ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Oravskej stolice je verzia, ktorú rozprával Fr. Vôjt, 52-ročný, rodom z Podbieľa. Zapísal S. Czambel 6. X. 1905.

„V trenčänskej stoľici jeden mlaďeňec prižeňiu sa ku jednej vdovinej ďjeuke. Viďel, že je tam otrhaní stau, že von ho ňemuože zo svojich doma zreparovať, tak sa vibrał do Ameriki. A šiel do Ameriki. V tej Amerike bidľel tri roki a zarobił hotovích peňäzí šesnácsto zlatích, aľe pri tom posílał na odbiti domajšje svojej žeňe do jej vlasti. Po troch rokoch vibrał sa domov. Jako mał na šíf sedať, zišjeł sa s jedním cudzincom a skamaráťił sa s ním. V noci zaspaľi, aľe cudziňec stał a ukradoł Trenčanovi peňäze aj s jeho vlasným pasom. Trenčan sa bał domov prísť, keď už boł prez peňazí. Vráťił sa nazad na druhje tri roki do Ameriki. Ten istí cudziňec a zloďej sadnuł na šíf a na tom šífe zomreł. I hľadali pri ňom na šífe, čuo po ňom zostalo, našľi pri ňom tích istích šesnácto zlatích aji teho Trenčana pas. Podľa pasu písaľi do Trenčína, že ten a ten Trenčan zomreł a najďenje peňjaze poslaľi jeho žeňe. Farár napísal hneď mrtvú matriku, že ten Trenčan zomreł na šífe. Jeho žena sa uznávala biť vdovou. Ňevidávala sa za tri roki. Mala tích šesnácto zlatích, v trecí rok ež chcela sebe vihľadať súceho chlapa. I našla ho ku svojej vôľi i začala biť svaďba. V tom čase ten jej vlastní muž, za zomretjeho uznatí, vrátił sa z Ameriki domov. I v ten istí deň, keď prišjeł, schistaná bola družina ku svaďbe. Von prišjeł do krčmi po prvňe a pítał sa krčmára, čo novjeho v obci. Krčmár mu povedał toľkuo, že ňič novjeho, hiba že sa istá vdova vidáva… A to bola jeho žena. Už bola ku sobášu prichystaná. On povedał krčmárovi: ,Z tej svaďbi ňebuďe ňič. Ja to rozlomím šetko!‘ Krčmár sa tomu veľmi zaďivał, že čuo takú reč vräví… Trenčan mlčał. Dľho ňič ňepovedał, hiba keď už šła jeho žena do kostola s družinou ku sobášu aj s tím, s chtorím sa mala zobrať. Ten Amerikán pristúpił k ňej, stisnul hu za ruku a povedał pred šetkou svaďbov hlasnou rečou, že bi sa svaďba rozišla, že je mladucha jeho žena, že je vidatá a že sa nemuože druhí raz vidávať, keď jej prví chlap žije. V tom sa družina veľmi zadívala na ňeho, aj sama mladucha a ho poznaľi, že je von vlastní! Tak sa svaďba rozišla a von virozpráväl, čo a jako sa s ňím prihodilo.“