ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Časopis Muzeálnej slov. spoločnosti VII, str. 43, má verziu „Tajnosť opaska“ zo Spišskej stolice.

Zbojníci sa pohádali, zabili svojho hejtmana a hodili do diery, kde ležaly nazbíjané peniaze. Nikto zo zbojníkov už pre peniaze nechodil. Jeden z nich spriatelil sa s ovčiarom a poradil mu, aby si vzal peňazí, čo chce, ale aby nebral pás hejtmanovi. Ovčiar naplnil si peňazí vrece, vzal však i pás hejtmanovi. Ako sa ním opásal, hejtman vyskočil, hodil ovčiara na svoje miesto a vravel: „Lež teraz ty tak, ako ja, a počkaj, kým teba niekto takto spasí.“

2. V Slovenských Pohľadoch XIII, str. 21 — 3, č. 1, je zaznačené:

Rubač sišiel sa v hore so starým zbojníkom Rochovcom, ktorý sedel na kameni, obrastenom machom. Rubač starca pozval k sebe k vatre, pohostil ho chlebom, potom odvalil na príkaz Rochovcov kameň v mene božom, našiel hrniec s peniazmi. Rozdelil peniaze podľa príkazu kňazovi, Rochovcovi a sebe a vzal starca k sebe a choval ho až do smrti.

3. Medňanský, Erzählungen, Sagen u. Legenden aus Ungarns Vorzeit, str. 310 — 315, prv Taschenbuch für vaterländ. Gesch. VI, 1825, str. 14, č. 58, má túto verziu; je to polohistorická povesť.

Zbojnícka rota, ktorá ostala z rákóczovských bojov, napádavala, keď zavládol mier a obchod sa oživoval, pod vedením hrozného Rajnohu, lepšie Hrajnohu, na súsednú Moravu, a zbíjala kupcov, tiahnúcich na trhy uhorské. Na pamiatku vážneho kupca nimi zabitého bol pripevnený kríž na mohutnom storočnom dube. Keď potom zbojníci pod tým dubom táborili a rozhodli sa, že čím najskôr ozbíjajú kupcov, prosil mladší člen družiny, aby volili iné miesto a nezbíjali pred pohľadom Ukrižovaného. Rajnoha ostro ho vyhrešil pre chlapčenský strach a rozkázal mu, aby obrazu odťal hlavu. Ale ruka jeho ochromovala, ako ju dvíhal, i rozpriahol sa Rajnoha sám, aby svojou valaškou srazil hlavu, ale strom sa otvoril, obopäl kríž, ťažké vetve stromu skláňaly sa, chrániac kríž. Strašná búrka sa rozzúrila, stromy a ľudí srazila na zem a odhodila ďaleko do doliny a srázov. Keď zbojníci prišli k sebe a poznali, že sú odlúčení, roztrúsení po cudzích krajoch, mnohí zanechali zločinný život.

4. Z Oravskej stolice je verzia, ktorú rozprával Ján Lošták, rodák a obyv. v Dlhej v Orave. Zapísal ju S. Czambel 3. VII. 1900.

„Pred štyricatym rokom náš pán dekán bou v Jablônce ako kaplán, kňaz. Večer ti prídu dvajä chlapi na vozíku na peknom hodnom koni. Gazdiná povie kaplánovi: ,Pán kaplán, idú ku chorjemu, prišieu voz po ních.‘ Kaplán sa zobrau a išieu von z dediny preč. Ako tí vyšli z dediny, von sa dívau, de ho vezú, lebo už von ho vyvezli z dediny. Jeden zrazu z tých, čo ho vezli, priskočí ku kaplánovi, seádou si kuňmu a lapiu ho prez poly. Idú poľom, jednu míľu mohlo búcť. Stane z vozom, miljemu kaplánovi zaväzali šätkom oči a tak ’o šikovali dve hodiny prez hory. Dovezú ho tam už na mesto do jednej diery a mnoho tam bolo diamantou, ež sa jaskyňa svietila, a ukažu mu tak na boku jedneho starjeho človeka a trizňä mu, žebi ho zo svátosťou zaopatriu ku smrti. Kaplán svoje povinnosti skončiu. Ten istý človek, torjeho spovedau, mau pri hlave jedno vrecúško dvorimšťakou, chtorje kaplánovi dau na svatje omše. Ostatňí, čo boli v tej diere, vraveli temu kaplánovi: ,Tehoto po smrti došikujeme do tej a tej kaplienky vyše Jablônky, tam bude s truhlou položený u každý den nech choďa pozrieť, či je už tam. Keď ho ale tam nájdu, nech ho pochovajú pekne, aj my tam budeme šecä na tom pohrebe, ale nás nepoznajú oni.‘ Potom kaplánovi zas oči zavazali, a ho nazad odšikovali, ale nie do fary, len na koniec dediny, a ztadeľ sám šieu. Kaplán potom nešieu rovno domou, ale do najblišieho domu, lebo bou veľmi zostráchaný a tam prenocovau. Kaplán potom tje peňäze na kostol dau.“

5. Zo stolice Zvolenskej je verzia, ktorú rozprávala Anna Rovný, rodom a obyv. zo Španej Doliny. Zapísal ju S. Czambel 9. X. 1900.

„Bola jedna chudobná vdova, aľe bohabojná. Rada chodyevala do kostola každý den. Ale jedon raz neprišla a pán farár sa pýtau: ,De je tá bohabojná Magdaléna?‘ A poslau jednýho sluhu za nou, či je chorá. Ona v hore bývala. Keď prišiou ten slúha, ona poviedala, že prosí pana farára, žeby hu prišiou ospovedat. Už padala noc, pan farár si zapáliu sviecu, dve svetlá na jednej svieci. A kým prišiou ta, za ten čas kostolník po zlej cesťe zlomiu nohu. Ked pan farár prišiou, ospovedau hu a Magdaléna poviedala: ,Prosím ích, pán farár, nak toho môjho syna zločinca opomenú‘, lebo jej bou zbojnýk. ,No neboj sa, Magdaléna, ja ty to g vôli spravím‘, a v tom zomrela.

Potom pan farár nemohou ziat tú dvojnástu sviecu, miseu hu nahat kostolnýkovi so zlomenou nohou a sám išiou potme v noci. Ked prišiou na pou cestu, počuu volat v hore: ,Ratuj!‘ Just ten syn jednýho človeka zabíjau. Farár sa priblížiu k ňemu, lebo potme cestu pomýliu. A ten zbojnýk bou Janko a farár ho poznau. Od velkýho strachu pan farár ztratyu bruviál, obrátyu sa a ušiou domou. Ale ten zbojnýk knaza videu, báu sa, že ho prezradý, a preto išiou aj jeho zabit. Ale si preca v ceste pomysleu: ,Nezabijem ho, ale sa mu rano vyspovedujem, tak ma nezradý.‘ A zostalo tak. Aj sa vyspovedovau.

Ale o jedon tížden išli horáci cachovat horu a prišli na mrtvolu. A pri tej mrtvoli našli bruviár a sa nazdali, že toho pán farár zabiu. Preto hned dali pána farára volat: ,Pán farár, koho je tento bruviál?‘ On povie: ,Môj.‘ ,Tak koho je, ten aj toho človeka zabiu, pri kerom sa našiou.‘ A vtedy pozreli na jeho reverendu a videli krú z toho človeka, lebo tak daleko striekala. Pan farár zradit nesmeu, lebo spoved sa báu vyjavit. Tak zavreli jeho do háreštu. A o rok, ked vyšiou výrok, tak just do toho žalára jednýho priviedli, to bou zbojnýk Janko. On sa pýta: ,Čo je novýho v Agačkovej?‘ ,Jednýho kňaza idu vešat, čo človeka zabiu.‘ Janko hned vedeu, který to knaz, mreže prerútyu a bežau tam, de toho knaza vešat mali. A tam pány okolo sedeli, aby sa dývali na vešania. Ako knaza doviedli, poviedali: ,Pán farár, koho je toto bruviál?‘ A on poviedau: ,Môj.‘ ,Či oni boli pri tom, keď toho človeka zabili?‘ ,Áno.‘ ,Tak darmo je, keď nepovedya, kto ho zabiu, smrt podstúpä ony.‘ V tom Janko cez ludý: ,Puste ma, to som ja, čo som toho človeka zabiu, farár je nevinný.‘ A potom Janko vyrozprávau, ako sa šetko stalo. Tak farár ostau na žive a Janka zbojnýka obesili. A farára potom za svätýho vyhlásili, že račej kceu podstúpit smrt ako spoved vyjavit.“

6. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 97, je verzia, ktorú rozprávala stará Tuliska.

„Asi pred 50 rokamí zbojníci Maloch a Guláš mnohé zbojstvá stvárali v Bošáckej doline a na okolí. Malocha chytili a obesili; jeho vdova musela zbojníckym kamarádom prisahať, že jích nevyzradí, a oni jej za to sľúbili čiastku nazbíjaných peňazí na vyživenie. Ale Guláša to mrzelo, žeby sa mal s nazbíjanými peňazmi deliť; odkázal jej, aby čakala doma, že jej peniaze donesie. Ona čakala. Guláš prišiel v mesačná noc, zabil ju a zavesil ju na strom, aj dieťa zabil a to vstrčil pod kríček bôrkový. Ale chodníkom do dolíny sa ubierajúci žebrák videl, jako Guláš Malošku vešal a to dieťa pod bôr pchal. I bežal nazpät na Novú Horu k Súchovanovi a vyrozprával, čo sa stalo ,na vrchovej ceste‘. Súchovanovci sa sobrali a šli so žobrákom, a všetko našli tak, jako jim tento bol rozprával. Keď Malošku aj s dieťaťom pochovali, Guláš sa po horách ukrýval, lebo ho hľadali. Tam v horách mal skrýšu v hustej krovine a opatroval pri sebe všelijaké kmínske nástroje. To bolo neďaleko Ochodnických. Len ho raz valasi jakosi zbadali, že je v tej skrýši, a dali o tom Ochodnickým vedieť. Ochodnícki chlapi sa hned sebrali a šli Guláša lapať. Obstúpili jeho skrýšu, ktorý keď videl, že uísť nemôže, podrezal si britvou krk, ale zostal na žive, len sa staval mrtvým. Chlapi sa shŕkli okolo neho, a čo jako ho natrásali, on nechcel vstávať. Kládli mu žeravé uhlie na ruky, na tvár, na brucho: ale ač to všetko cítil, nechcel sa ani pohnúť. Jako ho tak starý Tulís za nohu obutú ťahal, videl v uchu jeho bôty vstrčené papierové peniaze. Vytiahol jích: bolo jich 10 zlatých; a že tých chlapov, čo Guláša lapali, tiež 10 bolo, vzal si každý zlatku. Až potom sa ohlásil Guláš a celý zakrvavený vstal a dal sa chlapom odviesť domov na Grúň. Tam ho syn nechcel mať. Dodali ho tedy do Bošáce a ztadiaľ do Trenčína, kde ho na smrť odsúdili; a keď ho viezli do Bošáce, aby ho pri Ostroluckého salaši obesili, vo všetkých dedinách, cez ktoré ho viezli, zvonili mu umíráčkom. Pred smrťou sa ešte kňazovi vyspovedal, že najprv ukradol handrlákovi ihlu, potom vždy vätšie a vätšie krádeže páchal, až zmárnil (zavraždil) sedem ľudí. Na tom mieste, kde ho obesili, strašieva, a Guláša mnohí cez polnoc tam videli.“

7. Tamže, str. 170 — 171, je verzia, ktorú rozprával Jozef Jurač.

„Keď stavali Nové Mesto, šiel jeden murár cez Lopeník, kde ho prichytili 12 zbojníci a pýtali sa ho: ,Kam ideš?‘ ,Idem do Nového Mesta, ktoré stavajú, robotu si hľadať, lebo som murár.‘ ,Keď si ty murár,‘ povedali mu zbojníci, ,musíš nám vystaviť sklep, a jak to dobre spravíš, dobre ti zaplatíme.‘ Zaviazali mu očí a viedli ho hodne dlho pod zem a tam mu očí odviazali a kázali mu sklepiť jeskyňu. Keď sklep bol hotový, nasypali mu plný širák dukátov, zaviazali mu očí a zase ho vyviedli na svetlo a tam ho pustili. Murár nevedel, ani jako a kam sa pod zem dostal, ani jakou cestou ho vyviedli, a tak nemohol vyzradiť, kde tí zbojníci tie poklady majú; len to je isté, že kdesi v Lopeníku nesmierné poklady ukryté ležia. Lebo za starodávna mávali nielen páni, ale aj sedliaci mnoho peňazí, a zbojníci, ktorí pocestných zbíjali, mnoho peňazí nasnášali; teraz ale ani páni, ani sedliaci peňazí nemajú, len židia, a že sa títo len tak na ľahko s peniazmi na cesty nevydávajú, aní zbojstvo sa tak nedarí, aj za naších časov snadnejšie zbojníkov pochytajú, lebo sú hory o mnoho menšie, než kedysi bývaly.“