ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. B. Němcová I, č. 8, str. 70 — 4, má rozprávku „O Turkovi a krásné Katarině“, od Rózky, slúžky v Balažových Ďarmotách v Novohradskej stolici (rodenej zo Šumjacka v Gemeri).

Gazda mal krásnu dcéru Katarínu, zatúžil po nej turecký pašalik;^[12] keď ju nemohol dostať, vykopal jamu, kadiaľ gazda večer chodieval, a vysvobodil ho z nej i s vozom len vtedy, keď mu sľúbil dcéru za ženu. Katarína nariekala, ale slovo bolo už dané. Na tretí deň prišiel pre ňu Turek so svadobčanmi na krásnom koči; dievča sa krásne vyobliekalo, poďakovalo otcovi za zlé „vydávanie“, matke za dobré vychovanie a lúčilo sa s ňou, že už ju nikdy neuvidí. Sadla si do zadného voza medzi družičky, vytiahla cestou červené jabĺčko, ktoré dostala od matky, a prosila družičku, aby jej požičala nožík. Chcela sa zabiť. Ale družička jej nevyhovela. Keď prišli k Dunaju, chcela sa napiť. Núkali jej, že jej prinesú vody v zlatom pohári, ale odmietla, bežala k vode sama a utopila sa. Pri druhom zatiahnutí siete ju rybári vylovili a mŕtvu viezol Turek domov. Matka Turkova narieka vo veršoch, prečo sa Katarína utopila.

Němcová poznamenala: „Pohádka ta zpívá se místy jako ballada, místy se jen tak rozprává. Viz Kollárovy Národnie Zpěvánky II, 8.“ Ako pramene uvádza Kollár: Rpk. nemenovaný, Belopotocký (zo stolice Liptovskej) a Hrebenda. Úvod povesti v reprodukcii Němcovej býva dosť bežný v rozprávkach; na pr. čert činí nástrahu pánovi, aby mu sľúbil prvorodenca. V piesni je inakšie: zajatec sa vysvobodil, keď sľúbil Turkovi svoju dcéru. Doma narieka a dcéra, spytuje sa otca, prečo plače, týmiže vcelku slovami ako u Němcovej; otec jej tiež rovnako odpovedá. V básni pridané, že Katarína chce poslať miesto seba svoju služobkyňu, čo otec odmieta. Potom v básní nie je uvedené, že ženích mal prísť na tretí deň, ale príchod svadobčanov opisuje sa temer týmiže slovami a tiež tak je vylíčené, ako sa nevesta oblieka a ako narieka. U Němcovej má si Katarína obliecť šaty, aby sa rovnaly slncu a mesiacu, kdežto v básni v šarlát a „angliu“. Lúčenie nevesty s domom v Němcovej opisuje sa obšírnejšie, v básni sa nespomína, že sadala do zadného voza, a nie k Turkovi. Rovnako s básňou chcela si vypožičať nôž a rovnako prosila tureckého furajtera, aby počkal, že by sa chcela napiť vody z Dunaja. V rozprávke je pridané, že družičky sa núkaly priniesť jej vody v zlatom pohári, ale ona odmietla, že sa naučila „priľahnúť k Dunaju“. V básni sa obšírnejšie opisuje, ako sa topila, Turek rovnako volá rybárov; antitezis s rybou je v povesti dvojčlenná, v básni obšírnejšia a trojčlenná. Turkyňa nariekala nad mŕtvolou nevestinou celkom týmiže slovami, v básni je ešte pripojené, že mŕtva odpovedá, že lepší je Dunaj než hárem turecký, lepšia kresťanská smrť než pohanský život.

Tille v svojom Komentári II, str. XVII, pripúšťa, že Němcová počula povesť prozaicky rozprávať, „ale že dialogy prevzala z Kollára“. Ale shoda medzi dialogmi nie je taká úplná.

2. B. Němcová II, č. 50, str. 138 — 142, má povesť „Slovenský junák“ zo Zvolenskej stolice zo sbierky Chalupkovej.

Turci v časoch, keď panovali v Uhrách, napadli raz dvorec Vavra Brezulu, keď sa dozvedeli, že gazda nie je doma. Rozprášili alebo sviazali čeľaď a rozkázali žene Brezulovej, aby im pripravila hostinu. Vtom sa objavil Brezula a sľúbil žene nasekať do kapusty mäsa. Turci zhasli svetlo a utekali oblokom. Tu Brezula chytil kremeň medzi zuby a zakresal svoju šabľu na ňom, až iskry sršaly, i poznal, kde sú Turci, a porúbal ich.

Táto povesť je prepracovaná v Čierneho Čítanke I, 223 — 225, č. 171.

Turci sa chceli pomstť, pustošili kraj, vedení mocným agom. Darmo vyzýval Brezula Ľubietovänov, aby sa postavili na odpor, vybral najmladšieho zo svojej čeľadi, pod vrchom Jasenovou chcel takto zamedziť Turkom cestu. Brezula skryl sa pri studni v kroví, druh jeho mal v obci toľko mien, aby sa zdalo, že ich je mnoho; keď Turci prišli k studni, kde bol Brezula, Brezula vyskočil i zastrelil agu, jeho druh tiež strieľal a kričal, až sa Turci dali na útek.

3. V Černého Čítanke I, 223, č. 171, je pripojená iná povesť. Na ceste z Banskej Bystrice do Slovenskej Ľupče je medzi Hronom a skalnatým vrchom hostinec „Príboj“. Vtom tesnom mieste boli Turci od Ľupčanov a Ľubietovänov pod vedením Brezuľovým potlčení; po krvavej práci víťazi vyprázdnili niekoľko kulačov vína, čo vraj hostincu „Príboju“ dalo pôvod.

4. B. Němcová v črte „Z Uher“, 1852 (II, 195 — 196) zaznačila povesť o Lyrovci, ktorú jej rozprával kočiš Michal, keď ju viezol z Ďarmôt do Štiavnice.

Pašalík poslal hajdúchov pre nevestu junákovu, šuhaj ju bránil, mnoho hajdúchov porúbal, ale napokon ho chytili a pašalík kázal ho na smrť ubičovať. Keď to počula jeho nevesta, vrazila do seba nôž a matka šuhajova plakala na ich hrobe tak dlho, až jej žiaľom puklo srdce.

5. Prostonárodný Zábavník III, 276 — 7, má rozprávku „Cygán“. Na okraji je pripísané: „žartovná: nichts daran.“

Tento text pre úplnosť podávame^[13]:

„V jednej dedini lapali mládencóv za vojákóv, ale jim predce ještě jeden chibel, čo mali dať. Ták se jim jisti Cygán ponúkól, že on bude, až mu dajú, 100 Rf. stríbra; tak mu z velkóv psotó lem dali, a oblekli ho do husárskich šatí, a dali mu pola boku šablu. To se Cygánovi velmi páčilo. Ale o krátky čas mala biť vojna s Turkom; tu se Cygán velmi radoval. Cygán, ako už ból ve vojne, tak on narás lem ťureckiho bašu hledal zabiť. — Jeden čas se oddálil od jeho vojska a tajšól mezi Turkó; vidí on tam ťureckiho bašu, tak mu ukradnúl klobúk z diamanthu zrobený, a odnjesól k jeho generálovi. Tu ako to videl generál, velmi se zadívil a narás ho postavil za oficjera. Povie Cygán: ,Paně, zákjal odpočinku nebudem mať, kim tú jeho šedivú hlavu ňedonesem.‘ Generál: ,Hej, Cygán, až hlavu Ťurkovú doneseš, tak mně narás prevíšíš.‘ Cygán: ,Veď uviďítě, či já nědonesem.‘ Odejdě. Prijde ku jednimu ťureckimu oficjerovi, tak mu hlavu zotnúl a oblekól se do jeho šatí a tajšól mezi Ťurkóv. Prijde ku ťureckimu bašovi, tak mu zakývkal palcom. Baša sa nazdal, že ho jeho oficír na dačo volá; tajšól a oddálili se od druhích. Jak už prišól k němu, vitáhnúl šablu a narás mu hlavu zoťal a ujšól. Ale jak utěkal, tak poznali Ťurci, že z jich baša hlava, tak ho chceli zabit, ale tento vistrelil z pištola a jeho vojáci mu prišli na pomoc, tak že Ťurkóv nězostála lem čtvrtá čjastka, tak jich zbili. A Cygán zostal najviším generálom. Tu Cygán narás lepšú chuť dostál a tak rúbal Turkóv, že jich už bars málo zostálo. To videli Turci a jeden z Turkov mu tajšól ku šátoru a zakričel mu: ,Ty ještě ani po smrti pokoj nebudeš mať.‘ Cygán si to dobre zachoval, Turci zbití odišli do domu. Cygán zostál generálom a penziu dostál na každí rok jeden millión Rf. K tomu dostál zlatý koč a 4 paripi a odišól domóv.

Prijde do tej dedini, kde on dakedi bíval, prišól na mestki dom, zpital se, či ješte žije ten richtár, čo pred 6 rokmi ból richtárom. ,Žije.‘ ,No, sem ho došikujtě!‘ Tento prijde a velkou poklonu zrobil generálovi. ,No,‘ povje generál, ,líhajte!‘ Tento si lehnúl a hajdúk mu vilepil 25 palíc. Generál: ,Ši znáte, kdo sem já, terás vám ten Cigán dal vilepit, čó ste mu vi pred 6 rokmi dali vilepit, ked jabluká kradnúl, abi ste vi vedel, jak to bolí.‘ Potim mu dal 2 Dukáti. Po tom si dal kaštel vistavet a aj terás žije, až nezomrel.“

5a. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho sú dva zápisy tejže látky na str. 171 a 172 — 173. Druhý zápis je lepší, uvádzame ten. Rozprával „starý Baríny“.

„Na ,Mestečku na pažití‘ v Polome Bošáckych hor je Turek pochovaný. Keď v tureckých vojnách Turci aj v Bošáckej doline drancovali a ľudia sa po horách poukrývali, chodil v Polome jeden Turek s vížlaťom (snorivým psom), ktoré, keby človek tak bol ukrytý, ho vysnorilo. Na ,Mestečku‘ na pažiti bola v povalenom dutom buku jedna baba ukrytá; ale, čož na plat, keď ju to vižľa zaňuchalo, buk preskočilo a začalo na babu štekať. Baba ale pochytila ho za hrdlo a udlávila ho. Turek ale videl, kam vižľa skočilo, a pribehnuv tam, babu na skutku zabil. Vtom pribehli tam poukrývaní chlapí a Turka zabili a hned ho aj do zeme zahrabali. Hrob Turkov poznať dosiaľ, lebo je na ňom mnoho kamenia nahádzaného. To sa tak stalo, že ten Turek aj po smrti na Mestečku pokúšal, že sa ľudia báli cez poľudnia a v noci ta chodiť. Raz prišiel pred Polomu katovský vandrujúci tovaryš, a keď počul, že na Mestečku pochovaný Turek pokúša, poradil kopaničiarom: ,Jak chcete mať od Turka pokoj, nech každý, kto okolo jeho hrobu pôjde, uhodí naň kameň: potom vás nikdy viac pokúšať nebude.‘^[14] A tak sa aj stalo a ľudia majú odtedy pokoj od Turka.“

5b. Tamže, 183:

„Pri Roháčovej ,pri Podolákovi‘, zabili zbojníci Podoláka, aj ho tam zahrabali. Na jeho hrob hádžu ľudia vždy kamene na pamiatku.“

6. B. Němcová II, 200 (predtým Památky arch. a míst. III, 27) v črte „Hrádek hornolehotský II“, zaznačila toto:

Keď vpadli Tatári do zeme, ukryli Lopejčania a Predajničania paniu na Hrádku v svojich pohoreniskách. Za to dostali svobodu tam „salašom stávať“. Hrádok rozbúrali akiste Tatári.

6a. Z Oravy je verzia, ktorú zapísal v svojom sborníku Július Bonáry r. 1909, str. 57 nasl.

„To bolo takto, započal Jano, viete, to bolo vtedy, ked Psohlavci tu pustošili, ludia krili sa pred nimi do huor — i veko (?) Botroveckich skalach v Sokole žil jeden 7 rokov a, ked si šiel pre vodu, zišiel sa z nimi a ho zabili. V tej jaskine nachodia sa ešte dnes rozmajité želiezka i potkovi konské. V horách ale po čas dážda a vetra tiež im bolo ťažko bes príchili, i abi ich ti pažravci nenašli, hladali si skriše pod zemov a tu v Bjelej skale našli taku jaskinu, že celá Orava a Liptov mohli pohodlne bivat. Sem prišli teda zo všetkov čeljatkov svojov, statok pustili po hore, do jaskini pokrili všetko, čo mali boháči zlato a sriebro, tak že tu boli poklady nahromadené, o jakich ani predtim ani potom nigdo nigda nechiral. Raz nenazdania prešiel chir, že idu Psohlavci do našej krajini, i hrnuli sa ludia ku bjelej skale, ako roje do kláta pret burkov; čo boli udatnejši, ti sa chystali do zbroja, starci a ženi deti rozleteli sa po horách. Otkial nie to nigdo nevedel, prišla ukriť sa do Bjelej skali i jedna krásna panna, bjelunka ako ten alabaster. Nigdo ju nepoznal, misleli, že to snát prišiel anjel s neba na ochranu tich bjednich ludí, ukrívajúcich sa po horách. Táto pana nie žebi bola pekná, ale bola aj tak dobrá, že sa všetko k nej v tej najvetšej úcte chovalo, a rád bol ten, kto mohol s nov prehovorit. Ona bola akobi ich anjelom strážcom a všetci volali ju len bjelov paňov. Ale dlho nebola nepoznanov bjela pana.

Raz doleti k Bjelej skale chir, Psohlavci vizvedeli sa, kam odišli ukrit sa ludia i s pokladmi pred nimi, a že tiahnu k horám — po horách krčievali: Jondura mora (?). Juro, hibaj, už psohlavci odišli, a tak vivolávali po horách; mnohí na toto volanie sa aj ohlásil, ktoreho zavraždili tam na meste. Tajni vchot do Bjelej skali jej jaskine nachádzal sa dolu pri studnici pot Bjelov skalov na rovienci, ktori bol ako i teraz obsipani úšustom skál. Ked sa všetko popratalo do jaskini, zostali na vrchu len ti, ktori mali otvor tento skálim zatarasit, a vikonajúc to spustili sa do jaskine djerov, ktorá je vikresaná na samom hrade a je až dosial tam… Tam v jaskine pot djerov ma bit velika studna a krem toho čakali tam ozbrojeni mužovia, nestačil dolu padnúť, uš bol sinom smrti. Prišiel skutočne nepriatel, ale to neboli Psohlavci. To vám bol hen až s tretej stolice akisi pán Radoš, ktori silov mocov kcel dostat bjelu paňú za ženu, ale ona už bola slúbena druhému, ktorého velmi rada mala. Jej otec bol volal sa Svatvinskím a bíval desik v Turčianskom vidieku. Ked jej otec odišiel na vojnu proti Psohlavcom, naschval ju vipravil ukrit sa do Bjelej skali, lebo sa hnet omišlal o nu pred Radošom, ktori sa mu bol zaprisahal, že ked mu jú nedá po dobrotky, že si ju vezme na silu po zlotky.

Prišiel Radoško na záleti z ozbrojenov družinov, ale rádšej bi bol doma zostal. Dva dni, dve noci hladali otvor do jaskyne, lámali skali, na rovienci boli rozloženi táborom, gde nič, tu nič. Zoťali svrčiny a hore ostrvami driapali sa na skalu, až tam našli v čele skali onú djéru, i viskali od radosti. Tu naložil Radoš svojim chlapom, abi hnet a zaraz urobili mocni rebrik (drabinu) lojtru, abi sa timto mohli ot spotku dostat ku djére, lebo zvrchu skali to nebolo možno. Prví višiel ku otvoru Radoš, počúval na chvílu — nepočul nič, potom volal: ,Anna. Či si mi tu, Anna?‘ Neohlásil sa nigdo, púšťal drobné skali djérov, počul, ako dlho leteli, až padli do vodi. Zišiel z rebrika medzi chlapov, rozkázal zotiat ťenke smrečky, tieto okliesnit. Potom dal ich pozvazovat mocne jeden konca druhého, tak púštali ich do t?j hlbočini a na vrchu dobre opevnili o bralo. Teraz rad radom dnu velel Radoš. ,Najprv pojdem já. Vi ostatní za mnou, od najmladšieho, ako budem kázat. Petnást siach má hlbky tá djera.‘ Radoš, držiac sa smreka chrbtom, opjerajuc sa o skalu, púšťal sa dolu. Z počiatku nemal strachu, ale jako nižie schádzal, tim mu bolo ušie okolo srca, menovite, ked si pomislel, že ho teraz môžu chlapi nahat, a on, kto zná, či potom viacej božie svetlo uvidí; naraz nohami zbadá, že djera prestáva, ačkolvek ešte nižie pozvazované smrečky siahali. Pozerá pod seba, nevidí len čiru tmu. Pomisli si: ,Kto zná, ako je hlboká od vrchu do spotku jaskiňe po spodek,‘ a tu prešiel ho mráz. Umienil si vitiahnut sa naspet horé djérov a poslat nekoho iného. Velkim namáhanim dostal sa hore. Obzrel som to, hovoril ku chlapom: ,Jaskina je velmi dlhá a ludja daleko sú ukriti ot otvora; bes nebezpečenstva dostaneme sa všecia na spodek, tam ich prepadneme a vivedieme Annu Svatvínsku vom tajnim vchodom, ktori musi bit niegde inde s tejto jaskine. Kto že pôjde prvý?‘ ,Prvý pojdem já,‘ ozval sa mladý šohaj. A ked Radoš išiel dolu rebríkom, uš sa tento bral do djeri. ,Len smelo,‘ napomínal ho Radoš, ,drž sa dobre smreka. Mi, ked zídeš dolu, pojdeme za tebov, len zvolaj.‘

Mladý šuhaj spúšťal sa dolu, nebál sa nič, ved ho hnala túžba, abi mohol Bjelu Paňú z drapov Radoša ochránit. Keď cítil, že je uš na konci smrekovich žrdí a vuokol seba nevidel len čiru tmu, povedal po tichu: ,Či jest tu neaká živá duša, jestli éna, pre Boha ju prosím, nech sa mi ohlási. Chcem zdelit Anne Svatvínskej, tej panne, ktorá sa sem pred psohlavci ukrila, vážne veci o jej neštasnom milencovi a jej otcovi.‘ Ticho, pusto bolo v jaskine ako v hrobe. ,Jestli ste tu negdo, ohlaste sa mi, vizradim vám všetko, aby som toho anjela Annu Svatvínsku zachránil: potom ma môžete zavraždiť.‘ ,A čo vieš o Anne Svatvínskej, o jej otcovi a milencovi,‘ hlásil sa z jaskini tenkí hlások. ,Rozpoviem všetko z radostov,‘ povedal mladí šuhaj, ,len mi povedzte, či môžem dolu skočit, lebo sa mi zda, že ste velmi hlboko.‘ ,Neskáč, padol bi si do hlbokej studni, poved, čo vieš, a vrát sa naspet. Tim vikonáš dost, a zachráníš mňa i seba.‘ ,Tak dobre, ked viem, že ste vi panna Anna Svatvínska, zdelujem vam, že v bitke, ktoru zme mali nedaleko Nitre zo psohlavci, ukladne zavraždil Radoš svojimi chlapmi vášho šlachetného milenca Jána Luživského, a dozvediac sa, že ste vi, ctená pana, ukritá v Bjelej skale, zanechal pole bitki, abi vás tu vášmu pánu otcovi uchvátil, a dnes je tu. Neverte jeho slovám, tu čaká zo svojou družinov, zachránte sa, jako môžete. Váš pan otec je živí, ale sa chitro nevráti.‘ Mladí šuhaj vitiahnul sa hore žrdkámi k djere a hore tovto naspet. ,Čôže si sa vrátil,‘ skríčal Radoš, ,spot skali,‘ ked mladí šuhaj vitrčil z djeri hlavu. ,Tam niet živej duši, kričal som, volal, neohlásil sa mi nigdo.‘ ,Ti nebol si dolu.‘ ,Úplňe, ked ste vi boli, milostiví paňe, ja som sa tiež osmelil, len ked som skočil, udrel som sa velmi o hlavu.‘ Radoša tieto slova bodli. Lebo on sa bál skočit. ,A potom jako si dostal žrdku?‘ ,Ved mi bola hnet nad hlavov, môže sa ešte jedna priviazat. Nuž bude až po spodek jaskine.‘ Tento mladý človek hnet za timto uniknul z družini Radošovej. ,Netreba,‘ povedá Radoš, ,budem čakat tuná, čo do kedy, a pozorovat pilne, či nezbadáme neakí ruch v jaskini.‘

Čakali den, čakali druhí den, nepočuli v jaskyne nič; na tretí den zbadajú, že sa žrdka híbe. ,Tu sú ludia, počujem plač,‘ zavolal chlap, ktorí práve bol nad djerov strážil. Višiel Radoš a počúval, i skutočne počul plakat. Plakala to Anna. ,Tu si, Anna moja? Neplač, tu je tvoj ochranca. Vinajst ta musím, čo celu zem zvrtam. Tvoj Ján Luživskí, pre ktorého si muov pohrdala, padol v bitke. Pán Boch sám kcel, abis bola mojov.‘ ,Ti si ho zmárnil, podlá duša,‘ ohlásila sa Anna s jaskini, ,nech pomsti Boch vražedelníka! Radšej zomrem tu pot skalámi, ale nekcem, abi ma slnce božie pret zrakom tvojim osvietilo.‘ ,Uvidíme,‘ skričal zarazení Radoš, keď dokončila Anna, vidiac, že Anna o všetkom vie, ,uvidim, gdo dlkšie vidrži. Alebo tam zomreš zo všetkimi, alebo sa mi podáš a budeš mojov.‘ ,Zomrem,‘ odpovedala Anna. ,Boch zaiste zmiluje sa nado mnou.‘ A kebi jej otec vedel, čoho sa dopustil bezbožný Radoš, kebi vedel, že muči teraz jeho jedine dieťa. Daleko na Morave vitazne mučí divého pohana, ked bi mal zničit vraha svojej dceri. No, Boch to nenahal bes pomsti. Ešte za jeden celi tižden chodil ku tej jaskinovej djeri, počúval, volal, Anna sa mu viac neohlásila.

V jeden den počul plač, ale nie Anni; plač sa blížil k otvoru jaskine, neskoršie zbadali svetlo. Prosil, abi sa mu negdo ohlásil, že všetkim dá milost, len abi mu povedali, de je vchot do jaskiňe. Na miesto otpovede prichádzal jeho len bolestni plač. Neskoršie počul nábožni spev. Poznove volal, reval do jaskine, aby mu povedali, čo sa stalo; a z jaskine oznamil mu mužský hlas, že zomrela Bjela panna. ,Zomrela Bjela Panna, Anna zomrela,‘ kričal Radoš, v jaskini hrmel jeho hlas jako hrom. ,Vi ste jej dali tam zomret. Ratšej zomret ste jej dali, ako biste ju boli živú vinesli s toho hrobu von, nuž zhinte i vi tam s ňov, na mna nech príde peklo trapenia, ó Anno, Bjela Panna. Já Radoš, čierni Radoš, ho, ho, ha!‘ A zletel zplašeni z rebrika, behal po hore ako divé zviera, kričal: ,Anna, Bjela Panna, já Radoš, čierni Radoš.‘ Jeho družina, ked videla, čo sa s ním stalo, nechala ho tam. Ludia po pár dnoch osmelili sa poodnášat skalia zo vchodu, a ked ho vičistili, višli na rovience, potom vchot napravili skalámi ako prettim a každý svojov cestov odchádzal domov. Pokladi všetki nechali tam, lebo ešte neboli istí, či Psohlavci uš odišli lebo nie, a ot tich čias sú tam. Zamkli ich skali pred nehodnimi ludmi, otvor viac nenašli.

Radoš utekal pred ludmi, cez den behal i videli ho, že pasie sa ako zviera, v noci ležal na skalách proti bjelej skale. Podla jednich povjedok zomrel Radoš na skalach proti bjelej skale a ot tich čias sa menuju Radove skali, nateraz Randavica, podla druhich povjedok zmienil sa na barana, a ot tich čias tam zakliati je a stráži pokladi pri bráne, a gdo nehodní dostal bi sa do jaskiňe, toho prebúši čelom; k pokladom timto nemohol sa dosial nigdo dostat.“

7. O kráľovi Matyášovi

Etnogr. Zbirnyk IV, 171 — 173, č. 1, má verziu z Užhorodskej stolice.

Kedysi bývalo Pogandzivče v zámku Kamjanici a ľuďom na svete bolo veľmi zle. Keď ten zámok staväli, musela každá gazdiná nanosiť sladkého mlieka a vajec, a z toho robili cement a z cementu statväli ten dom miesto z vápna, piesku a vody. I z Voročova nosili (miesta, kde bola tá povesť zapísaná). Keď Madari prišli z Ázie, našli ho už pustý. Teraz ho niečo málo obnovili, chodí tam muzika a páni z Ungváru sa tam hostia. Nikto nemohol toto Pogandzivče vyhnať odtiaľ. Matiaš kráľ — nikto ešte nevedel, že bude kedysi kráľom — slúžil na Orechovici u gazdu Galajdu, Rusnáka. Keď orali, volili kráľa a paholok volal gazdu, aby spolu išli na korunovanie. Gazda zabodol styk do zeme a povedal: „Až sa tento styk rozvinie, poznám, či môže z niekoho z nás byť kráľ.“ Kým obišli zem, rozvinul sa styk a vyrazila vetievka. I odobrali sa na korunovanie; tam púšťali korunu, a na koho sadne, ten bude kráľom. Trikrát pustili korunu, a vždy na toho paholka sadala. Nechceli ho korunovať, lebo bol neveľký, chudý, chudobný a Rusnák.

Tak vstúpil do služieb jedného kováča. Ten uvidel na jeho pleciach zlatý kríž a vravel, že on bude jeho sluhom. Odtedy začali robiť ručnice, bajonety, šable. V meste bolo ešte raz korunovanie a opäť na Matiaša sadla koruna. A on už vyrástol veľký do rozumu a do sily. Pogandzivče bolo stále v zámku, nikto ho nemohol vyhnať, s jednej strany boly v múroch delá, s druhej strany bol zámok na vysokej skale. Matiaš kráľ začal s ním bojovať. Nabral v noci koní, volov, svíň, oviec, psov, husí, sliepok, kačíc, mnoho ľudí, na každého tvora priviazal ,čingovík‘ a zapálil; na každého tvora sviečku a ľuďom kázal ručnice nabíjať a okolo polnoci ísť okolo toho vrchu. Zvieratá vydávaly každé iný hlas, ľudia začali strieľať. Pogandzivče sa prestrašilo, malo zlatú kolísku a hodilo ju do studne hlbokej tristo siah, sadlo na tátoša a dalo sa na útek. Matiaš kráľ za ním na druhom tátošovi. Tie kone boly si bratmi. Predný vždy dočkal zadného. Dohonil ju v hore; ona začala prosiť: „Ty nemáš ženu, ja nemám muža, budeme spolu panovať.“ Ale on nedbal, vytiahol šabľu a odťal jej hlavu. Ona pochádzala z Turecka, a tam už vedeli, že ona prepadla. Matiaš kráľ vydal sa ta špehovať a prišiel k tureckému cisárovi. Priznal sa mu, že je z Uhorska, že počul o Matiašovi kráľovi, že on je práve tak, ako ten a vie hrať na husle tak, ako on. Sultán povedal, že by ho dal obesiť, keby mu padol do rúk. Matiaš napísal na cárskych vrátach, že je to on. Prv už bol prikázal svojmu vojsku, aby ho na hraniciach čakalo, a potom zasa odišiel k sultánovi. Našli jeho podpis a zajali ho. Sultán rozkázal, aby bol na hraniciach obesený tvárou do zeme uhorskej, aby videl, odkiaľ prišiel. Zaviezol ta Matiaša kráľa, a sultán so sultánkou pobrali sa vidieť jeho smrť. Matiaš kráľ vyžiadal si nakoniec, aby mohol zatrúbiť, a tak trikrát zatrúbil, ako sa dohovoril s vojskom, aby mu prišli skoro na pomoc. Vojsko okolo všetko obstúpilo, chytili sultána a obesili ho namiesto Matiaša kráľa tvárou do tureckej zeme. To je motív známy z apokryfov o Šalamúnovi. A. Veselovskij: Slavjanskija skazanija o Solomoni i kitovrazie, 236 nsl.; Afanasijev, Rus. národ. skazki II, 268; Živaja Starina, V, 212, 462, IX, 374; Smirnov, Sb. velikorus. sk. 762; Hrinčenko, Etnogr. Mater. II. 267; Etnogr. Zb. VII, 144.

Matiaš kráľ vrátil sa do Uhorska so svojím vojskom a kraľoval, kým žil; zrúcal zámok v Chuste, v Kiráľhelmenci, v Seredni a v Kamjanici, a tie zámky sú teraz pusté. Držal ruskú vieru, s národom zbožným chránil Uhorsko.

Motív, že kráľom sa stane ten, na čiu hlavu po tri razy spadne koruna, viď hore II, 493, III, 163, 408; J. Polívka, Lidové povídky slovanské, I, 146. Motív o styku (otke Přemyslovej) viď Národop. Věst. XII, str. 34 atď. Túto rozprávku rozobral Zenon Kuzelja, Uhorskij korol, Matvij Korvin, 44; Z. Kuzelja, op. c. 49; Anmerk. KHM. Grimm IV, 385; pod. Chudožest. folklor IV — V, 133 (šišky predané, král rozkázal, aby každý šiškami ozdobil okno). O Ivanovi Hroznom sa rozpráva, že cár, dostavší od sedliaka črievice, kázal pánom, aby ich od neho kupovali; Savčenko, Ruske národnyje skazki, 60.

8a. Etnogr. Zbirnyk IV, 175 — 176 č. 4, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Bolo to roku 1456. Matiaš kráľ prišiel do Košíc do krčmy, i dal si pripraviť štyri vajcia. Keď ich zjedol, napísal lístok a položil ho pod obrus. Na ňom bolo: „Ctení pánovia, ktorý medzi vami zjedol štyri vajcia — Matiaš kráľ.“ Dali ho chytať. On bol múdry, kúpil od kočiša klobúk a koleso a tak, že niesol koleso, ho nepoznali. Prešiel cez troje stráží, povedali mu tam: „Keby si neniesol koleso, bol by si Matiaš kráľ.“ Ako prešiel cez stráže, ďakoval Bohu, že sa zachránil z nešťastia.

8b. Zo stolice Hontianskej sú verzie, ktoré rozprával Paľo Nemec:, 76-ročný, rodák a obyvateľ v Tesároch, 27. IX. 1900; sú v rukopisnej pozostalosti S. Czamblovej.

„Matej kráľ choďiu po svete a sretou jennyho chudobnyho človeka a to bou metľar. A pýtau sa ho: ,Akýho si te remesla?‘ Ten povie: ,Ja som metľar.‘ ,No vieš čo, prídeš do toho a do toho mesta o tri týžne a donesieš za voz metlou a každú metlu dáš za pädesiat grajciarou a ja kúpim samu prušú od teba a lacnejšie nesmieš dať žiannymu.‘ Tak metľar aj prišou do mesta aj metle popredau po pädesiat grajciarou každú. A tak metľar zbohatou a ho kráľ aj obdarovau.“

„Kráľ Matej išou raz čes poľe, tam sedliak orau, pýtau sa ho: ,Či máš sluhou?‘ ,A ver mám jenno pár.‘ Potom kráľ išou k nemu do dvora a tam rúbali sedliakovi sluhovia drevo, a von kráľ Matej prišou tam a sedliak ho nepoznau. Tak vybiu z dvora kráľa Mateja, lebo si mysleu, že je to voliaký lušták. Povedau mu: ,Hybaj aj te drevo rúbati a nositi, netrč tu darmo, darebák.‘ O pár týžni prišou Matej kráľ zasa k nemu a mu ukiazau címer kráľouský a potom mu poviedau: ,Vidíš, koho si biu! koho si z domu vyhnau, že be si te vedeu teraz, že som kráľ Matej.‘ A dau ho zavreť.“

9. Památky arch. a míst. III, 59 — 60, majú verziu zo stolice Boršodskej.

Za dávnych časov mali vojnu medzi sebou dvaja kráľovia; jeden sídlil pri ústí Tatarároku a chcel zničiť druhého, ktorý bol na Šancoch, tým skorej, že sám mal dosť jedla i obilia, kdežto na Šancoch bola bieda. Ale tejto biede pomohol Tátoš na Šancoch. Privliekol z rieky Slanej (Šajavy) ozrutnú rybu; keď nepriateľskí posli prišli na Šance vyjednávať o vzdanie sa, videli množstvo mäsa a plné bočky obilia a vrátili sa. Na Šancoch totiž rybu rozsekali na drobné kúsky, do bočiek nasypali piesku a na vrch dali trochu obilia, aby len zakrylo piesok. Tak bol koniec vojny, lebo nepriateľ sa bál, že by sám upadol do psoty, než by na Šancoch tú zásobu strovili.

10. Pokorný, Z potulek II, 247, Sborník Muz. slov. spol. VII, 26 č. 45, Nár. Noviny VIII (1877), č. 52, majú túto verziu:

Na lúke Tatárskej kedysi Tatári obliehali Sitniansky zámok. Siedmeho roku Sitňancom došla potrava, i chceli sa už vzdať Tatárom. Pomohli si však ľsťou, posmetali všetky zbytky múky zo sudov, upiekli koláč veľký ako koleso a hodili ha Tatárom s odkazom, že za druhých sedem rokov budú jesť ešte stále také koláče. Tatári, vidiac, že nevydobyjú zámok ani mocou, ani vyhladovením, odišli.

11. Pokorný, Z potulek II, 135 — 136, Sborník Muz. slov. spol. VII, 31 — 32, č. 55, podávajú túto verziu:

Na Hradovej býval kedysi husita Uderský so svojou múdrou dcérou Vandou. Keď nepriatelia hrad obliehali, chcejúc ho vyhladovať, Vanda vymyslela zvláštnu lesť. Z posledných zbytkov múky dala napiecť veľké chleby a hádzať do nepriateľského tábora. Nepriatelia odišli, predpokladajúc veľké zásoby na hrade.

Podľa iného variantu Vanda dala obrátene okovať kone a potom nepozorovane ušla z hradu. Nepriatelia, vidiac stopy konských podkov ku hradu, mysleli, že obleženým prišly posily a s nimi zásoby, i odtiahli od Hradovej.

Podľa inej verzie bol hrad vydobytý a Vanda utekala pred nepriateľským vodcom. Zaľúbený Nemec bol lakomý. Preto, kedykoľvek ju doháňal, hodila Vanda na zem hrsť dukátov a medzitýmm, čo Nemec sbieral peniaze, Vanda sa dostala ďalej až na blízky husitský hrad Muráň.

Je to dosť hojne rozprávaná lesť válečná, už u Herodota, srov. článok G. Pittré v Zs. f. VKunde II (1890), str. 97. Rozprávalo sa tak na pr. i o vysvobodení Revalu a hradu Hapsalu (Die baltischen Provinzen V, Märchen u. Sagen, vyd. A. v. Löwis, str. 9 — 11).

Podkovy prikované obrátene, aby si prenasledovatelia poplietli smer úteku, niekedy tiež topánky miesto podkov. Srov. Köhler, Klein. Schriften I, 381; Poliziano Tagebuch, vydal Alb. Wesselski, 15, č. 23; Záhorská kron. VII, 31; Wisła XII, 728, č. 9; E. Kühn, Der Spreewald, 52; Etnog. Zbirnyk XXVI, 153, č. 139; Zap. nauk. tov. Ševčenka, sv. 69, str. 48; Jegerlehner, S. M. Oberwallis, 227, 324, č. 155; Sébillot, Les joyeuses histories 128; Pamjatniki Osetin. III, 6; taktiež obuté črievice naopak, Rittershaus, Neuisländ V. M. 171, 251; Schiefner, Tibetan Tales, 275.

Zpätné odriekavanie, počítanie, zpät chodiť a pod. je veľmi rozšírené v ľudových poverách. Viď Seeligmann, Der böse Blick I, 158, 207, 335, 358, 362; II, 34, 99, 283, 289; Wesselski, M. Mittelaltern, 88, 218, č. 30; Lud XXIII, 135; Veckenstedt, Wend. SM., 477, č. 13; Mitteil. Schles. VKunde IV, soš. 7, str. 45, VII, soš. 13, str. 91; Etnograf. Obozrenije sv. 75, str. 105; Kühnau, Schlesische Sagen I, 31; Vasilijev, Pamjat. tatar., 179, č. 59; najmä zpät čítať v čarodejnej knihe, viď hore IV, 176.

12. Pokorný, Z potulek I, 176 — 177, Sborník Muz. slov. spol. VII, 101, č. 66., majú túto verziu:

Hrad Vršatec stojí na červenkavej skale, vysokej 3000 stôp. Je vraj najstarší na Považí. Ale dôležitý nebol preto, že nemal pitnej vody, iba dažďovej. Keď sa r. 1241 blížili Tatári, vyzval kráľ Bela IV. tamejšieho pána na Vršatci, Imricha, aby sa spojil s kráľovským vojskom. Imrich vzal so sebou starého kastelána Ondreja Budiača, ktorý potom udatne bojoval po boku pánovom. V bitke pri Šajave obaja boli zajatí Tatármi a stali sa majetkom tatárskeho vojvodcu Kadána. Obaja boli za nohy prikovaní reťazou. Keď boli zatvorení do akejsi diery, našli tam sekeru, ale Budiač nemohol preťať reťaz, preto si odťal svoju nohu, ktorá bola priputnaná k pánovej. Tak mohol pán utiecť a šťastlive sa dostal domov. Keď sa to dozvedel tatársky vojvodca Kadán, užasol nad vernosťou sluhovou, dal ho vyliečiť, potom ho prepustil na svobodu a hojne ho obdaroval. Tak i Budiač dokríval sa šťastlive na Vršatec. Kráľ Bela daroval vernému kastelánovi dedinu Mikušovce, povýšil ho do stavu zemianskeho, do erbu dal mu položiť vršatského ľva a odťatú nohu reťazou spätú. Znak ten vraj dodnes podržali v menovanej dedine Budiačovci.

Pauliny-Tóth spracoval svoju rozprávku podľa povesti, ktorú rozpráva i Ziegler („Vaterländ. Immortellen“).

13. Medňanský, Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn, str. 95, Pokorný, „Z potulek po Slovensku“, I, str. 85 — 86, Národní Hlásnik roč. XXII, č. 11, str. 244 — 246, majú rozprávku „Krvavý kúpeľ“.

Rozpráva sa o Čachticiach v Nitrianskej stolici, že tam sídlila na konci 16. a počiatku 17. stoletia ukrutná, zlá pani Alžbeta Bátory. Mávala okolo seba celý zástup mladých dievčat zo zemianskeho rodu, ale chudobných. Rodičia dávali ta svoje dcéry, aby ich zaopatrili, lebo bohatá pani mnohé vystrojila a povydávala. Bola to pani náruživá, bez všetkého citu. Za najmenšie previnenie dávala strašne mučiť, ihlami pichať do tela, nožnicami strihať, žhavým železom páliť, vlnu do oleja namočenú obtáčať okolo prstov a potom zapaľovať, v zime priväzovať nahé osoby k studni cez noc a studenou vodou oblievať. To všetko činila s nemalou rozkošou.

Raz sedela Bátoryčka pred zrkadlom a česalo ju pekné, mladé dievča, Anička Podhradských. Sotva ju trochu za vlasy potiahla, krutá pani ju tak do tvári udrela, že ju krv zaliala. Kvapka krvi padla panej na tvár, a keď ju utrela, zdalo sa jej, že je koža na tom mieste belšia a krajšia. „Čo to pod čerstvou kapkou krve, tvář mi zmládla. Tělo vskutku tam jest starší, kam ta krůpěj padla. To tajemství nyní už znám, — div pro staré kůže, jimž stárnoucí tvář omládnout, krasší stát se může.“ Za niekoľko rokov zahynulo z okolia vyše tristo dievčat. Dala ich zabíjať a v ich krvi sa kúpala, aby omladla a opeknela. Pri tých ukrutnostiach pomáhali jej dve staré ženy Helena a Dorota a sluha Ficko. Aby to nebolo divné a aby sa to tak ľahko nevyzradilo, zašla si tu i tam na zámok Tematín alebo do Beckova a tam páchala ďalej svoje ohavnosti.

Denne sa tak kúpavala v tom krvavom kúpeli, až sa to raz prezradilo. Janko Beckovský mal rád Aničku Podhradských ešte prv, kým ju rodičia dali na Čachtický zámok. Často ju tam vídaval a s ňou sa schádzal. Odrazu zmizla, ako mnoho iných dievčat, a nikto nevedel, kam a ako. Po dlhom hľadaní našiel Aničkinu mŕtvolu v potoku. Do kanála vrhli ju s prerezaným krkom a vlny ju odplavily.

Janko išiel žalovať do Prešporku, kde zrovna Juraj Thurzo roku 1611 držal verejný súd. Thurzo sám sa vydal na cestu vyšetrovať strašnú žalobu a prekvapil Bátoryčku práve pri ohavnom diele. Našiel ešte svieže telo mladého dievčaťa, nachytanú krv a ešte iné mŕtvoly. Tak vyšly najavo zločiny krvižížnivej Alžbety Bátoryčky. Palatín ju dal do väzenia a mečom katovým potrestať roku 1612. Sluha Ficko a dve ženy boli upálení 7. januára 1612 v mestečku Bytči.

Táto povesť prenikla do ľudu. Rozprávala sa v Gemerskej stolici, rozprávala ju Judita Struhárová, rod. Rosiar, rod. a obyv. v Tisovci, 50 — 60-ročná 18. X. 1900. Rukopis je v pozostalosti S. Czamblovej v Turčianskom Sv. Martine.

„Buu edon kráľ. Ožeňiu sa a zveu si veľmi peknô ďiouša. Kráľ museu tajsť do vojňi a kráľovnú nahau doma. Tuž sa tak povodilo, kráľ tam odkapau, zabiľi ho vo vojňe. Tak kráľovná ovdovela. Bula za veľje rokou dovicou. Tak už pośala aj krásu tratiťc. Tak ona, koď búla veľmi bohatá, aj to kcela, aby naveky aj pekná bula a aby nestarela. Mala ednu frajcimerku, śo śesala vše. Ako ju raz śesala, tak ju pokvákla a paňí sa nahňevala na ňu. Chytila milú frajcimerku za vlasy a veľie ich vytrhla, tak že téj panej vystriekla krú na ruku. Do rana si pozavezovala a tá ruka jej veľmi pekná ostala od téj krvi. Tak si ona potom tak premysľela, milú frájcimerku zarezala a tou krvou z ňej sa umývala. A to tak robila s frajcimerkami za veľie rokou. Každý mesiac dostala druhú frajcimerku a krvou s nich sa umývala, žeby naveky mladá a pekná bula. A ňikdaj ňik nevedeu, de sa tam tye frajcimerky podievaly, a preto ňik nekceu už gu nej isťč viacej slúžiťč. Ona si dala aj mašinu spraviťč na podobu ľudskú. A koď novú frajcimerku dostála, vypravila ju k ťej mašiňe: ,Chodž že mi ta pre tye šaty…‘ A ako tam prišla, tak ju tá žeľezná panička, tá mašina, hneď zarezala. A buu u nej edon sluha aj zo ženou takí odprísahaný, kotrí tye mŕtvoly prataľi. Potom už ňemohla nikoho dostáť za tú frajcimerku, tak sa śas bula bez nej. Už sa hňevala na ceľí dom, že ňemala krvi na umývania, tak už potom aj toho zprisahanýho sluhu zo ženou vypovedala z domu von preto, že jej už nevedeu frajcimerky najsť.

Ráz sa jej hodiňi pohubily a sťiad išou dáky mladý šľevek. Zavolala ho, žeby jej ako tye hodiny napravili. Ale ona dala mu napraviťč tu mašinu. Ona tú mašinu do pivnici dala preniesťč, žeby mrtvoly lepši mohla ukrývaťč. Tomu, śo tye hodiny volala naprávaťč, tú mašinu dala reparovaťč a tot jej potom tiež museu odprisahaťč, že tajnosť zachová a že za reparovanie dostaňe tri stovky. On mašinu vyhotoviu a odau. Ale platiťč nekcela, ale ho u sebe záreštovala. Chovaľi ho dobre. On potom premýšľovau, naś je tá mašina. Keď mu obed nosiľi, mládenec dovedývau sa, naś je to a śo je to tá mašina? Ľebo buu zvedavý vedieť. Tot, śo mu obed nosiu, povedau panej, že sa tot hodinár vše spytuje, naś je tá zeľezná paniśka. Tá paňi sa bála, že ju zraďí. Tak že ho ona vera nepusťí. Aňi ho sťiad ňepustiľi. Dala potom zasi došikovaťč tých istých, śo bola odohnala od sebe, a ľepšú plácu im sľúbila. Týto tajšli potom sami hľadať novú frajcimerku. Aj došikovaľi.

Tot hodinár mau zvereňicu, tak mu preto veľmi tvrdo buľo v tom vezeňú. Ráz sa ďíva von oblokom a videu šikovaťč novú frajcimerku. A to bola jeho zvereňica. Premýšľau, ako by sa mohou s ňou dovrávaťč, ľebo už veďeu, na čo je tá zeľezná paňiśka. Tak, koď mu doňesli obed, dáku kartiśku poslau na tanieru svojej zvereňici. A napísau, že ju prosí edon mladý śľevek, aby prišla okolo siedmej veśer k nemu, že by rád dovrávaťč sa s ňou. Zvereňica ako mladô diouśa poslala mu tyež karťiškti, že sa jej to nepatrí pruj — druhý ďen. Tak ju von zas na druhý deň prosiu, že bude veľmi nešťasná, ak ňepríde. Tak ona na druhý deň prišla. Von jej povedau, že ju prosí, žeby prišla okolo desiatej k ňemu a žeby aj dáky štrang doňesla na dákych dvacať trícať siah. Tak ona aj prišla. Aj doňesla tot povraz. Koď bula pounoc a v dome sa uťíšiľi, tak sa von pustiu louká aj s ňou. A tam bula studňa pod múrom a v ňej cez vodu buli brúna, tak sa na tye brúňa spusťiľi. Dlho rozmýšľau, akoby z tej studňi ujšľi. Dáko sa ľen vysloboďiľi a prišľi potom do svojho mesta, zkade buľi. Tak rano, u kráľovnej, keď zmerkovaľi, že tý dvaja ujšľi, stáu sa krik po dome. Tak potom kráľovná toho mládenca zvela pred sebe, śo hodinárovi obed nosiu. A miseu zvadľovaťč, že vera tot hodinár a frajcimerka posieľaľi si karťiśky, aľe že von nevedou, naś to. Tak potom aj toho dala zmárniťč. Aj to buu mladý, aj z toho frišnú krú mala.

Tot hodinár zo zvereňicou sa potom osobášiľi a šli k súdu a žalovali tú kráľousku dovicu, śo tye frajcimerky márňila. Od súdu tajšľi hneď k ňej a daľi do domu tajnú vartu. Aj vtody mala frajcimerku a kázala sa śesať. Tá ju vypľetala, śesala a povedala jej: ,Jaj, ako si ma zľe uśesala. Tájdiže, vraj pre tye šaty aj pre zrkadlo do téj izby, de je zeľezná paniśka, žeby sa pozrela.‘ Frajcimerka tajšla tam, de bula zeľezná paniśka, a tam bula aj tá varta ukrytá aj s tým hodinárom, śo ju reparovau. Tak ako frajcimerka pośala braťč šaty aj zrkadlo, tak ju paniśka uchytila a strśila do téj mašiny. Aľe varta hneď mašinu zastavila a frajcimerke sa ňišt nestalo. Hneď potom kráľovnú polapaľi, aj tých dvoch, śo frajcimerky donášaľi. Tak dali potom královnú na kusy zosekať aj tých dvoch, śo jej pomáhali.“

14. Rozpomienky z náboženských bojov

a) Zo stolice Oravskej je verzia, ktorú rozprával Ján Lošťák, rodák a obyvateľ v Dlhej, v Orave. Zapísal S. Czambel 3. VII. 1900.

„Zapustený kostol v Dlhej“

„Počuu som od pána nášho dekana, zapísanô, že nad dedinou, na vršku postavený starý zapustený kostol evanjelický bou. Potom neskoršie, keď väc bolo katolíkou ako evanjelikou, katolíci ho odoleli z bitkou a odňali ím ho. Ako ho katolíci odoleli, patrily k nemu dediny: Ribyš, Maletiná, Chlebnice, Dlhá, Krivá, Dubová, Lihota a šetkých ludí mrtvole z tých obci donášali sem a okolo tohoto zapustenjeho kostola ich pochovávali. V tom kostole jest aj jedna kripta, tam sa pochovávaly takje mrtvole, za ktorje sa platilo. Aj podneská sa tam ešte poukladanje v tej kripte. Do kripty sa ide z kostola. Naposried kostola sa dvere, kamäňom založenje.“

b) Z tohože miesta, rozprával tenže; zapísal S. Czambel 3. VII. 1900.

„Počuu som, že v Jablônce boli kedysik samí evanjelici, neskoršie ale sa rozmáhala katolícka viera a tak sa rozmôhla, že väc katolíkou bolo ako evanjelikou. Mali kostol ale evanjelici. Katolíci by boli radi, keď ích väc bolo, kostol ten odobrať a evanjelikou odolieť. Prišlo jednu nedelu, že sa zišli ku tomu kostolu aj katolíci aj evanjelici. Evanjelický farár sa bráňiu, klúčou si dať od kostola nekceu, ale sa našieu jeden sedlak, zau flintu a teho evanjelickjeho kňäza zabiu, a tak klúče mu zali a katolíci do kostola vošli a podneská je kostol katolícky. A temu istiemu, čo ho zabiu, dali za to zemanstvo ako za víťazstvo.“

15. Zo Zvolenskej stolice je verzia, ktorú rozprával Štefan Ondruška, 60-ročný, rodák z Babinej v Zvol. Zapísal S. Czambel 13. VII. 1903.

„V Štiavníckom mesťe bývau jedon bohaťí pán, mau svoje vojsko. Pri dvore si držau jedňího žobráka, kerý mu chovau aj hyd. A tam bolo v tom meste päťsto červeňích mňíchou. Tí mňísi velkje pobožnosti vykonávali. Chodili každú noc na Nový zámok pobožnosti vykonávať. Tan bou kostôl. A každú noc skapala jedna ženská, kerá bola najkrajšia. Keď si ju prišou muž dovedúvať, tak ho obesili. Takú vládu mali. Na veľa ale skapala dcéra tomu pánovi. Ťen isťí žobrák, keď mau čas, išou si aj ďelej popýtať. Tak si vypýtau pár grajciarou a potom sa opiu. Tajšou do toho kostola aj on opiťí. Tan zaspau. Keď druhí ludia išli von, jeho nezobudili. Spau na samom kraji pri sťeňe. Keď sa ludia vyhrabali, ako zankýnali dvere, prebuďiu sa. Spatriu tú dcéru pánovu. Otvorili mňísi pri oltáre jedon kämeň, tan boly skody. Počuu hlas z tej jeskyňi: ,Ďiouka milá, už si nešťasná aj s nama! My zťato živí už nevynďeme ňigdá.‘ Žobrák sa skovau medzi stolice a čakau, kým druhá pobožnosť príďe. Keď odbavili tú druhú pobožnosť, žobrák rovno uťekau k pánovi. Celô mesto už bola v smútku. On sa prosiu k pánovi. Varta ho ňekcela pustiť. Na veľa pán dovoliu, aby prišou tanu. Prepusťila ho varta. Tak rozpovedau pánovi, ďe je jeho dcéra a ďe sa aj ťje žeňi, čo kapali oddávna.

Pán rozkázau hejtmanovi, aby vojsko zrichtovau do bitky. Čo pán bou nad mňísi, tomu dau rozkaz, aby sa šetkých päťsto mňíchou zišlo do kostola, že sa najväčšie pobožnosti budú vykonávať. Pán, čo bou nad mňísi, z ďačnosti to dovoliu. Keď boli šeci mňísi v kostole, obhradilo vojsko kostôl a opýtau sa pán vojska pána mňíchou, že ďe sa ťje dvere, čo chodia pod oltár. Ťen pán mníchou povedau, že nevie o takych dverach, ale keď vojsko mu hrozilo, potom ukázau ťie dvere. Zišli tan do ťej jeskyni, tan najšli pánovu dcéru živú aj šesť živých žien. Poton žeňi vypomohli ztäde a mňísi sa miseli sami sebä vešať na ťích šibeniciach, na kerych oni ťich chlapou vešali, čo si tan ženi hladali. Ale dvaja mnísi ešte preca uskočili ťim vojakom a tak sa poton odťich čias skasirovali červeňí mňísi. Aňi dosial ich nieto.“

16. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 62, je verzia, ktorú rozprával Zámečník.

„Za starodávna mávali obyvatelia Bošáckej doliny za dlhé roky vojny a bitky s Moravanmí. Bošáčania mali vždy veliké zástavy vytýčené na Kysici a na Budišovej, kde vždy varta stávala, a keď pozorovala, že sa Moravské vojsko do doliny hrnie, v tú stranu spustila zástavu, v ktorú stranu mali ľudia utekať: a dakedy to tak na chytro prišlo, že ženy odbehly aj cesto na koryte, sobraly deti a čo sa uchytiť dalo, a daly sa na útek. Keď sa ale ,Uhri dali pod Nemca‘, poslal císar husárov do Bošáce a títo vyšli naproti Moravskému vojsku až na lúku Mičkovku, tam jich porazili na hlavu, mnohých zajali a ostatných rozohnali; odtedy má Bošácka dolina od Moravanov pokoj.“

17. Tamže, str. 71.

„Pred rokom 1848 mnoho tabáku švercovali aj cez lieskovskú a bošácku dolinu do Moskvy. Raz honil na koni financ takých pašerov a dohonil jich v hore neďaľako Strány; pašeri financa lapili, koňa zabili, odrali a do tej kože vopchali financa tak, že mu ruky vstrčili do zadných nôh konských a tam jich sviazali a tvár mu vystrčili pod koňským ocasom von, a takto v hore odbehli. Financ kričal, čo mu hrdla stačilo, až ho jakýsi jáger počul, a za hlasom idúc, videl divný stvor hýbať sa, jako kýve koňským ocasom a po zemi sa vlečie. Že financ vykrikoval: ,Ježíš, Maria, ľudia, smilujte sa!‘, jáger len preto nestrelil doňho, ač mal už namierené, lebo, že keď tá nestvora spomína tie sväté mená, nemôže byť ,čosi zlého‘. Až keď sa ku koňskej koži priblížil a videl zpod ocasa ľudskú tvár vykúkať, odložil flintu a financa oslobodil.

Iní pašeri lapili financa, odvliekli ho do hory, tam mu vystreté ruky na podobu † na palicu uviazali, do úsť ,špandeľ‘ dali, aby nemohol hovoriť, a tak ho pustili. Financ takto došpatený došiel domov, kde ho domáci od špandľa a palice oslobodili.“