ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti V, 146, č. 13, má zaznačené:

Žila raz pod Tatrami pastierka Marta, ktorá ľúbila mladého poľovníka divých kôz. Raz sa nevrátil domov, lebo zahynul v Tatrách. Verná Marta hľadala ho tak dlho, až ho konečne našla. Postavila mu pri hlave drevený kríž a, oprevši sa o skalu, tak dlho slzy ronila, až vzniklo jazero, Devino pleso, a potom sama skamenela. Preto je to jazero okrúhle ako oko a čisté ako Martina slza.

Ako prameň uvedený je M. Tompa, ktorý r. 1846 vydal sbierku maďarských rozprávok.

2. Tamže, str. 146 — 147, č. 14, je verzia „Morské oká v Tatrách“.

Keď kráľ mora, vlastne Vodokráľ, priblížil sa k zemi a obdivoval sa jej kráse, uvidel tam krásnu pannu, do ktorej sa zaľúbil. Bola to Zemedcéra, bývajúca v Tatrách. Lákal ju, aby išla bližšie, že jej ukáže svoj palác a vodné kráľovstvo, ale ona nechcela, zmizla do Tatier. Kráľ mora si umienil, že sa k nej musí dostať. Začal pod zemou robiť jaskyňu; keď prišiel do veternej krajiny, kde ležaly dlhé vetry ako hadi skrútené, vybehly s veľkým piskotom na svobodu, keď im spravil otvor. Potom sa podkopal k vápenným a sírovým ložiskám, ktoré pri styku s vodou vyvrely a vybuchly. Napokon prišiel pod skalnaté vrchy a tu pri speve vtákov sa vyrútila do jazier morská voda. Zemedcéra zvedavá pribehla a obdivovala sa vode, Vodokráľ ju uniesol do svojej vodnej ríše. Raz, keď Vodokráľ po tuhom boji s Víchrom ukonaný odpočíval, Zemedcéra ušla. Všade, kde stúpila na hladinu morskú, vznikol ostrov a zazelenal sa kvetmi, ktoré jej odpadly s venca. Šťastne sa dostala do Tatier k svojej Zemematke. Vodokráľ sa hrozne rozhneval a od toho času chce vlnami ostrovy zničiť a zúri tak, že i morské oká časom sa búria.

Je poznačené, že táto povesť bola spracovaná návodom M. Tompu.

2a. Povesť o morskom oku a Pustom hrade rozpráva: Raz išiel akýsi pán „bielanskoti hradskou“ a pri soche sv. Jána nad Kozelníkom uvidel valacha, opretého o kyjak. Zavolal valacha a pýtal sa ho, odkiaľ kyjak vzal. „V morskom oku pod pustým hradom som ho, vraj, z vody vytiahol.“ Pán sa hlásil: „To je kyjak môj, poznám ho dobre po tomto vybíjaní.“ Odkrútil vrch palice a vytriasol mnoho dukátov; osem dukátov dal valachovi a rozprával mu, že na mori ho napadla veľká búrka, palicu mu vzala voda a tá sa dostala do morského oka „nejakou žilou“. Z vody jazera časom počuť detský plač a vidieť bielu paniu, ako obchádza jazero a lomí rukami. Odtiaľ vychádza vraj i „koňská smrť“, „podobná okrúhlej gule“.

3. Ján Botto zbásnil r. 1867 „Báj Turca“ (Spevy, 52 n.) a podľa toho rozpráva sa v Sborníku Muz. slov. spol. VI, 114 — 115, č. 39, „Turčianske jazero“.

Za času kniežaťa Turana bol Turiec veľkým jazerom. V ňom bola krásna Biela panna, ktorá krásou a spevom vábila k sebe mládencov a topila ich. Knieža Turan si umienil Bielu pannu chytiť do siete, upletenej z medených nití, a vziať si ju za ženu. Preto dal takú sieť spustiť do jazera a seba mosadznou reťazou tri razy priviazať o jedľu, aby ho Biela panna neokúzlila. Keď tak striehol večer, počul jej ľúbezný spev, ktorým ho vábila k sebe; ale keď ju videl, ako sa približuje k nemu, Turan pretrhol reťaz a letel Bielej panne do náručia. Ona ho odniesla do hlbín jazera. Ľudia Turanovi potom miesto Bielej panny vytiahli Turana medenou sieťou umoreného. Keď prišiel k sebe, zaprisahal sa, že jazero vypustí a dno zorie. Hneď kázal 100 chlapom skaly lámať, voda dolu Váhom stiekla. Jazero zmizlo, s ním Biela panna i vodné zámky.