E-mail (povinné):

Jiří Polívka:
Povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká, Jaroslav Geňo, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 38 čitateľov

169. Strašidelné povesti

a) Mátohy zahnané

Slovenské Pohľady XV, 4 — 5, č. 14, majú verziu „Ak si chlapček, tak si Adamčok“, zo sbierky ľudových rozprávok, spracovaných Teréziou Vansovou.

Ducha, ktorý v dome mátal, upokojila žena, keď povedala: „Ak si chlapčok, tak si Adamčok, ak si dievčička, tak si Evička, vo meno Boha, Otca i Syna i Ducha svätého. Ameň.“ Pokrižovala a prežehnala tú nepokojnú dušičku; potom vydýchla a povedala: „A teraz chcem spať!“ Od tých čias mala pokoj.

b) Umrlčia truhla hodená do domu

Zo Zvolenskej je verzia, ktorú rozprávala Ľudmila Gajdošová, 11-ročná, rodom a býva na Starých Horách; zapísal 9. X. 1900 Samo Czambel.

„Bou jedon dom a v nom bývali ludia a kažďí večer ich ta chodilo mátat. Prišli sa jedný pýtat na nocľah a ony ím odpoviedali, že tunáka veľmo máta. A pocestní odpoviedali: ,My sa ňič ňebojíme.‘ A už si aj políhali. Prišla dvanácta hoďina. A tu otvorilo dvere a hodilo ím umrlčú truhlu dnu. A pocestní hňed stali a bežali preč. A začali kríčat. Tunáka sa hned ludia zhŕkli a ten dom hňed posvätyli a nahali ho hňed prázdny stát. Takí to boli smeláci, tý pocestní.“

c) Prekladač medzníkov máta

1. Slovenské Pohľady XVI, 375 — 6, v čl. „Povesti z ľudu“ od A. B—y majú verziu „Kto ciele prekladá, po smrti nemá pokoja“.

Pod mostom ozývalo sa pred r. 1848 volanie: „Kde ťa položím?“ R. 1848 opozdil sa husár z Košutovho vojska, kôň sa spieral ísť cez most, mátoha opäť sa ozývala a rozhnevaný husár odpovedal: „I polož ho tam, kde si ho vzal.“ Odtedy tam už nemátalo a ľudia hovorili, že tam bol iste zakliaty človek, lebo za živa prekladal medzníky.

2. Procházka, str. 64, podáva z Trenčianskej stolice:

Keď si dvaja súsedia jeden druhému odorávajú roľu, púšťajú po smrti svetlo zo seba. Ten Svetlonoš bol ako palica a na nej je konská hlava a svieti. Viď 149 O.

3. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 16:

„Starý Geľo mnohorazy odorával z cudzích rolí a medze prenášal. Keď umrel a bol vystretý, išla ho aj Janíčka ,opáčit‘ a velice sa naľakala, keď ho videla mrtvého sedieť, až o hodnú chvíľu zase sa uložíl. Jeho žena nariekala, že to má pokutu od Boha. Poradili jej, aby išli nabrať hlíny z takej zeme, na ktorej Geľo medzu preniesol, a tou hlinou aby ho posypali. Jak to urobili, už si viac ten mrtvý nesedal.“

Povesť táto je nesmierne rozšírená. Srv. Č. Lid XVII, 94, 469; Kubín, Podkrkonoší záp., 680, č. 95, str. 818, č. 311; Kopáč, Zvěsti z Horácka, 16; Věstník Opavský (1924) soš. 30, str. 112; Lud XII, 269; Deutsche VK. östl. Böhm. II, 118, č. 14, 119, č. 16, III, 8, č. 29, IV, 264, č. 72, pod. VI, 80, č. 104; Mitteil. Schönhengst 1906, str. 24; Kühnau, Schlesische Sagen I, 332, č. 321 — 337; Al. John Sitte, Brauch west Böhm., 179; Mitteil. Schles. VKunde IX, 17, str. 105, VIII, 16, str. 90; Graber, VS. Kärnten, 171, č. 225; Schwartz, S. Brandenburg, 52, č. 29; Kuhn, S. Westfalen II, 24, č. 64; Witzschel, Kleinere Beiträge II, 38, č. 34, 293, č. 153; Zsf. rhein. VK. III, 57, č. 3, 295, IX, 293; Vläm. Sagen 156; Menghin, Deutsch. Südtirol., 86, č. 35. Pod. Schweiz. Archiv f. VK II, 5; Haas, SM, 37; Friedr. Ranke, Deutsche VSagen 46, 47, 49; Zb. juž. Slav. XIX, 71, č. 18; Čorović, Sveti Sáva, 209, č. 62; Kelemina, Baje in pripov. 144, č. 94; Hruševśkyj, Istoria, IV, 602; Levčenko, Zkazky 98, č. 153; Max Böhm-F. Specht, Lett. Litau. M. 60.

d) Nekrstenec

1. Časopis Muz. slov. spoločnosti V, str. 99 — 100, má verziu „Plač malého dieťaťa“ z Trenčianska.

V Terchovskej doline mal gazda Dvorský cholvarek na Príslope a Podžjare. Služobné dievky si sťažovaly, že tam v noci v jarku plače malé dieťa, že nemôžu spať. Gazda vravel, že ho utíši. Išiel večer na cholvarek a čakal na lúke do polnoci. Ako začalo dieťa nariekať, povedal: „Jak si chlapec, bud Adam, jak si diefča, bud Jova. Ja ta krstim v mene Boha Otca i Syna i Ducha svateho.“ Od tých čias tam nemátalo. Bolo to dieťa nepokrstené, ktoré akási mrcha pohodila.

2. Časopis Muz. slov. spoločnosti VIII, 87 — 8, má verziu „Nekrštenec“ z Vrboviec, ktorú podal P. Beblavý; i samost. č. 2, str. 7 — 9.

Dievča, znásilnené Turky, z obavy, aby sa nemuselo zjavne lišiť od počestných žien vo svojom kroji, tajne odhodilo novorodenca. Dieťa pri potoku behávalo za ľudmi, spytovalo sa, kde je jeho mamička, prosilo, aby ho pokrstili, a volalo: „Mamička ma pochovala, krstiť ma nenechala, oj, kedy mňa vykopete a ku krstu prinesete, nekrštenca nešťastného, pod kameňom schovaného.“ I potok volá sa preto Nekrstenec.

Veľmi rozšírenú túto rozprávku spracovávali tiež básnicky, u nás Hálek „Nekřtěncova dušička“ a Vrchlický v Nových epických básních „Nekřtěňátko“.

Srv. Národopisný Věstník XV, 29; Kubín, Podkrkonoší záp. 405, č. 12; Gomme, Folklore as an Historical Science, 324; Bezkydské besedy I, 115; Kolberg, Lud XXI, 145; Zbiór wiad. antrop. X, 92, 94; Wisła XVI, 616; Mater. antropol. archeol. XIII, 55, č. 19, 160, č. 46, 169, č. 114, 115; Kolberg, Chełmskie II, 155; Žycie i słovo 1895, soš. 6, str. 361, č. 33; Etnograf. Zbirnyk V, 216, XVI, 569, XXXIII, str. 1, 202 a ďalej, č. 493 — 501; Šuchevyč, Huculščyna V, 198; Levčenko 46, č. 101; Knoop, Volkstümliches aus d. Tierwelt 52, č. 463; Mitteil. schles. VKunde VIII, soš. 15 — 16, str. 82, č. 132 — 133, XI, 87; Knoop. S. Provinz Posen 17, č. 30; B1, Pommer. VKunde II, 117 (premenené v holuby); Kuhn, S. Gebräuche Westphalen, 23, č. 63; Seifart, SM. Hildesheim, 30, č. 21; Friedr. Ranke, D. VSagen, 59; Vlämische Sagen, 170 (svetlušky); Mater. etnograf. gronden. II, 356 (stanú sa hviezdami); Graber, VS. Kärnten 86, č. 104, 90, č. 110, 197, č. 260 (v divej družine poľovníckej); Čas. za zgodov. narodopis. VIII, 57, č. 46; Zbornik za nar. život juž. Slavena, 128, 215; Etnograf. obozrenije, sv. 72 — 73, str. 207; Zs. d. Ver. f. VKunde XXII, 164; Wlisłocki, SM der Armenier, 71; Sébillot, Litter. orale de l’Auvergue, 107 sl.; Revue des trad. popul., 118, č. 13 (litevská: dieťa máta deväť rokov a je vysvobodené, keď hrom jeho matku zabije).

e) Polnočná omša

Tovaryšstvo III, str. 345, má verziu „I mŕtvi slávia utiereň“ (Zo Zvolenskej stolice), sobral A. B-y.

Na Vianoce i mŕtvi slávia utiereň.

Istá žena z Jabríkovej od Horných piekla na Štedrý večer koláče až po polnoci. Všade bolo ticho a tma. Zdalo sa jej, ako by v súsednom Tajove zvonili na utiereň. Sobrala sa a išla do kostola. Keď prišla pred kostol, videla, že je celý osvetlený. Vojde, ale všetci ľudia i kňaz sa jej zdajú cudzími. Sadne si náhodou do lavice k svojej nebohej kmotre a pýta sa jej, kde sa tu vzala. Ona jej poradila, až povie kňaz „Amen,“ aby utekala, čo jej nohy stačia, a aby sa neobzrela. Keď počuje dupot za sebou, aby svliekla kožuch a zahodila ho. Žena tak urobila. Hneď, ako kňaz ľudí požehnal, utiekla z kostola. Za ňou sa ozýval dupot. V strachu zahodila kožuch. Vo dverách svojho domu klesla strachom.

Na druhý deň ráno bolo vidieť na tajovskom cintoríne na každom hrobe kus toho kožucha.

Srv. Pohádky a povesti našeho lidu, 96; Charvát, Z českého jihu, 123; Sedláček, Nár. poh. a pov. I, 21; V. Popelka, Rukop. Pověsti, 42; Kopáč, Zvěsti z Horácka 12, č. 1, 13; Deutsche VKunde östl. Böhmen, II, 123, č. 20, XII, 151; W. Müller, Beiträge zur VK Deutsch-Mähren, 72; Mitteil. schlesisch. VKunde VIII, č. 15 — 16, str. 85, č. 141 — 143, str. 114; Kühnau, Schles. Sagen I, 210, str. XXXIII; Knoop, Sagen Posen, str. 11, č. 21, 22, str. 30, č. 45; Asmus & Knoop, S. Erzähl. Kolberg-Körlin, 42; Blätter f. Pommer. VK V, č. 2, 37, č. 6, VI, 69, č. 2, IX, 63; Lemke, Volkstümliches in Ostpreussen III, 112; Zs. d. V. für VKunde VI, 441; Am Urbrunnen IV, 60; D. Urquell M. F. I, 345; Schönwerth, Oberpfalz I, 277, č. 10; Bartsch, SM. Mecklenburg I, 222, 363, č. 497 — 98; Zs. f. rhein.-westphäl. VKunde VII, 114; Graber, VS, Kärnten 184, č. 245 — 248; Jegerlehner, SM. Oberwallis, 202, 323, č. 100 — 102, 271, č. 29; Menghin, Deutsche Südtirol, 87; Ey, Harzmärchenbuch, 208; Josef Hofmann, Sagen Karlsbader 88; Rabenau, Wend. M, 130; Zbiór. wiadom. antrop. XVII, 2. oddiel, str. 266, čís. 3; Mater. antropol. XIII, 158, č. 37; Lud XII, 253; Etnograf. Zbirnyk XV, 124, č. 212, XXXIV, 29, č. 637; Čubinskij, Trudy II, 416 — 417, č. 122, III, 14; Hrinčenko, Etnograf. mater. 11, 93, č. 77; Bessaraba, Cherson 54; Volja Rossiji (1924) č. 10 — 11, str. 71; Strohal I, 150, 151, 153; Bladé, Contes pop. de la Gascogne II, 266; Sébillot, Litter. orale de l’Auvergue 103; Revue des trad. popol. I, 86, XIV, 91, 622; Luzel, Légends II, 352; Pitre, Nov. pop. toscane 136, č. 20; Grisanti, Folklore di Isnello I, 134; Sträbe, Nordische VM I, 200, č. 5, II, 14, č. 3; Mitteil. jüd. VKunde XVIII, soš. 3 — 4, str. 62, č. 3.

f) Pohrebný sprievod

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 268:

„Po Bošáci je rozchýrené, že kochanovský ev. farár Roy v jeseň cez polnoc sa viezol z Nového Mesta domov a pod Tureckom naraz sa mu predstavil pohrebný sprievod; traja niesli fakle a štyria v otvorenej truhle mrtvého. Roy sa, vraj, toho zjavu nalakal, ale mu nemohol vyhnúť; a strach jeho bol tým väčší, keď videl, že všetci prítomní toho sprievodu mali konské kopytá. Roy sa, vraj, viezol pomaly za nimi, až pri strážnom domku u železnice sa razom celý ten sprievod ztratil. Už sa ma mnoho ľudí pýtalo; že či by to len bolo možné?“

Podobné povesti sa rozprávaly i inde; na pr. v Sliezsku. Zriedkavejšie je, že sa toho sprievodu zúčastnia čerti; taká je poľská povesť z Opolska: Kühnau, Schles. Sagen I, 374, č. 368.

g) Biela pani

1. Pokorný, Z potulek I, 96, Sborník Muz. slov. spol. VII, 98 — 99, č. 62, majú túto verziu:

Na zámku Čachtickom znáša trest za zločiny svoje Bátoryčka, ktorá zmárnila šesťsto nevinných dievčat, a zjavuje sa často čierno odená (podľa Medňanského) i na zámku Zayuhrovskom. Raz pri Čachticiach usnul ovčiar. Prišla k nemu biela pani a žiadala ho, aby išiel do hradu, že tam najde hada so zlatými kľúčmi. Tie kľúče aby vzal ústami od hada a had že ho povedie k pokladu. Ovčiar jej neveril a neposlúchol, ani keď sa mu po druhý raz zjavila. Po tretí raz sa mu zjavila v čiernom šate a pýtala sa ho, prečo ju neposlúchol. Teraz že vraj poklad bude toho, kto bude odkolísaný v kolíske z čerešne, ktorá raz vyrastie na tom pustom hrade.

Viď Povídky lidu opav. a han., 110, č. 39; Zs. des Ver. f. VKunde XXIV, 418.

O zjavovaní bielej ženy viď ešte č. 27.

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 252:

„Žandárom sa predstavila cez polnoc v horách Polomy zo zeme vyšlá biela žena; oni sa jej naľakali, lebo jej predtým nepozorovali a nevedeli pochopiť, kde sa tu razom nabrala. I pýtali sa jej, čo je, kto je? odkiaľ a kam ide? čo tu v noci hľadá? Žena si ale smelo zastala a povedala: ,Tohoto roku nechcela by som byť sedliakom, na rok vojakom a o dva roky hrobárom.‘ A keď sa jej žandári pýtali: ,Prečo?‘ odpovedala: ,Tento rok bude pre sedliaka zlý, lebo sa zkazia úrody; na rok bude vojna strašlivá, akej ešte nebolo, a o dva roky mor, že ľudia nebudú stačiť mŕtvych pochovávať.‘ Žandári chceli ženu s sebou vziať a do Trenčína odviesť: ale jak ju išli sväzovať, žena sa čosi-kamsi ztratila.“

Srv. F. Wollmann, Pověst o bílé paní v literatuře a v tradicích českého lidu, Národop. Věstník VII, 145 — 180; 193 — 210; VIII, 182; Baar, Národní pohádky 58.

h) Mátoha v bielej plachte

1. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 27, je verzia, ktorú rozprával Ján Zamec-Geľo.

„Ištván Jerancovie išiel raz neskoro v noci okolo bošáckej fary a videl na rožnom kameni sedieť nepohnute ženu, v bielej plachte zakrútenú. Že bolo mesačno, nepomyslel na zlé a povedal tej žene: ,Šťastlivý večer!‘ a keď mu ani neodpovedala, ani nehla sebou, podíval sa jej zblízka do tváre, ale až sa nalakal, tak bola ukrutne stará, že jakživ tak starej a špatnej baby nevidel. Od strachu dal sa na útek, len sa tak za ním prášilo, a keď utekal okolo Strechéch plota do dediny, tam ho živý plot zachytoval, až mu mráz cez kosti prechádzal. Jak dobehol domov, spadol na zem, a ledva ho domáci rozebrali.

Aj na lávke pri podhradskej zvonici ,straší‘. Len nedávno išiel o jedenástej hodine v noci obecný vartáš Koník cez tú lávku, a že bola jasná noc, oprel sa o operadlo a díval sa do potoka. Tu razom začul veliký hukot, jakoby sa čosi veľmi velikého naňho valilo, ale on sa zahnal za seba vazovou palicou, hukot prestal a on nič nevidel.“

2. Tamže, str. 28, je verzia „Traja ,zlí‘ (t. j. čerti)“, ktorú rozprávala Anna Zamec-Geľová.

„Raz išiel nebohý Zahradský domov z Bošáce neskoro v noci, a keď došiel na val, kde sa chotáry stýkajú, a tam boly velmi staré, poobtínané vŕby, videl pri tých vŕbach troch husárov tancovať. Podkurážený Zahradský ale, že mal s sebou vazovú palicu, smelo si vykračoval, a keď ho husári do tanca volali, riekol jim: ,Odstúpte ode mňa!‘ a hrozil jim tou palicou. Jeden z tých husárov vytrhol starú vŕbu a hodil ju Zahradskému pred nohy, tak že ju tento musel obchádzať; ale sotva ju obišiel, už mu ju husár zase pred nohy na chodník zahodil. Len sa ti Zahradský palicou zahnal na toho husára a zpak ruky ho ňou zarazil a tam ho zabil. Na to sa pustil utekať poza pánsku zahradu domov: ale dvaja husári bežali cvalom za ním. Jak dobehol domov, vyšiel na pec; ale sotva sa tam uložil, počul pri okne muziku. Deťom riekol: ,Deti moje, už je zle, ja musím za nimi, už sú tu!‘ Tí sa naľakali, zapálili svetlo, vzali knižky a dali sa modliť, aj Zahradskému dali knižku. On ale z tej knižky nechcel sa modliť, lebo mu ,tí zlí‘ podali cez okno inú knižku. Keď už v hrozných úzkostiach okolo stola sedeli, zaspieval kohút a muzika prestala a tí zlí sa prepadli. O pár dní pozdejšie šiel Zahradský zase podkurážený okolo sochy sv. Jana, zastal pred ňou a riekol: ,Hej, strela tebe do materi! Tys mi to tú smetánku pomaškrtil!,‘ hodil do sochy palicu a odrazil jej ruku. Za to bol v árešte zavrený.“

3. Tamže, str. 33, je verzia, ktorú rozprávala Marťáčka.

„Pred asi 50 rokami bol istý Guľáš obesený vyše Ostrolučných salaša, preto, že 7 duší zmárnil. Chodil po smrti a mnohí kopaničiari ho okolo polnoci vídavali. Raz išla Tuliska po polnoci z kopaníc do N. Mesta, a aby ju nepokúšalo, kráčala ,cestou medzi kolajámí‘. Tu zrazu vidí v bok cesty Guľáša, jako si vedľa nej kráča. Vlasy jej dúbkom stávaly od strachu, ale si myslela, že však bude kričať, keby jej Guľáš chcel ublížiť, lebo chalupy neboly ďaleko. Keď zastala, zastal aj Guľáš; keď kráčala ďalej, kráčal aj on vedľa nej. Jak sa priblížili k Bahníkech salašu, zaspieval tam kohút: a Guľáš, jakoby bol krýdla dostal, letel s náramnou rýchlosťou k svojmu hrobu a tam sa prepadol.“

ch) Baču straší čierna pani

Slovenské Pohľady XIV, 675 — 6, č. 9, podávajú toto:

Jozef Hronec stal sa bačom u Martinov. Keď preniesli košiar na „Vlčiu paseku“, kde sa zjavovala čierna pani, poludnica s čertom, stal sa nesvoj, behával nahý okolo koliby, až bez dychu padol. Našla ho Marika, mamovka Máňovie, a sľúbila mu pomoc. Priniesla svätenú vodu a bylinu „zraďsasám“, bylinou vyokiadzala a pokropila vodou Jozefa i celú kolibu, požehnala Hronca krížom a vravela: „Nerobím to zo svojej moci, ale z Pána Boha i Krista pomoci.“ Od tých čias mal Jozef pokoj.

i) Bača postrašený mníchom

Časopis Muz. slov. spoločnosti VI, 57 — 58, má verziu z Mošoviec:

„Ľud si báji, že na pašienke, ,Bukovina‘ zvanej, zjavuje sa mních s knihou pod pazuchou.“ Chodí i do blízkej hory, zvanej „Krížová“ a straší tam valachov, ženúcich ovce domov, tým, že im ovce zastavuje. Rozprával dosiaľ žijúci valach: Hnal skoro za tmy ovce domov. Ako vyšiel z hory, ovce sa ani nehýbaly, hoci ich hodne bil. Ukázal sa mních v červených šatách s veľkou knihou pod pazuchou. Valach bil ovce ešte viac, ale nič naplat. Prosil mnícha, aby ho nezdržoval, ale ten mlčal. „Veznem bakuľu za hrubší koniec a pác! hodil som ju do milého mnícha.“ Mních sa ztratil a ovce sa daly do behu. Valacha začalo niečo biť do pŕs, až spadol. Keď sa zdvihol, boly ovce už na vŕšku „Šibeniciach“, a keď prišiel domov, povedal mu gazda, že ovce sú už hodne dlho doma.

j) Kartári vystrašení na cintoríne

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 90:

„V Piešťanoch hrali traja mládenci v krčme na karty, a keď nechceli po dobrotky odísť, krčmár jích vyhnal, oni ale sa sobrali a išli na cinter do búdy ďalej karty hrať. Že bolo už hlboko do noci a oni nič sa nebrali domov, čosi jim zadusilo sviecu a všetkých tak náramne zbilo, že jeden zostal na mieste mrtvý a ti dvaja sa ledva domov dovliekli a do rána zomreli.“

k) Skamenelý mních

Medňansky má verziu: „Der steinerne Mönch von der Geisterburg Hricso“, slovensky je podaná v Nár. Hlásniku XXII (1889), č. 5, str. 105 — 106. Vo výťahu podal túto povesť Rud. Pokorný, Z potulek I, 180 — 181, a i Ľud. Reuss zadelil ju do svojej sbierky, v Sborníku Muz. slov. spol. VII, 99 — 100, č. 64.

Na Zámku Hričove vládla bohatá bezdetná vdova po rytierovi Laharovi. Žila zprvu osamotene, až po troch rokoch prichádzali na zámok pytači. Medzi nimi bol lietavský súsed Fraňo Turzo. Obstarlá vdova prijala Turzu iba za svojho „syna“ a urobila ho svojím dedičom. Ale Turzovi sa zdalo dlho čakať na jej smrť, napadol v noci vdovu a uväznil ju v najhlbšom žalári zámockom. Staré služobníctvo prepustil a stal sa sám pánom Hričova. Pani medzitým vo väzení umrela. Po jej smrti začalo v zámku strašiť. Raz prišiel do zámku šedivý mních a pred všetkými vytýkal Turzovi jeho zločin a vyzýval ho k pokániu. Turzo ho vyhnal a mních hrozil pred zámkom Turzovi božím hnevom, až ho dal Turzo zatvoriť do starej veže. Ráno videli však mnícha pred bránou — skamenelého. Turzo dal ho márne rozbíjať kladivami, mních stál na svojom mieste a i mátohy zúrily hroznejšie. Služobníctvo zo strachu opustilo hrad. Turzo chcel paniu prepustiť, našiel však iba jej mŕtvolu. Opustil potom zámok; zámok spustol, ale kamenný mních stále stojí pred zámkom.

Táto povesť bola reprodukovaná v Sborníku Muz. slov. spol. V, 140 — 141, č. 3.

Odchylný je úvod: odmietnutý pytač z Lietavy zmocnil sa Hričova a osamelú vdovu, na ňom žijúcu ako pustovníčku, dal uväzniť.

Do básnického rúcha ju odel Karol Štúr v sbierke „Ozvena Tatry“ r. 1844. Podľa tejto básne bola tu rozprávaná.

l) Skamenelé dievča

1. Sborník Muz. slov. spoločnosti V, 141, č. 5, má túto verziu:

Na Lipovskom zámku kedysi sa mladý dedič zaľúbil do sedliackej devy a prisahal jej lásku. Na nátlak a hrozby otcove, že ho vydedí, syn zasnúbil sa s inou. Keď bola svadba, o polnoci vyšlo sklamané dievča, nesúc malé dieťa, aby skočila so skaly do priepasti. Ale nad dieťaťom zaplakala a tak sa rozsmútila nad neverou milého, že pomaly s dieťaťom chladla, až skamenela. Keď sa to hostia dozvedeli, pobrali sa poplašení domov, zámok ostal prázdny, a neverný ženích zmizol naveky. To skamenelé dievča dosiaľ stojí na tomže mieste pri Lipovskom zámku.

Cituje sa to z T. 529, t. j. sbierky M. Tompovej z r. 1846. Túto povesť prevzal ešte Michal Klimo, Contes et légendes de Hongrie, str. 24 — 26.

2. Sokol VII (1868), str. 97, má verziu „Zakliata Mariena“.

Dievča Mariena pásla ovce, nevšímala si mladíkov. Raz pri studničke poprosil ju starec, aby mu podala vody, ale ona: „Ach jaj, ako som sa ľakla,“ staričkého hneď ohriakla, „a čo hneď tu smädom skapeš, odo mňa vody nevydriapeš.“

Starec zmizol a dievča i so stádom skamenelo. Raz v roku na Božie Vstúpenie dievča so stádom ožije, letí rýchlym letom, kadiaľ letí, omladnú hory, chlapcov vo sne morí, ovce sa trasú a psi zavýjajú.

Povesť bola zbásnená Pavlom Dobšinským podľa rozprávania ľudového, ktoré podal po prvý raz Ľudovít Gál r. 1845 v Levoči.

m) Skamenelé stádo

Sborník Muz. slov. spoločnosti V, 142, č. 7, má túto verziu:

Neďaleko Suchej pri Ratkovej (Gemerská stol.) vidieť skamenelé stádo oviec a pastierku pri studničke. Bola raz krásna, ale hrdá pastierka Cvetka, ktorá svoje ovce pásavala pri studničke. Raz prišiel k nej smädný starec a prosil, aby sa smel napiť. Ale ona mu toho nedovolila. Za to jej starec povedal, keď sa mu nedala napiť, že ona sama i s ovcami bude naposledy piť. Na večer napojila Cvetka ovce, napila sa sama, ale keď chcela stádo hnať domov, skamenela. Na Vstúpenie každoročne v noci ožíva, sem a ta behá, hľadajúc vodu. V ten čas sa stáda plašia, psi zavýjajú a pastieri strachom tŕpnu.

n) Černokňažník straší

„V Kralovéj ďeďiňe pri Radvaňi jesto kasáreň, kďe vojáci na varťe stávajú. Sem ale, ako sa hovorí, chodjevávau čjernokňažňík a strašjevau. Tu sa dali doň vojaci a chceli ho zastreliť. On ich ale pochitau a do jednej jami pohádzau, ďe sa prepadli a ňikdi vjac ňevinšli. Od toho času sa posjal ľudja bojá ztadjal choďiť.

Ktorí vraj študent do trináctej školi choďí, ten už aj čari sa podučí, a bude z ňeho čjernokňažňík.“

Prostonár. Zábavník (Štiavnický), V, 40. L. Ormis.

o) Obesenec straší

1. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 73:

„Starý Jan Petréch pásol jako chlapec ovce na tom mieste, kde bošáckého farára v maštali obesený paholek bol na chotárskej hranici na Hájnici cigáňmi zahrabaný; spravil si na tom chotárnom kopci oheň, a keď vatra najlepšie horela, vybehol ten pochovaný obesenec z hrobu a behal za chlapcom po Hájnici; na to sa Jan Petréch zbláznil a len ťažko ho z bláznenia vyliečili.“

2. Tamže, str. 108:

„Okolo r. 1820 obesil sa v bošáckej katolíckej fare paholek v maštali, o ktorom sa hovorilo, že mal v sebe zlého ducha, lebo že od omše vždy utekal, keď sa cingalo pri pozdvižení. Obeseného farár Alagovich odrezal a dal ho cigáňmi vyviezť na Hájnicu, kde sa chotáry bošácky, haluzický a štvrťanský stýkajú, tam obesenca cigáni rozsekali a zahrabali a hrob ten až dodnes vidno. Za mnoho rokov, vraj, tam strašilo. Cigáni ale chceli si i vôz i kone farárove vziať za to, čo s obesencom na rozkaz farárov vykonali.

I teraz vraj straší na katolíckej fare, lebo z hliny, ktorú z kopca pred kosteľom rozkopávaného, kde za starodávna cinter bol, hlinu dali na mazivo povaly: a tak ti bantovaní pochovaní strašia.“

p) Zlodejka straší po smrti

V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 38, je verzia „Srňanská žena, ktorá po smrti pokúšala“, ktorú rozprávala Anna Zamec-Geľová.

„V Srniem bola jedna žena, menom Kôpková, ktorá, keď jej iné gazdinky dávaly kúdeľ priasť, mnoho z nej kradla a aj súsedom hyd (sliepku) zabíjala. Keď zomrela, chodila tak dlho po domoch pokúšať, zakiaľ z jej domu posledný nezomrel. Obzvlášte ale, kde jakého Martina v noci stretla, každého do potoka uhodila. Bol tam kováč Martin Jerancovic, ktorý tým rozprávkam neveril, a povedal: že však by sa on na Kôpkovú podíval, keby mu chcela ublížiť. Šiel tedy raz o 11. hodine v noci hore dedinou, a keď prišiel na most, zazdávalo sa mu, jakoby tam kúsek mosta bol mesiacom osvietený,; ale keď na to miesto stupil, zvalilo ho čosi do potoka, a tá Kôpková si plieskala dlaniami a vysmievala sa mu: ,Hajaj! hajaj!‘ Kováč koľkorazy videl v noci Kôpkovú cez dvor prechádzať, ale neveril, že by Martinov hádzala do potoka, až to sám zkusil.“

q) Strašidlo na ceste

1. Slovenské Pohľady XVII. majú verziu zo Starej Turej v Nitrianskej stolici:

Tatík skoro ráno vydal sa na cestu do Nového Mesta. Bolo mu otupno, obzrel sa, prichádzal akýsi chlap za ním. Dočkal ho, trikrát ho pozdravil, chlap neodpovedal. Gazda chytil prút, udrel ho, muž zamravčal ako kočka a vytreštil naň ohnivé oči. Strhol sa vietor, odniesol tatíkovi širák; keď nemohol klobúk chytiť, poznal, že neznámy ho chce zaviesť, sadol si a povedal: „Parahumnírentete, nepohnem sac’ odtálto, ked mi ešče aj kabát vezneš.“

2. Slovenské Pohľady XVIII, str. 753 — 4, majú verziu z Gemerskej stolice.

Strýc neveril v mátohy. Kosil ďaleko za dedinou a vracal sa domov len na nedeľu. Vypravil sa v sobotu, keď už bolo na mraku, v hore chcel si zapáliť, márne hľadal sirky, uvidel čierno oblečeného pána, ktorý mal nohavice a klobúk ako komín, fajčiť dlhú cigaru. Poprosil ho o oheň, neznámy sa k nemu pridružil, prehovoril ho, aby išli popod most. Strýc poznal, že je to diabol, lebo pod mostom majú čerti vchod do pekla, vytrhol sa mu a dal sa na útek. Šťastlive unikol cez most, nedbajúc lákania diablovho, a tu diabol naň zavolal, že mal šťastie, že ušiel. Potom už nemal k nemu moci.

3. Z Oravy je verzia v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909.

„Boli zme na vlnu v Liptove a uš jako idúc spátki na oravskej strane blisko spadového vrchu zme si poskladali a odichli; já som nakladol ohna, že si zapečem, a ti ostatni pospali radom, a ja len pri ohníku si zapekám sosočku. V tom čase višli z tam blískej hori zo pedesiat Huťánek, keré uš dávno boli pomreli, ktoré sa dali do starého Sitára a tak ho dožugali, že sa v tom zobudil a začal im hrešit, na čo sa ešte jedna vrátila a ho dobila. V tom hurháji sa i ostatni boli zobudili, ale ti že nevideli nič, čo sa bolo stalo, ani te Huťanky nevideli; načo lud hovori, že boli pokutovat za hriechy, keré previnili boli za živa. Sitár že též nečo bol viviedol, a že za to že ho ubila.“

r) Kňaz bezhlavý

1. Pokorný, Z Potulek II, 248, Sborník Muz. slov. spoločnosti VII, 26, č. 44, majú túto verziu:

Pri Biezovom potoku chodieva vraj kňaz bez hlavy s akousi kožou na hlave a rozháňa koniarom pasúce sa kone.

2. Z Oravy je verzia v rukopisnom sborníku Jul. Bonáryho, str. 91 — 92:

Ján Matis zo Zúberca bol na poli pre seno a videl dve Huťanky, jednu mladšiu, druhú staršiu, sviatočne vyobliekané. Akýsi mních vliekol smrek, chytil mladú a začal s ňou tancovať. Stará na nich niečo kričala, čomu Matis nerozumel. Mních bol bez hlavy, len po reverende a po šnúre okolo pásu bolo ho poznať. Ženy poznal Matis, najmä tú starú.

3. Tamže, str. 93:

„Raz já Matis Ján a Pudiš Ondro, je tomu zo 25 rokov, v ten čas boli zme ešte chlopčiska, videl som na spadovom vršku zlati križ, ked som tam jako parobek statek pásával, bežal som k ňemu, a jako som dochodil, že ho objímem, a to bolo jako hmla, hrst mi zostala prázdna a chlapcov bolo zo 50toro, lebo i vyše, chlapi boli vetši i menši a vatru takú kladli jako koliba. Ked zme ich nechali po zatku, zas pred nami horela druhá vatra a tak nás sprevádzali viac ráz. Ostatnú zrobili poviše ťerajšej tehelne v doline spadového potoka. V bore jak sa ide zo Zúbercu na Hutti, v tom tiež šiel s nami i jedon stari Zúberčan, pitali ti chlapci od neho červeného súkna a že abi im dal pošit z neho obleki, starost u nich vizerala ot 5 do 12 rokov. V tom istom meste videl som aj kňaza bes hlavy, niesol velebnú sviatost v hrsti a túlal sa po poli v doline spadového vrchu, a som sa mu poklonil, a to iba zamrmlalo.“

4. Tamže, str. 95:

„V tomto vrchu a jeho dolinách ešte pret krátkimi rokmi že červeních chlapcov a mníchov bes hlavi, v noci bolo že tate celkom nebespečno chodit, lebo že ludí sem tam vodilo až do rána, na ťeraz v ľaku (?) davaju tomu, že prez to okolie chodí že farár po visvieceni domov, s umučenim Krista Pána.“

5. Tamže, str. 95:

„Hovorí Matej Fidek, že bude tomu 10 — 12 rokov, ako dievka jeho bola vodená ot takéhoto mnícha vo dne; poslali ju boli mat s poludienkom do pola za otcom, ked sa kosilo na Hutovej polane; šla prosto tam a zajal jú červeny mních inov cestov, a šla že krásnima cestami až do Podbjela.“

6. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 74, je verzia, ktorú rozprával Ondrej Pevný.

„V blízkom Kubovských humne vídavajú v noci husára bezhlavého na koni lietať.“

7. Tamže, str. 99:

„Nebohý Adam Kozáček išiel z Podhradia na pravú polnoc do Bošáce domov. Jak došiel ,na Močáre‘, predestal ho čierný mních bez hlavy; pred ním bola čierná tma, a za ním jasné svetlo. Kozáček sa od strachu ledvá na nohách udržel, a chytiac sa na Juríkovej zahrade obema rukama plota, volal, čo mu hlas stačil: ,Juríka, Juríka! spíš?‘ Vtom ten bezhlavý mních do potoka sa hodíl, len tak voda začlapotala, a tam sa ztratíl. Jako sa ďalej ubieral Kozáček a prišiel až k výškám (jednopatrovým komorám), zase sa mu ten bezhlavý mních ukázal a potom do potoka sa hodíl, že sa voda na dvoje rozdelila a nad ním zavrela. Potom sa už Kozáček domov dostal, zima ho zosekala, za 3 dni ležal, a ústa sa mu celé vyhádzaly pluzgierami.

O tejto hallucinacii mi rozprávala Kozáčkova vnučka jako o strašidle.“

s) Kôň bez čeľustí

1. Slovenské Pohľady XVI, str. 251, majú verziu z Novohradu.

Ďuro Benčík jazdil na koňovi k milenke. Na Uderianskych lúkach pásavali sa kone voľne, a Benčík si sadol na koňa, ktorý mu prišiel do ruky. Keď došiel k milej, pustil koňa na lúku a na svite sa na ňom vrátil domov. Na tých lúkach sa pásavali i kone bez čeľustí, a tak sa stalo, že i Benčík chytil nevedomky takého koňa a naň si sadol. A ten ho niesol „ani vo vetre“. Ani nezvedel, len keď pred samou Mýtnou stál na hradskej (ceste) s kantárom v ruke, a kôň sa už v mláke rehotal, ktorá vtedy bola vyše mosta, a povedal mu: „Ale som ťa preniesol.“ Podľa iných chcel kôň zavliecť Benčíka do bažiny, ale ten sa mu nedal. „Kone bez čeľustí“ sú vraj čerti.

2. Časopis Muz. slov. spoločnosti VI, 58, má verziu z Mošoviec (Turiec).

Na statku „Jólesovskô“ vychádzal z rybárne Révayovej za mesačných zimných nocí kôň bez čeľustí, ale nikomu neubližoval. Podobne sa zjavuje vraj podobný kôň v Révayovskej ulici, klope ľudom na dvere, a keď vybehnú von, vidia koňa na zadných nohách vzopätého, ktorý ich chce uhryznúť. Kôň patril vdove, ktorá obecne bola pokladaná za strigu.

3. Z Oravy je verzia v sborníku Julia Bonáryho, z r. 1909, na str. 100.

„Ktorisi Habovčan lapil koňa na Dudle, bes spodňej vargi, priviedol ho domov a zapriahol do voza a vozil prez den hnoj (trus) na ňom zo dvora do vrchu, a čim mu viac kidal, viac utiahol, a na Bučnik višiel jako nič lahunko. Na večer, ked robotu nechal, pracu že zabudol prežehnat, ten šetek hnoj mal že do rána na dvore, potom že banoval, že koňa pustil, šiel ho hledat, ale ho viac nebolo.“

O bezhlavých rozličných mátohách, ľudských i zvieracích, viď: Sumlork, Staročeské povesti I, 328, 547; Malý, Nár. poh. str. 291 sl.; Pohádky a pov. naš. lidu 87, 92; Hruška, Na hyjtě, III, 127; K. Vaněček, Lidová vypravování z Podbrdska a jiných českých krajů, str. 67, č. 47; Deutsche VKunde östl. Böhmen II, 26, č. 45, 30, č. 10, 117, č. 13, 220, č. 23, III, 17, č. 28, 228, č. 34, 282, č. 36, 232, č. 38, IV, 101, č. 57, 174, č. 62 — 63, VI, 178, č. 102 — 103; Mitteil. nordböhmisch. Excurs.-Club XV, 320 (bezhlavý jazdec zo zlého rychtára); Kühnau, Schles. Sagen IV, 151 — 152; Mitteil, schles. VKunde VI, soš. 12, č. 37, VIII, soš. 16, str. 86; Schweiz. Archív f. VKunde II, 5; Blätter f. Pommer. VKunde VII, 176; Am Urquell IV, 6 sl., 39 sl., 73, 97 sl., 122, 145 sl., 168, 191 sl., 216, 253 sl., V, 78, 197; Loys Bruyere, Cent. pop. de la Grande Bret., 179 sl.

š) Strašidelný zajac zastrelený

1. Český Lid VI, 46 č. 5, má verziu z Bošáckej doliny.

Mlynár S. vybral sa raz na postriežku pri mesiačku. Sadol si pod ker s puškou a čakal na zajacov. O chvíľu videl, ako celý kŕdeľ zajacov k nemu poskakuje. Namieril, jedného zastrelil, ostatní utiekli. Keď mlynár zabitého zajaca vzal do ruky, pýtal sa zajac: „Čo budeš so mnou robiť?“ Mlynár odpovedal: „V mene Božom odnesiem ťa domov.“ Keď ho mlynár niesol na chrbte, robil sa zajac hneď hrozne ťažkým, potom zasa ľahkým ako pierko; ale mlynár ho predsa nezahodil. Keď mlynár zajaca doma položil na stôl, pýtal sa ho zajac: „Čo budeš so mnou robiť?“ „V Božom mene ťa stiahnem.“ a začal hneď sťahovať zajaca. Keď bol zajac vypitvaný, pýtal sa mlynára, čo bude s ním robiť. Mlynár: „V Božom mene ťa budem variť“. Keď druhý deň zajaca uvarili a jedli polievku z neho, pýtal sa uvarený a na mise položený zajac, čo bude s ním robiť. „Budem ťa v Božom mene jesť,“ vravel mlynár. Na to vyskočil zajac s misy oblokom a povedal: „Ty by si všetkých čertov zožral,“ a zmizol.

Srovn. nemeckú rozprávku z Opavska (Kühnau III, 218, č. 1583):

Vojak strelil na zajaca, ale zajac sa naň rozbehol, vytrhol mu karabínu, bežal nazad, na miesto, kde bol podstrelený, a prehltol zbraň. Jáger toho revíru vládol umením černokňažníckym a vojakovi radil, aby zajaca uprosil. Na jeho radu vybral sa vojak za rána na ono miesto, kde na zajaca strelil, zajac pribehol, vyvrhol prehltnutú karabínu a ušiel.

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 96, je verzia, ktorú rozprávala Tuliska.

„Medzi velikými čapámi kamennými sú pri Tulisovskej kopanici dve tak hlboké podzemné diery, že jím nijako nemohli dočiahnúť konca, čo jak dlhé žrde kopaničiari nadväzovali. Raz šiel kopaničiar okolo tých dier a počul z jednej tak silno zahvizdnúť, že není na svete chlapa, ktorý by vedel tak silno na hánke zahvizdnúť. Kopaničiar sa obzeral dokola, ale nikoho nevidel a od strachu dal sa na útek.

Raz si vyšiel Štefan Tulís v noci s flintou na postriežku a sadol si ku kríčku a tam čakal na zajaca. Keď sa už hodne sotmelo, pribehol jeden veliký zajac a neďaleko Tulísa, práve pred ním si sadol na zem a počal si papučkou fúzy utierať. Tulís naňho namieril, ale vtom si zajac rovno sadol a papučkou mu zahrozil. Tulís hneď vedel, že to není po dobrém, lebo zajac sa čosi kamsi ztratíl, a za Tulísom kráčal vysočánsky chlap, len mu tak pod nohami drúzgalo. Tulís sa dal na útek a chlap rezko velikými krokami kráčal za ním. Domov dobehol nalakaný Tulís celý upotený a ledva bol vstave vyrozprávať, jako ho na čakanej strašilo.“

t) Bujak stráži vstup do skaly

Z rukopisu J. Ľ. Holubyho, str. 21, je verzia, ktorú rozprávala Anna Zamec-Geľová.

„Za Palovou pri Beckove sú skaly, zkadiaľ počuť spievať kohútov zo Selca. Raz ta prišli chlapi na drevo a našli na skale zavesené kľúče, ktorými chceli otvoriť skalu. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme, bežal naproti nim velikánsky buľo, aby jich rohama poprebádal. Všetci chlapi sa rozutekali, len jediný Krajčovič sa chcel proti buľovi palicou brániť, ale ho tak sotil rohama do tej skaly, že ho skoro rozdrúzgal. Keď sa chlapi k vozom vrátili, našli Krajčoviča na zemi ležiaceho; doniesli ho po biede domov, kde sa dal ospovedať, a dlho to trvalo, až zase koľko toľko ozdravel.“

u) Manková potvora

Z Oravy, v sborníku Jul. Bonáryho z r. 1909, na str. 101, je toto podanie:

„Manková potvora z Maňovej hori v sukne chodievala do Habovke a vždi nazerala do hrncov, čo ludia varia; čo sa im juš zunovala, počali ju nahánat kijami, ale to nič nespomohlo, nabili do hrebena do dachu klincov.[21] A tak sa rozliala že na kolomaž.“

v) Rozličné mátohy a pomoc proti nim

1. Z Oravy, v rukopisnom sborníku Julia Bonáryho z roku 1909, str. 95 — 96, je verzia:

„I tak vodilo že i Huťánskeho knaza, Galašu Jána rolníka, Janču Jozefa, Jantočku Gondu. A povedaju, že jest i bosorki, o kerich sa tiež mnoho hovorí, ako to vie Ján Šurinák, s kerim sa isti skutek stal, keré mi vijavit nekcel, abi sa nedočula. Tiež pastierja pri stade pasení, pot spadovim vrškom v noci, de mali aj kolibku, pískali si na píšťalke a v noci počal negdo von kričat na hrajúcich pastierov. Práve v ten čas jedon spal a druhy vartoval, abi im medvedi nebantovalí, a v nocí negdo tu von kriči; vyšiel s kolibi a zavolá, gdo to tam na nich hore volá, až po velkom kričaní šiel pastier do kolibi a jakisi čert s velkim hrmotom reťazi pribehnul ku tej kolibe a na toho pastiera sjahal rukov, že bola na 2 metri dlhá. Pri kriku tomto sa i druhí pasák zobudil a v tom diabol odešiel. Na otpomuoženia takíchto duchov abi ludí nevodili, ket sa to ma uš že stat, abi si sadnul alebo na brucho lahnul. Galašu Jana jako kcelo že po druhy raz v tom poli pojat, medzi ktorim že už o tejto otpomoci sa bol dozvedel, lahol si na brucho a ten duch že za 2 hodini kolo neho z reťazami hrkotal, až ked pominula 12-ta hodina, duch sa stratil a on šťaslive prišiel do domu. Najčastejšie sa to stáva, ked sú časi nepríjemné pršky a hmlatlavé noci.“

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 74, je verzia, ktorú rozprával Ondrej Pevný:

„Babka Ondreja Pevného bývala v poslednom, o samote stojacom dome na hornom konci hrubej strany Bošáca ,na Močároch‘, a v tom dome strašievalo. V noci ta dochádzal do izby pes čierný, ktorému sa oči len tak svietily. Na povale býval v noci taký hrmot a lomoz, jakoby dakto seno vážil; a keď sa tam išli podívať: videli mincier nepohnutý. Raz, keď tak sišli s lampášom s povala a ničoho tam nevideli, sotva si políhali, začuli veliký hrmot vo dvore. Vybehli von a videli, jako sa veliký sud sám od seba po humne kotúla. Dakedy cez polnoc zjavily sa v izbe v bielych šatách oblečené dievky a daly sa do tancu; a jako prišly, tak sa čosi kamsi ztratily. Aj čierna koza ta prichádzala; ale ani čierny pes, ani tá čierná kočka, ani tie dievky jim neublížily, len čosi veľmi zabrinklo a ony sa potratily. Keď tá babka potom sama zostala tam bývať, ľahla si raz ve štvrtok večer spať. V noci prišlo k nej ,čosi‘ a studenou rukou ju svlieklo s postele, kde zostala, súc samotná, za viac dní, až ju ktorýsi z rodiny tam našiel a k sebe vzal, kde aj zomrela.“

3. Tamže, str. 98:

„Na Pekarovej, kde teraz Jan Kochan býva, býval kedysi švec. V tom dome každú noc strašievalo. Raz v noci viac chlapov tam vartovalo, ktorí sa chceli presvedčiť, či je to skutočne pravda. Cez pravú polnoc sa strhol náramný šramot a hurt v celom dome, a prestrašení vartáši videli, jako s povale do prostred izby sletel ohnivý pes, ktorému sa len tak sypaly iskry z papule; a sotva na zem dopadol, ztratil sa bez stopy. Stará Kochanka išla v noci z priastky domov, a jako pozrela do okna Adama Kochana, ktorý bol ťažko nemocný, videla z okna vyskočiť celkom bielú kočku: to bola smrť, lebo nemocný Kochan práve vtedy skonal. — V Bošáci v Šímarovcach sa ukazuje v noci bielá žena, ktorá na vidom očí vždy vätšou a vätšou sa stáva, a potom sa čosi kamsi ztratí bez stopy.“

4. Tamže, str. 102, je verzia, ktorú rozprával Ondr. Pevný:

„Keď stará Kršáčka aj s mužom, korytárom, pri robení korýt za viac týždňov bývala v búde v horách, shrnulo sa raz v noci veľmi mnoho čierných koček okolo búdy. Babka Kršáčka vzala chabinu a švacla medzi tie mrváňajúce kočky; ale tým si zle poradila, lebo tie kočky oborily sa na ňu so všetkých strán, tak že sa ledva stačila v búde ukryť a na seba veliké koryto prevaliť. Kočky ale daly sa pazúramí do toho koryta, a už už len čo ho nerozškrábaly na márny pazder, keď bolo počuť v kopaniciach kohúta zaspievať; na čo sa všetky kočky razom ztratíly, jakoby sa boly prepadly.“

5. Tamže, str. 315:

„V Ivanovcach býval župan P. K…a, ktorého som osobne znal, a bol som mu aj na pohrebe, keď ho pochovávali z Ivanoviec v Moravskom Lieskovém. O tomto si ľud ivanovský rozpráva, že raz, keď cinter posviacali, mal sa vysloviť, že keď umre, môžu ho aj za nohy na vŕbu obesiť a črevá z neho vyňať. Po jeho pohrebe — je odtedy asi 10-12 rokov — povstala v Ivanovcach povedačka, že jeho črevá každú noc psi vláčia po ulici Ivanovec. A mnoho je ľudí, kterí tomu veria.“

w) Videnie na Marťákovej Skale

V rukop. sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 77, rozprával Pevný:

„Na Marťákovú Skalu bol prišiel z ďaleka jakýsi cudzí človek s vizou a díval sa cez ňu do zeme. Aj tam zazrel dve krásne oblečené mladé devy pánske, ktoré mu so smiechom riekly: ,Ha, ha, ha! už nás dávno nikto nevidel!‘ On ale tak sa naľakal, že ho tam hneď na mieste šľak porazil.“

x) Strašidlá na Tematínskom zámku

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 87, je verzia, ktorú rozprávala Mítánková:

„Jeden bednár šiel popod Tematínsky zámok do Lehoty, a žeby rád bol videl, čo v tom zámku je, vyšiel chodníkom až do zámeckej väže. Tam chcel hore schodámi vystúpiť, ale ho čosi za kabát chytilo a rieklo: ,Počkaj! čo tam hľadáš?‘ Bednár sa velice nalakal, ale vtom bolo počuť v Hrádku zvoniť na poludnie, a keď sa obzrel za seba, už ničoho nevidel, ale sa mu viac nechcelo zámok prezerať, a dal sa na útek a celý zadychčaný a upotený došiel do Lehoty.“

y) Strach zo strašidiel

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 102:

„Starý Križko sedel na večer v zime na rasochatom orechu na postriežke na zajaca, a tam tak zimou premrel, že mu zašlo za nechty a nemohol sa dostať s orecha dolu. Vtom išiel neďaleko chodníkom jeho kmotor Masär zo salaša, ktorého chcel Križko dovolať, aby mu pomohol s orecha dolu, ale že mu zuby od zimy drkotaly, kričal len: ,Lu-lu-lu-lu-lu-lú!‘ Jak to Masär začul, schytil širák do ruky a dal sa na útek, čo mu síly stačily, a nedbal na kričanie Križkovo: ,Kmotričku! já som to, pomôžte mi!‘ ale ešte lepšie bežal, jako bez duše, doma ale riekol: ,Ľudkovia moji! jakžív som takej obludy nevidel a nepočul, jako včíl na Rudinách na orechu! Tak to na mňa lulúkalo, až mi mráz po celom tele chodíl, a ledva ledvíčko som pred tou obludou ušiel.‘ Teraz sa obidvom vysmievajú.“

z) Liečivé byliny zo strašidelného miesta

Medňanský, Erzählungen, Sagen u. Legenden aus Ungarns Vorzeit, str. 294 — 303, prv Taschenbuch f. vaterländ. Geschichte VI, 1825, str, 8, č. 57, má túto verziu:

Chudobnému dievčaťu, do ktorého sa zaľúbil bohatý syn starostov, nahovorila striga, že pre svoju chorú matku najde liek len v tráve, ktorá rastie na prahu veterného zámku a len o polnoci pri zmene mesiaca sa najde. Z lásky k matke odhodlalo sa dievča v búrlivej noci na strašidelné miesto. Sotva kvet odtrhla, zaznel hromový tresk, tisíce rozličných hlasov desne zavýjalo, divé búrky vyrážaly zúrivo z otvorených vrát, strhly ustrašené dievča so sebou, unášajúc ho vo víroch vysoko do povetria. Keď opäť nadobudlo vedomia, ohrieval ho papršlek slnečný, ležalo na úpätí tohože zámku a v lone malo plno vonných kvetov. Matka sa odvarom z týchto kvetov uzdravila. Otec jej milenca mučil sa, že chcel dievča zahubiť diabolskými čarami, odprosil ho a požehnal mu ako svojej dcére.



[21] Klinec je často akýmsi ochranným prostriedkom proti rozličným čarám; viď Seligman, Der böse Blick, II, 13.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.