ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 40, je povesť „O Novom Zámku Štjavnickom“ („Od Samka Revúckiho“).

„Bola rás jedná bohatá paňi v Štjavnici a kcela mať krásni dom. Peňazí jej od occa vela ostálo, a ona sa ňekcela vidať. Abi si mohla dom vistavať, pítala si od mesta plac na stavaňja. Toto jej ale ňekcelo dať, len tam pod šibeňicjami. Šibeňice stáli na tom vršku, kďe teráz noví zámok. Tu ona zaplaťila od mesta, povolala murárou a dala vistaviť ten noví zámok.

Mala jedňiho psa a toho nad šetko najraččej viďela. Dala mu zpraviť posrjebrenú kolísku s pozlátěníma panti a háki. Perinki boli hodbabňje a samje páperovje. S ňou obeduvávau a v jej loňe spočívávau. Ňikto mu ňesmeu ublížiť a klaňať sa mu sluhovja museli ako jej samej. Rás odgebou ten čudák, malí psíčok, a ona plakala, narjekala. Dala mu z tvrdího dreva truhlu zpraviť a klinčokámi pobiť a pochovala ho ako dáko djeťa.

Šetje svoje bohatstva pomarňila na veci časnje, na ťelesnje, trápila, trýznila slúžki a bívala v tom novom zámku. Prišla ale aj na ňu smrť a zachváťila hu kosou ukrutnou. Ale tak sa vraví, že kto za života bou bezbožní, aj na pohrebe mu zlá slota buďe. Ako hu ňjesli, začalo hrmeť, pršať, padať, psi štekali a hrad ako pesťe padau. Psi ušli, ale aj auśušňíci t. j. nosiči havjárski ňemohli ďalej; ludja pouťekali domou a skrili sa. A truhlu museli do plata (sic) na prosrjed ulici zložiť. Až o dve hoďini, keď sa utíšilo, zaňjesli hu do hrobitova a pochovali.

Ona zomrela bez potomka a zámok pripadou mestu.“

2. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti VI, 28, má toto:

V Jelšave si rozprávajú, že Starý hrad bol s Hradoviskom spojený remenným mostom. Po ňom chodila s jedného hradu na druhý pani Pú a strážila v nich poklady, čo teraz vykonáva veľký čierny had. (Sborník MSS IV, 134.)

I Pustý hrad s hradom Skleno-teplickým a ešte iným hradom bol spojený remenným mostom (Tavaryšstvo III, str. 146).

3. Taschenbuch für vaterländ. Geschichte V, 1824, str. 176 — 189, č. 45, má verziu, reprodukovanú stručne v Národ. Hlásniku XXII. (1899), č. 57, str. 148 — 150, pod nadpisom „Krásna panna z Budatína“.

Na zámku Budatíne, neďaleko Žiliny, vládol prísny a drsný válečník Kašpar Suňog. Povesť o kráse jeho jedinej dcéry Kataríny široko-ďaleko sa rozniesla. Skoro sa vyvinul úzky pomer medzi ňou a mladým statným grófom Francom Forgáčom. Zároveň však pýtal dievča u otca obstarlý mládenec a válečník Štefan Jakušič, pán na Löwensteine (v Nár. Hlásniku Ján Jakušič, pán Vršatca). Otec oznámil to svojej dcére a nedal sa obmäkčiť jej prosbami a slzami. Svadba bola vykonaná. Keď sa to dozvedel Forgáč, zatúžil ešte aspoň raz uvidieť Katarínu a s ňou sa rozlúčiť, kým v boji s neveriacimi najde smrť. V noci preplával na člne Váh a po povraze vyšplhal sa na vežu, kde boly ženské komnaty (podľa Hlásnika dostal sa ta pomocou sluhu cez násypy a múry). Neskoro bol smelý rytier svojím zbrojnošom upozornený, že sú vyzradení. Suňog, otec dievčaťa, už sa vrhal so svojou čeľaďou na Forgáča a len zbrojnoš rytiera zachránil, takže rýchle sliezol po rebríku (v Hlásniku skočil oblokom). Krutý a rozzúrený otec dal dievča zamurovať a dal jej potravu na tri dni (v Nár. Hlásniku kúštik chleba a trochu vody). Povesť o tom sa doniesla skoro Forgáčovi, ten chytro pomocou oddaných zbrojnošov vnikol do zámku a šťastlive uniesol svoju milenku.

I Jakušič zvedel o krutom treste snúbenice a ponáhľal sa so svojou čatou na Budatín; stretol únoscu a v boji ho zabil. Suňog stíhal Forgáča a jeho čatu, našiel už len jeho mŕtvolu, počul, čo sa stalo, a ponáhľal sa na hrad Jakušičov, Vršatec, aby pýtal nazad svoju dcéru, prepadlú smrti. Jakušič sa medzitým presvedčil o nevine dievčaťa a vzoprel sa rázne jej krutému otcovi: Katarína konečne odovzdala sa osudu i podala ruku Jakušičovi.

Túto povesť spracoval ešte gróf Ján Majláth v svojej knihe Magyarische Sagen und Maehrchen (1825), str. 178, č. IX. „Die Eigemauerte“ formou najnevhodnejšou i pre stredovekú rytiersku povesť, vo forme listov (!) medzi matkou nevestinou a jej sestrou, jej otcom a vnucovaným ženíchom, jej milencom s jeho dôverníkom na zámku nevestinom.

4. Z Oravy je verzia v sborníku Juliusa Bonáryho z r. 1909, str. 47:

„V Tvrdošine, jak sa ide do Zúbercu prez vrch, zaraz za mostom na tom brehu nad Oravicov spominaju Tvrdošania, že i tam bol zamek z dreva, ale ked psohlavci či kuruci diví pustošili ľud, i tento zámek spálili, ktorimu vrch bol z dreva a pod nim muri, jako i dnes viorávajú kusi zo základin; kolo keriho bol šjanec, plni čo vodov sa napustit mohol, i to videť ešte dnes, ale kusek bol sa uš obrtnul do rieki Oravici a s timto sa aj šjanec pretrhol.“

5. Národňí Zábavňík na rok 1845/6, čís. 2, str. 45 — 48, má „Povesť o Sjelnickom zámku“.

„Rozprávau bi vám, kebi sťe ma chceli počúvať, o jednom zámku, ale to už dávno bolo, keď sa toto stalo, a ja som hen ešťe jako chlapec volačo počuv o ňom. Nuž teda, ako vjeťe, medzi Chočom a Prosečnou neďaleko Prosjeka stojí jeden kopec, na ňom dakedi stáu jeden zámok, ktorí, ako luďja vravja, dau Jankovickí vistaviť. Jankovickí bou velkí pán a mau šetkjeho dosť; k tomu ešťe mau takú moc, že ho ňik vo vojňe premuocť němohou, aňi ten zámok vidobiť ňeveďeu, bo on znau čaruvať. Ale ako bou bohatí, tak bou i pekní a švárni šuhaj z ňeho, a preto začau sa obzerať a chceu si dáko mladuo ďjouča vibrať za ženu. Vichiťiu sa teda do sveta. Ako ráz bou tak choďiu po brehách Váhu, zdáu sa ho vábiť ňeprjaťelski hrad, ktorí medzí Poludňicou a Chočom leží na vršku, ktorí sa posjal Hraďisko volá. Pobodnuu koňa, prebroďiu Váh a vistúpiu na Sihoť, kďe sa zišou s peknou Marou, cérou dávneho ňeprjaťela rodu Jankovickjeho. Tu sa najprú poznali tito mladí luďja a po brehu Váhu dlho rozprávku vjedli; až na koňjec predci Mariška, abi hu doma ňehrešili, vráťiť sa musela. Ňezabudla ale šuhajovi svojmu perce dať a prisľúbiť, že sa i ďalej na tom mesťe schádzať majú. Jankovickí vrátiu sa do svojho zámku, Marka mu ale vše vo dňe i v noci v hlave vŕtala. Často navšťevuvau Sihoť, kďe sa schádzavali, ale čím večmi sa obznámili, tím jeden druhjeho radšej mali.

Ráz pred večerom, prjam slnco krvavuo zapadalo, sa vibrau na svojom koňíku na záleti; dlho premišluvau na cesťe o svojom stave a ňje raz mu slza z oka vipadla, až ho siuko na breh známi dovjedou. Jankovickí ako koňíka privazuvau na vŕbku, viskočila mu Marka zpoza kríka v ústreti a podala mu černice, ktorje bola nazbjerala. Hlboko sa ale zarmútila, keď mu do čjernich očí pozrela, lebo viďela v ňich náramnú bolasť, i nemohla sa udržať, aby sa ho úprimňe ňezpítala: ,Čože ťi chibí, bračok muoj?‘ ,Drahá duša moja, celí tento svet ma trápi a tento stau náš a mišljenka tá: že otcovja naši zle sa rozlúčili, a mi že predci máme biť svoji, dobre že ma do hrobu ňedoňesje. Ja som dávno na hňev zabudnuv, ktorjemu som ja ňje vina, ale oťjec tvoj ho prenáša z kolena na koleno. Mi takto ňikdaj k cjelu nepríďeme, ja ťa od otca tvojho ňikdi ňedostaňem, a láska naša buďe iba žjal, a miluvaňje naše smutok. Ale, ako verím v Boha, že ma miluješ, poď so mnou na muoj zámok, tam slobodní buďeme, a potom možnuo, že sa i oťec tvoj udobrí.‘ Marka sa pusťila do plaču, prosila ho, abi odvolau svoje slovo, že otca prosiť buďe o zmereňja. Jankovickí ale ňechceu ustúpiť, ale stúpiu do strmeňa a začau sa od ňej na veki odberať. Marke dobre srdco ňepuklo, — klesla mu do náručja a on leťeu s ňou do Prosjeka.

Markin oťec ňezadlho sa dozveďeu o úťeku céri svojej. Dobre ho ňeporazilo, keď si pomisleu, že jeho céra je v náručí ňeprjaťela starjeho. Zkazu virjekou i ďjetaťi i Jankovickjemu i zámku jeho. Prípravi jeho dlho ňetrvali, lebo on vždi bou na hotove vojnu začať, ktorá zmiť mala hrjechi starje. Višjou tedi jeden ďeň zo svojím ľudom ta, kďe sa zdržuvau Jankovecki. Mladí tento šuhaj ale sa ľen tomu smjau, bo dobre veďeu o sile a moci svojej. Ňeprjaťel dlho dobívau, ale aňi len skalkou na múroch ňepohou, a viďjac marnuo svoje namáhaňja, tím vetší srd sa v ňom rozmáhau.

Mau ale Jankovickí aj hada v svojom zámku, ktorí veďeu o jeho skritosťach a ktorí mu tješ o život hrau. Tento had bou jeden sluha, ktorí prešjou na ňeprjaťelskú stránku, potrjasou si malím palcom v uchu a potreu tím zbroj, ktorou sa dobívalo, a hňeď sa počali múri pukať a veže rúcať. Ňebezpečenstvo bolo vše veťšje a vetšje, až Jankovickí viďeu, že je už šetko namáhaňja daromnuo. Objau teda svoju Marku a skočiu s ňou dolu z najvižšej veže. Takto vravja jedni luďja, že tento párik zahinuv. Ja som ale ešťe i inakšje počuv; lebo druhí vravja, že Jankovickí každjeho zakljau, kdo bi len do toho zámku bou vkročiu, a sám že chceu podzemnou ďjerou uťjecť. Marke práve, keď uťekali, na um zišlo, že si zabudla truhličku z drahíma vecamí na stole v svojej chiži, pre ktorú sa hňeď vráťila. Ňepomislela si chudina, ako sa jej zle poveďje, a ňenazdala sa, žebi odťjal vjac ňevišla, bo hňeď i so šetkím vojskom, ktorje do zámku vkročilo, zakljata tješ až do toho času zostala.

Na fujare prepletá Svato-Jánski bača, a na valašku svoju podoprení díva sa na roztraťenje ovce svoje. Zrazu kďe sa vezme, tu sa vezme, príďe k ňemu mladuo ďjouča a ponúka mu zlatje klúče so zlatou reťjazočkou. Ďjouča to malo i čižmički i šetki spinki na životku ohňivje. Bača sa trochu zaďiviu a hlavou pokrúťiu; ale predcaj sa pochlapiu a klúče jej chceu uchiťiť. Marka mu ale povedala: ,Stoj tu o dvanástej hoďiňe v noci, ja príďem sem a klúče tjeto mi budú zo zubou viseť. Buďem strašná, ale ti sa ňezlakni, ľen vezmi smelo tje klúče, ak ích ale na treťí raz ňebudeš muocť vitrhnúť, vjacej sa ma ňedotkňi.‘ Bača toto vikonau, zau si valašku a stáu na tom mjesťe už hodnú chvíľu, tu zrázu viskoči proťi ňemu ohňivá sviňa s klúčamí v zubách. Bača sa celí trjasou, ale predcaj sa zmohou a usiluvau sa ich do treťjeho rázu vzjať, ale nadarmo. Sviňa zmizla. O chvílku prišla zase Marka smutná a zďaleka mu iba palcom pohrozila a povedala: ,Ti si ťisic ráz preklaťejší ako ja!‘ Valach zostau na veki smutní a Marka choďí s klúčamí a čaká na odkljaťja, ale posjal sa ešťe ňik ňenajšou, kdo bi ju bou visloboďiu.“

Motív: zakliata bytnosť sa vysvobodí, keď jej hrdina vytrhne zo zubov kľúč, vyskytá sa v ľudových povestiach dosť hojne. Srv. Kubín, Povídky kladské II, str. 9; Grimm, Deutsche Sagen I, č. 223; Frid. Ranke, Die deutchen Volkssagen, 111; Rich. Kühnau, Schlesische Sagen I, str. XXXIV; IV, str. 183; Kobzáň, O zbojníkoch a pokladoch 55; Kubín, Podkrkonoší vých. 200, 424, č. 155; 436, č. 224.