ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. B. Němcová II, č. 59, str. 184 — 191, má rozprávku „O bačovi a šarkanu“.

Němcová v Doslove uviedla túto rozprávku medzi rozprávkami, ktoré jej rozprávali bratia Janko a Miko Sochorikovci, Juro Šulek a Štefan Marton z Trenčianskej stolice. Tille dovodzoval vo svojom Komentáři, str. XXX, že to udanie je iste mýlne, že ju podal najprv Štefan Danieli „jako pohádku slovenskou z hor trenčanských“ v Perlách Č. r. 1855, str. 232 (odtlačená bola znova v Slovenskej Čítanke Emila Černého I, 173 — 7), že Němcová celkom podáva jeho rozprávanie, neliší sa vecne ani v najmenšom, len kde-tu trochu parafrazuje a priamu reč podáva po slovensky. Pripúšťa síce, že Němcová počula na Slovensku rozprávať rozprávky o kráľovi hadov a o jazde na šarkanovi, ale sa nazdáva, že ju nezapísala podľa ústneho podania, lež prepísala rozprávku z nejakej predlohy, buď rovno z Perel Českých, alebo z tohože originálu, z ktorého ju počeštil Danieli. Tille tiež dovodzuje, že to nie je rozprávanie ľudové, základom sú síce dve ľudové povesti, ale „osnova, vyprávěná průzračně jako bačův sen, je patrně umělá. Dobšinský přijal tutéž povídku do Prostonár. slov. pov. IV, 88 — 96, a síce ze sbírky B. Němcové jako rozprávku čtyř mužů z trenčanské stolice, a nepovšimnul si povídky vytištěné v Perlách Českých“.

V II. vyd. svojho spisu „Božena Němcová“ neopakoval už V. Tille (str. 332) tieto svoje staršie vývody, lež rezervovane podotkol, že táto rozprávka bola napísaná r. 1854 a že v sbierke rozprávok B. Němcovej sa odlišuje štylistickými dodatky a rečou viac poslovenčenou. Najnovšie došiel V. Tille k presvedčeniu, že autor tejto rozprávky v Perlách Českých, Št. Danieli, bol púhy pseudonym Boženy Němcovej; napísal v 3. vyd. svojej knihy „Bož. Němcová“ (str. 221), že rozprávka bola písaná pre Perly České pod menom Št. Danieli.

Prvá časť rozprávky rozpráva o návšteve u kráľa hadov. Pastier v jesennom čase zbadal, ako veľké množstvo hadov priliezalo k veľkej skale, každý had vzal na jazyk akúsi bylinku, dotkol sa ňou skaly, tá sa otvorila. Pastier išiel tiež ku skale, odtrhol bylinku, otvoril skalu, vošiel do jaskyne, ktorej steny sa trblietaly zlatom a striebrom. Uprostred ležal na zlatom stole veľký had a spal a okolo neho spali ostatní hadi. Pastier si všetko poobzeral, potom chcel von, ale nemohol, ľahol si teda k spánku. Zobudil ho šum: hadi lízali zlatý stôl a pýtali sa starého hada, či už je čas, a on vyriekol: „Už čas,“ sliezol so stola, dotkol sa skaly, tá sa otvorila a všetci hadi vyšli. Baču prepustili len vtedy, keď tri razy prisahal, že nepovie, kde bol a ako sa ta dostal. Keď bol vonku, poznal, že spal celú zimu v skale. Postrašený ponáhľal sa domov k žene.

Podobné povesti o zimnom spánku hadov a o pobyte pastierovom u nich rozprávajú sa i inde. Přikryl, Záhorská kron. 1892, str. 172; Bl. pomer. VKunde I, 6; Hauffen, Gottschee, 198; Zborník za nar. živ. juž. Slav. XVI, 49, XX, 306, č. 2; Šaulič, III, 93, č. 87; Šuchevyč, Huculščyna V, 100, č. 63; Živ. Starina X, 209; Balušev 355; Balaganskij Sbor. 174.

Ďalej sa rozpráva: Pastier, navrátivší sa domov, našiel tam „pěkného člověka“, ktorý vedel, kde bol, a sľúbil mu mnoho peňazí, ak mu povie, na čo sa ho bude pýtať. Bol to černokňažník z hôr, pastier ho poznal po tom, že mal v čele tretie oko. Černokňažník nástojil hrozným hlasom na baču a vynútil na ňom priznanie. Išli ku skale, pastier dotkol sa bylinkou skaly a ona sa otvorila. Černokňažník počal čítať z akejsi knihy, až sa zatriasla zem a vyliezol ukrutný šarkan, v ktorého sa bol premenil starý had. Na rozkaz černokňažníkov chcel mu bača hodiť na hrdlo ohlávku, ale šarkan sa chytro otočil, a než sa bača nazdal, sedel na šarkanovom chrbte. Šarkan vyniesol sa s ním vysoko, až napokon ostal s ním v povetrí visieť. Márne ho bača prosil, aby sa nad ním smiloval. Napokon uvidel škovránka, poprosil ho, aby doletel k Otcovi nebeskému a doniesol mu jeho prosbu o pomoc. Boh sa smiloval nad bačom, napísal čosi zlatým písmom na blanku brezového listu, škovránok podľa rozkazu hodil lístok šarkanovi na hlavu a šarkan hneď sa spustil s bačom na zem.

2. Národopisný Sborník II, 63 — 5, má verziu „Kráľ hadov“ z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 72 — 73, je naznačený rozprávač: Janko Zamec.

Pastier pásol ovce, videl hadov, ako si otvárajú skalu bylinkou, vošiel za nimi, spal tam rok, musel prisahať hadovi s korunou, že nikomu nič nevyzradí. Žena sotva ho poznala, taký hol zarastený, vynútila na ňom priznanie, kde bol. Druhého dňa na paši zastal pred ním osedlaný drak s kantárom a rozkázal mu, aby si naň vysadol. Drak vyletel až nad oblaky a vravel pastierovi, že by mu mohol pomôcť iba škovránok vo výške lietajúci. Bača poprosil vtáčka o pomoc, škovránok vyletel ešte vyššie, mal v zobáku list zlatým písmom napísaný, hodil ho drakovi do otvorenej papule. Drak sa s bačom spustil na zem.

3. Český Lid VI, 45, č. 3, má tiež verziu z Bošáckej doliny.

Muzikant-basista vracal sa so svadby cez Lopenické hory. Odrazu otvorila sa pod ním zem a on spadol i s basou do hlbokej priepasti. Keď sa tam prebral zo svojho omráčenia, videl, že sa všetko okolo neho blyští samým zlatom, steny boly zlaté, i zlaté stromy tam stály, a sklepenie bolo podopreté zlatými stĺpmi. Pri takom zlatom stĺpe stáli dvaja draci a ustavične lízali stĺp. Keď basista nevidel východu z tej priepasti, postavil sa tiež k takému stĺpu a začal i on lízať, a tu už nepocítil ani hladu, ani smädu. Ani sám nevedel, ako dlho už bol v zlatej priepasti, keď sa ta odkiaľsi dostal černokňažník. Vytiahol z rukáva knihu, vycitoval tých dvoch drakov, kýval potom na basistu, aby si sadol na jedného draka, sám si sadol na druhého; draci vyleteli s nimi k východu a spustili sa pod Lopeníkom na zem. Černokňažník išiel svojou cestou, basista sa ponáhľal domov. Doma ho žena už nepoznala a len nariekala, že jej muž práve pred rokom kdesi zahynul.

Ohlas tejto rozprávky bol čiastočne zaznačený o Sitne, že sú tam podzemné chodby a jaskyne, v ktorých človek nikdy nevyhladne, ani nevysmädne, čo by ako dlho tam bol. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti VII, 25, č. 44.

4. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprávala „Mara Malý, nar. v Prílepach, asi 60-ročná a 45 rokov žije v Nemčinach“; zapísal ju S. Czambel 16. V. 1903.

„Bou jeden chudobný človek a mau drobnje dietky. Žene hovoriu: ,Žena moja, pôjďen ja do hory, buden robiť obruče a tak sa buďen živoriť aj z mojíma ďeťma.‘ Keď tajšou do tej hory, tan prepadou do skaly. Tan boly dva velkí hadie. On sa do jenneho kútika ušúleu. Myslí si: ,Paňe Bože, čo týto hadie so mňou spravia, keď sa zobudia.‘ Keď sa zobudily, tak išly kämeň lízať. Aj on už bou velmo hladon obklíčený, tak išou aj on a nalízau sa toho kämeňa. Tak bou nasýťený, ako čo by bou čo na svetě jedou. Keď sa nalízau, zas išou na svoje mesto. On tam bou (v) tej skale do roka. Keď prišou rok, prišou na tú skalu černokňažík a hovoreu tomu človekovi: ,Daj pokoj prvymu hadovi, keď von pôjďe, ale keď druhyho buďem vyčituvať, dobre si okrúť jeho chvost o ruku, abys nepadou zpátky, lebo tan by si poton zhynuu od hladu, lebo tá živnosť, čo si lízau, ztaďe skape.‘ Keď černokňažík hore vytrhou toho človeka, uďereu tých hadou kantáron a ostaly koňe. Na jenňiho černokňažík sadou, na druhyho ten chudobný človek a leťeli pod oblaký, a keď prišli nad ďeďinu, chudobný človek povedau, že je to hora, aby ju černokňažík ňelámau, lebo sa ťen na ďeďiny hnevá, ale na horu sa ňehnevá. Černokňažík doňiesou chudobnjeho človeka pod jeho dom. Prišla jeho dcéra zametať a najšla otca tan, a hovorí: ,Matka moja, tu sa náš apko, ležia pod stenou.‘ ,Ale moje dieťa, tvoj apko sa lebo zatopiu lebo ho zabili, už rok ak nebou doma.‘ Chudobný človek sa prebrau, klakou na kolená a ďakuvau Bohu za vyslobodenie.“

Srovn. ešte povesť z Novohradu v Slovenských Pohľadoch XVI, 250 — 1, viď i č. 145 G, str. 127.

5. Grzegorzewski, 63: Sedliak dostal sa do jaskyne, v ktorej boli dvaja draci, starý a mladý. V prostriedku jaskyne bol zlatý stĺp, ktorý sedliak po príklade drakov lízal po všetky tri roky svojho pobytu. Keď sa mu cnelo po svete, naložil so svojou čarodejníckou mocou uzdu na jedného draka a na jeho chrbáte vyniesol sa až na svet. Pri vrcholku jaskyne uvidel černokňažníka, ktorý vlastne spôsobil uväznenie drakovo. Sedliak sľutoval sa nad netvorom (roniacim slzy nad ujarmením), sňal uzdu a drak hneď sa pomstil na čarodejníkovi. Roztrhal ho svojím chvostom na kusy.

Iná povesť tamže, str. 76, rozpráva, ako čarodejník vyčaroval draka zo zeme, hodil naň uzdu, sadol si naň a letel nad dolinami.

Také rozprávky o chudobnom človeku, ako spadol do jamy hadov (drakov) a na drakovi vyletel z jamy, boly rozprávané v stredoveku, a tak sa dostaly do Gesta Romanorum. I rozpráva sa v staročeskom ich preklade: „Chuďas vešel u velikú húšť, upadl v jednu hlubokú jámu a širokú, z kteréž nikoli nemohl vyjíti. A v té jámě při jedné straně byl jest hrozný had a s boku strany druhé byli sú mnozí hadové. A na každý den hadové v jednu jámu sešli sú se, k jednomu kameni, kterýž jest byl u prostředu té jámy. A tak jeden po druhém kámen lízali sú a potom ven vyšli sú pořád. Potom ten had lízáše kámen a tak přes celý den odpočíval jest. Tehdy chudý, když to viděl jest, počal lízati a nalezl všecku chuť, kterúž jest žádal. A tak posílil se, jako by všech krmí byl nasycen. Třetí pak den slyšel jest hřímanie veliké a hrozné, takže všichni hadové z jámy vyšli sú a drak po nich z jámy letieše. Chudý to vida chytil se ocasu drakova. A tak tento drak jeho z jámy vynesl a jeho z veliké nesnáze vyvrhl. I počal ten chudý volati, kterémuž volání lidé přišli sú a jeho z lesu vyvedli sú.“ (Vyd. Jan. V. Novák, str. 119, č. 82.)

V tejto verzii sa nespomína, že chudobný ostal v jame cez zimu. Zato je v povesti, ktorú bratia Grimmovci poznali z niekoľkých diel a uviedli najmä švajčiarsku „O bednárovi lucernskom“ z r. 1420, podľa ktorej trávil on celú zimu od 6. novembra do 10. apríla a živil sa slanou vodou, ktorá vyvierala zo skalných stien. (Grimm „Deut. Sagen“, vydal Hans Floerke I, 240, č. 216.)

V novej verzii z horného Wallisu (Jegerlehner, SM. Oberwall. 184, č. 79) sliezol človek, keď spadol do priepasti, po temnej chodbe za svitom, až videl pri stene mrzkého draka so žhavými očami, ktorý chtive lízal vlhkosť, vyvierajúcu zo stien. Netvor neubližoval sedliakovi a on hladom a smädom trápený lízal tiež žlto-červenú vlhkosť. Nemohol sa z tej priepasti dostať a tak tam žil s drakom dlho. Drak raz vyliezol a vyletel, ale sedliak zabudol sa chytiť jeho chvosta. Len keď po dlhom čase drak znova sa chystal vyletieť, chytil sa jeho chvosta, vyletel s ním a drak sosadil ho v hore na kraj priepasti. Ponáhľal sa domov, vyrozprával synovi a kázal mu ísť so saňami na kraj priepasti a sobrať dračí kužeľ, ktorý bol z rýdzeho zlata. Sedliak sám nezniesol potom nijakého jedla, ani pitia a umrel o niekoľko dní. Po smrti našli v jeho žalúdku sedem libier ťažkú hrudu zlata. Prežil sedem rokov v dračej diere.

Povesť, že starý had sa mení v draka, je hojne rozšírená: Č. Lid VI, 147; Tomíček, Víra v duchy na Litomyšlsku, 17; Deutsche VK. östl. Böhm. V, 41; Kolberg, Lud XIX, 201; Wisła IX, 77, XIII, 140; Etnogr. Obozrenije 1904, kniha IV, str. 49; Mater. antrop. XIII, 164, č. 75, 76; Lambertz, Alban. M. 10.

6. Tak v Národop. Sborníku II, 63, vo verzii z Bošáckej doliny: z hada, ktorý sedem rokov nepočuje ľudského hlasu a ktorého človek neuvidí, stane sa drak.

7. Podobná je rozprávka z Trenčianskej (Procházka, str. 64).

Kuchárke spadla do studne v Bytči ryba, stal sa z nej had, ktorý má teraz chvost vo Váhu a hlavu v studničke. Ľudia mu dávajú jesť; jednu ženičku, keď išla po vodu, prehltol. Má jedenásť hláv, až mu narastie dvanásta, vytopí celú dedinu. Keď mal šesť hláv, chcel ho jeden človek vyviesť, ale bosorka ho nechcela dať.

8. Český Lid VI, 149, č. 17, má rozprávanie z Bošáckej doliny.

Medzi Štvrtkom a Bohuslavicami sú močiare a miestami morské oká. Keď raz kosci na lúke kosili trávu, vyliezol z morského oka veľký drak a vyzval kosca, aby si naň sadol. Naľakaný kosec tak urobil, drak s ním vyletel vysoko a odniesol ďaleko za Váh a tam sa s ním pustil na zem. Kosec, keď prišiel k sebe, bol na šírom poli, ani nevedel, čo sa s ním stalo. Kosec vzal nohy na plecia a ponáhľal sa domov, kam prišiel až na druhý deň.

9. J. Ľ. Holuby podal v Národopisnom Sborníku II, 66, toto:

Pri Trenčíne staväli železnicu, trhali dynamitom skaly a roztrhli dračie dúpä a samotného draka. Zachovaná časť draka mala na každom boku „velikú hrču, lebo drak už dorostal, nikým predtým nevidený a nikoho predtým nepočujúci“. Táto polovica vážila vraj tri centy.

10. Ibid, str. 67:

O drakovi „v Továrnikoch“ sa rozpráva, že bol v pivnici. Pán dal do pivnice hodiť sluhu, drak ho zožral, potom ovcu. Pán dal si poslať z Viedne mašinu, ktorá toho draka vytiahla po kuse z diery, a potom dal dieru zamurovať.

11. Podrobnejšie hovorí povesť z Bošáckej doliny o drakovi na Temätínskom zámku. (Český Lid VI, 148 — 149, č. 16.) V rukopise J. Ľ. Holubyho je zaznačený rozprávateľ: Ján Štefko v Podhradí.

Keď ešte boli na Temätínskom zámku páni, dal pán v jeden sviatok sluhom toľko vína, koľko vypili. Jeden sluha sa však opil a pánovi vynadal. Pán sa rozhneval a dal sluhu zatvoriť do starého pivovara, kde sa už pivo nevarilo. O chvíľku bolo počuť sluhu volať, aby ho pustili, že ide naň nezdoba. To ta do pivovara zpopod zeme liezol šarkan. Keď to pánovi oznámili, rozkázal pán, aby ho len tam nechali, že až vytrezvie, bude ticho. Keď sa sluhovia od pána vrátili, bolo už v pivnici ticho. Druhý deň kázal pán sluhu pustiť, ale tam našli len boty a pár kostí, lebo sluhu už šarkan zožral. Pán nechcel veriť, išiel sa sám podívať, videl tam veľkú, hlbokú dieru, ktorou šarkan vyliezal. Aby sa pán presvedčil, či je tam šarkan, dal ta na noc zatvoriť ovcu; ráno bola zožratá. Pán chcel šarkana chytiť. Položili do želiez zabitú ovcu, a železá priviazali silnými reťazami, aby ich nemohol odvliecť do diery. Ráno našli šarkana živého v železách. Sviazali ho silnými reťazami a dva páry volov ho vyvliekly na dvor. Ako ho von ťahali, šibal chvostom, že sa k nemu nemohli priblížiť, a voly ho ťažko uvliekly. Na dvore šarkana zastrelili a potom odvážili; vážil päť centov.

Také diery, kde sa draci zdržujú, uvádza Holuby, 68.

Usídlil sa drak raz v dome Mažárovom v Zem. Podhradí, nerobil škody, ľudia sa naň chodili dívať (Ibid., 68).

12. Český Lid VI, 147, č. 14, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise je poznačené, že to rozprával Ján Štefko z Podhradia.

Keď ešte bola v rozvalinách Beckovského zámku na dvore hlboká studňa, býval v tej studni starý šarkan, ktorý mal na bokoch veľké hrče, lebo sa z neho už stával drak. Kedykoľvek ten šarkan vyliezal zo studne, otriasaly sa múry zámku. Na poludnie vyliezol na hradbu, tam sa roztiahol, na slnci sa opekal a v teple jeho spával. Raz sa vybralo päť smelých chlapov s puškami na postriežku. Keď vystriehli, že šarkan zaspal, vystrelili na neho odrazu, tak že šarkan sa svalil s vysokej hradby a na kusy sa roztrhal. Odtedy už nebolo šarkana na zámku.

13. Český Lid VI, 147 — 148, č. 15, má inú verziu z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 59, je označený rozprávač: J. Zámečník.

Stacho v Budišovej mal celkom čiernu kravu, ktorá sa každé poludnie pastierovi ztrácala do hory k jednému starému bukovému pňu, zpod ktorého vyliezal starý had, z ktorého sa už robil drak, a kravu vyciciaval. Potom sa krava zasa vracala. Stacho hrešil pastiera, prečo mu každý deň kravu dojí, ale pastier vravel, že krava odchádza do hory a vracia sa s prázdnym vemenom. Stacho nechcel pastierovi veriť, ale na druhý deň priviazal čiernej krave na krk zvonec, a keď bol statok na pašienke, vzal nabitú pušku a striehol. Na poludnie krava sa rozbehla do hory, Stacho za ňou. Stacho odstrelil tomu hadovi hlavu, a bezhlavý hadisko-drak sa svíjal okolo pňa, a mlieko z neho striekalo ako z kanvy. Stacho sa naľakal a utiekol domov, kde sa radil, čo robiť, ak mu príde černokňažník dohovárať. Zkúsení, múdri ľudia mu poradili, aby dal černokňažníkovi vajce od čiernej sliepky a mlieko od čiernej kravy. Černokňažník prišiel a pýtal sa, prečo mu Stacho zabil koníka. Stacho sa vyhováral, že nevedel, že je to černokňažníkov kôň, a dal mu vajce od čiernej sliepky a mlieko od čiernej kravy. Černokňažník sa zaradoval, ale vravel, že ho bez pokuty nenechá, že mu strhne s hlavy širák. Keď odišiel černokňažník z domu, strhla sa víchrica, že Stachovi odniesla strechy s domu i s humna, tak že mu ani dáška neostalo.

O kúzelnej sile vajca z čiernej sliepky, srv. hore 154, č. 149 B.

14. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti VII, 25 — 26, č. 44, má toto:

Na Sitne žil kedysi mocný šarkan, ktorý tam zožral pasúceho valacha so stádom oviec, a preto bol ohromným delom, až z Bystrice dovezeným, zastrelený.

15. Pokorný, Z potulek I, 117, Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti VII, 97 — 98, č. 60, podávajú:

Vo Váhu žije veľmi dlhý drak, ktorý často vypláva hore, zakrúti chvostom, vlnami bije do mostov, skál, brehov a berie rad-radom, čo má nablízku. Podľa iného variantu tento drak má hlavu v zámku Bytči v studni a chvost vo Váhu. Keď mu bolo sedem rokov, chcel ho nejaký čarodejník vycitovať, ale páni ho nechceli dať, že vraj je pekný. Šarkan narástol od tých čias tak, že chvost sa mu už do studne nezmestí a rastie stále viac Váhom až k Dunaju.

16. Pokorný, Z Potulek I, 175 — 176, Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti VII, 101, č. 67, majú túto verziu:

Na vršateckej skale bol kedysi šarkan, podľa iných povestí krýdlatý lev. Preto Nemci nazývajú Vršatec Löwenstein, Maďari Oroszlánkő. Ľva toho vraj zabil jeden rytier, na tom mieste vystavil si hrad. Kožu tohoto ľva vyvesil pod bránou, kde dlho visela. Erb vršateckých pánov má v červenom poli okrýdleného ľva. Červené pole znázorňuje krvavý kameň.

Je to vlastne erbovná povesť, ako nižšie č. 4.

17. Medvecký, Detva, 210, podal túto verziu:

Drak zahatil vodu, ktorá sa vyliala na Zúbratiny. Mlynár ťal ho sekerou do hlavy, drak odišiel do Pálenice, strhol sa veľký víchor a vyvrátil tam celý les. Po troch rokoch našli tam ľudia kostru drakovu so sekerou v lebke.

18. V Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti VI, 31, č. 30, je táto verzia:

Jaskyňa v Borovej je vytesaná do skaly. V jaskyni tejto neprestajne kvapká biele kamenné mlieko. Vylízal ju vraj jeden ohromný šarkan, ktorý hrozne škodil stádam, až ho Klenovčania otrávili, zašijúc do volskej kože otravu. Podľa inej verzie dala ju vytesať nejaká Mária, ktorá sa tam prenasledovaná skrývala. I v revolúcii r. 1848 sa tam skrývali kompromitovaní.

To je sled známej povesti o zničení draka, spojená s miestnou povesťou o Trutnove, Krakove a i. Srovn. Národopisný Věstník XII, 103; Osvěta 1917, 114 — 124; Lud XVI, 281; Orient und Occident I, 751 sl.; Kühnau II, 398, 400, 402; Mitteilg, Schles. Volkskunde VIII, 64, IX, soš. 8, str. 1, 125.

19. Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVII, str. 23, má rozprávku „Rak“ z Bratislavskej stolice.

Na lábskom jazere plával obrovský rak, ktorý pre jedno nažranie potreboval dva centy sena. Nemohli ho chytiť, až keď rakovi zaviazol na hlave ker, vytiahli ho štyrmi volmi. V krčme rozprával Šiliga, že raka odviezli do Štvrtku ku kupcovi Abrahámovi; zvedavý Nemec, ktorý to počul, kupca vyhľadal, ale on mu povedal, prečo neprišiel prv, že práve raka odviezli do Viedne.

20. Černý, Čítanka II, 56, Sborník Muzeálnej slov. spol. VII, 102 — 103, č. 70, majú túto verziu:

V Kozej skale v Orave žila kedysi kráľovná božská, bohatá panna, a rada pomáhala ľuďom radou i peniazmi. Raz bol k nej vyslaný šuhaj Janko vo veci obecnej. Pri hrmení a blesku išiel okolo Oravy a zastal pri Kozej skale. Tam koníka priviazal, rozložil oheň a čakal na polnoc. Tu sa Kozia skala otvorila a z jaskyne vyšla kráľovná a vľúdne sa pýtala Janka, čo si želá. Janko pýtal menom obce radu proti dvom drakom, ktorí sa usadili nad ich obcou vo veľkej diere a v noci dlávili statok. Panna dala Jankovi prútik, aby čakal pri diere; až vylezú draci, má Janko na jedného sadnúť a druhého udrieť tým prútikom, ktorý potom má dať zožrať žrútom, a hneď sa rozlejú na čiernu kolomaž. Polom si má k nej prísť pre odmenu. Zatým sa skala zatvorila.

Janko tak urobil a o dva mesiace išiel si ku Kozej skale pre odmenu. Volal o polnoci na onú pannu, aby vystúpila zo skaly a dala jemu a jeho neveste z pokladov, ako mu sľúbila. Panna vystúpila a vyzvala ho, aby si z pokladov vybral, čo chce a čo unesie, ale radila mu brať len to, čo mu treba, ináče že zahynie. Môže si vziať perly, zlato, drahokamy, ale nesmie sa týkať toho, čo mu nepatrí. Janko si nabral plné vrecká zlata a striebra. Potom uvidel pannin krásny zlatý veniec, i ten vzal. Ale beda. Zem sa zatriasla a skala sa zatvorila. Koník osedlaný bežal domov so zvesťou, že už Janka niet.

Vo forme balady spracoval túto povesť rodák oravský Janko Matúška roku 1844.

21. V pozostalosti S. Czamblovej čítame rozprávku z Hontu, ktorú rozprával 30. IX. 1900 „Mišo Podobni, 81-ročný, rod. a obyv. v Senohradzi“.

„Bola ena dovica na Selešťach^[10] a mala dúch senou a chodievau tam k tej dovici edon žobrák nocuvati. Ten žobrák prišou raz k enemu pánovi a tam si pýtau almužnú. Hodiu ťen pán tomu žobráku grajciar a to sa tomu žobráku videlo málo, tak mu žobrák vyhodiu dva grajciare. Tomu panu sa to za potupu videlo, že mu žobrák dau dva grajciare naspak, poviedau: ,Počkaj, huncút,‘ dau vytiahnuti dereš a dau žobráku šesť palic. Aj ich tén vydržau.

Potom stau žobrák z dereša a poviedau pánu: ,Pane, o treti den ma čakaj, do hostine ťi prídem.‘ Tén žobrák tajšou gu tej dovici do Seleštian a tá mala dúch senou. Kod k tej dovici prišou, senovia neboli doma. A opejtau sa: ,Deže sa ťí vaši senovia?‘ ,Jaj, stari otec, deľako sa ťí.‘ ,A deže sa?‘ ,Tam a tam kosia deľako.‘ ,Ale len mi povecte, de, na kerej strane. Veď ich ja nájdem.‘ Tak tašou a našou ich chytro. Kod prišou k nim, de kosili, a poviedau tém ťen žobrák: ,No, chuapci, podte so mňou.‘ ,A de, starej otec?‘ ,Netrápte sa niš, len pote so mňou, ja vám tak dobre spravím, čo naveky aj vašej famílii bude osožiti.‘ Ale oni sa preca obávaľi, nechceli iti. ,Pote, chlapci so mňou, dobre ve sscen,‘ ale edom poviedau: ,Ja, starej otec, nepojdem, lebo neviem de.‘ Ale mlači poviedau: ,Ve jmeno Božie, starej otec, ja pojdem s vami.‘ A tén starej nešou.

Potom tajšou žobrák s tym mlačim senom do jánouskych hôr. Prišli tam do tych hôr, prišli g enemu velikymu bralu ako kostvoľ. Tam odvaliu žobrák edon kameň z brala, de bole dvere do brala. Tén čeľadník bou (v) strachu. ,No, sen môj, ja tajdem do tejto diere a vyvediem eneho šarkana vo’ z téj diere.‘ Kod ho vyviedou vo’, dau na toho šarkana kantár aj sedlo a potom ho nahau pred tou dierou a on, žobrák, išou do diere. A potom mu poviedau: ,Chlapec môj, koď zakričím z tej diere, že be ti na koni bou kantár aj sedlo, že be si hotovej bou. Po treti raz zakriknem, abe si na koni bou a sa ber!‘ Kod treti raz zakríkou, už tén šarkan v nohách bou. Pod janouskymi horami sa strhou oblak, sťala sa povetrica. A tá povetrica bou tén šarkan s tym čeľadníkom a tomu panu, čo dau žobráka biti, tá povetrica šetok kaštieľ aj pole šetko zo zemou strepala. Tak žobrák prišou k nemu na tretí den hostinu.“

22. Sem pripojujeme ešte povesť z Hontu, ktorú zapísal S. Czambel 6. IX. 1900. Rozprávala ju Zuzana Písoška, rod. a obyv. v Bátovciach.

„Bola jedna dovica a mala jednu diouku a išla s ňou na vinicu. Ako išli po ceste, tak jednyho hada videli a ho chytili. A doniesli ho domou, že si ho budú chovať, lebo bou pekný. Tak ho dali do jednýho velkýho suda a chovali ho ždy. Keď už bou náramne veliký, umrela tej diouki matka. A pri smrti matkinej zabudla diouka na hada. A ho nekŕmila. V susedství mali mládenca, kerý si mau tú diouku ziať. Rodičia mu poviedali, aby išou ta spať, že je samotná. Išou ta. A ľahou si k nej na kraj posteľ a obidvaja zaspali. Had bou hladný, prežrau sa popod prahe a prišou k ním. Vytiahou sa na posteľ a vycopau ím obidvom krú z hrdla. Ráno rodičia syna nemohli doma vyčkať, išli do susedou a na oblok videli hada velmo velikýho, skrútenýho naprosred izbe. Velmo sa zdurili, išli po flintu a strelili doňho. Ale ho netrafili a ujšou popod prahe do hory. Diouku a mládenca pochovali. Dom prišou do predaja a kúpiu ho jedon čižmár. Ten mau malye tri deti. Raz v lete odišou na vinicu pre deti na čerešne. Aj mať voľade odišla a deti sa hraly tuvon z izby. Keď prišla domou, z trích ani jedno nenajšla doma, šecke tri skapaly. Otec prišou z vinici s čerešňama pre deti a dovedovau deti. Ale mať: že ona nevie, de sa podely. Tak ich daly hľadať aj bubnovať, ale ích nikdá nenajšly. Len v jeseň, keď napadou mladý sňah novec, išou čižmár do hory, že ide na drevo. Prišou k jednymu dubu práznymu a videu, ako sa tam blištia velkje oči. Utekau hneď do dediny, že tam a tam v hore v dube je voliako velkô zviera. Prišli pány s flintámi na koňach a strielali na hada a tén sa vyhodiu von. Taký bou veliký, že ho jedva rozstrielali. A v ton dube najšli kostičky z čižmárových trích detí, keré ta odvliekou. Z toho je naučenia, aby sme divje zvery do domou nenosili, ale ich v hore nahávali, de ín pánboh mesto vykázau.“

23. Z Oravy je verzia v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, str. 101 — 102.

„V Habovke jest akási hlava u jedného gazdu na povale v opateri a dosial sa nevie, z čoho je. Taktež v Krásňej huorke majú že hlavu z draka, kerého zabili tam. Býval že v tom plese v dedine; aj jakési staré kolesa. Tak nevedno, s čoho tá hlava v Habovki je a načo je, kcel som jú videt, ale mi povedal, že mu to jeho otec zabránil ukazovat. Raz že jako chlapec tento gazda zniesol jú bol s povali na dvor, tak pre toto že ho tak vifarbil, že ešte, povedá, neská pamotám, a hovorí, že nemá zubov a že neviznat na téj hlave, keri je spodek a keri je vrch.“