ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slovenské Pohľady XVI, 324 — 325, č. 32, majú „Beckovské bosorky“ z Bošáckej doliny. V rukopise je zaznačená rozprávačka: Anna Zamec-Geľová.

Paholok chcel zkúsiť, či môže vidieť a poznať všetky bosorky v kostole ten, kto sedí o utierni na stolci, na ktorom robí denne od Lucie až do Štedrého večera. Urobil taký stolec, chýbal len deň, lebo pre domáce roboty k tomu neprišiel; myslel však, ak je len stolec do Štedrého večera hotový, že sa mu nič nestane. Urobil tak, doniesol do kostola stolec, skrytý pod halenou, postavil ho opatrne pred oltár, a sadol si naň; poznal naozaj bosorky v kostole a napočítal ich dvanásť. Hľadel sa potom vopred vykradnúť z kostola, ale sotva vyšiel, ponáhľaly sa za ním všetky bosorky, chcely ho chytiť, ale on rýchle prehodil stolec cez múr do blízkej záhrady a bosorky rad-radom za stolcom ta skákaly. Potom bosorky zle morily paholka, kedykoľvek prišiel do humna, ukonaly ho tancom. Napokon išiel do kláštora prosiť o radu. Poslali ho k múdrej žene, aby si od nej vyprosil zelín na kúpeľ. Múdra žena mu povedala: „Daj si dvom dievčencom nabrať zelín a devätorieho dreva, ktoré nemá púky: to nech ti varia vo vode z deviati studní, lebo z deviati močidiel nabranej, a v tom odvarku sa pod šírym nebom po deväť ráz vykúpaj. A potom choď do kláštora.“ Keď to bolo vykonané, išiel do kláštora a tam mu dali trikráľovú kriedu a vazové drevo: poradili mu, aby hľadel dostať aspoň kúštik chleba z pecňa zabudnutého v peci a hŕstku konopí zabudnutých na konopnici; to všetko potom aby pri sebe nosil, nikdy viac mu nebudú môcť bosorky ubližovať. Tak mal teda potom pokoj od bosoriek, ale nevyzradil ani jednu, ako sa bol zaprisahal. Až keď niektorá z nich umrela, povedal, že bola bosorkou.

2. Rovnako tak je i v Slovenských Pohľadoch XII, str. 37.

Keď si kto na taký stolček sadne o utierni na Štedrý večer v kostole, pozná všetky strigy chrbtom obrátené k oltáru a musí utiecť pred požehnaním.

3. Taktiež v Sborníku slovenských národných piesní Mat. Slov. I, 209.

Podobne bez miestneho určenia začne si robiť na sv. Luciu stolček, takže do Vianoc každý deň na ňom niečo robí, aby na Štedrý večer bol hotový. Ide so stolčekom na utiereň, urobí okolo seba kráž a sadne si naň. Všetky bosorky sú v kostole, a tak na tom stolčeku sediac, pozná ich všetky. Ale ak v najmenšom schybí, počarujú mu, že sa s toho stolčeka ani nepohne a vystojí dosť strachu.

4. Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVII, str. 20 — 21, má verziu „Šnôrka“ z Bratislavskej stolice.

Chlapec počul, že ten, kto začne pliesť na Luciu pred Vianocami šnôrku a každý deň až do Vianoc jej upletie kúštik a potom na utiereň si ju vezme so sebou, uvidí v kostole všetky bosorky, obrátené chrbtom k oltáru. Chlapec si uplietol takú šnôrku a išiel na utiereň; majúc so sebou onú šnôrku, vzal si zároveň do vačku maku a niekoľko hrebienkov. Videl naozaj bosorky, ale kým sa omša skončila, odišiel rýchle domov. Bosorky ho videly a išly za ním, chcejúc ho chytiť. Chlapec, vidiac, že ho prenasledujú, sypal im na cestu mak, ktorý musely do jedného posbierať. Keď už nemal maku, zahodil jeden hrebienok, z ktorého sa spravil hustý tŕňový les, ktorým sa bosorky musely predriapať. Tak zahadzoval hrebienky po ceste. Použité je tu motívu hojného v rozprávkach: viď Súpis III, 306, V, 175; Anmerk. KHM Grimm, II, 140, 524. Sotva zatvoril doma dvere, už tu boly bosorky na päť krokov a poznal medzi nimi napredku svoju mať. Prišla za ním a spýtala sa ho, kto mu takú dobrú radu dal; že mal šťastie, ináče že by ho boly chytily, na kusy roztrhaly, kostí v ňom rozlámaly a posadily ho do chlebového košíčka na 24 hodín, potom by ho znova složily a oživily.

5. Podobne je v Sborniku Muz. slov. spol. III, 139:

„Kto chce vidieť všetky bosorky na utierni, ten musí od Lucie do Štedrého dňa bič pliesť, každý deň kúštik. Bič môže si so sebou vziať na utiereň, i uvidí všetky bosorky, čo sú v tej dedine. Ale že musí hneď domov utekať.“

6. Už Božena Němcová zaznačila vo svojich „Obrazech ze Slovenska“ (ČČM 1859, str. 512 — 513):

„Kdo by chtěl strygy viděti, kteréž se znají nevidomými spraviti a obyčejně o půl noci na štědrý večer rejdy své provádějí, ten musel by prý počnout robiti na sv. Ondřeje (30. listop.) stolčík o tří nohou; každý večer až do kračúnu musí na něm něco udělati, tak aby s ním na štědrý večer hotov byl. — Potom nechť ho vezme do kostela na utjernu, tam se naň posadí a uvidí prý, co po kostele a zvlášť okolo oltáře strygy vyrábají. Někteří zase odkládají od sv. Lucie do vánoc, tedy třinácte dní, každý den po jedné tříšce, ale vždy z jiného dřeva, z jedle, dubu, buku, jabloně a j. Na dohvězdný večer o půlnoci složí se tříšky do hromádky, podpálí a k tomu ohníčku prý se přijdou všechny strygy z celého okolí ohřívat, a tu je tedy člověk ten vidí a pozná.“

7. Medvecký (Detva, str. 205) má inakšie:

„Kto chce strygy vidieť, nech ide pred východom slnka ku potoku a s trojkráľovou kriedou tam, kde sedí, nech spraví kríž; — môže byť istý, že pri východe slnka uzrie strigy, ako sa vo vode čľapkajú.“

8. Zo stolice Tekovskej je verzia, ktorú rozprávala Zuzana Píroška z Bátoviec; zapísal 26. IX. 1900 S. Czambel.

„V tých časiech, keď ešte strige chodily po svete, prišlo raz dvanác strigou na krížne cesty v poli a boly v bielych plachtách pookrúcanye. A jedon ím gajdovau na konskom kopyte a ony tacuvaly. Jedon paholok sa dívau na ne. A tye ho videli a mu povedaly: ,Ak nás prezradíš, šeckýho ťa roztrháme.‘ Poton odprisahau, že nezvodluje ani jednu.

Druhý raz jedon mládenec robiu stolčok od Lucie až do postiaciho večera, aby na ňon videť mohou tye strige. Poton ho zau do kostola a sedeu na ňon a šecke strige videu. Tye sa mu hrozily a von utekau domou. Kým domou prišou, tak mu šecke pri dverach boly a kríčaly naňho, aby ích nezvodlovau, lebo že bude nešťasný. Preto nepozname strige medzi ženámi, lebo nichto nikdy strige neprezradí, keď ím každý, chto ich vidí, prisahať misí, že bude mlčať a že ích nezvodluje.“

9. Sokol VII, 1868, str. 148, zaznačuje toto:

Strigy a čertov vidí, kto si urobí stolček od Lucie do Štedrého večera a v kostole pri oltári si naň sadne. Túto povesť spracoval B. v balade „Luciový stolčok“ v Dobšinského Sokole r. II, str. 191. Iná podobná obyčaj je: „Triesky odkladať alebo pri robeniu toho stolčoka alebo okremä, až do Štedrého večera. Po tom jich na kozube zapáliť, na zemi kruh okolo seba zrobiť a do prostriedka si sadnúť, prežehnať sa a že vidí strygy pred sebou tancovať, ktoré, poneváč kruhom od nich oddelený je, mu nič neuškodia.“

Podobné povery sú rozšírené i na Morave. Rovnako sa robí stolček od sv. Lucie až do Vianoc, a keď na ňom niekto na utiereň sedí, uvidí všetky bosorky. Kulda II, 282; Bartoš, Moravský lid, 143. U Strážnice sa tiež pletie bič, ib. 144; Zs, für öst. VK II, 249. Podobne u Poliakov v Haliči, Wisła XII, 60. Vo východnej Haliči u Malorusov, Etnogr. Zbirnyk XXXIV, 95, č. 776. Podobne u Nemcov pošumavských. Blümmel, Beiträge zur deut. Volksdichtung, 145. Taktiež na slovanskom juhu, v Horvatsku v Medzimurí a v Dalmácii: Zbornik juž. Slav. X, 232, XII, 299, XIX, 122; Fr. S. Krauss, Slav. Volksforschungen 69 a i. v.; Sudetendeutsche Zs. f. Volkskunde IV, 108 ad.; Věstník Opavský, 1925 — 26 soš. 31 — 32, str. 25, 32, 39.

Povraz rozličným spôsobom upletený, obyčajne uzlovatý, je často ochraňujúcim prostriedkom proti strigám a iným: Seligman, Der böse Blick II, 94 — 95.

Kollár v Zpievankách I, 421, zaznačil z Liptova:

Lovec zastrelil pred jaskyňou Ježibabinho zajaca. Bosorka začala zviera za zadné nohy ťahať do jaskyne. Lovec jej pohrozil, že ručnicu nabije jedným z deviatich klincov konskej podkovy a strelí do nej. Baba sa ľakla a pustila zajaca, lebo len takým nábojom môže byť zranená.

Sokol VII, 1868, str. 149, podáva toto:

Tisovské babičky rozprávajú udalosť, ktorá sa pred dávnymi časy v deň Lucie stala. Starý žobrák prišiel k vdove pýtať nocľah, ktorý mu dala. Keď ležal na peci, prišly dnu strigy, jedna na metle, druhá na ohreble. On robil, ako by spal. Okolo polnoci zakúrily pec, a keď vyhorela, vzaly lopatu, ktorou sa sádže chlieb, každá na ňu napľula, položily dnu a z pece vyšiel najchutnejší koláč.

Slovenské Pohľady XVIII, str. 178 — 9, majú verziu zo Starej Turej v Nitrianskej stolici.

Žena bola pre lakomosť mužovu nútená ho obkrádať, aby mala čím obliekať deti a seba. Sedliak predal voly, utŕžené peniaze ukryl do krčaha. Žena niečo ukradla, nepriznala sa a sedliak išiel k „bohyni“. Povedala mu, že je to niekto z jeho rodiny, potom čarovala, liala olovo a sito krútila. Doma našiel sedliak ženu na zemi, nemohla sa hnúť. Za živa dali sa do nej črviaci, sedliak márne prosil bohyňu, aby jej pomohla, vravela mu, že tie „porobené vecí pustila do vody“ a že sa to už nevráti.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 270, je verzia:

„Bohyňa podhradská išla s mužom a s deťmi na celé leto z domu na roboty a ,toho zlého‘, ktorého mala vo fľaši, musela vypustiť: preto už čarovať nemôže. S tým ,zlým‘ musela každý pátek ,čosi robiť‘. (To hovorily ženy, keď Marťáčka r. 1896 na leto odišla z domu, a potom za čas s čarami sa nezapodievala; ale už r. 1900 zase začala ľud klamať, a klame ďalej, zakiaľ sa kto klamať dá).“

V Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 225 — 228, zapísal J. A. Molitoris rozprávku „O jednej princeznej Klári“, ktorú pozdejší čitateľ prepiskom po strane „z novších časov, bezpochyby německé“ náležité charakterizoval. Nepochádzala z úst ľudových, ale najvyššie prenikla k rozprávačovi, od ktorého ju mal tento spolupracovník Štiavnického Zábavníka, z nejakej ľudovej knižky. Meno princezny Klára a najmä jej ženícha Alrundo dostatočne svedčí o cudzom jej pôvode. V ľudovom podaní nemá paraliel.

Pre úplnosť podávame i tento text:

„Sin královnej predešlej, která dlhje letá šťaslivá bola v tom zámku, prúšej svojej manželki po ňjekoľik rokou bou zbavení. A táto mu zanahala jeďinú céru, jmenom Kláru.

Kráľ tento rád choďjevau po poľuvačkách a často ceľje noci stráviu tuvan zo svojima kamaráti. Jedního dňa on velmo veľa choďiu okolo, až raz k jednímu zámku prišjou, kďe bívala striga. On zišjou ta dnu a tá mu hňeť ukazuvala jej bohatstva. Išľi do pivňici, abi sa tam vína napiľi, aľe ako na kterí sud striga zabuchala, zťaďjal sa peňjaze sipaľi, tak že z jedního července, z treťího dvacatňike a šakovje srjeborne, zlatje, a to sa aj 30-ráz repetuvalo. Ona hrešila, že škoda takího dobrího vína a že sa teraz aňi napiť ňemuožu. Kráľ hu aľe chváľiu a spítau sa jej, že či bi zaňho ňejšla. A tato hňeť privoľila.

Ako kráľ prišjou domou, povjedau svojej Klárki, že jej doňesje ráz peknú^[11] holubičku. A ona ho ešťe o ňu prosila.

Ako ale kráľ domou prišjou a dovjedou tú špatnú mršinu, Klárka velmo plakala, že aká je ona ňešťasná. Svatba bola velmo nádherná. Klárka hu aľe ľen slzámi a nje veselostmi užila, a bola bi ažda aj do zúfaňja prišla, kebi hu jej frajer Alrundo, velmi pekní a slávni princ, ňebou potešuvau a kebi jej ňebou sľúbiu, že hu on až do smrťi brániť buďe. Ona sa nazdala síce, že jej táto macocha dobrá bude. Aľe tá veru taká bola, ako druhje veľa bívajú, psje soche. Alrundo dau Klárki jeden prsťen, kterí keť na prsťe svojem zvŕtla, on hňet pri ňej bou.

Oťec jej hu celkom oddau tej strigi a táto hu kcela usmrtiť a kráľa aj z života aj zo šetkího druhího zbaviť.

Kráľ bívau v jednom zámku a táto striga s Klárkou a s druhíma menšíma strigami v druhom. Raz táto mršina rozkázala svojím strigám, abi tje Klárki ušiľi čuo z najhrubšího plátna šati, ba aňi šati, ľebo to bolo takuo ako reverenda, a ľen na spodku mala ďjeru, inšje Klárki ňebolo z ňeho viďjeť, iba oči a kúšťok úst, čuo jesť mohla, druhuo jej bolo šetko obťjahnutuo; a žebi jej daľi takú robotu, čo musí pri ňej zomrjeť.

Tjeto mršini to šetko urobiľi a daľi jej za jedon velkí sud šakovího perja, ažda zo šetkích ftákou, čo sa ľen nacházajú na sveťe, od jedna druhého odďeliť, a že ako to ňeurobí, že hu zabiju. Ona to začala trošku, aľe že ňepoznala ftáke, na žjaden spusob ňemohla urobiť. Narjekala velmo a od velkího žjaľu ten prsťen od Alrunda na prsťe zvrtla, kterí hňeť pri ňej bou. On hu kceu hňeť za svoju ženu zjať, aľe ona kcela aj ďalej macochu zkúsiť, ľebo sa nazdala, že lepšja buďe. A to prosila toho princa, abi jej pomohou tú robotu. Ten uďeriu s jednou paľičkou naň a hňeť šetko odďeľenuo stálo na hrpkach; potom od ňej odišjou.

Strige sa na to velmo nahňevaľi, aľe največmej ta psja macocha, a kázala strigám, abi jej novú robotu daľi urobiť, a to ťašju. Oni jej daľi takje cverni spolu zmotať, že ako ich do ruki chiťila, hňeť sa jej trhaľi. Narjekala hrozňe, aľe ona ešťe aj toto s pomocou Alrundovou urobila. A strige od macochi hodní pucung dostáľi.

Ňebolo toto aľe dosť. Macocha Klárku ždi kcela usmrtiť a novú robotu jej sama dala. Rozkázala jej t. t. jednu škatulku zaňjesť do jej zámku k sestre, kďe naša Klárka ňikdi ňebola. Choďila dlho po horách a doľinách, až ráz prišla na jednu utešenú a širokú lúku. Tu si ona ľahla a o svojom nešťasnom lóze hútala, kcela veďjeť, že čuo ona ňesje v tej škatuľe. Ako hu aľe otvorila, hňeť z ňej viskočilo aj ťisíc páňikou a po tej lúke tancovaľi. Ona sa na tom raduvala, aľe sa už bľížiu večer a slnko sadalo za hori. Tu kcela páňikou pochitať, do škatuľi zavrjeť a ďalej do toho zámku ísť. Ako aľe jedního chiťila a do škatuľi položila, potom pak druhího lapala, ten prúši jej zo škatuľi višjeu, a tak ňič ňemohla s ňími urobiť. Narjekala, bila ich, aľe aj to ňič ňeprospelo. Na ostatok si pomisľila, že jej to ažda jej Alrundo urobí, zvrtla na prsťe prsťen a jej miľí hňeť pred ňou stáu. On sa ľen smjau, ako aľe viďeu, že sa tí páňikovja rozchoďja a ždi ďeľej tancuje tajdú, pošvihau svojím prúťikem a tí hňeť boľi v škatuľi. Klárku napomenúv, abi išla zaňho a abi sa ňedala tak mučiť od tej mršini. Ona hu kcela ešťe aj ďaľej skúsiť. Ponáhľala sa do toho zámku, ktorí už ňebou ďeľako, a ztaďjal na druhí ďeň domov prišla.

Macocha sa zase večmej na ňu hňevala a sama hu už kcela skántriť. Išla ona s Klárkou na špacírku, a pri jednej hore bola hlboká studňa bez vodi. Tu stáľi dva chlapja a jeden veľkí kameň kceľi tadnu zrútiť. Ako sa tam morduvaľi, povjeda striga Klárki, abi im išla pomuocť, a ona hňeť sama za ňou bežala. Ako sa Klárka zoprela do toho kameňa, striga hu do tej ďjeri strčila a kameň dala za ňou strčiť, s velkou aľe mocou a po dlhom sa s ňím pasovaňim.

Teraz sa striga raduvala a ľen kráľa kcela ešťe zabiť, a potom preč ísť.

Klárka aľe aňi tu ňeskapala, ľebo dokjal tí na vrchu ten kameň dolu zrúťiľi, ona si za ten čas zomdlená do jedního kúta ľahla a velmo sa zdurila, keť počula ten veľikí tresk, keť kameň ta dnu spadou. Svrtla na svojej ruki prsťen a jej drahí ochranca hňeť pri ňej bou. Povjedala mu, že s radosťou puojďe zaňho a že sa ňedá vjacej mučiť.

Alrundo hu zťaďjal hňeť viťjahou a išjou s ňou do jej otcovho zámku, do jednej veži, a tam čakaľi, že čuo sa bude ďaľej robiť.

Striga ako domou prišla, hňeť dala z vosku urobiť paňičku na Klárkinu furmu, kráľovi ohlásila, že Klárka zomrela. A ten sa velmo zarmúťiu, keť počuv, že on jedon najdrakší poklad, kterí nade všecko miluvau, straťiu. On hu za to dau pod moc tej starej babenu, že mu sľúbila, že hu buďe šetke peknje veci učiť. Pripraviľi šetko, čo sa vihľadáva k pohrabu nádhernímu. Kráľ dau truhlu utešenú urobiť s najdrakšíma kameňma vikladanú.

Po šetkom jeho kráľovstve panovau smútok za stracenou jeďinou toho kráľa princeznou. Zvoni zvoňiľi na šetkích stranách. A Klárka blahje dňi požívala zo svojím verním budúcím manželom Alrundom v otcovej najskvosňejšej veži. Už sa šetko zcházalo, ľuďja zo šetkích strán sa hrnúľi na pohrab tak od ňích miluvanej princeznej. Ona sa ďívala z veži na pohrab a na smutního otca, kterí sa tri rázi na zem hoďiu pri kripťe na znak toho, že hu velmo miluvau. A kdo bi si bou misľeu, že bi títo ľuďja takú parádu boľi urobiľi jednej voskovej paňički.

Po pohrabe sa šeci rozišľi a Klárka zo svojím Alrundom hňeť bežala do otcovho náručja, abi ho v tak velkom smútku poťešili. Kráľ ako zazreu Klárku, nazdau sa, že je ľen v duchu, a preto sa bau k ňej pristúpiť; aľe ach, ako sa zaraduvau, keť viďeu, že je jeho Klárka pri živoťe. On hňeť dau starú strigu za to tiranstvo, s kterím naproťi Klárki žila, zo žeravíma kľješťama roztrhať a do vodi poházať. Za tímto povolau šetok jeho ľud a tak sveťiu svatbu za celje 2 mesjace. Alrunda za jeho hrďinskí skutok a za lásku, kterú naproťi Klárki v šeckom ňešťestí preukazuvau, kráľom a ďeďičom ceľího toho kráľovstva urobiu. Sám sa o 5 rokou medzi bezživotních odobrau, tímto manželom šťasťja a dlhje letá vinšuja.“

Dobšinský VII, 24 — 5, podáva verziu v rozprávke „Veštec“ z Novohrad-Veľkohontu.

Veštec išiel s dvoma súsedmi o polnoci na cintorín, popredku kľuckajúc a kývajúc sa na jednej nohe, za ním súsedia na štyroch. Zastal nad jedným hrobom a začal sa tam vadiť s akousi strigou, prečo ho znepokojuje a trápi. Súsedia za múrom načúvali a počuli i plieskanie, ako by ju bol zauškoval. Potom veštec vyšiel z cintorína zasa na jednej nohe a súsedia ho nasledovali až k prahu jeho domku.

Dobšinský VII, 23 — 24, v rozprávke „Veštec“ z Novohrad-Veľkohontskej stolice zaznačil toto:

Veštec vedel vyčariť peniaze a poklady od podzemných duchov. Vyvábil raz troch gazdov na Zelený štvrtok do hôr na Hrádok, že im toľko nadelí, čo bude dosť aj ich detným deťom. Prišli na dvoch vozoch v noci, složili prázdne truhly a po dlhej chvíli prišiel k nim veštec, aby naložili truhly pokladmi naplnené, ale aby ich otvorili až doma. Gazdovia tak urobili a veštcovi dali hneď vynáhradu za ustávanie. On ich však predbehol, schoval sa za dub, a keď ta dochádzali, práve pri tom dube udrel voz do kameňa, že sa jedna ťažká truhla rozpukla a samé kamenčia sa z nej vyrútilo. Gazdovia začali sa za ušami škrabať a šomrať, ale veštec sa rozchichotal ako nejaký kôň, skočil s duba a skapal im vo tme.

1. V Slovenských Pohľadoch XVII, 377 — 9, je rozprávanie zo Starej Turej v Nitrianskej stolici.

K žene prišiel čierny pán a pýtal vajíčko od čiernej sliepky a mlieko od čiernej kravy. Žena nechcela mu dať, že vraj nemá, ale pán našiel v ošatke hľadané vajíčko; keď nechcela dať mlieka, pohrozil jej, vytrhol si vlas, hodil ho na ňu a odišiel. Žena nemohla sa pohnúť, trpela veľké bolesti a svalila sa. Nevyzdravela až do smrti.

Toho pána, černokňažníka, videli ľudia lietať na šarkanovi, strhol sa vietor, že strechy trhal a v hore neostal ani len jediný zdravý strom.

2. Podobný úvod má iná rozprávka z Vrboviec (Nitra) v Časopise Muz. slov. spol. X, 68 — 70, odtlačená v sbierke Beblavého, str. 42 — 6.

Gazdovi Krajčírovi pomohol k bohatstvu černokňažník, keď mu gazda opatril mlieko od čiernej kravy a vajce od čiernej sliepky.

3. V Slovenských Pohľadoch XVI, 250, a rovnako v pozostalosti S. Czamblovej je podľa podania Ďura Benčíka na Uderinej v Novohrade zaznačené:

Černokňažník nejedáva nič iného, iba mlieko od čiernej kravy, ktorá nemá jediného bieleho chlpu. Černokňažník chodí v čiernych šatách.

4. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 44, je táto verzia:

„Raz Černokňažník chodil v Podhradí po domoch a pýtal si vajcia od čiernych sliepok, a hneď každé poznal, či je od čiernej sliepky lebo nie. Tak prišiel aj do Potôčka (Suchý potok je ulica v Podhradí) a pýtal najprv, aby mu dali mlieka od čiernej kravy; a keď mu toho dať nechceli, ale sa vyhovárali, že nemajú, pýtal vajco od čiernej sliepky; a keď mu aj toho nedali, pýtal slaniny. Ani tej mu nedali. Na to jako prišiel, tak odišiel Černokňažník; ale tomu gazdovi sa do rána krava zbláznila.“

5. Tamže, str. 69 — 70, je verzia, ktorú rozprávala Gelka:

„Keď bola Gelkina matka vo Vieskách u bohatého gazdu vo výžinku, tam jej rozprávali, že k tomu gazdovi každý rok raz, v žatevnom mesiaci, chodieval Černokňažník s velikou knihou a pýtal si prvé vajco od čiernej sliepky a mlieka od čiernej kravy: a vždy mu to dávali; lebo ten Černokňažník býval vo velice uzučkej kaplnôčke, do ktorej sa len sám zmestil, a tam vždy z tej velikej knihy čítaval. Keď gazda zomrel, jeho dvaja ženatí synovia sa so statkom podelili. I prišiel zase v taký čas, práve cez žatvu, ten Černokňažník, najprv k staršej neveste nebohého gazdy, a pýtal si mlieka od čiernej kravy. Že ho už znala i dala mu toho mlieka. Černokňažník sa zaďakoval a šiel k mladšej neveste, od ktorej si pýtal vajco od čiernej sliepky. Táto mu vajco doniesla a dala, ale to nebolo od čiernej sliepky. Černokňažník to hneď poznal a riekol: ,Toto si skovaj a daj mi vajco od čiernej sliepky.‘ Tá sa ale nahnevala a nechcela mu žiadaného vajca dať. Černokňažník sa vrátil k staršej neveste a požaloval sa jej, že mu mladšia nechcela dať prvého vajca od čiernej sliepky. Staršia nevesta mu riekla: ,Ja vám dám vajco od čiernej sliepky; ale to neni prvé,‘ a podala mu ho. On sa zaďakoval a riekol: ,Však tá druhá uvidí, čo sa na jej strane roľe stane!‘ Černokňažník sa nafruštikoval, čím ho staršia nevesta ponúkla, a odšiel preč. Na roľach už boly porozostavané snopy a kríže. Po poľudní sa ukázalo z počiatku len malé mračienko, a keď prišlo nad roľu tých dvoch sestár, ztrhol sa ukrutný víchor a hrmavica s bleskom. Kríže a snopy na strane staršej nevesty zostaly suché a nedotknuté, ale na strane mladšej nevesty, na jednom konci kríže hrom zapálil a spálil, a na druhom konci všetky snopy na márny pazder boly rozkrútené, roztrhané a vymlátené.“

6. Tamže, str, 80, je verzia, ktorú rozprával Pevný:

„Černokňažník prišiel si od jednéj gazdinej pýtať mlieka od čiernej kravy, a keď mu ho nechceli dať povedal: ,Počkaj len, však ti já vykonám!‘ ,A čo?‘ pýtala sa gazdina. ,Toto,‘ riekol Černokňažník a shodil s hrnca škrydlu. Sotvá vyšiel z domu, ztrhol sa náramný víchor a celú strechu toho domu odniesol.“

7. Tamže (str. 12):

„Bosorka zašije déšť do mecha a dá za komín, aby nepršalo, aby maly kravy dobrú pašu a dávaly dobré mlieko. Keď ten mech šídlom popíchá, prší.“

1. V rukopise Dobšinského č. XVI. („Poverečné bytnosti“, č. 11) sa rozpráva:

„Černokňažník z 13. školy vychodí, kde čary učil sa. Má draka, ktorého kdesi v jaskyni chová, a kedy chce, liece na ňom ponad hory doly. Pije on od čiernej kravy lebo kozy mlieko, keď navštívi v čiernych hábach majere abo dvory; dajú-li mu od bielej, nepije, nahnevá se, chotar zbije. Čern. a strygy působia dežď, sucho, víchor atď.“

To prevzal Dobšinský do svojich „Obyčajov“, str. 114, č. 3. Dodal tu: „Jako drak chvostom šibe, tak povstáva vichor, čo hory láme.“ Vytreté je, že sa nahnevá, keď mu dávajú mlieko od bielej kravy. Pridal: „Ináč zjav jeho osudný a narobí škody na statku, na poli i v horách.“

Z trinástej školy vychádzajú černokňažníci a vedomkyne, veštice alebo strigy.

2. V Českom Lide VII, 230, T. Vansová má verziu „Z tej trináctej školy“.

Černokňažníci vedeli a vedia privolať a zažehnať búrku, príval a hromobitie. To vyčítajú z kníh, ktoré pri sebe nosia po horách. Mstia sa hromobitím, prívalom a povodňou tomu, kto im nedá almužnu. Chodia na šarkanovi alebo ozrutnom hadovi. Na Píle zaháňajú ich tak, že na mraky zvonia osobitne zo zvonku malého, zvaného „štenok“, ktorého hlas černokňažníci nemôžu zniesť, a preto ťahajú na svojich hadích tátošoch do hôr a býva ich vidieť na Klenovci hneď na Meríndovej, hneď na Pradidovom alebo na Oltárnom.

3. Z Novohradu je podanie v Slovenských Pohľadoch XVI, 250; tiež i v pozostalosti S. Czamblovej.

„Černokňažník. Šarkana vyčitá z diery; kudy s ním jde v oblaku, všade ,hrúza spadne‘. ,Tam iste šarkana berie‘, kde ťažké oblaky idú.“ Černokňažník vedie šarkana do východných krajov, kde každý človek musí mať pod jazykom z jeho mäsa, lebo ináče by zhorel od slnca. Keď černokňažník letí na šarkanovi, ten sráža chvostom konáre so stromov; prv sa však pýta, či majú ísť poľom alebo horou. Keby Černokňažník povedal „poľom“, všetko by zničil; ak si vyberie horu, je búrka tichšia, pretože šarkan šetrí horu, lebo sa v nej vychoval.

Podľa rozprávania Ďura Benčíka na Uderinej v Novohrade.

4. V codexe Revúckom B, str. 113, vypísané boly z knihy Böhm, Jus Eklesiastikum Protestanzium V, 608, rozličné zvesti o pálení a zkúšaní stríg, okrem iných i o chlapcovi, ako sa pochválil, že segedínskym občanom pôsobí veľkú búrku s kamencom. Jeden občan sa nazdával, že ten nečas bol niekým spôsobený, synček mu rozprával, ako sa ševcovský synček chválil, že to spraví, a tak bolo mnoho stríg zlapaných.

5. Etnogr. Zbirnyk IV, 148, č. 32, má verziu z Užhorodskej stolice.

Lovec išiel k jazeru, kde boly veľké ryby. Prišiel k nemu ,Čornokryžnyk‘, mal fúzy po pás a vlasy až po tylo, a poslal ho preč, ináče že sa mu zle povodí. Skryl sa do druhého buka, aby videl, čo sa bude robiť. Odrazu sa spustil mrak, v ňom množstvo ,čornokryžnykov‘, ktorí spôsobili, že jazero zamrzlo. Urobil sa ľad, oni začali ľad rúbať koňmi, potom nabrali ľadu do kožených vriec a dvíhali sa do vzduchu. Lovec v buku tak mrzol, že zubmi drkotal. Hneď sa rozbúrilo hromobitie s krúpami, víchricou, až stromy pováľala, zatým spustil sa taký ľadovec, že človek ledva došiel domov.

Srv. Slavia I. řada, sv. 1, str. 25; Bufková-Wanklová, Z Ječmínkovy říše 277; Český lid VI, 167; Vyhlídal, Z hanáckých dědin a měst, 143; Menghin, Deutsche Südtirol 18, č. f (strigy robia ľadovec); Graber, V. S. Kärnten 222, č. 299 — 303, 224, č. 305, 307 — 310; Zbiór. wiad. antropol. XVI, str. 8, č. 11; Kolberg, Lud XIX, 220, č. 4; Mater. antrop. archeol. X, 2, str. 129; Etnogr. Zbirnyk V, 161, XV, 208, č. 330, XXXIV, str. 173, č. 982; Šuchevyć, Huculsčyna V, 223, č. 4 — 8; Čas. za zgodov in narodopis. VIII, 51, 52, 53, 58; Grgjć Bjelokosić, Stotina šajvih priča 47; Zbornik nar. živ. juž. Slav. XIX, 127; Bulašev, Ukrain. nar. v svojich legendach 314; Zeitschrift f. öster. Vkunde XVI, 216.

6. Podobne v rozprávke, ktorú rozprával Štefan Greško z Tajova (Zvolenská stolica) v Národných Novinách XXVII (1896), č. 150, str. 2, spôsobil dážď istý paholok:

„Do Kordikov, obce ležiacej pod spomenutými vrchmi od zvolenskej strany, prišiel, Boh vie zkade, starší už chlap do služby. Volal sa Matúš. Aký bol, to neviem, iba to, že vedel aj čítať a bol veľmi mocný. Keď vraj bola najväčšia potreba dažďa, len vyšiel aj s vozom na lúku svojho gazdu, uviazal reťaz o ,lajtru‘, trochu s ňou potrepal a už sa lial dážď, ani zo ,šochtára‘. Tým stal sa vzácnym. Mnohí ho volávali, prosievali a platili mu, len aby aj im lúku polial. Komu chcel, tomu to i urobil.

Beda ale, keď sa na niekoho nahneval. Lebo keby mu len k medzi bol zatiahol a reťazou potrepal, už mu všetko seno v kržaliach zamoklo. Keď to tak jednému druhému vykonal, ľudia počali sa ho báť a radšej ho volali každý večer do krčmy a ho opíjali, len aby im galibu na poli nerobil.“

V Slovenských Pohľadoch XIV, 370 — 1, je verzia „Černokňažník a bača“ (A. B-y).

K starému bačovi, ktorý sám ostal v kolibe, keď boly ovce vyhnaté na pašu, prišiel čierne odený pán. Bača ho pohostil, hoci sa mu videl trochu podozrivý, a ešte ho zval, aby sa uňho na zpiatočnej ceste ohlásil. Sotva večer ovce boly sohnané, strhol sa víchor a búrka, až koliba bola poškodená. Keď bača rozprával valachom, akého mal hosťa, verili, že to bol černokňažník na šarkanovi a odniesol kus strechy.

V rukopise Dobšinského č. XVI („Poverečné bytnosti“) je zaznačené:

„Čierny chlap: chodí po haťach a žlaboch za žiakmi, čo ťažko učia sa, aby podpísali sa mu, že hneď všetko budú vedieť.“

Trochu štylisticky pozmenené číta sa to isté v spise Dobšinského „Obyčaje“, 114, č. 5.

1. Dobšinský VII, 22 — 3, v rozprávke „Veštec“ z Novohrad-Veľkohontu podáva:

Veštec mal veľkú knihu, v ktorej čítaval, keď k nemu niekto prišiel o poradu. Prosil ho súsed o pomoc, že mu kravy mlieko potratily.

Veštec sľúbil pomoc a chytil v stajni súsedovej dvoch pekelníkov, Jufa a Galgínu, pre ktorých kravy nemaly mlieka. Dal ich do vreca a hodil ich do rozpálenej pece. Ale kravy predsa súsedovi nedojily a len vtedy mlieko pojavily, keď ich začal gazda chovať ďatelinou.

2. Časopis Muz. slov. spol. XVII, 23 — 4, má verziu „Krava“ z Bratislavskej stolice.

Gazdinej začala krava dojiť krvavé mlieko. Bosorka jej poradila, aby po tri dni iba ráno kravu podojila, mlieko sliala, tretieho dňa zakúrila v peci, mlieko do nej vliala, ale nikomu neotvárala, nech je to ktokoľvek. Klopala nejaká žena, aby jej otvorila, keď gazdiná zakúrila, volala, že sa spáli, ale gazdiná nepovolila, a ráno našli predo dvermi súsedku spálenú na uhoľ. Kravy potom zasa dobre dojily.

3. Slovenské Pohľady XVIII, str. 178, majú verziu zo Starej Turej v Nitrianskej stolici.

Bosorky tančievaly na lúke, až bola celá udupkaná. Videl ich na poludnie paholok, ako vláčia „štranky“ za sebou a hovoria: „Já scem od súsedovej krávi šetek úžitek,“ „já scem z toho a z toho polovičku“ atď. Paholok vláčil po poli ohlávky a hovoril zo žartu: „Já scem šetek ten úžitek od vás.“ Doma ohlávky povesil, začalo z nich tiecť mlieko, až prešla hodina, prestalo tiecť.

Bosorka ťahala „štranky“, súsedova krava ručala, dcéra bosorkina upozorňovala na to matku, ale ona hovorila, že ráno nebude už krava ručať. A naozaj do rána zdochla.

4. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 15, je toto:

„Bosorka vláčila provaz po tráve, chtiac kravám mlieko odňat, a hovorila ,mne polovičku,‘ a z toho provazu potom doma nadojila mnoho mlieka, ktorého ale ubudlo kravám tam sa pasúcim, kade bol provaz vláčený. Keď to jeden muž bosorkou nezbadaný videl, chcel to tiež tak urobit. Vybral sa teda za rosy na tú pastvu a vláčil po rose provaz hovoriac: ,já berem všetko.‘ Na to sa sbehol kŕdel bosoriek a skoro ho roztrhaly. Len rýchlim útekom a odbehnutím provazu sa zachránil.“

5. Tamže:

„Furmani do Trenčína idúci pochvalovali kravy na sihoťach sa pasúce. Jeden z nich čosi naproti tým kravám šomral a kamarádov sa spýtal: ,Chcete toho mlieka?‘ A keď mu povedali, že chcejú, príjdúc do Trenčína zavesil cez ojo chomút a nadojil plnú putnu mlieka. Ale hned na to dobehol s velikým krikom jeden panský kravár, že jeho kravám mlieko odňal ten furman, zažaloval furmana a tento musel 20 zl. švajciarovi (kraviarovi) zaplatiť.“

6. Tamže (str. 58):

„Bosorky ,braly užitek z kráv‘ čarovaním. Jedna povedala: ,chytám tretinu,‘ druhá: ,a já polovic,‘ Juríka pásol neďaleko kone, zsňal z nich ohlávku a vláčil ju po tráve, rieknúc: ,a já ostatek.‘ Keď prišiel domov, prevesil ohlávku na klin, a natieklo mu mlieka plná putňa, džber a mútovník. Keď Juríka chcel mútiť, prišiel k nemu čert a riekol mu: ,Jak chceš tento užitok zadržať, musíš sa mi krvou podpísať.‘ Keď sa Juríka zdráhal, chcel ho čert sám podpísať, ale mu vychytil Juríka pero a napísal: ,najsladšie meno Ježíš‘. Čert ale knihu nemohol viac udvihnúť. Mlieko ale premenilo sa mu na koňské buchty. Juríka naľakaný zaniesol tie ,buchty‘ na rosu, kade bol ohlávky vláčil, a zažehnal sa: ,Kríž Krista Pána prede mnou! Kríž Kr. P. nade mnou! Kríž Kr. P. za mnou! Kríž Kr. P. podemnou!‘ a tak sa pozbavil diabla.“

7. Etnogr. Zbirnyk IX, 92, č. 49, má verziu zo Spišskej stolice.

Sedliakovi nedojila krava. Pozval si čarodejníka, ten rozpálil podkovu do červena, položil ju na suchú sečku a mlieko ňou precedil a krava začala dojiť tak ako prv, 9 hoľbí mlieka. Potom chcel gazda kravu predať, striga sa ho pýtala, prečo povedal, že málo dojí. Dojila ona a nadojila plný šechtár a ešte hrniec. Neskoršie predsa kravu predal, kupec si nevšimol, že má otok pri zuboch, kúpil ju a o päť týždňov krave zuby vypadly a musel ju zabiť.

8. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 25, je toto:

„Gazdinej kravy krvavé mlieko dávaly. ,Bohyňa‘ jim poradila, aby najdenú na ceste koňskú podkovu na žeravo rozpálili, do hrotka položili a na to kravu dojili; na to že prijde bosorka, ktorá tej krave počarovala; ale keď čokoľvek bude požičiavať, aby jej nepožičali, lebo jak jej požičajú, tím tie proti sebe robené čary odčaruje. Na to prišla jedna žena požičiavať všeličoho, a keď ju odpravili, došla zase rukama zalamujúc a úzkostlive volajúc: ,Pre Boha! čo to robíte? Nerobte!‘ Na to jej odpovedali: ,Nech sa stane, čo chce!‘ Do rána sa tej bosorke krava rozpučila.“

9. Tamže, str. 59:

„Vo Š…u na Považí potratila krava mlieko. Išli k bohyni. Táto kázala po tri rána pred východom slnka z krtičných kopcov hliny nakopať a tím kravu okádzať. Keď tretie ráno tam kopali, vyskočila z kopca ropucha. Žena sa jej naľakala, a keď sa zpamätala, už tam ropuchy nebolo, ale stála neďaleko toho miesta stará K…á, ktorá sa prihovárala, aby žabe neublížili. Pevne veria, že tá žaba bola bosorka K…á.“

10. V Slovenských Pohľadoch XVII, je rozprávanie zo Starej Turej v Nitrianskej stolici:

Kravy otelivšie sa nedojily. Paholok súdil, že „majú porobené“. Gazdiná neverila, videla však vyletieť zo súsedného domu ohnivú reťaz a padnúť na jej stavanie. Paholok narezal drievka bazové, zavŕtal ich jaloviciam do rohu a niečo pri tom „šemral“. Po sedem rokov vraj potom bosorka nemá ku kravám prístupu.

11. Procházka, Kolarovičtí dráteníci, str. 83, zaznačil:

„Pred sv. Jánom Krstiteľom pred východom slnca behajú Kolárovkyne po lúkách, do hrotku sbierajú rosu, aby kravy hodne dojily. Iným to berú a sebe dávajú. Jeden opratiskom preberal rosu, opratisko povesil doma a podeň dal džber. Keď opratisko sňal, chcelo roztrhať vemeno súsedkinej krave. Ona prosila, že už nebude nikdy čariť.

I na sv. Jána vynášajú máselnice plné mlieka a na medziach ,múcí‘ mlieko.“

12. Slovenské Pohľady XI, str. 283 — 284, majú túto verziu:

Bačovi darily sa znamenite ovce, až ho raz navštívil iný bača a dal si od neho ukazovať stádo. Uviedol ho do košiara a bača akoby ovce hladil, ale medzitým šklbal s nich vlnu. Potom ich poťahoval za vemená a otieral ich našklbanou vlnou. Zatým išli do chaty a hosť divil sa krásnemu kotlu, akoby ho chcel urieknuť. Bača ho nechal, ale pozoroval ho štrbinou, keď vyšiel do komory po chlieb, hosť vzal chytro niekoľko uhlíkov z ohňa. Po jeho odchode rozdúchal bača hneď vatru a dal mlieko variť. Ako to urobil, „oheň začne mi práskať, mlieko sipeť a nedajbože ho svariť; vykypelo mi ho za polovicu. Už som vedel, čo je vo veci, ale dočkal som rána, a keď valasi doniesli dojelnice prázdne, vychytím sa k tomu bačovi“. Pomohol si tým, že vydrhol ovce „chlapským čistcom, okadil ovce“ a bolo dobre.

Pavel Križko vypísal taký čarodejnícky proces v Kremnici r. 1642 na základe súdnych zápisov: čarodejnica čarovala pomocou konskej hlavy, dvoch husích vajec a deviatich kamienkov potočných a i. (Slov. Pohľady XIV, 176 — 185.)

Viď Povídky lidu opav. a hanáckého, str. 117, č. 46; Kubín, Kladské povídky II, str. 7, č. 2; Kubín, Podkrkonoší záp., str. 251, č. 125, 712, č. 202, 772, č. 266; Věstník Opav. 1925 — 26, soš. 31 — 32, str. 31, č. 7 — 9, 36, č. 14; Tomíček, Víra v duchy na Litomyšlsku, 36; Rabenau, Wend. M. 137; Kelemina, Bajke in pripovedke, 325, č. 238.

13. Z Oravy je verzia v sborníku Júlia Bonáryho z r. 1909, str. 97, ktorú rozprával Jozef Bažik Vlk.

„Jurgešov test Jadrňák kúpil kravu; ked jú priniesol, mala i mlieko, a o pár dní nemala nič, i to, čo mala, sadlo sa jako kaša. Ludja hovorili Jurgešovi, abi vzal svoren z voza cudzieho. Jurgeš bol kováčom, ohňa mal dost, vzal svoren a vložil do ohňa, no ale že si k tomu i šmiknu dobre zapret misel, abi striga nemohla dnu a kováča nelapela do práce, abi svoren z ohna vihodil. Jako sa tento svoren v ohni pálil, tak sa pálila i ta žena bosorka, kera mlieko kravám odoberala, a ked uš dobre striga popálená bola, tak aj krava mlieko svoje dostala spátki, že skutočná pravda, ešte žije. A bola to sestra Š. Š. v. J. v Zúberci.

Tieš hovori i Šiška Jozef Červeni jedom prípad o strige v jeho susedstve.“

14. Tamže, str. 103:

„V Turci v Jahodníku, bude tomu 21 rokov, viárendovali Jahodničania s Povážanci holu ot Mošovského baróna. Povážanci na tejže hole mali takého vola, ktori klal, a práve sa ujal do valacha Jahodnického. Tento ale bol valašku do neho hodil, ktorá sa v ňom zaťala. Povážanec hovoril Jahodnickému valachovi, ktorý tam tiež voly pásol svoje i obecni, zato že sa do nebezpečného vola opovážil valašku zaťať: ,No počkaj, však ťi na tvojich voloch ochorieš.‘ Nuš, čo sa stalo, této Jahodnícke voli tak schudli, že im vraj Povážanec porobil, a Jahodnícky gazda misel ich zabit. A tak že sa stalo. Voly mali porobené a skrze toto prišli na vnivoč, až ich miseli zabit. A jako som to ot teho samého počul, tak i já pišem, keri pri tom zabíjani tiež účasni bol. Aj s tej porobenini kúsek utržil v tej chvile, jako té voli zabíjali a drali, lúpili s kože, meso že zakopali a dnu spomenuti že ich zo zeme ukradli, ktorí že o krátki čas umreli, a ostatní, čo kolo ních robili, následovne ochoreli, jako prvi valach, kerí tie voli pásával. Porobil mu Považanec tak, že nemohol krok spravit a hlavu zohnúť, keru skrčenú k zemi nahnutú nosieval. Druhý pri odieraní tich že volov v Jahodníku u Parečku, Jozef Považan, mal na ruki sedem pluzgierov a prsti na ruke mal tak hrubé jako ruka, s tich sedmích pluzgierov 1 že prepichol a zo všetkích že voda sičela. Tretí, Smečko Ondro, tomuto tvár zvrtlo na zadek; štvrtý, Veternik Jano, mal palec skoro na odpadnutie. Pjaty, Kováčička, tejto mali prsti všetki odpadnút. Šiesty, Jozef Štál, tomuto pod pazuchov hnilo. Siedmy, Katuša Bernát, tejto, čo kutle, čistila, všetki prsti mali jej odpadnút. 8- a 9-ty, meso zakopali a ukradli ho, Kožehuba zo ženov, ktorí oba zomreli onedlho.“

15. Tamže, str. 109:

„Ked krave mlieko negdo vezme alebo krvou dojí, vivrta sa medzi dvere maštalného prahu djéra a take mlieko vleje sa do ňéj, k tomu sa rozpáli zvoren z voza a votchá sa do nútra. Ta ista, ktorá odobrala mlieko krave, že hnet príde nečo pitat tejže gazdinej, ktorej ona mlieko uživa.“

16. Tamže, str. 11:

„Šíp, ktorý do roka vyroste (šlahún). Počarované mlieko sa vyleje na dno hrotka a tím šípom sa šľahá. Bosorka, čo kravám počarovala, bude mať došľahanú tvár.“

17. Tamže, str. 28:

„Paní L…a v Skalici rozprávala, že keď sa jím raz nechcelo zmútiť, vyliali smetanu na vahan a šľahali ju vianočnými brezovými prútamí. Na to prišla k ním žena s tvárou cele došľahanou, s prosbou, aby už ustali. To bola, vraj, čarodejnica, ktorá smetane porobila.“

18. Tamže, str. 12:

„Jedna žena s čerti kurvila a pomocou jejich hojne mlieka dostávala od kravy. V poli čert na ňu dočkal a krvou si jej meno zaznačil a s ňou tancoval. (To jedna katolíčka v Bošáci o svojej sestre rozprávala.)“

19. Celkom zvláštne sú čary, ktoré zaznačil v svojom rukopise J. Ľ. Holuby (8°, str. 59).

„Františkán nocoval u Súchovana, kde práve čakali otelenie jalovice. Františkán kázal jalovicu vyviesť pod holé nebe, aby sa tam otelila. Potom napísal na cedulku ,požehnanie‘, zavrtal a zapravil to otelenej krave do roha: a tá krava vždy hojne dojila.“

1. Slovenské Pohľady XI, 284 — 285, majú túto verziu:

Pltníci si rozprávali: Pristáli v Žiline, aby si nakúpili mäsa, a na plti len ostal mladík — rozprávač — s faktorom. Neďaleko sa pásly kravy. Faktor volal ho k sebe, podal mu misu s varečkou, načerpal vody do misy a začal miešať. Ako začal, daly sa kravy ručať, počaly skákať, potom sa rozkročily a stály ticho, ako keď ich doja. Zrazu sa začala voda v mise kaliť a hustnúť a faktor ďalej miešal varečkou, až mu kvapky potu vyrazily na čele. Mladík držal pevne misu a len čakal, čo sa bude robiť. Miešanina hustla a menila sa v maslo. Celú hrudu ho vytiahli z misy. Pastier videl, ako maslo mútili, išiel až po západe slnca domov a pohrozil im bičom.

Skoro z rána pltníci chceli odraziť a ten včerajší pastier bol na starom mieste. Darmo sa pltníci namáhali, plte stály ako prikované. Pastier pristúpil k brehu a, usmievajúc sa, díval sa na nich. Pltníci naň volali, aby im pomohol, a on odvetil, že majú medzi sebou faktora, ktorý i trinástu školu vychodil, nech im pomôže. Keď sa dlho darmo namáhali, ozval sa pastier: „Nu, ide vám to ako nemastená kára, musíte mastiť.“ Odpovedali mu: „Sadni si ty na kravu, podviaž sa povrieslom a pomasti si hubu sám, aby nevŕzgala, až potom budeme mastiť my.“ Potom pastier volal, nech si robia, čo chcú, ale nech sa im faktor prizná, že večer, keď boli v meste, „mútil“, aby mal čím mastiť, „keď mu pltnica zlyhá“. Všetci sa po ňom obzerali a faktor bledol. Pastier prišiel potom na plť, rovno k faktorovi, kde má maslo. Faktor bez odporu priniesol maslo a niesol ho za pastierom na breh, keď mu pltníci hrozili, kľakol pred ním a prosil ho. Pastier ho svojím bičom nemilosrdne zbil. Keď bolo dosť, kývol bičom na plte sa hnuly, sotvaže faktor na ne vyskočil. Ešte pltníkom hrozil, aby sa mali na pozore pred ním, až sa budú vracať do Liptova.

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 104 — 105, je verzia, ktorú rozprával Čížek.

„V N. bývala jedna baba bosorka, ktorá mala len jednu chudú kravičku, ale vždy viac masla od tej jednej namútila v každú sobotu, než iné gazdinky od dvoch dobrých kráv. Len si raz kostelník umienil, že si na tú bosorku postreže. Raz tak prišiel k nej večer, a hovoril, že ide ustatý z jarmeku, a pýtal si nocľah. Ona mu dala večeru, a kostelník sa uložil na lavicu spať. Baba mala pec zakúrenú a piekla chlieb. Prede dňom ale vstala, vyliala trošku mlieka do mútovníka, vzala s rošta jakejsi masti a kraj mútovníka ňou pomastila, a sotvá tri razy uderila topárkou do mlieka, už bolo zmútené; mútovník bol plný cmeru a baba vytiahla z neho veľmi veliký kus masla. Kostelník sa staval, jakoby spal, ale dobre videl, čo sa robí. Keď baba na chvíľku z izby vyšla, vyskočil kostelník s lavice, a na rošte kúštik tej masti odštípol a schoval, a keď baba dnu vkročila, ležal zase na lavici a robil sa, že spí. Ráno sa babe za nocľah poďakoval a kráčal domov. Sotva vkročil do domu, hned vzal mútovník, pomastil špetkou tej masti kraj na ňom, a len čo po tri razy uderil topárkou na mlieko, už mal mútovník plný a v ňom veliký kus masla. To sa mu tak zaľúbilo, že to jedno po druhom po tri razy opakoval, a vždy namútil hrúzu masla. Potom šiel k organistovi, vyrozprával mu všetko, a riekol mu, aby aj on tak mútiť proboval, že aj jemu mútovník tou masťou natrie. Organista najprv nechcel tomu veriť; ale keď ho len kostelník veľmi navádzal, už len nalial do mútovníka mlieka, kostelník ale kraje mútovníka natrel tou masťou, a len čo tri razy topárkou udreli na mlieko: už bol mútovník plný a na vrchu plával veliký kus masla. Aj organista to tri razy opakoval. Na to sa sobral aj s kostelníkom na faru a vyrozprávali všetko, čo kostelník u bosorky videl, jako jej tej masti kúštik nepozorovane vzal, a jako i kostelník i organista namútili veľmi mnoho masla. To sa aj farárovi nepozdávalo, že by to bolo možné; ale keď len ti dvaja veľmi tvrdili, že sa vec tak má: rozkázal aj farár kucharke, aby naliala za hrnec mlieka do mútovníka. Kostelník mal ešte toľko tej masti, že potrel kraje mútovníka; a keď kucharka vzala topárku do ruky, a len čo tri razy udrela na mlieko, už bol mútovník plný a na cmere veliká hruda najpeknejšieho masla. Tak sa stalo aj po druhý, aj po tretí raz, keď kostelník ostatok masti vymastil po kraji mútovníka. Ale, čo sa nestalo večer? Sotvá bolo na večer odzvonené, prišla baba bosorka pod okná kostelníkové, a riekla: ,Kdo chce také maslo užívať, musí isť do cechu‘, a povedala mu, že aj organista a farár musia isť na ten vysoký vrch, kde sa bosorky a bosoráci v noci schádzajú; že aby len šiel aj pre organistu a farára, že jich ona povedie. Kostelník hneď bežal k organistovi a k farárovi, ktorí sa s ním vybrali za tou babou bosorkou. Ona jím riekla, keď jich viedla na ten vrch, aby povedali: ,Po tŕní, po hlôží — až tam.‘ Kostelník a farár tak riekli, a dostali sa až na vrch tej hory; ale organista myslel, že si lepšie poslúži, a riekol: ,Medzi tŕnie, medzi hlôžie — až tam‘: ale ho potom vodilo krížom krážom po tŕni a hlôži, až celý rozdrápaný a zakrvavený jakosi na vrch sa dostal. Tam sa jím baba ztratila, a tí traja tri dni blúdili po tej hore, až sa konečne dostali domov. Potom babu zažalovali z bosorstva a páni ju dali za živa upáliť.“

3. Tamže, str. 28:

„Gazdina, ktorá sa do čarov rozumela, mávala za roštom mast, ktorou pomastila mútovník, keď doňho na mútenie smetanu dávala; z tak pristrojeného mútovníka namútila vždy mnoho masla. Raz jej služka z tej masti vzala a mútovník ňou potrela. Keď začala mútiť, prišiel k nej červený muž a žiadal, aby sa mu krvou podpísala, aby vždy tej masti hojnosť mala. Služka to ale urobiť nechcela. Gazdina spozorovala, že jej masti ubudlo, a lepšie hu skovala.“

4. Etnogr. Zbirnyk IX, 91 — 2, č. 48, má verziu zo Spiša.

Sedliak išiel na jarmok kúpiť druhú kravu. Na nocľah zapadol do chalúpky, kde v noci počul, ako matka hovorí dcére, že súsedova jalovica sa otelila. Po polnoci stará vstala, namastila súdok, že bude mútiť maslo; súsed sám fučal a hneď bolo masla dosť. Sedliak ráno poslal ženu i jej dcéru pre pálenku, ukradol masť a odišiel. Doma tiež namastil súdok, vtom sa mu zjavil pán a žiadal ho, aby sa zapísal do jeho knižky. Sedliak zamdlel, súdok hodil do vody, zvieratá sa ho netkly, lebo smrdel ako zdochnutý pes.

Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp. 717, 720, 725, č. 220; Podkrkonoší vých., 72, č. 56; Věstník Op. (1905 — 1906), soš. 31 — 32, str. 26, č. 1., str. 37, č. 16; Tomíček, Víra v duchy, str. 44; Janów, Gwara małoruska, 118, č. 17; Deutsche VKunde östl. Böhmen IV, 270, č. 78; 202, IX, str. 61, č. 162; Mitteilung. nordböhm. Exkurs. Club XVI, 355 — 356; Mitteilg. VKunde Schönhengst VIII, 16; Mitteilg. Schlesische VKunde VII, soš. 13, str. 88, 92; Schwartz, Sagen Brandenburg, 58, č. 33, 176, č. 119; Firmenich, German. Völkerstimmen II, 319; Klingner, Luther und der deutsche Volksaberglaube, 77; Lorentz, Teksty pomorskie, 315, č. 413; Zs. des Vereins f. VKunde XXIV, 414.

1. Z Oravy je verzia v rukopisnom sborníku Júlia Bonáryho z r. 1909, str. 88:

„Iní zase šli zbožie kupovat tiež v tich planích časoch, nevedia uš, v kerom meste to bolo, či v Nitre, či v Bistrice. Hladajú zbožie na predaj. ,Dám vám,‘ povedá ten pán, u keriho zbožie jednali, ,zbožie, kolko unesiete.‘ Dálej hovoril pán: ,Jdi na spadový vrch, jest tam smrek dudlavý, v nom biva žena čjerna, zapchaj mladím tú djéru, ona potom bude kcet krmit, ale djeru najde zapchatú, prinesie si jednu zelinu, s kerou ten štopel vitiskňe. Ti si ale sprav búdku s čočini a ukri sa do ňéj, pod smrekom pološ bjelu plachtu a na to červeni ručník. Žena, ked prinesie zelinu, s nou najprv vibere dieri štopel a mladie oslobodí, a tu zelinu bude kcet spálit; ona uvidi tam červeni ručník, pusti ti hu tam naň, zelinu chitro zodvihni a prines mi ju, dám ti zato zbožie, kolko vozov budeš kcet.‘ Takto im pán hovoril a Zúberčana poučoval, ale tiež sedliak bol hluchi a nekcel počuť. ,To zelina taká, ked sa nov dotkneš barsjakého zámku, sa ti otvorí, a ked sa dotkneš vršku spadového, sa ti otvorí a môžeš si nabrat zlata, kolko unesieš, a netreba ti k nám po zbožie chodit, ale mi k vám prídeme.‘“

2. V tomže sborníku, str. 122 — 123:

„V Zúberci o Janovkach sa hovorí, že ked tam valaši ovce pásávali a kceli ist do kaplnke tot Vendelina, si na harmonie zahrat, višli na Janovki po zelinu, s kerov otvorili si dvere na káplnke a si zahrali, jako vedeli. Tak, gdo kce mat zelinu, s kerov každi zámek otvorit môže i skalu, nech príde do Zúbercu ju hledat na Janovky, lebo ked tam kosia, to im v roli kosy zráža s kosiska. Toto mi uš mnohi hovorili, ako sa im tam vodí, ked kosia, ba že uš našli aj nové potkovi s klincámi zahnutima, čo keď kuoň na nu stúpi, zaraz mu jú otrhne. Pred 2 rokmí kosil jeden pot Bjelov skalov i tam mu kosu rozhodilo. A gdo bi kcel videt, jako tá zelina vizerá, muože ju videt u mňa, ale nie živú, len obrazek jej. Dostal som ju ot mojho priatela s Krakova, keru on tam v muzeumu nachodiacej otkreslil.“ Srov. Hošek, Nářečí českomor. II, část 2, str. 73, č. 27; Kobzáň, O zbojníkoch a pokladoch, 63; Kolberg, Lud. VII, str. 119; Wisła XVII, 271, č. 76; Zbiór wiad. antropol. VI, 511; Ciszewski, Lud roln.-górn. 276; Mater. antropol. VII, 47; Etnogr. Zb. V, 168, č. 13; XXXIV, 157, č. 930, 931; Nowosielski, Lud. ukraiń. II, 148; Šuchevyč V, 218, 258; Bulašev, 500; Erben, Vybrané báje, 59; Valjavec, Nár. pripov. 252; Kelemina, Bajke in pripovedke, 319, č. 232; Zbor. za nar. život juž. Slav. III, 266, VII, 288, X, 226, XII, 154, XIX, 119; Krauss, Tausend SM. Südslav. 299, č. 91; Firmenich, Germ. Völkerstimmen III, 173; Am Urquell V, 163; Zs. Ver. f. Volkskunde XV, 390, č. 2, XXIII, 269; Mitteilg. Schles. Volkskunde IX, soš. 18, 89; Haltrich, Volkskunde 298; Deutsche Märchen seit Grimm, 177; Meľnikov, V lesach, II, 259; Chudjakov, Velikorus. sk. I, 130; Chudožest. Folklor, IV — V, 57.

1. Slovenské Pohľady XII, str. 39, podávajú z Bošáckej doliny toto:

Vojak pýtal od dievčaťa pri rozlúčke jeden jej vlas; na radu matkinu dievča dalo mu vlas zo sita. Ako vojak odišiel, sito samo od seba kotúľalo sa za ním.

2. Iné ľúbostné čarenie ibid., str. 40.

Mladík hodil očarené pagáče psovi, a pes behal za dievčaťom, ktoré ich pripravilo, kým to neodčarilo. Rkp. J. Ľ. Holubyho str. 30.

3. Slovenské Pohľady XVII, 118, podávajú zo Starej Turej z Nitrianskej stolice:

Jediný synček dal si ušiť košeľu od dievčaťa, ktoré ho malo rado, ale on dievča nie. Kedykoľvek košeľu obliekal, niečo ho tlačilo. Dievča mu akiste do košele niečo zašilo. Keď ju mladík daroval inému, mal pokoj.

4. Slovenské Pohľady III, str. 289 (Holuby, Voda a vosk v poverách a čaroch ľudu slovenského) podávajú toto:

„Vedomkyňa nabrala pred východom slnka s 9 močidiel (kde sa konope máčavajú), z 9 brodov, z 9 proti východu vytekajúcich studeniek vody, nad tou pozlievanou vodou jakési zaklínanie odriekala a ňou zo džbánka na hlohovom kline visiaceho tú mladú ženu celú umývala, ostatok vody s džbánkom vložila po vykúrení pece do pecovej pazuchy vedľa sopúcha; na druhý deň džbán vyňala, vodu z neho do putienky, z putienky medzi plot do kolovej diery vyliala a kôl obráteným koncom do tej istej diery zastrčila. Na to zase dala takých vôd doniesť a umývala tú mladú ženu na povale nad izbenným stolom, zbývajúcu ale vodu vyliala z džbánka ,v hati na šíp‘ (Rosa canina) a mladým šípom (t. j. jednoročným šľahúnom, ktorý má silné, ostré ostne) ten obliaty šípový ker šľahala, hovoriac pritom hnevivým tónom:

To všetko boly čary na potrestanie neverného žene svojej muža, a ,zarobenie‘ na jeho škodu. Medzi tým šľahaním prišiel, vraj, ten muž, a dal sa pred svojou ženou do prosu, aby sa len domov vrátila, že ju nikdy viac bíjať nebude.“

Tá istá žena, ktorá to rozprávala ako skutočnú udalosť, rozprávala potom, že dostala raz pri podobnej príležitosti taký strach, že letela ako bez duše prenasledovaná strakami ju obletujúcimi domov a zostala ležať ako mŕtva. Celú noc ju ešte obletovaly samé straky a upadla do ťažkej choroby.

Rozprávala baba Janíčka a zaklínala sa, že je to ozajstná pravda. (Podľa rukop. sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 48.)

5. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Hoľubyho, str. 9:

„Kostelníkov Ištván hovoril, že mal v jednom dome od dievčaťa počarované, tak, že musel tam často chodiť. Na radu múdrej ženy vyprášil sa po tme v kúte izby toho dievčaťa (keď bol aj s viacej chlapci tam na vohľady), vyzul čižmy a slamu z tej čižmy tam odhodil a viac ho nič tam neťahalo.“

6. Z Oravy, v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, na str. 108 je toto:

„Ked som pri čarach — značim jedon prípad, jako sa stalo skutočne v meste Kremnice. Brín F. vzal si za ženu Goulik M., v čom sa ale Brin citil bit nespokojnim s Goulik. M. je ženska z nezákonitich rodičov. Brin jú nechal a počal žiť o samote pri jeho rodičoch. Goulik M. žjadala, abi bol s nov, a on celkom nekcel. Goulik M. a jej matka desík dostali cigánku, ktorá im slúbila, ak jej daju 10 zlati, že mu počarí. Goulikovci pristali a cigánka doniesla omrčiu hlavu a počala jú varit v kaši a povedala, jak náhle počne sa kaša z hlavov varit, že príde Brín, a skutočne, jak sa kaša varila, volala pot — pot — pot! a iste že sa Brín uš zberal, že ide k žene, ale v tom kaša vikipela a Brín zostal doma, lebo s vikipenim kaše s hlavom ubudla čareniú sila, s čoho počal sút, lebo cigánke nekceli zaplatit 10 zlati, ked Brín neprišiel. A dovedlo to až tam z M. Goulik. Bola zapretá a sa celkom rozišli a stratila sa s Kremnice pro haňbu.“

7. V Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti X, 3 — 5, 18 — 20, je rozprávka „Potrestaná nevernosť“; podal ju P. Beblavý z Vrboviec.

Chlapci schovávali sa pred odvodmi až do ženby. Černin sa chystal na svadbu, shováral sa o tom s nevestou Ančou, vtom prišiel rychtár s hajdúchmi a odviedli ho. Milenci sľúbili si vernosť, ale on zabudol a v cudzine zaľúbil sa po rokoch do iného dievčaťa. Už bola svadba a vtedy bol čarami donesený nazad k bývalej milenke. Pani, u ktorej Anča slúžila, rozkázala capovi, aby preň zaletel. Nenazdajky ženíchovi vbehlo čosi medzi nohy, keď bol vo dvore, myslel, že to robí niektorý druh žarty, ale cap vyletel s ním do vzduchu a niesol ho prudko ako vystrelená guľa. Doma na dvore ho striasol. Černin bol taký omámený, že nevedel, či je na tomto a či na onom svete, prosil Anču za odpustenie, ale ona ho vyhnala. Musel peší putovať dlhé mesiace a nevesta myslela, že je už mŕtvy.

8. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho na str. 49 je verzia, ktorú rozprával Ján Zamec-Geľo.

„N. z Podhradia odbehol doma ženu a deti a šiel do Prešporku, kde sa po biede lámaním kamenia a iným nádenníctvom živil. Jeho žena po dakoľko rokoch išla aj s deťmi za ním, a že, čo muž o tom nevedel, srdco z hrdličky a krv do jedla primiešala: zase si ženu obľúbil a teraz dobre spolu žijú.“

9. Tamže, str. 78, je verzia, ktorú rozprával Pevný:

„Na veliký piatok prededňom kradnú dievky mlynárom zástavnice (dosky, ktorými sa pristavuje voda na mlyn tekúca). Doma nastrúhajú zo zástavnice triesek a polovicu zakopú pod prah v izbe, a druhú polovicu v pitvore tiež pod prah, aby ta chlapci chodili a tam sa zastavovali s muzikou. Raz pri hornom mlyne krivý Abovský mlynárovi zástavnice v noci vartoval, a aby jich dievky, keby snáť zaspal, neukradly, uviazal na zástavnicu dlhý motúz a druhý konec motúza sebe na hrdlo. Prede dňom prišly dievky, schytily zástavnicu a chceli utiecť, ale Abovský, ktorého motúzom na zástavnici uviazaným a na jeho hrdlo upevneným skoro zadrhly, sa zobudil a krikom jich odohnal.“

10. Tamže:

„Na studienku Vydránku od východu pod Lysicu chodievajú dievky na veľký piatok pred východom slnka na ,šťastné vody‘. Raz sa ta vybraly dievky podhraďské a uchytily mlynárovi zástavnicu ešte večer v zelený štvrtok, a že bola veliká hustá hmla, zablúdily a blúdily celú noc a na veliký piatok celé dopoludnia, až prišly do Lieskovskej doliny, až na smrť prestrašené a tam povedaly, že jich čosi odvečera vodí. Tam jim dali mlieka a chleba a potom zahaňbené prišly domov.“

11. Tamže, str. 19:

„Mladá žena mala muža, ktorý sa jej preneveril a za cudzími chodil. Opustená na radu múdrej ženy myla si prirodzenie a tú vodu mu dala vypiť. A bol muž zase k ňej dobrým.“

O ľúbostnom čarení srovn. Zs. d. Vereins f. VKunde XVII, 74. Roku 1541 bola v Náchode obžalovaná žena, že paholka chcela upútať čarovnými prostriedky. Inde zasa r. 1546 bola iná žena podobne obžalovaná (Kühnau, Schles. Sagen III, str. 17, č. 1368). Obyčajne sa konaly podobné ľúbostné čary o Vianociach. Srovn. tamže str. 257, 261. Klingner, Luther und der deutsche Volksarberglaube 72, Mitteilg. Schles. Volkskunde XIII — XIV, 349, Zs. f. rhein. westphäl. Volkskunde III, 60; G. L. Gomme, Folklore as on Histor. Science 203 sl., Henderson, FolkLore of the northern Counties, 172.

Národop. Věstník XII, 357. Hojne dokladov uviedol Joz. Ľud. Holuby v Slovenských Pohľadoch III, 292 z čarodejníckych procesov XVIII. storočia, kde, pravda, sa čarilo vodou a voskom za inými cieľmi.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str, 135:

„V horň. Trenčiansku je povera, že keď dakoho z domu vzdialeného cez dieru vozného kolesa domov volá, volaný prijde. Tak to robievala stará pani Nedecká, keď jej muž bol na sneme v Prešporku a tam peniaze trovil, doma ale hospodárstvo šlo na ruby, dala zsňať s koča koleso a kričala cez dieru kolesa: ,Ištvánko, poď domov!‘ po tri razy — a Ištvánko nezadlho prišiel s prázdnymi vačkámi.“

Slovenské Pohľady XVII, 211 — 12, podávajú zo Starej Turej v Nitrianskej stolice:

Gazdiná žila v nevoli so svojou nevestou. Nevesta ráno vyniesla džbery pre vodu, vrátila sa nazad odo dverí, lebo niečo zabudla. Keď chcela vykročiť von, predišla ju mačka a rozpukla sa. Išli sa dívať na mačku, ako prikročila matka rozprávačkina, nemohla sa ani hnúť. Odviezli ju na Brezovú k „Bohovi“, ten ju vykuroval, zariekal a vravel, že to boly čary svokrine, že neveste by sa bolo stalo to isté, čo mačke, keby bola vyšla prvá; matka rozprávačkina vstúpila akiste v začarované miesto.

1. Slovenské Pohľady XII, 422, podávajú z Bošáckej doliny:

Nebožká chodila muža po smrti gniaviť. Na radu vedomníkov vyhľadal oblúkovite zahnutý prút malinového kra, trikráť sa pod ním prevliekol a žena mu potom dala pokoj.

2. Slov. Pohľady XIV, 674 — 5, č. 9, majú verziu „Zraďsasám“.

Je kvietok, ktorému čert vŕšok odštipol, a volá sa „Zraďsasám“. Nebožtík navštevoval svoju ženu a pýtal jesť a piť ako živý. Vdova sa ho chcela zbaviť a spytovala sa ho, čo má robiť s jalovicou, ktorá vždy utečie s poľa domov. Mŕtvy jej poradil, aby uvarila kvietok „Zraďsasám“ a pokropila všetky kúty okolo domu. Urobila tak, muž na druhú noc mohol ísť iba k obloku a vravel jej, že má šťastie, že ju nedostal, lebo by ju bol roztrhal. Viac už neprišiel.

3. Slovenské Pohľady XIX, str. 272 — 3, majú verziu zo Starej Turej, ktorú podala F. Hargašová:

Muž umrel, susedia tam spievali, o polnocí mŕtvy sa posadil, trikrát zatlieskal rukami a zakrútil hlavou a potom si zasa ľahol. Žena ostrihala mu vlasy, aby sa skoro vydala, len čo sa vrátila s pohrebu, nebožtík bol už doma, a tak chodil stále na poludnie a o polnocí. Žena upiekla deväť pecňov chleba, odkrojila vŕšok z prvého, vzala hladký kameň s miesta, kde sa potoky schádzajú, a to položila na hrob, k hlave nebožtíkovej, proti východu slnca. Mŕtvy sa už viac nezjavil.

4. Slovenské Pohľady XVII, 117 — 18, podávajú zo Starej Turej v Nitrianskej stolici:

Nebožtík muž chodil ženu „gnávit“. Pozvala si zaťa k sebe, večer strhol sa víchor, krov praskal. Zať vyskočil, v kuchyni našiel čierneho psa, chcel ho uderiť palicou, vtom lampa zhasla, zať i testiná zaspali a opäť do polnoci ich to gniavilo.

Umierajúci muž totiž zaklial a skonal, keď zavolali kňaza. Žobráčka poradila žene, aby si vyprosila od dekana tymiánu a svätenej vody, vykadila a vykropila celé stavänie a najmä svoju posteľ. O polnoci klopal mŕtvy na oblok a volal: „Dobrého sas doradzila, žes to vikonala, lebo ináč bi tvoja noha veru nebola dúho po svece chodzila!“

5. Slovenské Pohľady XVII, 375 — 6, majú verziu zo Starej Turej v Nitrianskej stolici:

Janovi mladá žena pred smrťou prikázala, aby sa do roka neženil a nič z jej výbavy nikomu nedával. Nedbal na to, keď sa jemu a jeho sestre naskytla príležitosť, dal sestre perinu. Keď mal mať sobáš, zjavila sa nebožká, a tak všetko nechal. Potom nebožká gniavila Jána i jeho sestru. Poradila im Cigánka, aby celé stavänie sedemkráť otočili niťami, čo napradie dieťa do siedmich rokov. O polnoci zahrkotaly všetky dvere, ale potom už mali pokoj.

Keď v prvom podaní sa ovdovelý muž zachránil pred murou — nebožkou ženou tým, že sa trikrát prevliekol pod zahnutým prútom malinovým, pripomína to značne rozšírenú poveru, že sa chorý vylieči tým, keď sa preťahuje stromom. Viď hore str. 173.

Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti IX, 51 — 3, má rozprávku „Trafil majster na majstra“, podal P. Beblavý z Vrboviec; tiež samost., 26 — 30.

Mlynár Vidjurek odišiel na trh a dlho sa nevracal. Dozor na mlyn sveril svojej žene. Pod večer prišiel krajanok, prosil nocľah, mlynárka dala mu výsluhu a poslala ho do súsedného mlyna. Krajanok jej povedal, že to oľutuje. O chvíľu, ako odišiel, mlynské kolesá začaly sa divo vrtieť a valiť sa dolu po schodoch do mlynice. Mlynárka i s chasou zamkli sa zo strachu v izbe. Vtom prišiel mlynár, hneď sa kolesá vrátily na svoje miesto. Zavolal na ženu, aby pripravila večeru, že budú mať hosťa. A naozaj, o chvíľu zjavil sa krajanok a mlynár ho vyšľahal za to, že tak odplácal mlynárke za dobrodenie.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 22:

„Mlynár S. na Veliký piatok za včas rána behal nahý, držiac 9 metiel v rukách okolo mlýna, aby si meláčov pričaroval. Tento istý, keď mu drevo kradli, zavrtal do jednoho polena puškového prachu. Tomu, kdo mu to drevo kradol, skoro kachle zvalilo, keď prach na ohni vybúšil.“ Pod. Přikryl, Záhorská kronika, 294; Časopis „Záhorská kronika“ IV, 19; Kopáč, Zvěsti z Horácka, 16, 17; Zbiór wiadom. VII, 45, č. 108; Etnogr. Zb. XV, 211, č. 335 — 342; Firmenich. German. Völkerstimmen II, 288.

Slovenské Pohľady XIX, 373 — 4, majú zo Starej Turej verziu, ktorú podala V. Hargašová.

Strelec sedel s priateľom v izbe, počuli niečo hvízdať, strelec zarezal si do malíka, krv vpustil do širáka a položil klobúk na zem. Guľka vletela rovno do širáka. Bola namierená na strelca. Strelec poslal guľku nazad a zabil úkladníka v posteli.

Strelec mal syna, ktorý ho stále prosil, aby ho vzal na poľovačku. Otec napokon povolil, zaviedol ho do hory, postavil ho do kruhu nakresleného svätenou kriedou a povedal, že budú bežať okolo traja zajaci, nech na nich nestrieľa a nech ostane v kruhu bez strachu, čo by sa čokoľvek robilo. Tretí zajac panáčkoval pred kruhom, keď na neho chlapec namieril, zajac sa mu zahrozil a zmizol. Vtom sa zjavil nad chlapcovou hlavou mlynský kameň, chlapec dal sa na útek, čosi ho od chrbta ťahalo, doma sa mu otec smial, prečo ho neposlúchol. Chlapec potom poľovanie nechal.

Podobne Mitteilg. nordböhm. Excurs. Club XX, 173. Srovn. Deutsche VKunde östl. Böhmen II, 29, č. 8, IX, 63, č. 163, 164; Mitteilg. Schönhengst II. (1906) 31; Vitzschel, Kleine Beiträge II, 67, č. 77; Rkp. sbierka Pekova č. 25; Zs. f. Deutsche Mythologie und Sittenkunde II, 28; Etnogr. Zb. XXXIV, 191, č. 1024, XV, 209, č. 332, 333; Wisła XIV, 753; Menšík, Morav. poh. a pov. 78; Hraše, Vypravování babičino 192.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, 8°, str. 100, je toto:

„Zariekanie sita. Vezme sa sito, do ktorého sa s vrchu zapichnú nožnice a na spodok z vnútra sa položí modlitebná kniha; nožnice sa zavesia na konec prostredného prsta a potom sa sito zarieka takto: ,Svätý Janko, Florianko! povedz mi ty svatú pravdu, kto toto (povie sa vec ukradená) ukradél?‘ a na to sa mená z krádeže podozrelých jedno po druhém menujú. Keď sa spomenie meno toho, kto vec neukradol, sito sa len zatrasie; a keď sa spomenie meno toho, ktorý vec ukradol, sito sa zatočí. To sa po tri razy opakuje.“ Srovn. pod. Vyhlídal, Malůvky z Hané, 94; Zs. d. Ver. f. Volkskunde sv. 33 — 34, str. 73, č. 8; Lud XXIII, 135; Český lid XV, 394; Etnogr. Zb. V. 97, č. 4; Schönbach, Studien zur Geschichte der Altdeutschen Predigt, Wien, Sitzber. Philosoph. Histor. Klasse, sv. 124, str. 149.

Slovenské Pohľady XIII, 525, podávajú toto:

Gajdoš Maloch mal gajdy, ktorým mohol rozkázať, a ony samy hraly. Keď hral, dávaly sa do tanca i čižmy a krpce, zavesené na stene.