E-mail (povinné):

Jiří Polívka:
Povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká, Jaroslav Geňo, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

156. O pokladoch

a) Poklady sa otvárajú na Veľký piatok

1. Sem patrí povesť, ktorú podala B. Němcová II, 200 (predtým Památky arch. a míst. III, 26 — 27) v črte „Hrádek hornolehotský“ III.

Valach pásol ovce pred Veľkou nocou pod Hrádkom. Tu sa pred ním otvorila skala, ovce ta vbehly a valach vošiel za nimi. Videl tam siene, ovešané drahou zbrojou, a skrine plné zlata. Na nič nesiahol, a trasúc sa strachom, vyhnal ovce. Sotva bol vonku, zatvorila sa skala s veľkým treskom, dobre mu päty neurazila.

2. Orol III (1872), str. 13 — 14, má túto verziu:

Pod skalami Železníka, zvanými Červeň-Kameň, v doline Červeňanoch v Gemeri je tajné sklepenie, a to sa otvára, keď na Kvetnú nedeľu čítajú v chrámoch sväté pašie. V sklepení skvie sa zlatý pluh a veľký poklad, ktorý kedysi ukradli zbojníci. Ohromný had zdvihne sa na každého, kto by v taký čas vkročil do sklepenia, a sklepenie s praskotom zapadne, keď na pašiach dospievajú amen. Mladík, sbierajúci tam zimozelen, videl a zkúsil to všetko, a odtedy nemá stania.

Túto povesť zbásnil na uv. m. P. Dobšinský a pripojil zbytočný bájeslovný výklad.

3. Medvecký, Detva, str. 210, zaznačil:

Jánošíkov poklad je otvorený na Veľký piatok a stráži ho čierny pes a had.

4. Národný Hlásnik XXII, (1889), č. 12, str. 207 — 208, podáva:

V rozvalinách Pustohradu nad Zvolenom straší samojediný mních. „Šata pustovníka hnáty suché kryje, — vretenica boky opadlé sťahuje, — peklo svojím ohňom oči osvecuje — a konské kopyto mu miesto nohy je.“ Volá: „Zlato! zlato!“ pozdným pocestným; zlato budí driemajúcu lakomosť, ale odsudzuje k ťažkej kliatbe toho, kto neodolá vábeniu zlata. Preto ľud neverí volaniu pustovníkovmu. Poklady tie menia len raz do roka pána, v deň Umučenia.

Poklad sa otvára na Kvetnú nedeľu (rkp. sbierka Příhodova-Popelkova, č. 4, str, 3).

Poklad sa zjavuje v pašiový týždeň (rkp. pověsti Václ. Popelku, str. 24).

Poklad sa ukazuje o pašiach, jazdci išli okolo, jeden z nich pýta sa po nich, poklad zmizne (Záhorská kronika VII, 15 — 16).

Poklad sa otvára v hrade v hlbokom sklepení na Jána Krstiteľa, na Kvetnú nedeľu, Veľký piatok a Štedrý večer — za dverami stojí železný chlap a drží v pravici veľkú palicu. Zabije toho, kto by z peňazí bral (Bukovanský, Slezské báje, 27, č. 9).

Poklad je prístupný v čase čítania evanjelia na Veľkú noc. Dievča tam ostalo až do druhej Veľkej noci (Bayger, Powiat trembowelski, 112).

Podobne v Sliezsku: Kühnau, Schlesische Sagen III, str. XLVII. V Bavorsku: Böckel, Deutsche Volkssage, str. 101 (Panzer, Bayerische Sagen II, 144).

5. Z Oravy je verzia v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, na str. 74:

„Nuž jeden cudzozemec, ale ešte mladý človek, chodil vám po Pešti z jednim písmom — ved sa nedávno i dost nedávno stalo —, že kto bi mu ozaj vedel povjedat, kde je to tá Bjéla skala na Horniakoch. Naši ludia to vedeli, ale sa s nim ani do reči nepúšťali. Prišiel vám on k jednemu žobrákovi, čo sedával že pri Leopoldovskom kostole, a ten mu všetko povedal, virozprával, gde a ako sa tam dostane. Že to bol žobrák, hovoria i naši Oravci, že mal haljenu rozplacanú, že ju náš človek ledvi podvihnút nahal a že za každov latov záplatov mal dukát velky zašituo, na ktoreho badaju, že to bol lebo Hrajnoha alebo Uhorčík, a že ten vchod do jaskine on zarobil pod prisahov pred šetkimi, že jedon bes druheho tam vstúp je zakázaný. A povedal mu takto: ,Pod Bjelov skalov zo strani Liptova je jedna studňica, gdo si lahne nad tú studnu, v ruke držiacov motikov, a gde ta motika nad jeho ležiacov hlavov zamieri, tam jest kotol peňazí, druhi ked si stane nad tú studnu na den Jána o dvanástej hodini, a de mu padne jeho hlave turňa slnečná, tam sú dvere do Bjelej skali, tu treba skalu odpratat a tim vchodom ist dnu smelo. Lenže popri baranovi prejde len statočni mládenec; koho baran prepusti, ten muože šťestia probovat a ist rovno až ku dveram, de má Bjela pana svoj palác. Jak sa ta dostanete, sadnite si a čakajte trpezlive, a čo priam do tižna, i dlkšie, ved tam budete mat víno vo džbánoch, meso v súdkoch, chlebik chutni, ktorí sa vám, čo biste jak dlho tam boli, neminie.‘

Cudzozemec odmenil žobráka a urobil, ako mu kázal. Na den Jána stál o dvanáctej nad studnov, našiel otvor, dostal sa šťaslive dnu, prešiel popri baranovi šťasne a prišiel k dveram palácu Bjelej paňej. Dlho tam sedel, chlebík si ujedal a vínko popíjal, ale gde nič tu nič. Modlil sa i umdletí klesnul v spánok. Naraz stane sa v jaskini jasnost, on vidí, že nachádza sa v predsieni bjeloskvúcej; slpi, klemba, steni — to všetko bjelo, krásno jako mlieko. ,Neopovážil som sa obdivovat túto slávnu predsien, len zo sklopenima očima hladel pred seba, ako bi si vičitky robil, že som sa opovážil stúpit na prach Bjelej pani, ale zmužil som sa obzriet kolo seba a vidím, že s visokej klembi padá bjeli ružovi puček. Ten sa na bjelej podlahe predo mnov rozvije a s neho virostie v okamžení Bjela pana.‘ Videl jej utešenu tvár, videl ju; raz potom uš neopovážil sa na ňu pozriet, sklopil hlavu a počúval jej utešení hlások: ,Mládenče, poklady, ktore pilna ruka ludu mojho nazbierala a sem pred okom vraha ukrila, poručené sú tomu ludu, ku prednoviu jeho slobode; vina ťažka mladencova ich sem zahrúžila, statočnost junácka stadialto ich otklope. Dostane ich len, ked pride tomu čas, hodný slovenski mládenec. Ti zaiste upokojiš sa, ked vieš, k jakemu sú cielu.‘ A s tim Bjela pana klesala naspet v rozvitu ružu, potom ruža sa zavrela v pučok a vniesla naspet ku klenbe, otkial bola padla. Cudzozemski mládenec tento viac šiel pokojne z jaskine, natešený, že mu Boch dal videt Bjelu panu, a rozpraval všade, gde prišiel a zažil.“

b) Dieťa zabudnuté

1. Slovenské Pohľady XV, str. 488 — 9, č. 1, majú verziu „Jak sa poklady presúšajú“. Zo Zvolena.

Matka, sbierajúc raždie, videla otvorené sklepenie a v ňom kopy peňazí. Vošla ta, položila dieťa naprostred sklepenia, nabrala si plnú zásteru zlata a bežala von. Skala sa za ňou zatvorila a ozval sa hlas: „O rok príď si sem pre dieťa.“ O rok naozaj skala sa zasa otvorila, matka našla tam dieťa zdravé a veselé; ona, neobzerajúc sa o poklady, odniesla si len dieťa.

2. Časopis Muzeálnej slov. spol. XV, str. 56, má „Povesť o Veterníku pri Pukanci“, podáva Daniel Zamboj.

Vo vrchu Veterníku je zakliate sklepenie, plné peňazí. Sklepenie sa otvára len raz do roka v nočnú hodinu: kto ta príde, môže si odniesť peňazí, koľko chce, ale iba raz. Žena s trojročným dievčatkom prišla práve v ten čas, dieťa zabudla. O rok našli dievča túlať sa okolo, ale onemelé.

3. V Sborníku Muzeálnej slov. spol. VII, 29, č. 50, je toto:

Vo vrchu Žiar rečenom sú vraj poklady. Keď boly otvorené, vošla dnu istá žena s dieťaťom, a keď poklady vynášala, zabudla tam dieťa, a skaly sa medzitým zatvorily.

4. Z Oravy v sborníku J. Bonáryho z r. 1909, str. 89, je toto:

„Raz bola tam jedna žena hubi zbierat. Najde otevrenu djeru a sebou mala i decko; pride do jaskine, vidí tam mnoho zlata, decko si položila a zbierala zlato; prvi raz ide von, že si vinesie. Zatim sa skala zaprela a decko jedon plni rok že bolo vnútri. V budúcom roku žena že šla zas tam na ten isti den a hodini i našla djeru otevrenú i decko živé; bavilo sa že zo zlatim jablkom.“

5. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 42, je verzia, ktorú rozprávala baba Janíčka.

„Nebohá Juricová išla, malé dievčatko na pleciach nesúc, pod Marťákovú Skalu na drevo. Tam sa pustila do plaču, lebo jej prišlo ľúto, že sa tak musí trápiť. V tom kde sa vzal, tu sa vzal, prikročil k nej starý človek a pýtal sa jej: ,Čo plačeš?‘ A ona mu riekla: ,Ach, čo bych neplakala, keď som taká biedná, že sa musím ešte aj po tom ráždí sháňať, abych si mala pri čom tú polievečku uvariť!‘ ,No, neplač,‘ riekol starý človek, ,a pod se mnou.‘ Na to ju pochytil za ruku a priviedol ju k skale, čosi povedal, priložil na skalu ruku, a tá sa mu hneď otvorila. Juricová aj s dievčatkom na pleciach vkročila za starým človekom do otvorenej skaly, a ani očiam neverila, čo tam videla! Bol tam veliký sklep, a v ňom mnoho kadí, plných peňazí, a tie káde visely na kantároch. Starý človek jej povedal, aby si z tých peňazí nabrala, koľko potrebuje; a keď Juricová složila dievčatko v tom sklepe na zem, aby tým ľahčie mohla peniaze brať, a naberúc si do zástery, von zo skaly vyšla a dievča tam zabudla, skala ale hneď sa za ňou zavrela. Darmo volala a nariekala, skala zostala zavretá, a ani znaku nebolo, kde sa bola otvorila. Tak chodievala Juricová celý rok pod tú skalu nariekať; až keď práve rok tomu minul, zase tam našla toho starého človeka, ktorý jej povedal: ,No, poď, podívaj sa, že som ti dievča dobre opatroval,‘ a doviedol ju do skaly. Tam našla svoje dievča živé, pekné, zdravé, a od neho vyletela biela holubica. Juricová uchytila dievča a utekala s ním domov, na peniaze sa ani neohliadnúc; ale dievča jej nezadlho zomrelo.“

6. Táto povesť rozprávala sa na Považí ešte o Púchovskej skale. Spracoval ju Janko Matúška veršom a odtlačil ju r. 1844 v II. sväzku „Nitry“. Teraz bola odtlačená v sobraných jeho básnických spisoch, str. 29 — 32 „Púchovská skala. Povesť z ľudu považského“.

Žena vracia sa na Kvetnú nedeľu z kostola, z Púchovskej skaly čosi na ňu kričí, vidí ju otvorenú, z nej dym hustý ďaleko v oblaky s krvavým ohňom revúcim sa ženie, vidí v diere peniaze, striebro, zlato. Matka pre poklady ztratila dieťa, jediného syna. Minulo päť dní, nastal nový sviatok, Veľký piatok. Žena nešla s ľudom do kostola, cítila dobre, že skala býva otvorená, keď sa spievajú pašie. Kľakla nábožne pri skale, prosila Boha o dieťa. „Hlasy velebné z chrámu doletujú, a v skale čerti strašlivo lomcujú. Keď začnú spievať v kostole pašie, zase dym hustý zo skaly vypáli, s hrmotom hrozným diera sa odkryje, všetky bohatstvá jak predtým tu stály. Matka dnu vbehne, tam jej syn narieka, do rúk ho schytí, domov s ním uteká. Vtom černokňažník z diery von vyletí, mračná rozpustí po celej doline, i hrnie sa mu dážď… voda sa stíši, čert padne zo sily, lebo pašie v chráme už skončily.“

Srovn. Povídky kladské I, 90, č. 47; Výbor z literatury české I, 287; Pov. lidu opav. a han. 72, č. 28; Zs. d. Ver. f. VKunde XXVI, 265, č. 15, 16; Deutsche VKunde östl. Böhmen X, 167, 177, 178, 179; pod. Haller, VM. aus Österreich, 74, 78; Kühnau, Schles. Sagen, III, 698, č. 2097, III, 622, č. 2026; Mitteil. schles. Volkskunde XV, 124, 193, IX, soš. 18, str. 87; Graber, Volkssagen Kärnten 100, č. 6, 108, č. 127, 128; Mitteil. anthropol. Ges. Wien, XXVI, 234; Wisła, XIII, 84, č. 229 — 232; Mater. anthropol. archeol. VII, 64, X, 133; Etnogr. Zb. XXXIV, 251, č. 1167; Sébillot, Folkore de France, II, 309; Kubín, Podkrkonoší vých., str. 350, 436, č. 233.

7. Sborník Mat. Slovenskej VI, 65, č. 2, má verziu z Oravy:

Chudobná žena išla na Zelený štvrtok do hory a niesla na chrbte najmenšie dieťa. Prišla ku Bielej skale a videla ju otvorenú. Pustila sa do tej skaly, prišla do krásnych izieb, nabrala si zlata do plachtice a vyšla von, ale dieťa tam zabudla. Až po roku v tú istú hodinu a deň šla ku Bielej skale, ktorá sa zasa otvorila, vošla dnu a dieťa našla tam; malo v ruke veľké jablko, čo jedlo z neho. Radostne išla s dieťaťom domov, ale dieťa umrelo, ani žena nemala z toho zlata nič, lebo sa obrátilo na konské šušky.

c) Zlato zo stružlín

Slovenské Pohľady XV, 261 — 262, č. 16, majú verziu „Nie stružliny ako stružliny“, zo sbierky rozprávok, spracovaných Tereziou Vansovou.

Valach zablúdil so svojím stádom okolo Vepra, kde je Jánošíkova záhradka, Jánošíkov kostolík a Jánošíkov sklep s jeho nohavicami. Zaskvelo sa mu tam niečo pred očami ako malá vatra, celá „pahrabka živých uhlíkov“. Zastrčil do nej svoju palicu a hrabal ňou v tej žiare. Ale palica nezhorela, len ožltla „ako keď králiky rozkvitnú sa po lúke“. Keď sa ovce napásly, pohnal ich domov, sám si sadol pri vrátach na kameň a začal nožíkom svoju paličku obrezávať. Podivil sa gazda tým stružlinám a pobral ich všetky so zeme. Rozkázal potom valachovi, aby ho ta zaviedol, ale viac to miesto nenašiel.

Podľa inej verzie našiel valach jaskyňu, v ktorej rástol strom takej podivnej žltej farby, odrezal si palicu a gazda ju od neho kúpil. Dostal za ňu mnoho peňazí a vystavil si za to dom, ktorý si dosiaľ ľudia ukazujú.

d) Starena, dovedená do podzemnej jaskyne k pokladu

1. Národopisný Sborník II, str. 62, má verziu z Bošáckej doliny.

Starene, ktorá sbierala rascu na lúkach, zjavil sa starec a doviedol ju do podzemnej jaskyne, kde boly sudy plné pokladov, na každom sedely rozličné zvery: bujak, čierny pes, kocúr, had. Mohla si vziať, koľko unesie, ale od strachu vzala len niečo peňazí. Lámala cestou konáriky, aby si označila cestu, ale keď doma o tom povedala ľuďom, márne hľadali ta cestu.

2. Podobne rozpráva i povesť z Bošáckej doliny, ktorú odtlačil J. Ľ. Holuby v Českom lidu VI, 43 — 44, č. 1. Povesť je lokalizovaná, ono sklepenie bolo nad Súchovanom, v Kubinovej pod Lopeníkom. Oná žena sa volala Iva Jakubcová, a 70-ročná rozprávačka istila, že to od tej ženy sama počula.

e) Za poklad žena zasľúbená čertovi

Slovenské Pohľady XII, str. 659, majú verziu z Bošáckej doliny.

Žnec videl, ako sa peniaze presúšajú, gazda vyhrešil svojich žencov „čo vás tam po takých pletkách a bobonách,“ ale sám sa večer vybral pre poklad. Zjavil sa čert, keď gazda poklad vykopal. Gazda sľúbil mu za poklad ženu, zbohatol, ale žena schla, až umrela. Kliatba ostala na dome, žena gazdovho syna „pošinula se na rozume“, lebo vždy jedna žena z gazdovho rodu ostáva v moci čertovej. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 101, volal sa gazda Ján Juráček a býval v bošáckych kopaniciach v Kameničnom.

f) Poklad zakopal otec pred svojou smrťou a tri razy udrel svojím zadkom o zem

Z Oravskej stolice v rukopisnej sbierke Julia Bonáryho z r. 1909 je verzia:

Istý starý roľník mal neporiadneho syna. Mal i džbán dukátov, ale synovi ho nechcel poručiť. Pred svojou smrťou zahrabal peniaze „a k tomu svojim zatkom (ritov) udrel one 3 rázi po zohrebenich peňezi“. Syn hneď po otcovej smrti chcel peniaze vykopať, ale ich nenašiel. Prišlo mu na um, že otec hovoril, „že gdo kce tieto penjaze dostat, musi to mojim vlastnim zadkom otpečadit.“ Syn vyhrabal otca z hrobu, udrel ním tri razy po zadku a odpečatil peniaze, ktoré samy vyšly na vrch zeme.

Inde našiel poklad, keď ho odpečatil pečaťou, ktorou sám pečatil. Častejšie vyhrabávaly poklad ruky, ktoré ho zahrabaly, ruky nebožtíkove. Václavek, Valaš. poh. a pov. 89; Etnogr. Zb. XV, 164, č. 274, XXXIV, 245, č. 1154, str. 247, č. 1157, 1158; Mater. antropol. II, 92; XI, 35, č. 31; Nowosielski, Łud ukraiński, II, 71; Levčenko, Kazky 205, č. 292; Kopáč, Zvěsti z Horácka, 7; Ramuł, Słownik języka pomor., 290, č. 10.

g) Pokladu nemôže sa zmocniť jeden bez druhého

Pokorný, Z potulek II, 249, Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti VII, 28 — 29, č. 49, podávajú toto:

Pod Sitnom na juhu je kopec Holík, tam je čierna studnička. Ak sa odmeria od nej niekoľko metrov k jednému dubu a tam sa kope, príde sa k dverám sklepenia. Dnu treba hodiť peň z toho duba, lebo vo vchode šibe meč a každého, kto chce vojsť, pretne. O peň sa meč zlomí. V sklepení je veľký poklad, ako rozprával istý pán, ale nemohol si ho privlastniť, lebo boli traja, ktorí sa zaprisahali, že ho jeden bez druhého nevezme.

To isté sa rozpráva na Krnišove na „Dedovej lúke“.

h) Poklad zmizne, keď sa pri kopaní hovorí; kopáči zastrašení

1. Slovenské Pohľady XIII, str. 465, je verzia z Trenčianskej, ktorú podal J. Ľ. Holuby.

Na kopci Minčove bol do zeme zastoknutý paloš a pod ním poklad. Pastieri paloš našli, keď ho ťahali zo zeme, pokĺzli sa a pokladu nenašli. Z paloša dali uliať „liatovce“ (žlté zvonce).

Podobne sa rozpráva o poklade pod Opokou, že ľudia, keď už poklad ťahali, „čosi zle povedali“, a poklad skapal.

2. Ibid., str. 472: Pomocou „virhule“ hľadali ľudia poklad, nad nimi zjavily sa šibenice, s ktorých volal obesenec: „Ktorého ti mám podať?“ Zľakli sa a utekali, kým mohli. Keď odpočívali na medzi, predbehol ich zajac a ľudským hlasom povedal, prečo nevydržali, že by boli jeho osvobodili i poklad našli.

3. Český lid VI, 44 — 45 č. 2, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise Holubyho je zaznačená rozprávačka: Marťák-Tulíska.

Strechovej sa snívalo: Prišiel k nej starý muž a pýtal sa jej, či pôjde na svoje pole, aby vzala so sebou tri žemle a tri sušené slivky, že príde na chodníček tehlami vydláždený, ten ju dovedie k čerešni, tam položí žemle a slivky, a hneď sa jej zem otvorí. Najde tam veľký kotol, plný dvadsiatnikov. Ráno zabudla svoj sen, ale išla predsa na pole a decko niesla na chrbte. Až keď prišla na onen chodníček, spomenula si na svoj sen. Dala sa chodníčkom, prišla k čerešni, videla, ako sa zem dvíhala, a v nej onen kotol. Hneď rozprestrela na zem plachtu, položila na ňu decko a sekerou začala si vyberať dvadsiatniky z kotla a hádzala ich decku na plachtu. Decko hralo si s nimi a rozhadzovalo ich medzi tŕnie. Ako to žena videla, skríkla: „Strela v tvojej materi, čo to rozhadzuješ?“ Ani nedopovedala, všetky peniaze sa prepadly s brinkotom do zeme a žene ostalo len málo dvadsiatnikov, ktoré dieťa ešte nevyhádzalo z plachty.

Na tomže mieste mal i starý Tulis roľu. Často vídaval, ako sa tam peniaze presúšaly, a keď oral, počul peniaze pod zemou cvengotať. Raz na Vstúpenie vydal sa pozorovať, ako sa tam peniaze presúšajú. So synom sedel pod lúkou a dávali pozor. Vtom zazreli kone, cválajúce s erdžaním, a starý Tulis povedal: „Kto len vyháňa v takej zime tu kone na pašu, keď je všetko zmrzlé.“ Ani to nedopovedal, kone skočily za ker, kde oni sedeli; oni sa tak naľakali, že sa dali na útek, starý Tulis ztratil svoj širák, viac ho nenašiel a ani po koňoch nebolo ani stopy.

4. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 29, je verzia, ktorú rozprávala Anna Zamec-Geľová.

„V Bocháčovej je dobrá voda a prúd prameňa tak silný, že valasí pchávali ruky doňho, ale nemohli ho zatkat. Raz šiel tade starý Socha a riekol valachom: ,Nechajte tú vodičku; ja som tu raz našiel stokom vyhodenú takú pípku (fajku) z morskej peny, že som ju za 3 zlaté predal.‘ Ľudia hovoria, že už nejeden kačícu vytiahol z toho stoku: o tom já ale nemám zkusenosti, či je to pravda. Lež keď som ráz na tejto blízkej rovinke pásol, a sediac na zemi paličkou som čukal na zem, dočukal som sa kotlíska plného peňazí. Vyskočil a skríkol som: ,Bóže! tu je kotel peňazí; na mu kušu, ja to odhrniem!‘ Len čo som sa zaklial, zahrklo to strašne a kotel s peniazmi sa prepadol.‘ Hovorí sa, že tam kedysi kmíni mnoho peňazí zakopali.“

5. Tamže, str. 43:

„Adam Ondrášek, otec starej Janíčky, vykopal v Kamienkach veliký koteľ peňazí a vzal si z nich len 4 kúsky; potom, keď ho vytiahnúť nemohol, zahodl naň halenu, aby ho iný nevidel, a zahrešil. Vtom sa strhol hrozný hrmot a koteľ sa prepadol.

Aj na Haršovke vykopali chlapi pivovársky koteľ peňazí; a keď sa k tomu dokopali, prišiel na ních veliký cap, ktorému keď zahrešili a ho odháňali: s hrkotom sa kotel prepadol a cap sa kamsi ztratil.“

6. Tamže, str. 164, je verzia, ktorú rozprával Jano Zámečník.

„Pod Zámečníkovou jabloňou ,na Kukučke‘ presúšaly sa peniaze. Starý Zámečník sa raz vybral s viac chlapmí, aby ten poklad vykopali. Jako už kotel, peniazmí nabitý, odokryli, videli chodníkom husárov na kozach dolu k Bánovčeku uháňať. Chlapi nič nehovorili, len kotel obkopávali. Vtom prišiel husár na polkoze sediací, zastal na chodníku a pýtal sa: ,Ďaleko sú mojí kamarádi? skôro jich dohoním?‘ Starý Zámečník už bol nahnevaný, že sa jim také obľudy zjavujú, a riekol: ,Čo bys dohonil, ty potvora jakási!‘ Ani ho dobre nevypovedal, s kotlom to len hrklo a prepadol sa; nad chlapmi ale začal mrmlať veliký buľo a prednou nohou zem kutať: čoho sa všetci naľakali a chceli sa dať na útek; ale sa strhla taká povíchrica, že tých chlapov porozhadzovala tak ďaleko, že sa až večer horko ťažko poshľadávali.“

Táto povera je značne rozšírená, viď Kubín, Kladské pov. I, 108, č. 55; Mitteil. VKunde Schönhengst VIII, 106; Deutsche VKunde östl. Böhmen X, 110, č. 180; Joh. Endt, Sagen u. Schwänke aus d. Erzgebirge, 195, č. 16 b; Mitteil. schles. VKunde IX, soš. 18, str. 94; Zs. für rhein. u. westphäl. VKunde III, 289, 290; Haas, Schnurren, 89, č. 82 — 84; Witzschel, Kleine Beiträge II, 82, č. 96; Lorentz, Teksty pomorskie, 66, č. 102; Aug. v. Löwis, Balt, Provinzen V. (Märchen S.), str. 51, 53; Schweíz. Archiv für VKunde II, 3; Kühnau, Schles. Sagen III, str. XLVII; Böckel, Deutsche VSage, 100; Etnograf. Zbirnyk XXXIV, str. 238, č. 1134 — 1136; Ilić, Nar. slavon. obyčaj, 124 — 125; Zbornik za nar. živ. juž. Slav. XIX, 136, č. 16, 149; Kića VII, č. 52, str. 2; Kobzáň. O zbojníkoch a pokladoch, 58, 94; Wisła, VII, 163.

ch) Mátohy pri výprave za pokladom

1. Český lid VI, str. 45 — 46, č. 4, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, na str. 77, je označený rozprávač: Pevný.

Do domu, zvaného Halgasovec v Zemianskom Podhradí, prišlo v noci malé dieťa, plakalo a volalo: „Ten spí, aj tá spí, a nemá kto so mnou ísť pre peniaze.“ Zdvihli sa traja a vydali sa s dieťaťom k Marťákovej skale. Nad nimi sa krútilo mlynské koleso, po oboch stranách letely koče, i za nimi a pred nimi. Tí traja išli s dieťaťom, plní strachu, medzi koľajami. Za dedinou vystúpil jeden z koľaje, a tam boly železné kachle, o ktoré sa oprel a tak sa popálil, že hneď umrel. Druhý tiež vykročil z koľají; tomu sa tam predstavilo slnce, od ktorého na mieste zhorel. Tretieho, keď tiež vystúpil z koľají, roztrhal na kusy červený kohút. Tak sa nikto nedostal k peniazom, ukrytým na Marťákovej skale, i dieťa skapalo.

2. Národnie Noviny XXVII, č. 150 (8. júla 1896), str. 2, majú verziu „Hľadali poklady. Povesť tajovská. Rozprával Štefan Greško z Tajova“. (Zvolenská stol.)

V krčme rozprávali, že pod Skalkou je mnoho a mnoho bohatstva; pastieri tam vídavali plameň belavý, akým horia peniaze. Ohlásil sa chasník Matúš, že by mal chuť sa ta vydať, ale muselo by ich byť dvanásť. Dohovorili sa, že ta pôjdu napozajtre na Jakuba. Chceli vziať so sebou zbrane, ale Matúš nedovolil, že nesvobodno vziať zbrane so sebou.

Vydali sa a sadli si na krížnych cestách na hranici stolice Zvolenskej a Tekovskej. Matúš zapálil tri sviečky na počesť Otca, Syna a Ducha sv., sadli do kráža. Matúš urobil po zemi trojkráľovou kriedou tri kruhy a rozkázal im, aby sa chovali čím najtichšie a odolali tak trom pokušeniam. Matúš pokropil všetkých i seba svätenou vodou, složili ruky, pomodlili sa deväť Otčenášov a deväť Zdravasov. Po modlitbe vytiahol Matúš z haleny zemský kľúč, tým sa totiž poklady otvárajú. Sotva sa nahol k sviečke, už ako by sa hora lámala: „revom-rykom letí taký bujak, ako sedem tajovských. Chvost hore, hlavu dolu, len-len uchytiť na ohromné rožiská. Ako ale dobehnul k tretiemu krážu, stojí ďalej nemôže. Tam ešte raz zreve, Kordičania s kolien padajú a bujak sa vrátí. Prežehnali sa všetci. Prvé pokušenie šťastlive prestali. Prichodilo druhé.“ Znova sa dali modliť, ale ani sa nedomodlili tretí Otčenáš, „už ti letí čert na svíni, ani všetky hromy kvičiacej. Jazyk, ani ruka po lakeť, má vyplazený a oheň len sa mu tak sype z papule. Sviňa horí plameňom. Kordičania strachom sa trasú a len oči žmúria, aby aspoň nevideli vlastnú zkazu, keď už zahynúť majú. Len Matúš sa neľaká. Pokropí k prvému krážu dobehnuvšieho čerta svätenou vodou a prchne zpät. Bolo už po druhom pokušení.“ Matúš napomínal druhov, aby len ďalej vytrvali, ale tretia zkúška prišla ihneď. Ešte sa ani nezačali modliť, keď tu stály šibenice. „Zkade, zkade nie, objavili sa dvaja čiernoodení obrovskí kati. Nehovorili nič, len sa ukazovali. Šibenice boly na malú chvíľu hotové, pri samom treťom kráži. — ,No ktoréhože?‘ pýta sa tupým hlbokým hlasom jeden. ,Všetko jedno, od kraja,‘ vetí mu druhý kat. Kordíčania už boli zdrevenelí. Kat dlho nerozmýšľal, ale natiahnuc sa ponad kráže, chytil už jednoho za nohu. Ten sa zľaknul, vytrhnul si ruky z rúk súdruhov, vyskočil z krážu a poď dolu bokom, nehľadiac na nič. Kat išiel radom k druhému. Keď aj tento uskočil, tak urobili okrem Matúša všetci, každý inou stranou. Konečne pobral sa i Matúš, ale do Kordíkov sa už nevrátil, lebo by ho boli zabili. Milí Kordíčania neposchodili sa až vari na tretí deň, pokaličení jeden väčšmi, ako druhý.“

Keby boli prestali i tretie pokušenie, boli by asi dostali tie peniaze. Ale tie sa preniesly na druhé miesto a bohvie, komu sú súdené.

3. Z Oravy je rozprávanie v rukopisnom sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, str. 45.

„Bjela Skala zase iná i tež v Orave v obci Podbjeli, a tak ked sme v reči o Bjelich Skalach, vibral som od ludí nečo i o tejto, o ktorej, jako hovoria, podávam následovňe:

V Podbjeli na Bjélej Skale posavat našli, jako mi hovoril ot asi 50 roki, ale ešte pred rokmi 20 ja, Chajdák Jozef, Ján Ondrej Žufa, na teraz v Amerike zomreti, Jozef Mikulášik, čo v ten čas pri nás bol. Tak nás i platil akísi sládek z tunajšieho pivovaru, ktorí bol Čech, povolal nás kopat, ale práve v ten istí den bol sviatok, pričom zme sa velmi prestrašili, pri kopaní viletel tak velký fták, čo zme ešte nigdi nevideli zo zeme, ale zrázu pominul a viac ho nebolo videt. Pri kopaní zme našli kosti, ktoré nebolo viznat, z čoho boli, ale boli píšťale, jedne kosti zme poznali, že boli z ludí, k tomu zme našli črepi z lvícov 1/2" hrubé, k tomu zme našli i zubi, že boli z divého brava, asi 5" dlhé, krúťavé gorale boli asi 4 kúsky zo skla pobelose (?), v jednom meste sa visipalo v podobe kávy, a to bolo velmi tvrdé.“

4. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 67:

„Na Hradiskách kopali poklady, ale keď sa jich dokopali, dobehla k nim čierna koza a rozehnala jich: a peniaze sa prepadly.“

Poklady sa v podaní ľudovom často otvárajú kľúčom; hrdina dostáva kľúč i od trpaslíkov alebo musí sa odňať zakliatej bytnosti, hadovi a pod. z tlamy. Srv. Kühnau, Schles. Sagen, 483; Laistner, Das Rätsel des Sphinx I, 329.

Zemský kľúč vznikol azda neporozumením, že totiž je to asi pôvodne „Erbschlüssel“, nie „Erdschlüssel“. Takýto kľúčik, ako kľúčik vôbec, v mladšej dobe azda kľúč, v ktorého zube je znamenie kríža, hrá veľkú úlohu v poverách ľudových. Srovn. Seligmann, Der böse Blick I, 276, II, 10; Liebrecht, Des Gervasius v. Tilbury Otia imperialia, 99 a 100.

Starý zvyk, prikladať alebo darovať rodičkám kľúč (srv. Liebrecht, Zur Volkskunde, str. 360) bude mať asi skorej význam symbolický.

i) Poklad vykopaný

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 279, je verzia, ktorú rozprával Adam Ochodnický z Kopaníc.

„Nebohý starý Fraňo rozprával, že videl v hore dva bukové odzemky nad samou zemou skrútené, a príjda domov, rozprával o tom žene. Vtedy bol uňho aj Valchárov otec a počul, čo Fraňo hovoril. Fraňo to takto svojej žene povedal: ,Hej, ženo, už som sa za môjho života dosci nachodzil po húščoch, a precca som to ešče jakživ nevidzel, čo hneskaj v Horném Jastrabském! Sú tam neďaleko od cesty dva bukové odzemky skrúcené a ve dva stromy vyrostené. Ba, čo tam pod tými stromy môže byť?‘ Keď to starý Valchár (Ochodnický) počul, hneď si pomyslel, že to mosá byť voľajaké znaky. Na druhý deň, hneď na svítání, vybral sa Valchár ty odzemky hľadať; a keď ich našel, kopal pri nich a vykopal toľko peňazí, že ich mosel domov na voze odviezť. Odtedy sa stal starý Valchár bohatým.“

j) Dobré znamenie pri výprave za pokladmi

Tovaryšstvo III, str. 146, má túto verziu:

V Pustom hrade je mnoho pokladov. Raz prišli traja remeselníci, „od Hrona“, hľadal poklady. Keď vychádzali z „teplianskej školy, začalo mrholiť; ,to, vraj, dobrý znak.‘“ Keď prichádzali k diere, hodne pršalo a vietor fúkal: „to, vraj, veľmi dobrý znak.“ So svetlom vnikli do diery, ale našli tam len „kúsok zalomeného nebožieca baníckeho“.

k) Poklad zhanobený

Z Oravy je rozprávanie v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, str. 117 — 118.

Rozpráva sa o tom, že v Redikálnom v Kline je veľmi bohatá zlatá ruda. Vydala sa ta sestra rozprávačova so svojou švagrinou. „Tí ju našli tam, ešte sa v rohy blištalo, vzali do košelki i zniesli do dolini na Ivanov. Jako pri odichovani a radosti pozerali do tej košelki a preberali, keré krajšie, a té špatňejšie odhádzali tam do barjovki, a čo si nechali, s tim šli do Mikuláša, tam to predali a ten im kázal, abi ešte priniesli, že kúpi. Šli i po tú do tej barjovky, ale tej uš tam nebolo. Šli ku pramenu, ani teho viac tam nebolo, iba sprostá skala. Šli k mudrcovi desik do Polska na radu. Prišli tam, povedal im, že ju zhanobili s tim, že škaredne kuski odhádzali, že len o 7 rokov sa navráti v ni zlato. Ale to ani do dnes nebadat.“

l) Poklad nesúdený

Z Oravy je rozprávanie v sborníku Julia Bonáryho, z r. 1909, str. 119:

„Isti Červeni Marušak, v Zúberci dnes biva, na Medvedzi našiel tolko peňazi, že ich mal na 3 rázi do domu v cedielku niest. Penjaze že tieto sú mu ale nie súdene, lebo ked sa ich razi, len 4tému pokoleniu, a už že bola na ňom aj núdza a kcel penjaze uživat. Ale mu ich nedalo. Kolko ich vzal, tolko ich misel prinavrátit, tak tieto penjaze sú desik zamúrané v jeho dome, či pot kozubom lebo v peci, či pot ohniskom, o tom nevie nik, gde to má ukrite, a či ich teraz vibral, ked dom predal, povedaju, že jako ich kcel uživat, zaraz ochrastavel.“

m) Poklad ukazuje svetlý plamienok; mužovi, ktorý sa nebál, narástol hrb

1. Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti IX, 17 — 19, má verziu „Žurkuv mlyn“« z Vrboviec (Nitra); podal P. Beblavý; tiež samost., str. 13 — 17.

Kde je vidieť svetlý plamienok v noci o sv. Jáne alebo na Vstúpenie Kristovo na nebo, je skrytý poklad. Zbadal to Žurek so svojimi druhmi, kopali, keď už sa zjavoval kotol, zdvihol sa strašný vietor a bolo počuť hrozné mumlanie bujaka. Všetci ušli, len Žurek ostal v jame a kopal ďalej, prihnal sa bujak s ohnivými očami, preskočil Žurka a odbehol. Potom prišiel gajdoš, Žurek si nevšímal jeho hry, rozhnevaný gajdoš spustil trúbkou taký zvuk, ako by hromy boly zarachotily, a keď Žurek nedbal, udrel ho trúbkou medzi plecia a volal: „Tu máš peceň, nos ho medzi plecmi.“ Žurek dlho ležal omráčený, a keď precitol, nemohol sa narovnať. Stále mu čosi medzi plecami zavadzalo. Vyzdvihol poklad a vystavil si mlyn. Druhovia ho žalovali, aby im vyplatil ich podiel. Žurek sa chcel vyrovnať, keď sa s ním podelia i o jeho hrb.

2. Slovenské Pohľady XIII, 473, podávajú z Trenčianska:

„Chudobný videl presúšať sa peniaze, kým ta dobehol, ztratily sa ,svetlé plamienky‘.“

3. Z Oravy je verzia v rukopisnom sborníku Julia Bonáryho, 1909, str. 46 — 47:

„Dalej Michalec Ilona hovorí, že asi 15 rokov tomu, videla som v tom istom mieste, ešte jako djevčatá videli zme ohníček, pri nom chlapec velmi pekni s kučerovima vlasima tancuval okolo ohna a bolo edé nohé tučného ťela, v tom zme zutekali. K tomu hovoria, že našli srieborné ližičky, črepi z hrncov i vidličky a k tomu našli jednu retázku. Ked Murcin Jan uš umreti vioral jednu retiazku prokforovú, ktorá ešte do dnes ma bit v Tvrdošánskóm kostole, na kerej podnes lampa na ňej visí.“

4. Tamže, str. 120:

„Isti Paškulák, už zomrel, trafil na jeho poli do jedniho plameňa, gde práve v ten čas vihárali penjaze. Paškulák sa bál, že zhorá v plameni, zavolal: ,Ki čert že je toto!‘ V tom okamženi stal sa velkí hrmot pod zemov a plameň skapal.“

5. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 68:

„Pasáci pásli v Lovichovej vyše Z. Podhradia na Vstúpenie v noci kone. Zrazu sa jim ukázal plameň, na ktorý jeden z pahoľkov uhodil sáhovicu dreva a potom si lahol spať. Ráno sa šiel na to miesto podívať, našiel tú sáhovicu, ktorá ale nebola opálená. Dali sa tam kopať a vykopali koteľ plný peňazí.“

6. Tamže:

„Raz pásol Jano Škára cez noc na Vstúpenie na Melčekovicách voly, a jako tak s kamarátmi sa prechádzal po lúke, vyšlahol zo zeme asi na siahu vysoko plameň, ktorý preletel jednomu pasákovi pomedzi nohy, ale ho nepopálil. Všetci sa veľmi naľakali, a keď sa spamätali, nebolo po plameni ani znaku.“

Poklad-peniaze horia, vyzradzujú sa svetlým plamienkom, horia v určitý deň, svätojánsky večer a inokedy: Hýbl, Poučení a kratochvilné historie o strašidlech, 104; Čes. Lid. V. 523, XV, 301, XX, 49; Václavek, Valašské poh. a pov. II (1897), str. 73; Přikryl, Záhorská kronika 1892, str. 242, 372, 416; Záhor. kron. III, str. 13; Rkp. pověstí Václ. Popelky, str. 11 a 24; Nár. poh. a pov., Slavie, 135, č. 36; Hošek, Nářečí českomor. II, soš. 2, str. 97, č. 2, 130, č. 4; Kopáč, Zvěsti z Horácka, 23, 24, 39; Pátek-Rous, Obec Heršpice, 90; Kobzáň, O zbojníkoch a pokladoch, str. 44; Ad. Černý, Myth. bytosće luž. Serbow, 40, 80, 225, 344; Mitteil. schles. VKunde VI, soš. 12, str. 93, VIII, soš. 16, str. 94, IX, soš. 18, str. 88; Kühnau, Schles. Sagen III, str. XLVI — XLVII, str. 622, č. 2024, IV, 178 — 179; Pröhle, Unterharz. Sagen, 76, č. 184; Böckel, Deut. VSage, 101; Zs. Rhein. westsphäl. VKunde VI, 28, č. 21, 22; Lemke, Volkstüml. Ostpreussen I, 64 — 65; Knoop, Sagen Prov. Posen, 133, č. 200, 136, č. 204, 138, č. 207; Gryf I, 212; Zs d. V. f. VKunde XVI, 99; Lorentz, Slovinzische Texte, 13, č. 12a, 66, č. 75; Lorentz, Teksty pomorskie, 9, č. 27; Bl. pommer. VKunde I, 34, č. 22, II, 104, III, 126, 452, IV, 163 — 164, č. 73 — 75, V, 159, 165, č. 2; VII, 9; č. 19, VIII, 52 — 53, č. 33; Menghin, Deutsch. Südtirol, 82; Graber, VSagen Kärnten, 116, č. 137, 120, č. 145; Anthropophyteia IV, 332, č. 572; Čas. zgodov. narodopis. VIII, 57; Kontler-Kompoljskij, 109, č. 15; Zbor. juž. Slav. XIX, 148; Glasnik zem. muzea Bos. Herceg. XX, 466; Sbornik národ, umotvorenija XVI — XVII, odd. 2, str. 240, č. 8, XXVIII, 399; Obert, Rumän. M. 43, č. 19; Bayger, Powiat trembowelski, 125; Wasilewski, Jagodne, 97; Wisła V, 631; Mater. anthropol. VII, 101; Etnograf. Zbirnyk V, 78, XVI, 477, č. 173, XXVI, 152, č. 137, XXXIV, 232, č. 1112, 234, č. 1118 — 1127, č. 1130 — 1132, str. 238, č. 1134 — 1139, str. 241, č. 1141 — 1142; Šuchevyč, Huculščyna V, 196, č. 2; Nowosielski, Ľud ukraiński II, 60; Hrinčenko, Etnograf. mater. II, 141, č. 94; Bulašev, Ukrain. narod v svoich legendach, 347; Kijev. Starina 1903, sv. 81, príloha str. 91 (zpráva zo súdneho zápisu z poltav. kraja z r. 1671); Šein, Mater. severozap. kraja III, 308; Federowski, Lud białoruski II, 258, č. 277 — 281, 320, č. 366 — 7; Dowojna Sylwestrowicz, Podania Žmujdzkie I, 49; K. Maurer, Isländ. VSagen, 70; Klinger, Životnoje v antičnom i sovrem. sujeverii 310; Frazer, The Golden Bough III, 452.

n) Peniaze sa presúšajú

1. Kollár, Zpievanky I, 433 zaznačil:

„Peniaze presúšať. U všech Slováků panuje to domnění, že se jednou v roce, jmenovitě v tu noc před Vstoupením Páně, peníze přesoušejí. Proto mnozí jdou v tu noc do pole, střehou, kde plameň ze země vyblnkne, a pak kopají na tom místě jamy s nadějí, že tam poklad skrytý leží.“

Je to pripojené k piesni, str. 25, č. 27, kde šuhaj vraví dievčaťu:

„Potom bys ma, potom, rada za muža mať, keď sa budú v poli peniaze presúšať.“

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 67, je toto:

„Pod Červeným vyše Z. Podhradia videli pasáci v noci vyšlahovať plameň, kde sa peniaze presúšaly. Dobre si to miesto zapamätali a na druhý deň sa vybrali tie peniaze vykopávať. Najprv sa modlili, potom začali kopať, ale nevykopali žiadneho pokladu, len hromadu skla a kostí.“

3. Tamže, str. 101, je verzia, ktorú rozprával O. Pevný.

„Vyše Z. Podhradia pri Bahníkovej plánke, na právo Bocháčovej, presúšaly sa peniaze. Nebohý Havlíček sa vybral s pár chlapmi, poklad ten vykopať. Havlíček čítal v knihe a vyčítoval ten poklad, a chlapi ho vykopávali. Keď už boli až pri samom kotle, začaly okolo ních hrčať koče jeden za druhým, a to len preto: aby sa ozreli alebo aspoň slovo preriekli tí chlapi. Keď sa ale ani jeden neobzrel, ale len s chuťou koteľ obkopávali a Havlíček z knihy vyčítoval, dobehol k ním chlapec na koze sediaci a zavolal: ,Pozríte, pozríte: tu jednoho vešajú!‘ Ale neobzrel sa ani jeden. Chlapec s kozou sa ztratil, a k nim prišla žena stará, krivá, ledvá sa k ním dohápala, a pýtala sa: ,Dávno išly tie koče tadeto?‘ Havlíček už bol nahnevaný, trpelivosť ho prešla, prestal čítať a skríkol na babu: ,Prepadni sa, stará bosorka!‘ Sotva to vyslovil, len tak zahrkotalo v zemi, poklad sa prepadol, baba sa ztratila: a chlapi sa museli s prázdnýma rukama domov vrátiť. Ten poklad preniesol sa na iné miesto do ,Žľabov‘, a pod Bahníkovou plánkou sa viac nepresúša.“

o) Poklad stráži pes, najdú ho traja Jánovia

Medvecký, Detva 208, zaznačil:

Detvan videl otvorený sklep a pri ňom veľké psisko. Keď chcel vstúpiť, zakázal mu to akýsi muž, že ten poklad najdú traja Jánovia.

Srov. Přikryl, Záhorská kronika 1892, str. 176.

p) Poklad stráži had, kohút, pes

1. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 33, je verzia, ktorú rozprávala stará Marťáčka.

„Nad Súchovanom v Kubínovej je podzemný sklep. Raz prišiel starý človek k Ive Jakubcovej a pojal ju do toho sklepu. Na slovo starého človeka dvihla sa nad sklepom zavalená čapa kameňa a oba vstúpili dnu. Tam boly veliké sudy jeden pri druhom a na nich opálky plné medenných, strieborných a zlatých peňazí, ale na každom tom sude sedel had, lebo kohút, lebo pes, lebo buľo. Starý človek riekol Jakubcovej: ,Moja dievka, vezmi si z toho, čo chceš a koľko len chceš.‘ Ale ona nevzala si len 4 kusy a tie pevno zavrela do dlane, a utekala domov, ida cestou odlamujúc halúzky, aby si cestu k tomu sklepu poznačila. Keď sa ráno na druhý deň išli dívať, kade to utekala a halúzky nalamovala: nenašli ani jednej nalomenej halúzky, ani toho miesta, kde ten sklep je.“

2. Tamže, str. 82, je verzia, ktorú rozprávala stará Martáčka-Tulíska.

„Keď Iva Fraňéch v Bošáckych kopaniciach po lúkach kmín sbierala, prišiel k nej starý, šedivý chlap, pojal ju s sebou za ruku a viedol ju až do ,Osykovín na vrchoch za Tulisy‘, kade je chodník do Lieskovskej Doliny. Tam podvihol velikú čapu kamennú pod zemou a ukázal jej tak veliký sklep, že by sa v ňom pohodlno s vozom bol mohol zatočiť, a v tom sklepe samé sudy, plné pokladov; v jednom boly zlaté gule, v druhom razené peniaze zlaté, v treťom striebro, v štvrtom meď, a na každom sude sedelo lebo ležalo iné zviera, tu buľo (býk), tam čierny pes, inde zase čierny kocúr, a zase inde do kolečka skrútený had. Starý človek jej povedal: ,Naber si, koľko len chceš a koľko uniesť vládaš.‘ Iva Fraňéch ale tak bola naľakaná, že len do každej ruky málo zlatých peňazí vzala a utekala s nimi domov. Ida cestou lámala halúzky krovín, aby si tak cestu k pokladom poznačila. Keď to doma vyrozprávala, vybrali sa hneď ráno ten poklad hľadať, ale nikde ani ulomenej halúzky nevideli, ani toho miesta, kde je poklad čapou privalený, naisť nemohli.“

3. Tamže, str. 68.

„Pod Budíšovou je jabloň, na její koreni visí zlaté jablko. Na Marťákovej Skale sú celé poklady v pivniciach zasypané. Visia tam ,na kantároch‘ sudy zlata a striebra a pri každom sude iné zviera sedí, pri jednom pes, pri druhom kocúr, pri treťom koza; pri pivničných dverách stojí na varte kozíc. Dvere do tej pivnice sú v skale machom zarastené, a pod tým machom visí kľúč. Kto ten kľúč najde, dostane poklad.“

4. Tamže, str. 82, je verzia, ktorú rozprával Marťák-Tulíska.

„Keď nebohá Martiková, ktorá v Bošáci v Šimarovcach bývala, jako dievka v Dúbravke za Rolincovou ovce pásla, prišiel k nej starý človek a pýtal sa jej: ,Moja dievka, paseš?‘ ,Pasem,‘ odpovedala. Na to starý človek riekol: ,Však jich ty viac nebudeš pásť!‘ pojal ju za ruku a doviedol ju do Dúbravky, kde sa jím otvoril veľmi veliký sklep pod zemou, plný peňazí a pokladov. Starý človek jej povedal: ,No, dievka moja! ber si, čo chceš a koľko chceš;‘ ona ale od strachu ničoho sa ani nedotkla, lebo sa bála, keď jej starý človek povedal, že už viac nebude ovce pásať. Keď sa zo strachu rozebrala, už tam nebolo starého človeka a na zemi ani znamienka ňejakého sklepu; a ona ledva domov došla s ovciami od strachu a domácim rozprávala, čo sa jej prihodilo.“

Poklady strážia pes, kocúr, kohút, had a i. Klinger, Životnoje v antičnom i sovremenom sujeverii, str. 167, 177, 199, 218, 258, 268, 273; Přikryl, Záhorská kronika (1892), str. 179, 309 Kubín, Povídky kladské, I, 158, č. 55; Pohádky a pověsti našeho lidu, 102, 104, 110; Sumlork, Staročeské pověsti, II, 47; Deutsche Volkskunde östl. Böhmen, IV, 102, č. 58; 176, č. 64; E. Maeir, Deutsche S. I, 27, č. 19; 35, č. 31, 32, Haas, Rügen S. M. 43, č. 42, 121, č. 123; Garber, V. S. Kärnten 130, č. 157, 132, č. 163; Etnograf. Zb. XXXIV, 236, č. 1128, 1129; Sébillot, Folklore de France, III, 121.

q) Poklady sú, kde si panna rozčesáva vlasy

Medvecký, Detva 208.

Na Mačnovej vídavali pastieri pannu, ako si vyčesávala vlasy. Sú tam vraj veľké poklady.

r) Poklad v podobe zlatého kríža

Z Oravy je verzia v sborníku Júlia Bonáryho z r. 1909, str. 85.

„Je asi 80 rokov, pásli tam valaši stádo, až naraz sa im zjavi velká jasnosť zlatá, v tej jasnosti videli pred sebov visoky ponad celú horu zlati križ. Matis Jan hovori o tomto zjaveni, že tomu len asi 25 rokov, že ho kcel oblapit, ale že to bolo lem taka hmla, v hrsti mu nezostalo nič, ba ani nič necitil, žebi bol nečo chitil. Kcel si s neho kus že odťat. Tak mi hovoril, ešte žije, má asi 35 rokov. Tak bežali tam, že si všecia kus z neho otrhnú. Prišli k nemu až, že ked sa im to zmenilo na hmlu v nič, ked sa toho tikali a rukách nič necitili.“

s) Kameň so zlatým nápisom na poklade

Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti VII, str. 29 — 30, č. 52, má túto verziu:

Na Sitne na niektorých pokladoch stojí kameň so zlatým nápisom: „Tu leží veľký poklad zlata.“ Raz dvaja bratia, drevorubači Beňovičovci, prišli na Sitne na veľký kameň so zlatým nápisom: „Kto ma na druhý bok obráti, ten uvidí, na čom ležím.“ Bratia si mysleli, že na poklade. Bratia, známi siláci, sa najprv s jednej strany snažili kameň obrátiť, ale nešlo to; len s druhej strany kameň obrátili. Na boku kameňa potom čítali bratia tento nápis: „Už si teraz i na druhom boku poležím.“

š) Založená duša

V rukopise Dobšinského č. XVI („Poverečné bytnosti“ č. 12) je zaznačené:

Založená duša. Keď dakto poklady, zvlášť skrivodlive, založením sa (zapísaním) čertovi nashromaždené, do zeme zakope a potom umrie beztoho, žeby druhému vyjavil toto tajemstvo, duša jeho bude tieto poklady striezť. To je duša založená. Jestli kto prijde tieto poklady kopať, ukáže sa mu a strašiť ho bude v podobe čierneho mumľajúceho bujaka alebo v podobe čierneho bľačiaceho capa; tiež v podobe hada lebo draka. A jestli nezná, ako zachovať sa má pritom, poklady nenajde alebo, ak by jich našiel a vybral, zpochabie sa pritom. Domnelo takto zpochabela sa ve V. Revúci asi pred 30 rokami jedna mladá vdova. Zavolali ku nej múdru ženu na pomoc a táto hovorila bláznivej: ,Ak si peniaze našla, ako povedajú, nuž ťa to trápi. Ale tomu spomožeme. Na tých peňazoch bola založená duša a tam nič inšie netreba len jednoho kohúta lebo kuru na tom istom mieste zarezať a to miesto krvou pokropiť, kde tie peniaze boly. Tak budeš mat pokoj a tá založená duša ťa viac trápiť nebude.‘ Ostatne ľud verí, že i sám čert stráži poklady zakopané v podobe buj., capa, hada, draka, či pri význame (?) na jedno (?) vychodí.“

Povesť tu spomenutá je v Codexe Revúckom B, str. 107.

Založená duša. Es befand sich in Röcze eine junge Wittwe, die zu Zeiten rappelte. Diese Marie äuszerte sich oft mit Ängstlichkeit Täge lang und besonders in der Nacht — und hörte wieder auf eine längere oder kürzere Zeit auf. Was immer die Ursache davon war, sie schien immer in einen schlechteren Zustand zu kommen, und die Verwandten riefen eine maudra žena zu ihr. ,Len mi to powez,‘ sagte diese, ,čuo ge za pričina, že ty tak balušiš. Ty gisťe dač na srdcy maš. Pokjal pričinu nezwjem, ga ty pomahat nemuožem.‘ Bey dieser sehr richtigen und rationellen Ausfrage schwieg die Patientin. ,No len powez,‘ sprach die maudra žena weiter, ,ak sy penjaze našla, ako powedagu, nuž ťa to trapi. Ale tomu spomuožeme. Na tých peniazoch bola založená duša a tam nič ginšuo netreba, len gedniho kohuta lebo kuru na tom mesťe zarezat a to mesto krwou pokropit, kde tie peniaze boli. Tak budeš mať pokog a ta založená duša ťa wjac trapit nebude.‘ Diese unpsychologische Behandlung, diese Geschwätzigheit des alten Weibs hatte keinen Erfolg. Die Patientin schwieg und rappelte wieder zu Zeiten.“

Dobšinský zadelil túto povesť do svojich „Obyčajov“, str. 117, č. 22.

t) Poklad sa zjavuje vo snách

1. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 28, je verzia, ktorú rozprával Jan Zamec-Geľo.

„Chotárny kopec medzi Bošácom a Podhradím voľá sa Svorádovec ale aj Petervaradín. Zahradskému sa zjavil v sňach starý človek a riekol mu: ,Vezmi motyku a choď kopať na Petervaradín: najdeš tam velikú hromadu peňazí.‘ Na to mu riekol Zahradský: ,A kdebych já došel až do Petervaradína, keď je to veľmi ďaleko a ja som tam neznámy!‘ Až keď po čase Zahradský tento sen rozprával ľuďom, povedali mu: že však je ten Petervaradín hneď za Prieleských zahradou. Kopal tam, kopal: ale nič nevykopal, leda kamenie.“

2. Rukopisný sborník asi z r. 1832, má túto verziu:

„Jednemu jistemu ševcovi se jednuc prisnilo, že peníze nalezl, a když je nemohl zebrati ve snach, dluho se trudil, jak by je aspon dobre jistym znakom poznačiti mohol. I umínil je z vlastnú nečistotú poznačiti a na to místo se složiti. Pročeš klekl na posteli a počal malo manželce sve do ust pušteti. Medzi tým manželka jak procítila, zvolala na muže: ,Mužu, co to deláš?‘ a on je odpovedel: ,Ženo má, peníze sem našel, at jich zde značím.‘“

Táto anekdota rozprávala sa už dávno v Oriente i na západe; srv. Wesselski, Nasr-Eddin I, 178, 276, č. 314; Schwänke Arlottos II, 205 a 267, č. 216; Wesselski, Morlinis Novellen, 53, 272, č. 10; Wickram’s Werke III, 44, 371, č. 37; Firmenich, German. Völkerstimmen II, 266; Anthropophyteia IV, 342, č. 580, 581, VI, 431, č. 9; Hnatjuk, Geschlechtsleben II, 53, č. 107, 129, č. 215; Zs f. VKunde II, 421 (albánske). Čajkanović, 485, č. 3; Bos. Vila XXVIII, 335; Levčenko, 27, č. 66; 157, č. 222.

u) Poklad, zlaté kačice atď.

1. Malinowski, str. 127, č. 4, zaznačil verziu zo Spišskej stolice.

V Žabom plese je poklad: zlaté kačice, husi a zlaté vajíčka. Zavádza to však len ľudí, pretože predajú majetok, ale pokladu nedostanú.

2. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 67, je táto verzia:

„Vyše Zem. Podhradia v dolinke ,Bocháčová‘ je bohatý prameň, pri ktorom sa raz do roka ukazuje zlatá kačica. Neďaleko prameňa na trávníku vidno pukliny zeme: a tam je zakopaný poklad. Keď v Haluzicach vykopali studňu, oslabol prameň v Bocháčovej a odtedy tak bohato nevyteká.“

v) Poklad pod siedmimi vežami

Taschenbuch für vaterl. Geschichte II, 1821, str. 186, má túto verziu:

V Tatrách nad Kežmarkom sú dve skupiny skál; jedna sa volá Sedem veží, druhá Poľský mních. Pod Siedmimi vežami leží ohromný poklad a mních ho strežie. V istých nociach obchádza, hlavu skrývajúc v splne mesiaca, a núka kľúč. Kto ta prenikne, môže si nabrať, koľko chce, až do 1. hodiny po polnoci. Kto sa omešká, musí tam ostať, až po rokoch a storočiach zasa niekto iný ta zapadne a jeho vysvobodí. Najdrahocennejšou čiastkou toho pokladu je krucifix, Panna Mária a dvanásť apoštolov v zlate. Kto sa ich dotkne, umre náhlou smrťou. Keby sa však niekomu podarilo to všetko vyniesť, zmizlo by všetko bohatstva Uhorska a krajina by spustla.

w) Poklad v jaskyni pri prameni

Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti III, str. 14:

„V Liptovskom Jamníku udržala sa táto povesť o zbojníkoch:

Za dávnych čias chodili Jamníčania na mlatbu do Brezna, z ktorých Janovi Búvalovi rozprával ktosi, čo predtým so zbojníkmi býval, že v doline Za opálenicami, na lúke Kucíkovej, jest jedna studnička, z ktorej si zbojníci vodu brávali. Od tejto studničky vedie chodníček, žufáčkami vyložený, k jaskyni, v ktorej sa zbojníci zdržiavali. V jaskyni visí na stene frujera plná dukátov; okrem tej je tam jedna hŕba strieborných peňazí, jedna hŕba červencov a hŕba kôrok z oštiepkov. Nahováral Búvalu, aby išiel s kamarátmi do jaskyne, že to všetko tam najdú. Jano Búvala, keď prišiel domov, pojal so sebou Mateja Oravca a Adama Abrháma a išli. Aj prišli k spomínanej studničke a našli aj jaskyňu — dieru. Kamaráti spúšťali do nej Jana Búvalu; ale tento, keď bol už viac siah dolu, bál sa a kamaráti museli ho hor vytiahnuť.“

x) Poklady v Lopeníku

1. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 109, je táto verzia:

„Raz prišli traja studenti na Lopeník a vzali si ta aj jednoho chlapa; a potom sa dali na jednom mieste vŕtať dieru do Lopeníka. Keď vyvrtali tak velikú dieru, že sa človek pohodlne mohol do nej zmestiť, uviazal sa jeden student na konec provazu, a druhý konec držal pevno chlap, a spúšťal studenta pomály dolu. Tak boli ushovorení, že keď student provazom potrasie, aby ho vytiahli ven. Jak sa student spustil až na dno Lopeníka, tam všetko žiarilo zlatom, striebrom a diamanty, ktoré poklady jako ledové cvingiery visely so všetkých strán ňútra Lopeníka. Student si nabral plné vačky zlata a diamantov, vzal aj pár kúskov do ruky, potriasol povrazom. A chlap ho opatrne vytiahol ven. Student dal tých pár kúskov zlata tomu chlapovi, dieru zapravili, chlapovi prikázali: aby nikomu to miesto nevyzradil, kade sa možno do Lopeníka dostať, — a odišli zase preč.

Na chotári brezovskom, na vrchu Lopeníka, je studienka a pri nej leží veliká čapa kameňa. Kto tú čapu zdvihne, vidí lopenícke poklady, lebo celý vrch na zlatých stĺpoch podopretý stojí.“

2. Tamže, str. 169, je verzia, ktorú rozprával Jozef Jurač.

„Neďaleko vrchola Lopeníka vyteká z breha biela voda a v blízkosti je sklep, kde mávalo 24 zbojníkov svoje poklady. Jedna chudobná žena išla raz na hríby a neďaleko bielej vody sbierala krásne, žlté osyčníky. Mala 7 detí; a keď tak mnoho osyčníkov našla, riekla: ,Chvála Bohu, aspoň budem mať čím deti obživiť.‘ Vtom sa jej ukázalo malé dievčatko v bielych sukienkách, podepreté o kameň, a pri tom kameni bola diera pod zem, kde bolo veliké množstvo okolo zlatého stĺpa na opálkách porozkladaných medených, strieborných a zlatých peňazí. A to dievčatko rieklo žene: ,Babičko, vezmite si, z ktorých chcete peňazí, ale len raz môžete do nich rukama načreť.‘ Žena sa ale bála a neišla do jeskyne, len sa dívala, jako sa to tam všetko od peňazí blyští. Lebo keby bola dnu vkročila, bola by sa skala za ňou zavalila a ona by rok a deň bola musela tam zostať. Žena išla s osyčiakmi domov a tam chlapom vyrozprávala, čo videla. Chlapi sa aj hneď ta vybrali, ale nič nenašli. Je tam ale na miliony zlata a striebra, ale len dva razy do roka tie poklady možno videť, a sice na svatého Ducha cez 12. poludňajšiu a 12-tú polnočniu hodinu.“

3. Tamže, str. 170, je verzia, ktorú rozprával Jozef Jurač.

„Ked babka Jozefa Jurača jako dievka na Lopeníku voly pásla, prišla k hlbokej odchlopenej diere, ktorej na dno nedovidela. Doma potom rozprávala o tom. I sebrali sa chlapi s dlhými tremi rebríky a tremi opratami, a keď na to miesto prišli, radili sa, jakoby sa mohli na dno tej diery dostať. Jeden chlap sa odvážíl, že po tých rebríkoch sa dolu spustí. Mal pri sebe aj tri sviece a sirky, aby si cestou svietil. Chlapi rebríky ponadvazovali, do diery spustili, a ten smelý sa dolu nimi opatrno spúšťal do diery; ale nebol ešte ani v polovici hĺbky, a sviecu mu prievan zdola vyhasil, a že mu sirky zvlhly, nemohol sviece zažať, kríčal, ale ho nepočuli. On ale všetko počul, čo tí chlapi pri diere hovorili, jako ešte na rebríky opraty nadvazovali a vždy hlbšie a hlbšie ho dolu spúšťali, a on ešte vždy nebol na dne. Konečne sa chlapom oprata vyšmykla a on aj s rebríkami odcupol na dno diery. Keď sa so zeme sebral, kričal, čo mu hrdlo stačilo, ale ho chlapi na otvore diery nepočuli. I hovorí: ,Čo si, hriešny človek, počnem? Jako sa ven dostanem? A či tu nemusím od hladu zahynúť?‘ Jako tak nariekal, zbadal zďaleka, jako by sa cez dierku čosi šerelo, a šiel za tým svetielkom, ktoré sa kam dial, tým jasnejším stávalo, a on videl boky jeskyne vysklepené a pozdĺž toho sklepenia tiekol potôček čistej vody. Už sa kus vzdialil od vchodu do jeskyne, a vždy ešte počul zvončeky lichvy zvoniť a tých chlapov hovoriť. Tam v jeskyni videl mnoho pokladov porozkladaných; veliké množstvo sudov vína, ale tie sudy boly už len kože; staré koče, na ktorých všetko drevo bolo spráchnivelé a len železné čiastky zahrdzavené a poplesnené bolo vidno. Tou dierou, kterou sa mu svetlo bolo ukázalo, vyšiel na inej strane Lopeníka ven, ale od velikej vlhkosti a od potuchliny cele nabubrený a opuchlý a na tretí deň zomrel. Tam stálo kedysi mesto Bánov, vtedy, keď aj na Mestečku bolo mesto aj nad Podhradím hrad, a keď sa roztriasaly zeme, vtedy sa tie mestá všetky poprepádaly.“

4. Tamže, str. 171, je verzia, ktorú rozprával Jozef Kozic, kostelník.

„Diera na Lopeníku je prichlopená lieskou. Jeden kopaničiar chodil do Lopeníka na peniaze, pochytil liesku a dieru odchlopil; potom vošiel do Lopeníka, nabral si peňazí, koľko mohol uniesť, a keď vyšiel na svetlo, zase dieru prichlopil; ale nikomu nevyzradil, jako tú dieru odchlopiť možno.“

5. Tamže, str. 73.

„Kusenda chodil viac razy do Lopeníka na poklady. Mal synov nekázaných, marnotratných, a predca Kusenda bol bohatý.

Jan Tulis, hofer na Zmrákovém salaši, rúbal raz na Lopeníku drevo a rozložil si oheň a dal sa do stínania buka: keď oheň prehorel, prepadlo sa vatriščo do zeme a ukázala sa hlboká jáma. Aby poznal, jak hlboká je tá diera, uťal latu, ale dna nedohmatal sa; uťal druhú a nadviazal ju na prvú, ale ani tak na dno nedočáhol; potom spustil tie laty dolu a počúval, jak pádom hrkocú o skaly, a dlho to trvalo, až dopadly na dno jamy.“

6. Tamže, str. 133:

„Adamičkova matka bývala na Štrbovskom salaši v kopanicach a rozprávala deťom, že raz prišli dvaja baníci z Moravy a hľadali zasypané bane v Lopeníku. Aj jich našli a vešli do jednej, kde videli celé potoky čistého zlata tiecť a po bokoch a na strope bani visieť množstvo diamantov, ale nemohli z toho nič vziať, lebo jak sa tých pokladov dotkli, pribehol jim v ústrety s hrozným bučaním — ,nech sa ve snách neplete‘ — veliký buľo, a oni museli sa útekom zachrániť. Bane, vraj, tak ďaleko idú pod zemou, že raz s faklou išli veliký kus do baní, až jím fakla dohorela, a ešte neboli na konci. V jednej bani že je velikou čapou kameňa zavalená diera do zeme, ale tú čapu nemožno odvaliť, lebo keby ju odvalili, toľko by z nej vyšlo vody, žeby celú dolinu vytopila.“

7. Tamže, str. 142:

„V Zúberke na Lopeníku sú bane na zlato. Raz bol v Zúberke starý Ochodnický drevo rúbať. Zo Zúberky vyšiel zpopod zeme šedivý chlap a zavolal Ochodnického, aby šiel s ním do bane. Ochodnický šiel a robil si za sebou znaky; keď to šedivý chlap zbadal, zaviazal Ochodnickému očí, a tak ho viedol. Ochodnický sa až druhý deň vrátil a doniesol s sebou mnoho zlata. Jak vchádzal Ochodnický so šedivým chlapom do bane, zem sa pred nimi otvorila a zase zavrela. V Zúberke sú kmínské peniaze zakopané. Je tam aj žila kamena, ktorá keby sa roztrhla, zalialo by celú dolinu.“

y) Poklad na Marťákovej Skale

1. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 29, je verzia, ktorú rozprávala Anna Zamec-Geľová.

„Na Marťákovej Skale sú zavesené kľúče; kto tie kľúče najde, môže nimi skalu otvoriť, a najde veliký a zakliaty poklad strieberných a zlatých peňazí.“

2. Tamže, str. 34, je verzia, ktorú rozprávala Marťáčka.

„Na Marťákovej Skale je kamenná koza a má pod pravou prednou nohou kľúčík. Kto ten kľúčík najde, môže tú kozu otvoriť, keď pod camrlenkámi (bradavicami) kľúčik do dierky vstrčí a ním zatočí. V koze najde plno zlata.“

3. Tamže, str. 42:

„Na Marťákovej Skale je pod kameňom okienco a v tom okienci kľúč, ktorý kto najde, môže skalu otvoriť a najde tam veliké poklady peňazí.“

z) Poklady na Sitne

1. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, V, 143, č. 10, podáva:

„V Sitne, vrchu neďaleko B. Štiavnice, sú vraj ukryté poklady, peniaze v sudoch a kadiach. Tam sa zjavuje v noci voz rýchle bežiaci s ohnivými kolesami.“

2. Pokorný, Z potulek II, 248, Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti VII, 29, č. 30, majú túto verziu:

Pri zrúcaninách Sitnianskeho zámku sú poklady uložené v kamennom sklepení, ktoré je zamrežované a zatvorené zlatou zámkou. Mrežami vidieť dolu do sklepenia na schody, tam zasa mrežové dvere a za nimi kade, naplnené rýdzim zlatom. Také mreže pripomínajú sa i na „Ilijskej lúke“ a neďaleko „Šoštalovej studničky“. Mnohí našli také mreže, ale báli sa ich otvoriť, a keď po druhý raz ta prišli, nemohli už najsť tie mreže.

3. Podobnú povesť zaznačil Pavel Križko v Nár. Novinách VIII (1877), č. 52:

Šlamiarov nevlastný otec išiel raz so svojím druhom na Sitno pre drevo, našli pri zrúcanine štvorhrannú dieru do zeme, vymurovanú zo štvorhranných kameňov a zatvorenú mrežami. Obaja sa podívali dolu a videli tam sudy i kade, naplnené peniazmi. „Počkaj;“ povedali, „keď si drevo nachystáme, tak prídeme, mreže odtrhneme a z tých kadí si peňazí naberieme.“ Keď potom prišli, nikdy viac nemohli najsť tú dieru.

4. Pokorný, Z potulek II, 248 — 249, Sbornik Muz. slov. spol. VII, 29, č. 51, majú verziu:

Keď Belujania chodili s hrnci až na Sarvaš, vyzval ich istý gazda, aby mu doviezli jeden kameň podobný psovi na takreč. Salašovisku v Sitne. Belujania kameň priviezli, gazda rozbil kameň, z toho sa vysypaly dukáty, ktoré tam kedysi zbojníci ukryli.

5. Tovaryšstvo III, v článku: Andrej Kmeť, Sitno a čo s neho vidieť:

„O treťom jasku kdesi na pokraji hory so strany ilijskej zneje už pravá legenda. Asi v päťdesiatych rokoch vraj istá statkárska pani zo Štiavnice vyjazdila na vrchovom koni pod Sitno. Koňa uviazala a sama prechodila sa pešky krajom horou. Tu prijde k diere otvorenej, ktorá otvárala a zatvárala sa, asi ako oddiele vo vozňoch železničných; kameň totiž bol z otvoru odsunutý. Hľadí zvedave do jasku a na kamenné lavice a stôl, keď nenadále zpoza chrbta osloví ju neznámy pán. Ona zľakla sa a chcela utekať, ale on nepustil ju, prívetivými slovami posmeľujúc, aby sa nebála, a aby išla dnu; ona nešla. Pán vyprával jej, že jask je dlhý, a on že tu má mnoho peňazí, i zlata v prútoch. Žaloval sa jej, aký je nešťastlivý, že nemá ženy, a nahováral ju, aby s ním tam ostala, a aby mu bola ženou, čomu ona neprivolila, poneváč mala muža. Konečne zaviazal ju prísahou, aby ho nevyzradila. Menoval sa Jozue Határkán. Ušiel vraj zo Sedmohradska, a tu ukrýval sa. Videli ho prechádzať sa v Štefúltovskej doline, ba že raz navštívil i železný sklep v Štiavnici. Potom zmizol.“

ž) Poklady v Bielej skale

1. Z Oravskej stolice je verzia, ktorú rozprával Ján Lošták, rodák a obyv. v Dlhej, zapísal S. Czambel 3. VII. 1900.

„Vyše Zuberca stojí Biela skala. V tej skale jest jedna diera a tá diera je ako namesto komínu. V tej skale je prázdno a tam kedysi zbojníci bývali. Z tých istých zbojňíkou bou jeden v Prešporku, tam ho chytili a tam ho išli vešäť. Ten vtedy vypovedau takto: ,Vyše Zuberca jest Biela skala a tam je poklad. Od východu slnca jest jedno koleso vyťatô na tej skale, tam sa dvere. Keď tje dvere otvorite, tam jest jeden baran a jedna socha namesto človeka, ktorá má šabľu v rukách. Keď tje dvere otvorite, nájdu sa drôty na zemi, na tje drôty pacnite kolom, tje drôty sa spusťä a tak potom otvori sa tá práznota a tam smele môžete vôjsť. Tam jest jedna muštrancia z kostola krakouskjeho, tú najprú treba vyniesť a potom sa môže poklad brať.‘ Jeden človek to vypočúvau, ktorý bou z obce Jablônky a ten išieu do tej Bielej skaly. Von ale sa tam nachodiu, ale nemohou nájsť dverí. Iba ten komín, ktorý je ešte teraz tam, našieu. Ale jeden chlapec, keď s jedným valachom, s otcom ouce pásou, tie dvere, ktorje ku pokladu vedú, našieu otvorenje. Tú muštranciu chlapec videu aj jeden klobúčik valaský z obíjancom videu tam zavesený. Bežau po svojho otca, ale keď otca došikovau, už diera zapretá bola a nemohli na poklad natrafiť. Temu chlapcu bolo lúto najväc za tým klobúčkom, že si ho nezäu. Ale zo dvacať rokou zas tam dvajä kopali aj s prachom strieľali, ale nič nenašli. Ale luďä trizňä aj ťeraz, že tam poklady jesú.“

2. Čiastočne podobnú povesť zaznačil v svojom rukopisnom sborníku Julius Bonáry (r. 1909), str. 38 — 39:

„V Bielej skale jest mnoho bohatství, které hlídá baron s flintov, cigánka zo štetkou a cigáň z mlatom mezi dvermi“, ale to sú „iba len taký ďaďi“. Raz tam pásli kone a chlapec videl jaskyňu otvorenú, ale kým priviedol kamaráta, jaskyňa sa zatvorila. Inokedy sa ztratila ovca, ľudia našli otvorenú jaskyňu, v nej na klinci Jánošíkov „čákov“; chlapec si ho chcel zkúsiť, ale zo strachu vyšiel von, skala sa zatvorila a jeho vlastný klobúk ostal tam a je tam dodnes. Iný zasa našiel konskú hlavu, do ktorej nosila myš z Bielej skaly dvadsiatniky. Tú myš zadlávil valachov pes.

ža) Poklady v Spadovom vrchu

1. Z Oravy, v rukopise Julia Bonáryho z r. 1909, str. 89, je táto verzia:

„Raz pasu stado na Spadovom vrchu a pride jeden starec k ním a povie im: ,Tím kravičkám je hriech, abi po tomto vršku stúpali, lebo tam veliké dobro jest; a jest taki kus zlata jako trám, a možno s neho brat len tie cígle (sviselce), kere s neho visia.“

2. Tamže, str. 90:

„V Zúberci na vršku Spadovom je v obyčaji pásávat statok, pri čom im tiež jeden cudzinec hovoril, že po tom vršku je velky hriech chodit obutímu; ,tu že máte,‘ povedal cudzinec, ,bosi chodit i té kravički je hriech tuto pásávat.‘ Vtom že im desik medzi skalami zmiznul ten človek.“

3. Podobne sa rozpráva v Oraviciach: „kebiste vedeli, čo té kravičky a ovečky na svojich nohách roznosia, biste tadeto nepásali.“ (Tamže, str. 113.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.