelezným vrchom nebude!‘ Z tamejších Zelezníckych baníkov neumrel potom nikto na mor.“

2. Sborník Muz. slov. spol. VI, 33 — 34, č. 25.

Kremnické bane boly odkryté takto: Pán zámku Sachsenstein na ľavom brehu Hrona nad sv. Krížom ulovil pri poľovačke v kraji terajšej Kremnice jarabicu, ktorej našli pri pitvaní v žalúdku zlaté zrnká. Tak otvorili kremnické bane. Keď sa bane objavily ako bohaté ložiská zlatej rudy, založil ten pán mesto a nazval ho Kremnicou, podľa svojej dediny naproti zámku ležiacej, Starej Kremničky. (E. Černý 97.)

3. Stolár Julius Bonáry rozpráva v svojom rukopisnom sborníku z r. 1909 o svojom kopaní v jaskyni v Bielej skale (str. 37):

„Medzi tovto prácov, ako robotnik hovoril, prišli boli že ku nemu 4-ja bergmoni (pitimužici), červeni chlapci, ked pracoval v noci. A zase, ked som ja tam nocuval, búchalo zo strani jaskyne proti nám, tak tež že čul v kameni hlas jednej žabe, o kerej hovoria, že ta žaba žije v tej velkej studni, kerá je v jaskyne.“

4. Sborník Muz. slov. spol. VI, 37 — 38, č. 32, má rozprávku „Borová hora“.

Kedysi na Borovej hore nerástly stromy, ale tráva a kríčky, na ktorých sa usadzovalo zlato. Ľudia ho sberali s rastlín a zbohatli; ale keď chceli viac zlata a vysadili horu jedľami, zlatonosná tráva zmizla. O tom sa rozpráva táto povesť:

Obyvatelia pri Borovej hore vypátrali v nej bohaté zlaté ložiská. Začali teda kopať, ale strhol sa strašný hrmot a zjavil sa v zelenom blesku duch zlatého ložiska (Kovlad). Baníci sa zľakli; Kovlad im pohrozil, že každého, kto len kladivom udrie, srazí stocentovým kameňom. Vytýkal im, prečo neobrábäjú svoje polia, ale jeho chcú pripraviť o majetok. Dodal potom, že sa im teda na Borovej hore zlato samo bude rodiť, tam že si ho budú môcť sbierať pri východe slnca. Ľudia zatým z baní vyšli a Kovlad rozhnevaný otvor zavalil kamením. Aby baníkom zlatachtivým dal náhradu, založil uprostred vrchu pec, v nej drahé kovy topil ohňom, až sa zlatá para tisla na povrch zeme a, srazená svojou váhou, padala na rastliny a pažiť ako rosa. Zlatachtiví ľudia tak každodenne sberali zlato. S bohatstvom však rástlo i lakomstvo. Zlatonosné rastliny sa im zdaly nízke a že málo zlata dávajú, preto sa ľudia usniesli vysadiť na hore vysoké jedle. Ale jedle zadusily zlatonosné rastliny, zlato sa prestalo rodiť, keď to videli lakomci, počali otvárať bane, ale v baniach bol len popol.

Rozprávané je podľa maďarského spracovania M. Tompovho.

5. Sborník Muz. slov. spoločnosti VI, 113, č. 37, podáva:

Nová Baňa, mesto v Tekovskej stolici, bola kedysi taká bohatá na zlatú rudu, že baníci boli platení zlatým prachom, ktorý sa im usadil v baniach na šatách. Obyvatelia zbujneli tým bohatstvom, vystrájali i v samých baniach nesmierne hostiny. Až zemetrasenie zasypalo tristo osôb obojeho pohlavia pri jednej rozsiahlej hostine. Krv zabitých niekoľko dní tiekla zo štôl. Po nejakom čase chceli otvoriť bane, ale sa im to nepodarilo. (J. M. Korabinský, Geogr. lex., 326.)