ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Časopise Muz. slov. spoločnosti XII, str. 13, je verzia „Dievča medzi medveďmi vyrastené v turčianskych horách“. Rozprávala Zuzana Ch-a, rod. H-ny, nar. r. 1834 v Hybiach v Liptove.

Pri Váhu videli pltníci medvedicu a s ňou i nejakú divnú stvoru. Po rovine kráčala „o dvoch“, ale do vrchu „o štyroch“. Ukázala sa i druhý deň. Oznámili to predstavenstvu, a to poslalo niekoľko chlapov, aby ju chytili. Chlapi pri Váhu spustili krik, medvedica utiekla a podivná bytnosť v strachu zastala. Chytili ju a priviedli do Hýb „do piksmocherov“. Opatrovala ju akási Slivková. K nej sa išla rozprávačka podívať na „divočku“. Vídala ju potom často. Lapená divoška bola zasmolená, zarastená machom. Mala neobyčajne vyvinuté prsia. Hádali jej asi 20 rokov. Slivková ju umyla, obliekla, ale ona hneď šaty so seba strhala. Hovorila len: „Be-be-be, be-be-be!“ Slivková ju učila myť podlahu, ale musela pri nej stáť s motlou. Naučila ju ako-tak hovoriť. Sedávala v prístenku a hriala sa na slniečku; na deti „prskala“. Slivková ju opatrovala asi pol druhého roku, potom zaviedla „divočku“ osobne „ku kráľovi (?) a dostala od neho prémiu“. Iní rozprávajú že divoška Slivkovej utiekla.

2. V rukopisnom sborníku Julia Bonáryho z r. 1909 je príhoda, ktorú dokladá ako skutočnú Jozef Považan, kováč v Jahodníkach, ktorý bol niekoľko rokov v obci Jasenovej.

Asi pred 26. rokmi istý mlynár na Vyšehrade odvážil sa do diery, pred ktorou najprv urobil oheň. Vyšli z nej traja medvedi, ktorých zastrelil. Najstarší medveď nebol doma. Mlynár vnikol do diery a našiel tam dievča asi sedemnásťročné „na lúžku viloženom čočinou a machom“. Dievča vzal so sebou, ale nevedel, kam ho potom poslali. Ale tvrdí, že skoro umrelo, pretože nebolo zvyklé ľudskej strave. Keď sa najstarší medveď vrátil do diery a dievča nenašiel, uderil sebou o zem a hneď sa roztrhol žiaľom. Kováč prišiel práve vtedy do Jasenovej. Bonáry dodáva: „K čomu i ja pametám nečo dla mojej mamke slov, ešte ked som bol mali 6 — 8 roki mal, hovorila o Medvedovej Mare s Turčianskich hor, ktorá pochodila zo Slovenského Pravna, jej stari rodičia zvali sa Vladarovci a ona Terezia Pálej.“

3. J. Ľ. Holuby podáva z Liptova v Slovenských Pohľadoch XXIX, č. 1:

Matka rozprávala deťom, že sa istá žena vybrala na jahody s dvojročným dievčatkom. Dieťa položila na plachtu a sama, sbierajúc jahody, vzdialila sa ďaleko od neho. Keď sa vrátila, našla len plachtu, a dieťa bolo preč. Ľudia jej pomohli dieťa hľadať, ale nadarmo. Až po rokoch zastrelili poľovníci veľkú medvedicu. Videli behať po lese „čosi vlasmi zarasteného“, chytili to a poznali, že je to ženská bytnosť. Nevedela hovoriť, behala po štyroch, na celom tele bola zarastená, jedla korienky, med, surové mäso a vôbec počínala si ako zviera. Na doklad, že je to nie bájka, odkazuje Holuby na list dr. Rožanyho dr. Kornhuberovi, ktorého výťah je vo „Verhandlungen des Vereins für Naturkunde zu Presburg, IV, Jahrg., Sitzungsber. pag. 70“. V liste sa píše, že Ilona N. sa ztratila asi r. 1818 a že ju našli asi r. 1833 pri poľovačke na medvede. Duševne bola vôbec zakrpatelá, tak že ani láskavé zaobchodenie s ňou nemohlo ju prinútiť k menším domácim robotám. Naučila sa len zle vyslovovať jednotlivé slová. Posledné štyri roky svojho života žila v nitrianskej nemocnici a tu „svojím tancom a mrmlajúcim spevom“ upomínala na pobyt mezi medveďmi. Ľud ju nazýval medvedicou.