ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Piesočnatou nížinou rozprestiera sa celé borové more. Nemilujem borice, je mi suchopárna, bezfarebná a netrpí pri sebe živšieho rozvoja rastlinstva; ako by závidela, nahádže na hlavy machu a tráv suchých ihlíc, vrstvu na vrstvu, hrobovú pokrývku slabých, sama sa sebecky vypína zo žltkavo-tmavého parketu ihlicového. Letom nemá chladiacej vlády ako jej sesternica jedľa a ďalšia príbuzná nádherná lipa. Zimou borina je teplá ako nezakúrená izba. Vietor nemôže vniknúť do jej stĺporadia a hnevno mumle iba v korunách.

Cesty horské belejú sa drobným pieskom, hlboké zárezy kolies svedčia o ťažkosti, s akou boriť sa tu prichodí vozu. Vzduch naplnený je letom vôňou živicovou a vtáčím hvizdom. Starý peň veľkej borice zvoní pravidelným ťukotom ďatla, ktorý po ňom lašuje ako okrídlená mačka. Veverička skáče zo stromu na strom, ako by mala neviditeľné krídla, ľud hovorí: chvost ju nesie. Naozaj, ona pri skoku vejárovité rozšíri svoj chvost, každý vlások stojí osebe — chvost je keď aj nie krídlom, teda aspoň kormidlom zručnej veveričky.

Zimou premení sa tvárnosť boru, hoci jeho ihlice odporujú mrazivej smrti. Živica nevonia, vtáky nepištia. Záveje snehové a pieskové sú rodné blížence: kde vetrom naviaty piesok tvorí dosť hodné hŕby, silou času stvrdnuté a pokryté vrstvami ihličnými, ta nesie sa i sneh a zvyšuje pieskové mohyly.

Už zanemel šestoraký tepot cepov po humnách, už nekadí sa pri panskom majeri mlátiaci stroj. Tu čas, keď mozoľná ruka vyhľadáva prácu v šírošírom bore. Chlapi v halenách i v krátkych kožuchoch, na pleciach blýskavé sekery, idú za šedivého rána na miesto svojho trudu. Sneh praští pod ťažkou topánkou, z úst chlapov vinú sa kotúče pary, na čiernych baraniciach iskrí sa mrazný srieň, každý z rubačov je ako perzký šah vo svojej čapici, posiatej diamantmi. Lenže tieto slovenské diamanty sú len požičané; príde zubaté slniečko a poberie si ich. Čiapky očernejú, iba na chochole červenie sa strapcova kytka.

Píla škrieka, sekera búcha do mastného dreva: rubači robia štiepy. Už celé pevnôstky pravidelne naukladaných štiep čakajú na odvezenie. Pílená borica striasa sa zimnične, drobné sniežky hádže na chrbty a hlavy svojich trýzniteľov. Nepomôže jej ani trasenie, ani hádzanie snehom: skloniť sa musí hrdá hlava, naučená na voľný vzduch, na čisté panenské objímanie vetra, skloniť sa musí hrdý štíhly driek do snehu, zmiešaného s pieskom. Dutý buch — už borica leží na chladnej zemi. Vzdorovala v predsmrtnej úzkosti pádu, jej ramená chytali sa zúfale najprv vzduchu — no vzduch nemá pevnoty, potom konárov susedných, ale ani konáre nemajú dosť sily zachytiť klesajúceho druha. V predsmrtnom hneve zvrtla sa borica, ihly jej zahvižďali, ratolesti odčesli konáre susedine, a tak ničiac, zničená ľahla k nohám svojich vrahov.

Rubači podopreli sa na sekery a oddychujú nad povaleným stromom. Sú to pekné, mocné postavy Búranov. Líšia sa od strojných Oravcov, ľahko kráčajúcich Liptákov. Búran je územčitý, plecitý; tvár jeho nie je taká hladká, ani nie taká dobrá ako tvár Horniakova. Viac sarkazmu než lyriky väzí v ňom. On borí sa s vyššou, cudzou kultúrou, chodieva medzi Nemcov, no drží sa húževnaté svojho. Zanedbaný, až človeka srdce bolí, má v hlave hrivnu vtipu a praktického rozumu. Šija jeho je krátka; brnavé vlasy, naprostred hlavy rozdelené pútcom, siahajú mu po uši, tam sú rovno ustrihnuté. Pružnosť horských Slovákov bys’ u neho márne hľadal, zato nájdeš medvediu silu. Jedáva viac mäsa a chleba, je nezručný, ťažko sa rozhoduje a volí po dlhom premýšľaní obyčajne čo horšie. O poľahčenie práce sa nestará, živorí ešte v národnom nepovedomí a sirobe.

„Martin!“ zavolá starý rubač s usmievavou, vráskovitou tvárou, obrátiac sa k mladému vysokému chlapovi, „ba či nám tvoja žena obed donesie? Nijako mi nejde do hlavy, že by dcéra takého pyšného domu chodila do hory za rubačmi.“ Pritom starík začal malým pilníkom pílu brúsiť.

„Veru, tuším, budeme slabo rubáriť“, prízvukoval staríkovi mladý človek s červenou tvárou, ktorá ho obdarila posmešným menom moriaka.

„Načo si len bral takú cifrušu“, riekol päťdesiatročný chlap, bývalý vojak, pre svoju znalosť svätých Písem biblistom pomenovaný. Z jeho bielej rapavej tváre hľadeli šedivé, umné očká. „Mal si takú vziať, čo má päty popukané. Bolo ti treba tých fukov a hukov rodiny a klebiet dedinských? Jej rodina má plné truhlice, a tys’ nič viac ako my: mlatec a rubač.“

Martin Kamenec, pekne vyrastený šuhaj, s veľkými belasými očami a určite stiahnutou perou, usmial sa pohŕdlivo a riekol:

„Dnes je na mojej žene rad obed doniesť, teda ho donesie. Na tento peň položí batoh“, a ukázal na odpílený peň, z ktorého práve bola sa zvalila krásna borica.

Moriaka svrbel jazyk: „Ak pekná Katarínka nepribaví sa na Závodovom priedomí!“

„Vari so strapatým Janom, čo jej klopal na oblôčik v sobotu pred svadbou“, riekol biblista.

„A ktorému sa Martinova testiná vždy tak prívetivé usmievala“, zasmial sa starík, škripiac pilníkom o zuby pílky.

Najmladší rubač Ďuro doložil nevinne: „Stará i mladá Výbohová lipli za ním — no Martin dievča predsa dostal. Hovoria, že bol o radu u bošáckej bohyne.“

Martinova tvár sa zakabonila. „Ba keby ste vy len prestali búchať dve na tri! Píliť nie ste takí bystrí, ako rezať jazykom.“

„Hm, náš obed nás mrzí, Martinko“, zvolali rubači, popľuli ruky a začali znova robotu. Pravidelné škrípanie pílky sa zas ozývalo a do toho búchali pádne sekery.

„Dám svoju hlavu, že obed príde“, doložil Martin po chvíli, ako by chcel utíšiť nepokoj, ktorý v ňom vzbudili reči kamarátov.

„Ach, hlavy nemusíš dávať“, zasmial sa starík, brusič pílky, „ale máš doma peknú jalovku! Nech bude naša, ak prehráš, a k tomu ešte päť holbí vína!“

„Nepokúšajte človeka,“ zamrmlal biblista a vytriasol popol zo svojej fajočky. Martinova tvár zblčala rumencom. „Stojí! Vezmite si jalovku, ak ma žena neposlúchla a hanbí sa priniesť obed!“

„Škoda jalovky!“ riekol pilnikár a odpľul. „Keby nebolo toho strapatého!“ dráždil moriak.

„Teda nechcete stávky?“ zavolal rozčúlene Martin a jeho svetlé oči sa zväčšili. „Jalovku dám a vy novú halenu a pár kordovánskych čižiem. Tu je ruka!“

Stávka bola dohovorená. Pilnikár a moriak mali kúpiť Martinovi halenu a čižmy: ale keď vyhrajú, jalovica bude ich. Škriepka prestala, piliny pršali medzi žlté ihličie, triesky fŕkali od jasných sekier.

Poludnie sa blíži. Zimné slnko zahrieva prácou unavené údy rubačov. Tisícimi iskrami trblieta sa závej, z ihlíc stromov visia kvapôčky, roztopené od bleskov poludného slnka. Martin ukradomky šibne okom po piesočnatej ceste a rúba o dušu, len tak zvoní hladká sekera a z čela mu tečie pot.

Moriak strčí sekeru poriskom do snehu. „Poludnie prišlo!“ zamrmle a pozrie na Martina.

„Obed by nezaškodil“, povie pilnikár a zvraští tvár. Martinovi je úzko okolo srdca.

Zas len začnú píliť. Slnko zapadlo za bor. Piesočnatá cesta je osamelá: tak pusto krúti sa medzi pňami a mizne v hĺbke zimného boru.

„Jalovica smutne mučí“, pozadudre Ďuro a chutne, nezlostne pousmeje sa na Martina.

„Budeže to halena!“ usmeje sa pilnikár.

„Strapatý Jano má hody“, zamumle moriak a zaškúli zlostne na Martina.

„Mlč, čudák!“ zareve Martin, len tak zdunel bor; ruka jeho stisla kŕčovite porisko sekery. Rubači prestali dojedať do Martina, biblista ich zahriakol.

Nebo za zakabonilo, drobný sniežik začal poletovať z hustnúcich oblakov.

Medzitým driečna Katarínka bola už dve hodiny na ceste. Ťažká nôška omínala jej štíhly chrbátik, nenavyknutý na takú ťarchu. Jej rodičia držali paholka, dievku k tvrdším prácam. Pri trhaní poskolných konopí zapáčil sa jej Martin: on na susednej roli navážal vodu na kapustnicu. V ten deň prišiel večerom k oblôčku a ticho zaklopal. Ako veverička skočila Katka z postieľky a už bola pri oblôčku. Ani sama nevedela, ako jej navliekol na malíček prstienok s červeným očkom. Tuším, bol prstenček naozaj od bosorky. Ona naň pozerala celý týždeň a vždy jej bolo teplo okolo srdca. Konečne poslal Martin vohľadačov — hnevy, kriky, plače — no tvrdá hlávka devina zvíťazila.

Nuž, teraz tu má za tvrdosť hlávky! Prísny otec nedal jej nič okrem šiat a duchien a tučnej jalovičky; namiesto na širokom dvore po boku strapatého Janka býva v malej chalúpke a nesie za rubačmi obed do hlbokej hory.

Katarínka sa ponáhľa, až jej pekná biela tvár horí! Zná stráň, kde rúbu chlapi, no sama nechodila nikdy horou. Jej kordovánové čižmičky boria sa snehom. Bázeň ju nadišla v horskej samote. Bázeň rastie, žienka zbystruje kroky. Nebo začína sa zaťahovať. Nôška tlačí neborkú, dych jej rýchli. Zastane. Aká pošmúrna je hora! Aká dlhá je cesta! Napred, napred! Noha viazne cez sneh do piesku. Kolená slabnú. Šero hustne. Už poletuje sneh a chladí jej rozpálené líce. Len ďalej! Veď Martin čaká! Martin! Martin!

Nemo pracujú v hore chlapi. Martin je bledý a nehovorí ani slova. Moriak začal ho prekárať. Martin zdvihol sekeru a z pŕs vydral sa mu hrozný výkrik. Začalo sa tmiť, sneh husto padal. Inokedy rubači boli by prestali rúbať, no vidiac Martina pracovať so zimničnou usilovnosťou, nik neopovážil sa prestať v robote. Ale Martin i pracoval ako lev. Sekera jeho lietala ako blesk do hrubých brvien a štiepala ich v poly. Vysoko do povetria mykal svoj oceľový nástroj, ako by chcel ohlušiť rozbúrené city srdca, do ktorého jeho spolurobotníci ľahkomyseľne nakvapkali jedu. Stmilo sa. Prestal škripot píly, i buch sekier, len búrny vietor opieral sa o borinu a mumlal večernú desnú pieseň. Rúbaň je opustená…

Na spiatočnej ceste Martin predbehol svojich druhov. Letel k dedine ako zimný víchor.

„Martin je divý chlap“, poznamenal moriak a zakrútil pravú ruku do kožucha, urobiac z krídla napredku záhyb.

„Tá vec zle vypáli“, vzdychol biblista.

„Pre tú tučnú jalovicu“, zasmial sa starík a hodil hazuchu svojej žltej haleny cez hlavu. No poznámka jeho nemala účinku. Jedným bolo ľúto Martina, ktorého sa báli utratiť, druhých moril hlad, a hlad robí ľudí mrzutými.

Martin našiel svoju chalupu prázdnu. Hrozná myšlienka preletela mu hlavou. Azda ho žena opustila, nasýtená chudobou! Azda — strapatý Jano! Bože — aký to cit stisol mu srdce!

„Dajte mi ženu!“ zareval, vbehnúc do siene tesťovej. Tam na neho pozreli ustrašenými očami. Nič o nej nevedeli. Testiná zalomila rukami. Tesť pozrel na neho hnevno. On nebol ešte zmierený s chudobným zaťom. Martin bežal bez seba k domu strapatého Jana. Ján sedel na prahu stajne a strúhal porisko do sekery.

„Kde je Katarína?“ pýtal sa Martin. Bol bledý.

„Medzi Katarínami“, sucho odvrkol Jano a strúhal ďalej.

„Človeče! kde mi je žena?“ divo zavolal Martin, škrípajúc od bôľu zubami.

„Čo ma do tvojej ženy, Martin?“

„Ale veď išla za vami do boru“, ozval sa tenký hlas susedky; vyšla práve zo svojej stajne s hrotkom mlieka. Mlieko sa penilo a šumelo v drevenej nádobe.

„Do boru!“ zavolal Martin; odľahlo mu.

„S batôžkom na chrbte! Sama som ju videla.“

Martin letel nazad do lesa. Sneh prestal padať, cez potrhané oblaky trblietali sa hviezdy. Martin volal mocným hlasom do boru, no iba ozvena mu odpovedala. Sviežo napadnutý sneh lepil sa mu na nohy. Tma hľadela z korún. Ani sám nezbadal, ako sa dostal do vyrúbaniska. Mesiac vyskočil spoza borových končiarov a osvietil dejište dennej práce rubačskej. Na čerstvo odpílenom pni stál batoh, biela plachietka len tak svietila v lúčoch luny ako snehový závej. Pod pňom poloskrehnutá čakala Katuša, verná rozkazu mužovmu.

Schytil ju mocný Martin na mohutné ramená a túlil ju k sebe, zahrieval na prsiach. Zvliekol halenu, pookrúcal ju do nej, i veľké rukavice natiahol jej na ruky. Batoh vyhodil na plece, ako by tam bolo páperie. Oddane túlila sa Katka k svojmu mužovi, teplota jeho lásky rozohriala jej údy.

„Ukáž mi tvár“, prosil Martin a chytil oboma rukami strojnú ženinu hlávku. Široké čipky čepca dotýkali sa jej bledej tváre. No oči jej boli veselé, spokojné.

„Hneváš sa, Katarínka?“ pýtal sa Martin. „Vinný som! Nemal som ti kázať ísť do hory! Hneváš sa?“

„Nehnevám, Martin! No poďme!“ Radostný Martin viedol si zablúdenú ženu nočným borom, ako by kráčal myrtovým a rozmarínovým hájom.

Našiel všetko, i pokoj duševný, i ženu, i zmierenie tesťovo. Starých obmäkčil strach o dcéru, videli veľkú lásku Martinovu. Už Katarínka nemusí do boru s obedom, lebo tam niet viac Martina: hovie si on na širokom Výbohovom dvore. Moriak sa jeduje, hoci mu Martin odpustil novú halenu a kordovánky. „Škoda jalovice“, mumle starík, brúsiac pílku.

A veľký, šírošíry bor šumí suchopárne nad hlavami prostých ľudí, ktorí i pri svojej prostote prístupní sú náruživosti, ako pri všetkej svojej obmedzenosti chovajú medzi sebou srdcia verné, hotové k žertvám v plnení povinností.

Ty suchý, piesočnatý bor, i v tebe veje nádych poézie, menej fantastickej ako vo svrčinách podkrivánskych, no zrozumiteľný a voňavý pre dušu moju, ktorá často blúdi v rozpomienkach prvej mladosti nedohľadným morom tvojich ihlíc.