ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Koreňovská pribavila sa v mestečku. Už sa klonilo slnko k obzoru. Cez poludnie topil sa sneh, takže jej kočiš Ondrej začal sa strachovať, že zoderie na kopnej hradskej sviežo podkuté sane. No k večeru padol krídlatý sneh a začalo máličko mrznúť. Gusta, jej bratanica, ktorú si vzala k boku len zo zábavy, dupkala netrpezlivo nôžkami o mokrú nečistú dlážku sklepu, v ktorom vyjednávala jej tetka poslednú kúpu. Bolože tých kúp! No nie div; keď nechudobná dedinská pani príde do okresného mestečka, k tomu pred Vianocami, koľko tam rozličných vecí treba kúpiť! A okrem toho mala pani Adela Koreňovská i prácu u advokáta Zvonára, i tam sa teda pribavila. Nemilá vec: mala zlého suseda — teda nevychádzala z pravôt. A to je veru veľká mrzutosť. Nebolo dosť nepokojov a utrpenia, ktoré preniesla v ťažké časy revolúcie? Jej muž sa živo zúčastnil na vtedajších slovenských pohyboch,^[1] utratil značnú čiastku majetku a umrel pod prenasledovaním perfídneho úradníctva, zanechajúc zadlžené Vyškovce a vdovu. Adela sa vedela boriť so životom, za nedlhý čas očistila majetok od dlhov a ujala sa bratovej siroty Augusty Koreňovskej, ktorej otec umrel ako slovenský mučeník na šibenici,^[2] lebo išiel brániť mečom svoj národ pod slovenské zástavy. Gusta sa vyvinula pod starostlivou rukou tetkinou v potemnistú, trochu zadumanú, pritom zaujímavú devu. Nevdojak ľudí priťahovala, a nevediac o tom, okrašľovala dom i spoločnosť. Koreňovskej dom začal znova kvitnúť, ona ako jesienka, Gusta ako plná májová ruža. Ich dom bol vážený, a pretože ženským neprichodilo starať sa o politiku, vídal častejšie hostí z najrozmanitejších táborov. Krása Gustina zakryla rodinnú históriu. Zdalo sa, že stará Koreňovská dožila sa mieru a šťastia. Len ten sused, ten sused! Kornel Belan sa volal hubiteľ jej pokoja. Mal pekný majetok, tisíc vrtochov, medzi nimi: neukrotiteľnú nenávisť proti ženskému pokoleniu. Táto zášť bola jedinou pohnútkou, že robil susede veľkú protiveň. Tam jej odoral brázdu, tu zrezal najkrajšie haluze štepu, lebo viseli nad jeho pozemkom, tu zase kázal prehnať voly cez jej ďatelinu. „Strašidlo! však ty predáš svoju škvarku! Viecha!“ No viecha nepredávala škvarku, ale bránila sa, ako mohla, proti susedovým nápadom. Sú sekatúry susedské, ktoré nemožno právom stíhať. A tieto boleli najviac príkladnú gazdinú. Celý rok sa vliekli pravoty a zapríčiňovali nepotrebné výdavky. A vnútorne nebol Belan zlý človek. Nenávisť a bázeň pred ženskými hnali ho až do krajnosti. Vo svojom dome trpel iba jedinú ženskú, starú Doru, a to len ako inventárny dedičný kus.

Adela Koreňovská usporiadala poslednú kúpu, dámy sa vpratali s pomocou Ondrišovou do sánok. Kupecký pomocník medzitým pokládol pakety do zadného priečinka. „Ráčte i druhý raz rozkázať,“ povedal a zohol sa ako trsť.

„No, Ondriš, pohni v mene božom!“ povedala pani Koreňovská. Sotva urobili kone pár skokov, zas bolo počuť veliteľské „stoj!“ Hrkálky silnejšie zahrkotali a sane zastali.

„Skoč tam k plechárovi,“ riekla pani Koreňovská, „nech sú mi tie hrnce na pranie hotové do soboty.“ Ondriš zastrčil bič do koženého futrála a kýval sa k plechárovi. Plechár neporozumel Ondrišovmu posolstvu a vybehol sám prostovlasý k saniam. V jeho čiernych, mastných vlasoch topil sa padajúci sneh. „Aby mi len netiekli, pán majster!“ prísne nakladala Koreňovská, „a len nijaké klince, ktoré robia hrdzu — to kazí bielizeň.“ Plechár sľúbil všetko, a sane sa pomkli ďalej. Na predmestí zastali ešte raz: tam bývala agentka služobného personálu. Privolali ju k saniam. „Zuza, zle ste mi poslúžili Žofkou! Maškrtná a lenivá, ba i nocou blúdi!“

„Pre Kristove rany, milosťpani! Nie je možné!“

„No, no, hľaďte, aby som inú dostala.“ Sane sa definitívne dali do behu.

„Na každej nájde chybu,“ dudrala agentka Zuza, „nik u nej nevydrží.“ Okrútila holé barnavé ruky do zástery a nahrbená stratila sa v nízkych dverách malého domku.

Konečne sa dostali dámy z mesta. „Chvalabohu,“ vzdychla Gusta, ktorú dosť málo zaujímali tetkine hospodárske starosti.

Studený vietor zavial od polnoci a dvíhal celé chumáče sviežo napadnutého snehu. Asi hodinu leteli sane, dámy mlčali. Iba pokriky kočiša prerušovali monotónny šum saní. „Hió, Luca!“ „Ehé, Tátoš!“ „Čo striháš ušami, potvora!“ „No, no, aké to strachy, to klát!“ „Hió!“ „Hatta, hatta!“

„Pohni, Ondriš, pohni,“ ozval sa zvonivý hlások mladšej cestovateľky, „aby sme za šera prešli bor.“

Ondriš vytiahol bič z futrála, švihol ním dva razy tuho vo vzduchu a potom ho pustil na chrbát Tátošov, ale nie nemilosrdne. Sane sa razom trhli, takže obe dámy akoby na povelenie razom opreli sa o kožené operadlo.

Vošli do boru. Z oboch strán pneli sa červenkasté pne boríc, z nich vialo teplom. Možno, že je to namyslené, no mne sa zdá, že bor hreje. Ideš letom okolo bukového, dubového alebo i jedľového kra: chlad z neho veje. Choď okolo borového, zdá sa ti, že akýsi teplý dych ťa zarazil. Pod boricou niet chladivého tieňa: hoci i nepreniká slnečný blesk cez koruny, no teplo jeho akosi preniká. Cele ináč chladí bukový háj!

Gusta pocítila náteplie boru, odhodila z tváre ručník, a z jeho šedivých záhybov vykukla svieža, mrazom rumenná tvárička mladej devy. U nás mnoho milých, otvorených ženských tvárí, no pravidelná krása je zriedkavosťou. Augusta Koreňovská mala bezúhonný profil, živé farby, veľké oko, ktoré hľadelo tichým prísnym svetlom, aké máva časom mesiac. Teraz temné, veľké oči s úľubou hľadeli dookola. Stĺpy boríc sa hemžili, rovno, akoby viedli, tance na šedivej pôde, len riedko pokrytej snehovými fľakmi. Vietor duňal v korunách, no nemohol si prekliesniť cestu až k saniam. Taký necítený vietor je len hudbou, tajnou a príjemnou, je len tušeným vetrom.

Asi v polovici boru razom prestala dráha: hlboko brodili kone v sviežo napadnutom panenskom snehu, nedotknutom krivicou saní. No v závetrí boru nebolo aspoň závejov, cesty ubúdalo. Sotva sa stihli vymaniť z boru, začal padať sneh ešte hustejšie, šero sa rozprestrelo a zahalilo celý okršlek do svojho tmavošedivého závoja. Táto zimná tma nie je taká hustá a čierna ako letná pri zachmúrenom nebi, lebo sneh fosforeskuje akýmsi bielym svitom, on akoby vsiakol do seba časť denného svetla a vydáva ho skúpo nocou.

Kone bežali širokým poľom, ale už častejšie premieňali beh svoj v krok: začali sa tvoriť záveje. Dámy sa premenili v dve snehové sochy: mäkký, svieži sneh je lipkavý, a kde sadne, sedí pevne.

Ondriš pokrikoval vždy častejšie, údery jeho biča prestali byť už veľmi milosrdné. Zavše i stal na rovné nohy a usiloval sa preniknúť tmu a meteľ. Vôbec sa hniezdil nepokojne na sedisku a prestal sa s koňmi zhovárať.

„Hó, hó!“ zakričal. Brodili sa vysokým závejom, sneh sa sypal vrchom do korby. Kone vyťahovali nohy zo záveja a kládli ich nesmelo do snežnej spusty. Z mokrých chrbtov vystupovala para.

„Nie ti je zima?“ pýtala sa tetka Gusty.

„Nie, tetuška.“

„Mne je horúco,“ doložila tetka. „Ľúto mi našich koni. Nešťastný Belan! Pre neho humpľujem drahý statok!“

„A pre plátno nie?“ ozvala sa Gustka, „a pre medovníky, voskovice?“

Meteľ hustla. Sniežky sa už prestali lepiť na odev — boli tuhšie.

Sane zastali. Ondriš buchol nohou do nosa saní, vytiahol ruku z halenovej rukavice a riekol:

„Zle je, milosťpani, stratili sme cestu! Ďalej sa bojím. Tu musia byť niekde hlboké výmole! Božeuchovaj, keby sme sa ta vrútili! Tam zahynieme, i kone i my!“ Kone boli na prvom mieste.

„Nuž a či tu chceš nocovať, chumaj?!“ zakričala Koreňovská nervózne. Na tituly bola dosť štedrá; skúsila i pohnutý život vojenský a povstalecký.

„Rozkážu, pôjdem! No, veď nevidím ruky pred tvárou! Zahynieme, ich milosť, zahynieme! Úbohé, nerozumné tvory! Ledva dýchajú!“

Gustka vytiahla z mufa svoju malú rúčku a pozrela na ňu. Naozaj, sotva ju bolo rozoznať v hustej, tmavošedivej tme.

„Kdeže máš oči, ty ospalec! Prihol si si v meste besnice? Pijan nešťastný!“

„Nie, milosťpani! Triezvy som ako novorodeniatko. No nech sama pozrú! Nevidno na krok!“

„Nuž ale či prvý raz ideš tadiaľto?!“

„Veď sa sám čudujem, — tuším nás vodí!“ doložil nesmelo, hoci bol presvedčený, „že ich vodí“.

„Tvoja hlava opitá nás vodí, ale kade! Pekná história, temer doma — a blúdiť!“

No na výčitky nebolo času. Vietor sa zosilnil, zdvihol oblak snehu, zavíril ním ponad sane a zosypal ho hojne na ne. Kone začali nespokojne fŕkať.

Nemilé položenie. Gustka pocítila popri strachu akúsi tajnú radosť. Celú váhu nebezpečia nemohla pochopiť, a trochu toho dobrodružstva šteklilo jej sviežu obrazotvornosť.

„Už len pohni!“ velila tetka. „Ale daj pozor. Drž kone, jašia sa!“

Ondriš šľahol do koni, tie sa vzopäli, no nikam dopredku. Musel zoskočiť, pohol sane nabok, kone potrhli. Krok za krokom, pomaly, opatrne sa dvíhal povoz dopredku. Zastal.

„Prosím ponížene, ja nejdem ďalej. Veď sa, tuším, vraciame k boru. Ľaľa — akási mrákava pred nami!“

Ondriš zišiel z kozla. „Idem stopu hľadať,“ povedal a omotal opraty o nos saní, ktorý sa končil hlavou fúzatého beťára, z dreva vykrúžlenou.

Sotva urobil biedny Ondriš niekoľko krokov, už zmizol z očí dám, ktoré odhodili boli z tvárí teplé vlnené šatky. Sneh padal husto na tvár Gustinu a roztopený kanul ako prúd sĺz po jej lícach.

„Teraz sme celkom samy,“ polo jedovato, polo s tajeným strachom riekla Koreňovská. „Len ticho seď, Gustka, aby ťa neprevialo. Veď by sme mali byť už blízko, podľa prekonanej cesty!“

„Nuž a ak sme išli opačným smerom, ako sa zdá Ondrišovi?“ Po chrbte panej prešiel mráz.

„Hou!“ bolo počuť zďaleka Ondrišov drsný hlas. V chumelici zašiel kamsi napravo a nemohol nájsť sane.

„Ondriš, tu sme!“ zavolala tetka.

„Ondro!“ opätovala za ňou Gusta silným, zvonným hlasom, vystupujúcim zo zdravých pŕs. V šume vetra a padajúceho snehu znel on magickou krásou.

„Hou!“ bolo počuť po druhý raz, no omnoho slabšie. Akiste: Ondriš sa vzďaľoval.

Gusta skríkla ešte silnejšie, tak silne, že jej hlas stratil zvonnú prsnú rezonanciu a blížil sa ku kriku. Ticho. Hlasy dám sa spojili. Ticho. Šuští hustý sneh, netrpezlivo fŕka náručný kôň, jeho kamarát hrabe prednou nohou kyprý sneh. Dookola pustý, bezforemný snežný chaos. Divné obrazy snujú sa v metelici. Veď to hora — ona vystupuje do vyše. Veď to nie hora, ale vysoký vrch, zrázny, kolosálny. Už spľasol, už sa otvorila nekonečná diaľ, čosi sa mihotá, čosi sa blíži. Blíži sa fujak a snehový zásyp. Vír snehový maľuje prepodivné postavy, raz sa zdá, že masíruje kolóna vojska vedľa saní, raz sa ukážu vysoké domy.

Gustka mala už dosť toho dobrodružstva. Na jej tvári prestal sa topiť sneh: bola už studená ako snehový páper.

Nespokojnosť rástla. Dámy slýchali, že keď kôň čuje zďaleka vlka, vtedy začne ušami strihať a fŕkať. Bože môj, vari sa blíži vlk! skrslo v hlavách ženských.

Kone zaerdžali, vzopäli sa a trhli mocne saňami. Ešte dva kroky, náručný sa vboril hlboko do snehu, len že mu hlava trčala z neho. Sedlový sa zjašil, potiahol a sane sa vyvalili, vysypúc obe dámy do mäkkého snehu. Gusta sa zobrala dosť skoro, avšak teplú botošu stratila z pravej nôžky. Jemná črievička zaryla sa do snehu. Biela pančuška sa zmáčala. Tetka zostala ležať nepohnuto, ako v mäkkom páperí.

„Čo vám je, tetuška!“ úzkostné zvolalo preľaknuté dievča, trasúc sa zimou.

„Nič! Nemôžem vstať. Pomôž!“

Gustka urobila krok, druhá botoša zostala v snehu. Už vyše kolien cítila studenú vlahu. Vietor zadul, meteľ nešľahala už len od jednej strany, ale krútňavou od všetkých bokov. Oči otvoriť nedalo; Gustka sa usilovala k tetke, ale už nevidela, kde leží… Hmatala voslep, do rukávov sa jej nabralo snehu.

Ozvalo sa temné mrmlanie a šum snehu, ktorý vzniká, keď ním brodíme. Na malom briežku nad úbohými ženskými zastal si — Kornel Belan.

„Vlk,“ pomyslela si Gustka a učupila sa do snehu. Pritom sa jej odhrnula šubka a sneh sa jej nasypal i za hrdlo.

„Čo to tu, kto to tu!“ bolo počuť mužský hlas, mrzutý, neprívetivý.

„Chvála ti, Hospodine! Nie vlk!“ vzdychla Gustka a usilovala sa priblížiť k neznámemu.

„Bezpomocné ženské… zmilujte sa!“

„Ženské!“ zamumlal Kornel, a už sa chcel vrátiť. Strojil na svojom záhumní pascu na líšku a začul volanie o pomoc. Čosi ho ťahalo, veď sa hlas ozýval na jeho pozemku. Ondriš zmýlil cestu a voviezol svoje dámy pred blízke humno starého mládenca, nevediac, kde je. Hustý snehový kundol slepil oči, klamal, zmotával všetok cit pre smer.

„Veď to sused,“ s úžasom pomyslela Gusta.

„Preboha, povedzte, kde sme?“ ozval sa hlas v snehu zaborenej Koreňovskej. I ona začula ľudský hlas.

„V Surovinách na mojom záhumní,“ zamumlal Kornel. Svedomie sa v ňom zobudilo. Podišiel k saniam, jednou rukou ich zdvihol, takže stáli na oboch kriviciach.

„Sadajte!“ velil bez ceremónie. Gustka horko-ťažko pomáhala tetke na nohy, Kornel koňovi, ťahajúc ho za zubadlo. Potom zabočil vľavo, a už vržďali široké vráta. O chvíľu bol celý povoz v stodole. Dámam sekali zuby od zimy. Cez stodolu dul tuhý prievan.

„Chcel som lapiť líšku, chytili sa dve,“ pomyslel si Belan a pot mu vyšiel na čelo. „Čo teraz? Veď len nemôžem tie ,osoby‘ vyhnať do nočnej búrky.“ Víchor zareval, desne hvižďal v škulinách stodoly.

Kornel Belan zavolal na sluhu a kázal kone opatriť: „Veď veľmi skrahli, nebožiatka,“ doložil.

„Vlk!“ pomyslela si Gusta, „my nič? Aký to človek! Nechá nás v stodolnom prievane.“ Vďaka oproti ochrancovi premenila sa v jed.

Sluha pomaly, akoby mal času nazvyš, vypriahol kone, povoľne hádzal opraty cez ich chrbty, rozvažito odopínal zdržiaky. Konečne ich zaviedol, hrešiac, po jednom do stajne. Potom vošiel do kuchyne, spokojný úplne so svojím dielom, zakašlal, striasol sa, podúchal do rúk.

„Nehodno psa von vyhnať,“ riekol v kuchyni starej Dore, ktorá ticho párala perie. Za každým desiatym pierkom vzdychla: „A-a-ach!“

Kornel chodil po chyži v hrozných rozpakoch. Obzeral svoju chyžu, odostlanú posteľ, prichystané noviny, na zažatie prihotovený čajník.

„Ďuro!“ zavolal konečne.

Ďuro sa vrútil do chyže a začal si škrabať zátylok.

„Povedz tým paniam, aby sa dnu ľúbilo!“ Horko išli tieto slová z úst Belanových, jeho tvár mala melancholický výraz.

„Akým paniam?“ spýtal sa Ďuro hlúpo.

„Tam v stodole na saniach sedia; morky,“ doložil pre seba.

Ďuro sa vliekol do pajty.

„Aby sa ľúbilo,“ riekol a ušiel.

Naše nešťastné, zimou skrahnuté cestovateľky voľky-nevoľky zišli zo saní. V kuchyni ich nik nevítal. Dora vyvalila oči, polonatrhnuté pierko nechala nedodrapené, podniesla nebielené konopné oplecko k nosu a smrkla.

Tetka s bratanicou vošli do chyže. Mal Kornel izieb dosť a dosť — no, čo po nich, okrem jednej nekúrené boli všetky.

Koreňovská klesla do koženého fotela. Bola blízko k mdlobe. Nešťastné bolo ich cestovanie — no ich spása bola taká podivná, zahanbujúca, nemožná, zdalo sa. Avšak skutočnosť je skutočnosť, vdovica i s pastorkyňou boli v dome nenávideného, hrubého, zlostného, nezmieriteľného nepriateľa.

Pán domu zmizol v bočnej izbe. Cestovateľky počuli už iba cveng sklených dverí. Hnev, no ešte viac nervózna mrzutosť zavládla jeho dušou. On v zime, v tme, a v jeho kúrenej izbe ženské, ženské, pováž, ó, človeče! „Bože môj,“ zľakol sa naraz Kornel, „čože povedia na to susedia? Aký to bude nekonečný, nesmrteľný hriech!“ Posmech veľmi ťažko znášal, pálil ho na duši viac ako hryzota svedomia, viac ako čokoľvek na svete. Celý zničený udrel si päsťou do čela. „Ja mamľas, ja trúba! Nemohol som ich tam nechať v jazernom pekle?!“ Už rozmýšľal, že dá zapriahnuť svoje faky a odviezť ta, preč „ľahký tovar, klebetnice, ostudu človečenstva“. Veď i tak len polhodinka do Vyškoviec. Tu zaskučala povíchrica, obloky zacvendžali, ba i strecha obšírneho prízemného domu sprašťala. „Veď by zahynuli moje faky,“ pomyslel si a sadol na stolicu s vysokým operadlom.

Bieda železo láme. Naše ženské sa poobzerali po chyži a nemo súhlasili, že veru tu nič nezostáva, iba zariadiť sa po domácky. Izbica bola dosť prívetivá. Mohutný, solídny stôl stál naprostriedku, nad ním sa knísala visiaca lampa, iste tiež znepokojená nebývalou návštevou. Na stolíku pri posteli ťukal rýchlym taktom budíček. Pri ňom v akurátnom poriadku ležal pérový nožík, ceruzka, mištička na popol, nádobka na zápalky, majúca formu medviedika, na zadné labky vzpriameného. Pri posteli ležala medvedia koža, krásna, silná hlava dravcova hľadela tupo do sveta sklenými očami. Chalát s červeným futrom preložený bol cez operadlo divána; darmo čakal svojho pána. Pri obloku celá výstava penových fajok, pekne-krásne v priečniku. Malá bibliotéka zastretá bola šedivým čalúnom. Nad posteľou visela puška, revolver a poľovnícky nôž. Na stene medzi oknami viselo čelo, sláčik bol šikmo pretiahnutý pod strunami. Pec hovorila príjemnou, pasigrafickou rečou,^[3] zrozumiteľnou v zime pre všetkých smrteľníkov. Malý čajník stál na stole: pri ňom fľaštička so špiritusom, druhá s rumom. Plechová dóznička, polootvorená, ukazovala svoj milý obsah bieleho cukru.

Dámy zhodili šuby. Z jednej sa vylúpila vysoká postava Gustina. Vrkoč, prevrhnutím uvedený do neporiadku, padal jej chrbtom niže kolien. Bol to ťažký, bujný vrkoč, že by sa človek zadivil nad silou ladného hrdla, ktoré ho musí nosiť. Tetka začala tiež svoju toaletu.

Medzitým biedny Kornel nyl v zúfalosti. Jeho pokoj, jeho mnohoročné obyčaje, poriadok života — všetko pretrhané, skazené, pobúrené.

„Čože len robia, nešťastnice,“ zamumlal a blížil sa k skleným dverám. Nedobre zatiahnutá oponka dovolila mu výhľad do chyže. Čo videl! Jeho mäkký chalát na diváne postlatý, iste bude na ňom odpočívať niektorá zo ženských. Na fajočnej skrinke povesená bundička! Mokrá bundička pri jeho penkách! Na foteli, jeho foteli, sedí mladá Koreňovská (prekliate meno!). Hah, rúčkou pozdvihla máličko sukienku, topánočka odpadla i s pančuškou na zem. Blysla biela nôžka. Malá biela nôžka so slabým priesvitom belasých žiliek, a pančucha, ženská pančucha zavisla na operadle jeho mileného stolca! Ženské pančuchy sušia sa pri jeho vlastnej, vlastnučkej peci! Ďalej nemohol vydržať takýto pohľad. Bolo mu i vecou svedomia takéto špehovanie. Zamumlal, že ženské nevdojak, ako na povelenie, pozreli na vyvalené sklené okále medvedej hlavy. I vyšiel utrápený mládenec dookola do kuchyne, tu ho netrpelo, vpadol do komory a zadumal sa. Tam páchlo chlebom.

„Doma pán?“ ozval sa v kuchyni mužský hlas.

„Doma,“ povedala Dora a párala trpezlivo ďalej svoje perie.

Bol to polesný Fabián Spálil. Počas svojho pobudnutia v Uhorsku stratil to posledné l a menoval sa od niekoľko rokov „Špály“.^[4]

Špály otriasol zo svojho šedivého kabáta sneh a valil sa k dverám. Bez klopania otvoril; medzitým uspeli naše ženské dosť ďaleko pokročiť v nedbalkách. Špály zostal stáť v dverách ako hromom porazený. Z úst Adely Koreňovskej vyronil sa krik úžasu a prekvapenia. Gusta, bárs bola biela, cele biela, bosými nôžkami pribehla k dverám a zachlopila ich tak energicky, že by pán polesný skoro bol dostal frčku po červenom, hodnom nose.

„Ah!“ zvolal plným hrdlom, a trochu sa potočil, „teda takú holubičku usalašil u seba srditý mizantrop a mizogyn Kornel! Ej, ej, nová, celkom nová vec! Kdeže si, ty vokatívus?“^[5][6]

Kornel sa rozhneval zúrivým hnevom. Vyskočil z temnej komory ako blesk z mrákavy.

„Koho smieš upodozrievať?“ spýtal sa hosťa drsným hlasom. Jeho bodrá postava sa vypäla, z očú svietil akýsi blahorodný, bohatiersky oheň. Tak sa zdalo, akoby mu nešlo len o urazenie svojej osoby.

„Hah, ešte upodozrievať!“ nehybkým jazykom riekol podnapitý Špály, „dôkazy sú tu, živé, krásne, neodškriepiteľné! Ah, ale máš dobrý vkus! Vidíš, a aký si ty egoista! Kde tvoja nenávisť všetkých ženských pod slnkom? Stopila sa! Erdek atta!“^[7] polesný zahrešil po maďarsky svojím slovanským prízvukom.

Sotva to vyriekol, už bol v snehu na dvore. Sila hnevu je veliká. Kornel temer jednou rukou vyšinul Špályho do výšky a vyšmaril ho kuchynskými dvermi.

„Dávno si sa mi už zunoval,“ povedal určito, bez ľutovania.

Špály chodieval často k Belanovi a časom nebol mu nepríjemným, keď osamelého človeka trápila nuda. V dlhých zimných večeroch hrali „dartl“ alebo pili čaj. Kornelovi vrstovníci, ktorých mená mal zaznačené vo zvláštnom protokole, poženili sa alebo odišli z kraja. Pri mene každého ženatého kamaráta urobil Kornel tučný kríž a pripísal ešte slovo „umrel“. Málo mien bolo bez toho znaku; medzi nimi, pravda, v prvom rade meno Kornelovo.

Nuž takým činom i Fabián Špály bol vítaným, hoci tvrdej, no čistej duši Kornelovej protivil sa cynizmus neumného človeka. Už raz ho bol podnapitý Fabo urazil. Dartl a výhľad na úplnú samotu nedali víťaziť citu urazenia. No v dnešnej ťažkosti Kornel zabudol na samotu i dartl. Vyhodenie nevoľného hosťa bolo tak rýchlo uskutočnené, že sa sám Kornel zadivil.

Dora, splašená rýchlym výstupom, vydala zo seba silný vzdych, perie sa zdvihlo a rozletelo kuchyňou, nie ináč ako vonku snehové pierka. Traja Belanovi psi začali zúfalo brechať.

Hnevom rozpálená útroba Kornelova začala chladnúť; pomíňajúci hnev vzal so sebou kus mrzutosti nad nemilou návštevou. Poslal Dorku zakúriť izbietku nad komorou. Konečne si ľahol na nezvyklú posteľ. Nemohol zaspať. Všade ho tlačilo, pod hlavou nemal dosť vysoko, chýbala mu uspávajúca lektúra. V polosne blysla mu pred oči malunká, mramorová nôžka, s tenkými belasými žilôčkami, slabo prebleskujúcimi cez bielu kožtičku. Víchor zavýjal, strecha práskala. Nad ránom konečne zaspal tuhým snom.