ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý Apko!

Len tak napochytro. Bou som Ti síce pred dvoma týždňami písal, a pre istotu, či si i list prijal, píšem Ti zas. Šaty mi vychádzajú — lebo som ešte u krajčíra nič nie dlžen — čomu sa nečudujem. Obuvou som zaopatrený. Nohavice sa mi na takom mieste rozdrali, kde ich i sama pani krajčírska dokonalosť — nespojí. Hornikov kabát tiež idie ad inferos.^[1]

Ale dosť tej prózy.

Tuná sme mali zle obstáť, mali nás alebo všetkých vyhodiť — abo prísno potrestať.

Boh vie, čo si Ty myslíš, keď toto čítaš — či azda, že sme gymnázium podpálili?, či potĺkli celiemu Tešínu okná?, či potrepali prof.?, či čím a bo[h] sám vie čo!?

Oj nie.

Už skoro ohluchli uši čo nie, onemeli ústa, a duch sa plazil v nízkosti denných obratov, v jednom, od počiatku až doteraz nebolo počuť piesne slovanskej!^[2]

A tak daktorým srdciam sa zažiadalo pretrhnúť jednotvárnu prózu, a vyšli na slobodu oživenieho poľa — a pospievali pár národných piesní ako: „Hej, Slované“, „Vyšlo slnko“, „Kde domov můj“, „Lecą liście z drzewa“ atď.

A tu, čo sa z toho narobilo, že demonštrácie, že „Babel“, „Slavizmus“ atď.

No ale sa im zastúpila cesta — a nie je z toho všetkieho — (nič). Ale už konec. Bozkávam M. srdečne

Som v Tešíne

Svet. Mil.

Ešte raz! Alumnea sa nám na leto kazí, a hladu viac — chlieb sa nám premenieva — a keď toho nie, tak čo máme. Ešte to ale ujde.

Dňa 29. dubna

Pozdravujú Ťa srdečne Jano Konár, Štúr, Lojko, Beňo Ruman^[3] atď.

(LAMS)

Milý Svetuško môj!

Príduc z Viedne, našiel som Tvoj lístok už doma jako odpoveď na môj list, Tebe písaný z Viedne. Chcem Ti len pár slovy odpoviedať, abys’ v nekterých vecach snad nepochybil.

Knihy, které Ti pán profesor, aneb snad p. direktor dal, musíš si nechať a poďakuvať sa za ne, jestli ich len zretedlno nemáš požičané; pakli si ale v pochybnosti, opýtaj sa ho, či Ti ich daroval, či len požičal. Potom mi nepíšeš mená tých p. p. profesorov, i tie mi oznám.

Môj naslov písavaš chybne „Theologii Doctor“,^[4] preto budúcne píš takto

V inšom píšeš dobre, čo ma teší. Že chodíš do kostela, chválim Ťa za to; to ale vedz, že právo nemá žiadon kňaz na svete kázať inšie Evanjelium jako to, Krista Ježiša Pána našeho! Jestli tedy kto proti náukam Evanjelium, které nám Sv. Katechizmus verně vykladá káže, ten podobne proklete činí, proto ale do chrámu Božieho chodiť nesmieme zanedbávať, avšak on zloží z toho počet pred Synom Božím. Keď Kristus Pán praví o ďáblovi, nepraví tam, že to byl človek zvodivý, ale ďábel, nebo satan. A víc sluší veriti a poslúchati Boha jako ľudí.

Ty máš Bibliu, Katechizmus a Kancionál, tam jedine pravda viery a cirkve našej leží uschovaná.

Jestli zbadáš někde pokušenie od viery pravej, poznač si Tvoju myšlienku do denníčka, nahliadni o tom predmete, ktorý sa Ti pochybným nebo bludným bude zdát, do Kancionála, Katechizmu, lebo Biblie svatej. V týchto knihách nájdeš dostatočné poučenie. Nad to lepšieho Ti nikto nedá.

Píšem Ti po slovensky. Ty mi len vždy píš po česky, aby si ze cvičenia nevypadnul, ale na pravopis lepšie pozoruj: „horlý“ píšeš, 3. osobu od horlím-íš-í, píše sa len s í; „každou neděly“ má byt i; „direktorovy“, komu? direktorovi, vieš jako chlapovi, mužovi atď. Ostatne, toto sa mi zdajú viac chyby pera byť, ináč dosť dobre píšeš. Čiarky ale často vynechávaš.

Jestli teraz nebudeš do školy chodiť, nakladaj si sám úlohy nemecké, píš a prepisuj a často sa s domácimi zhováraj, najmä ale dobre sa konjugácie naspamäť uč a resolvuj si sady. Mnoho slov sa uč nemeckých naspamäť. Latinčinu a řečtinu nezameškávaj. Latinské úlohy, kratušké totiž výpravky, opisy atď. si pre cvičenie píš.

Že Ti plávanie dobre ide, to je mi milé očuť, len sa usiluj, aby darmo si ani tam neplatil, ale dobrý plavač z plavárne prešpurskej vyšiel. To Ti bude na pamiatku z Prešporku, kde jako hovoríš, máš veľa nepriateľov; to ale nie sú Tvoji nepriatelia, lež Tvojho národa. Ty sa usiluj, aby si časom mohol cnosťou, vierou, učenosťou a pevným rázom či charakterom porážať týchto nepriateľov. Teraz sa len vo svojom srdci teš na ten čas, keď budeš môcť hodne ozbrojený povstávať proti vrahom národa Tvojho. Dobre robíš, že nedbáš nič na tých, čo Ti vravia „Tót“ lebo „Schlovak“. I na Krista Pána vykrikovala luza jeruzalemská všelijako. Pozdravujú a bozkávajú Ťa mamuška, bratri i sestry Tvoje. Vzorku ku forme listu si vezmi z tohoto. Služby vykonaj od nás u pani Biermanskej a maj sa dobre.

V Hlbokom dňa 11. júlia 1860

Tvoj úprimný otec Dr. J. M. Hurban

(LAMS)

^[5]

V Hlbokom dňa 21. mája 1861

Milý náš Svetuško!

Mám trochu pokojnej chvíle po sviatkoch, ktorú užívam k týmto pár riadkom. Z listov Tvojich posledných na mamušku a Vladuša písaných pozorujem skliučenú myseľ Tvoju. Mrzutosť to na všetek spôsob bola, i pre nás, i pre Teba; ale čože je už robiť, malá chyba nedorozumením sä vätšou stáva s tým je trápnejšia, keď musí byť dlhým dopisovaním vyrovnávaná. Už nech je ale konec. Tvoj milý básnik Sládkovič,^[6] ktorého spisy Ťa čakajú doma, spieva v „Kĺzačke“

Tak, vidíš syn môj, tak čaká na Teba kĺzačka života; čerstvo sa kĺzať na nej môžeš, len sa nezabudni nikdy a kosti i všetko telo vycvič si mohutne. Boh nebeský Ťa obdaril hlbokým živým citom, nepopúšťaj sa mu prílišne, ale otužuj činy, aby si časom mohol poslúžiť stále a platne národu nášmu, zastanúc na postať a do šlapy otca.

To možno ale len ochotou z viery v Krista a lásky k národu dosiahnuť. Slovana žiada svet i slavianstvo mať pravdy milovného a ochotou živého. Naši nepriatelia môžu sa vyznačovať bujnosťou, lžou, nespravedlivosťou, my im to nesmieme závidieť; príde čas, kde za to vezmú odplatu náležitú.

Radím Ti, abys’ dákou nedôverou nenaplnil srdce svoje ohľadom dobrého priateľa môjho a Tvojho pána dr. Kalinčáka;^[7] preto navštevuj ho a voždy sa nezapomeň opýtať či? a kedy zas môžeš prísť? A na kedy Ti dovolí prísť, ten termín maj v pamäti a prídi. To je spôsob žiaka dobrého ku z/v/láštnemu priateľovi otca jeho.

Boženka^[8] ani nám už dávno nepísala. Ale ani my jej nestihneme písať. My sme boli skoro všetci chorí. Po mamuške som ja zaľahol, Želmíra^[9] ležala, Vladuš^[10] — ako vieš — ešte kríva a to už od Jura! Konstantin^[11] je zdravý a čiperný chlapček, Ľudmila^[12] je už tiež dieťatko zábavné! Všetci sa tešíme na Tvoj príchod na prázdniny.

Svatomartinskí mešťania zvolávajú schôdzku národniu ke dni 6. júnia. Na tú sa tešíme, lebo doteraz sme my, Slováci, ešte nič solidárne neučinili k vysloveniu túžob a žiadostí nášho národa.

Dá-li mi milostivý pán Boh zdravia, pôjdem i ja do Sv. Martina.^[13] My sme tu prežili doteraz časy dosť tráplivé, o ktorých som Ti nepísaval, nechajúc Ti pokoj potrebný k štúdiám, na ktorých mne ohlädom Teba nekonečne veľa záleží.

S tým už končím. Srdečne pozdravujem Gustava,^[14] ktorý Ťa opatroval, ako aj druhých priateľov Tvojich mladých, ktorí Ti pomáhajú k lepším známostiam a sladia horké snáď orechy trápneho štúdium. Proti hladu na chutnú žemľu a sladkô mlieko prikladám Vám 1 zlatý; očuť napospol, že tam máte akosi draho. No aj u nás nie je lepšie.

Porúčam Ťa Bohu a Slovu Milosti jeho a som

Tvoj úprimný otec Hurban

(LAMS)

Drahý Apko!

Posielam Ti moje svedectvo.^[15] Som dosť spokojný, neviem, ako Ty budeš, len tá laatia^[16] ma nemilo prekvapila. N/a/ dr. Sem.^[17] to bude lepšie. Direktor^[18] sa žení, dneska ho posledný raz ohlašovali, bere si akúsi veľmo bohatú Hamburgčanku.

Rád by ti dačo viac písau, ale mi môžeš veriť, neviem čo.

Som v Strelcach 2. März

Svetozár

(LAMS)

V Hlbokom dňa 13. brezna 1862

Chlapci moji milí!

Vaše lístky a svedectvá sme prijali a potešili sme sa nad pokroky Vašimi. V ohľadu prekážok, ktoré premáhať máte pri týchto počiatočných štúdiách, je to dosť dobre. Verím v pomoc Božiu a vo Vašu pilnosť, že budete oba zrastať v dobrom. Pri Tvojom svedectve, Svetozár, neviem pochopiť tie zanedbané 4 hodiny. To mi vysvetliť v budúcom liste nezanedbaj, lebo tie 4 hodiny sú naveky stratenie a škoda je drahého času života.

Nuž, a jakože tá maďarčina ide? Len už aj v tejto reči sa pilno cvičte, my, Slováci, musíme veľa vedeť, ale nado všetko musíme my hľadeť svietiť sa vierou živou v Krista pred Bohom a bezúhonným životom pred týmto svetom zlým a prevráteným. Jestli máte kamarátov dákych nemravných, tých sa nepridŕžajte a posilňujte sa v modlitbách proti zvodcom a utekajte od rečí špatných, ktoré porušujú srdce mladíkovo.

My sme zdraví, až na kašeľ, ktorý mňa trápi. Máme u nás pekné časy a tešíme sa jaru. Deti chodia už, ako obyčajne v pôste, na vyučovanie.

Literatúra slovenská sa jak-tak hýbe, ačkoli porád s velikými prekážkami jest nám čo bojovať. Usilujte sa, chlapci moji, aby ste miesta naše voľakedy i na tomto poli statočne zaujať mohli. My sa o to, aby Vás Pán Boh učinil nástrojami Milosti svojej na poli svatom cirkve a Vy národu Vášmu sa stali užitočnými, každý deň na kolenách modlíme. Nedá-li Vám to za jisté Boh, usilovanie všetko Vaše a útraty naše márne budú. I Vy teda proste o to Spasiteľa nášho J. Krista.

A s tým, keď Vás ochrane Najvyššieho porúčame, pozdravujeme a bozkávame Vás oboch. Konstantín a Ľudmilka veľmi dobre rastú, rozviňajú sa dary Božie u nich a oni oba robia nám veľmi mnohé radosti. I v jejich teda mene Vás pozdravujem a zostávam

Váš úprimný otec dr. Hurban J. M.

(LAMS)

^[19]

Milý synové!

Již Vám může i divno býti, že nepíšeme, i samým nám je velmi bolestné, že sme Vás tak dlouho nechat museli bez potešení rodičovského aspoň listovného, ale nebylo jinak, ja sem byl neodbytnými prácemi zaměstknán a mamuška měla též svoje běhaní okolo domu.

Váš list sme přijali, potešení sme byli zvláště nad tím, že předce zahanben je nepravý a zlostný Tvůj, Světozare, nepřítel Gazda,^[20] a že si na vzdor tešinské dvojky skoušku přestál. Věru sem velikou měl, chlapče žalost nad Tebou, ale sem Tě jen Bohu poroučel na modlitbách, můžeš si tedy predstavit, jak sem byl potešen, když si mi oznámil prechod Tvůj do III-tí třídy. Z toho vidím že Tešín Tobě krivdu učinil a Bůh sám napraviti ráčiž zlou vůli hloupé bezbožnosti. Ale to sám vidíš, kde víry není, jako ji není v Tešíně, tam nemůže býti ani pravé spravedlnosti k studujícím žáčkúm.

Zhovadlý zyskovný človek nemá spravedlnosti Boží. Kdybys Kazdovi, či Gazdovi byl dal utržiť 20 zlatých, byl by Tě dobre klasifikoval. Nu ale zapomenmež na neštestí v jakovem sme oba byli, ja i Ty. Vímť zajisté, že si rád, že si již ven z toho.

Než teraz, šuhaju, nežádej si podobného stavu více. Prosím Tě konej dílo své, k němuž povolán jsi, mne se zdá, že Ti dal Bůh dobrý hojné dary, jimiž posloužíš stísněnému národu svému a zbedované, umučené církvi Paně: ale, synku můj, zachovej si to, že musíš především po stupních kráčeti a známost dúkladnou sobě nabývati, abys’ nebyl jednou polovičákem a bezcharakterným tlučhubou, jakoví jsou všickni, kteří ledabylo studia svá odbavili. Vyšší není k dosažení bez prejítí nižšího stupně. Práce si sám neukladej, ale vyhovej panům profesorům, kteří Tobě jiste jen tolik naloží, kolik duchovně i tělesně uneseš. Šetřiti tělesného zdraví jest potřebí především v mladosti, kdo v mladosti své vydá tělo buď v žádosti nečisté a nestoudné, buď také přesilí ho nezřízeným studiom, nočním bdením atd. bude v 25. roku, kdy by mu kvetnout měli dny žebrákem a otupelým, churavým, mrzutým stariganem! Uč se a cvič telesně. Budeš šuhajem bystrým vždy.

Nuž i Tebe, Vladuško můj, zasílám pozdravení otcovské, mamuška Tě též dá pozdravovat a bozkávat. Kostuš Ta velmi časte zpomína, a plakal keď sme mu v stereoskope ukazali obrazek náš! „Kde je Vladuš, kde je Vladuš?“ sa spytuval. Raz zobudiac sa rano stal a obzeral sa velmi okolo, „no kde je Vladuš?“ sa spytujúc, „tu bol, včil tu bol, kde je?“

Jako Ti ide učenie, Vladuško môj? Či sa prace do hlavy nemecká reč? Len buď trpelivý a pilný, všetko Pán Bůh dobrotivý pomůže.

Svetuško, pomáhaj Vladimírovi, vysvetľuj mu častejčie čo nebude on rozumet a Tebe známe bude. Jeden druhého bremená neste, jako nám písmo sv. nakladá. A odpíšte mi, či sa často vadíte spolu a ve hneve stojíte? Abych Vás mohol napomenúť. Ste tam len sami, teda spolu držte a jeden proti druhému kamarátov neverbujte; najlepší kamarát je brat, lebo je jedna krev i kost. Rozumie sa, dobrý, pobožný brat, dobrému, pobožnému bratovi. Lump je lump a jeho brat je zas len lump a darebák.

Dievčence nám dosavad nič nepísaly, ale ani my jim. Dnes píšem i Vám i Jim.

Pozdravuje Vás deduško, tetka Milka^[21] a ujec Turolúcky.^[22] Píšte oba, keď písať budete mať, mne slúbil pán direktor, že každé tri tydne jeden lebo druhý písat budete, chcem totiž vedet, jaké Vladuš tiež pokroky robí. Tvoj list, Svetuš, bol poriadnejší, lež z Tešína. Z toho zavieram na školu, len si profesorov váž, cti ich a miluj.

Píš i buducně o obyčajoch, poriadkoch a stud/i/ach Vašich. Vladuš nech buducne opíše denní poradok v pensionate, v škole, v gymnastike atď. Ty píš, o čom budeš vedet. Na formu listu pozoruj, dla formy slušnej súdi i cudzí človek na šuhajovho ducha.

Milost Pana Ježiši Krysta budiž s Vami, Amen

V Hlubokem dne 23. oktobra 1863.^[23]

Váš verný otec Dr. Hurban J. M.^[24]

Drahý Apko!

Posielam Ti moje vysvedčenie. Neviem, či Ťa bude v stave uspokojiť, bo nevypadlo ani tak ako poslednie, ani tak, ako by som si bou mysleu. Že svedectvá prvieho semestra vždy sa prísnejšie sporiadané ako v druhom, čoho sú moje dve loňajšie svedectvá dôkazom, takže sa toto lonskajšiemu z prvieho polroka s prevahou porovnať môže. Čo ma ale hryzie, je v latinčine „Kaum genügend“,^[25] že bych sa radšej nevideu. Lebo viem, že to i Teba mrzieť a hnevať bude, keď som predošlý rok I. S. Befr. a II. S. fast Lobenswerth mal.^[26] Lež toto bolo u rediteľa a teraz je u Scherffa,^[27] a to bolo pred rokom a toto je teraz. Musím uznať, že som si v latine i sám chybiu s nedbale robenými penzami! Ale ako to prišlo. Na prvie dve penza som po štyroch hodinách pracuvau, každô slovo v Lexikóne vyhľadau podľa gramatiky, tak ako som mohou najlepšie sa riediu — čo som dostau — male. Na druhô podobne rezultát bou male. Nemohou som sa od plaču zdržať, abych si jed utíšiu. Každý punkt rátau za chybu (nie len mne, ale i všetkým spolužiakom), zau som imp. na miesto perfektum, nuž narátau i štyri chyby. Kde som n. pr. nepostaviu praezens alebo infin. historicus, kde mohou stáť, nuž bou celá rada zle. Nuž mi tak celú chuť odobrau k latinčine, a robiu to ešte s posmechy, nadávaním, utŕhaním. Ako si Ty rediteľovi písau o mojou odchode,^[28] akoby čert doňho bou vliezou. Ani jesť nemôžem s pokojom. Pri obede nadáva, pichá. S Nemeckom mi hrozí, že mi veru celú hlavu pomútiu, takže ani sám neviem, čo chcem. Že ma do druhej klasy (t. j. kvinty) dajú, že ani tam neprejdem dobre, čo sa umučím a. i.

Už som i na tú myšlienku prišiou, abych si ma tento rok tu dokončiť nahau, ale mne je teraz všetko jedno, aj si myslím, že bude predsa lepšie, keď teraz pôjdem, aspoň sa pripravím na budúce roky! Tak prosím Ťa, odpíš mi, kedy budem môcť zanahať Strelce. Tvoj dopis v „Pešť-Budinských“^[29] sme čítali.

Pozdravujem a bozkávam mamušku — a všetkých.

Zostávajúc v Strelnici^[30] dňa 27. február[a] 1863

Tvoj verný syn S. M. H.

(LAMS)

Deň 19. Brezňa 1863^[31]

Svetozár

(LAMS)

V Drážďaniech dňa 11. apríla 1863

Drahá Mamuško, milý Deduško!

Apko sa holí a ja Vám píšem. Sme v Dražďaniech, krásnom meste. Z Hodonina sme prišli do Breclavi, (Lundenburg) stadiaľto do Brna a z Brna do Prahy. Tam sme sa bavili celý deň. Boli sme na Hradčanoch u p. Ružičku, apko šiou k garnizonskému kazateľu,^[32] ktorý je Slovák, a ja som ho čakau v Slovanskej kavárni. Potom prišli oba a my sme išli na pivo — a tak domou. O 8-mej išiou ťah do Dráždian, my sme si ale zali biletu len do Aussigu (Ouští), a tuto sme vystúpili na paroloď. Naša plavba trvala 6 hodín. Radosť je to cestuvať. Nemusí človek sedieť ako drevený, čo je na železnice ten pád, ale má slobodný pohyb.

Loď sa plaví cez krásnie doliny saskieho Šveicarska (Sächsiche Schweiz) pre romantiku jeho tak menovanô. Vysokie skaly (700 — 900 Strevicou vysokie) sú akoby popukané a v rozsedlinách tých sa usadili kríky, stromy, nižej tu i tu vykúka malý domec, alebo sa pnie velikánsky hrad, a tichô ináč Labe, teraz ale rozpenenô špľachotom kolies okrášľuje svojimi vážnymi vlnami celý ten zjav. Pri mestečku Bastei vystúpi krása tých krajov na svoj najvyšší stupeň. Niet krajšej maľovky na[d] túto, čo sa tu zjavuje. Podlä rieky, na pravom brehu leží rozstriekanô mestečko, jeho domky sú veľmi vkusne po návršiach, skalách porozdeľovanie. Pár krokov ďalej od brehu pnie sa ako stena va\

breh a prechádza v stenorovné skaliská. Balvany na balvany, jako by ich bola ruka umelca riedila, sú spôsobom nasadlivým (schichtenartig) pováľané a čnia jako ohromme múry na 749’^[33] nad hladinou Labe. V rozsedlinách ich, jako aj okolo vidno zelenie bory, a na temene najvyššej skaly je vežička (Schauturm), odkiaľ sa krásne výhľady objavujú. Ďalej poskytuje pekný pohläd hrad Königstein, a druhých viacej.

Vyplujúc z sachského Schvajčarska, prišli sme do Sasska — Sachsen! — nie — oj vaj — to sú Schábi, Švábi, tí ľudi[a] sú celkom inakší ako v Česku, hneď po tvárach zbadá sa, že sme hádam v Česku — nie v Uhorsku a v Sassku — á Sachsen meine Herren Sachsen.^[34] Tie vkusnie stavby okolo rieky, všetko malie paláce k menovaniu ukazuje, že sme nie hádam v Česku, lebo v Uhorsku, ale in Sachsen meine Herren in Sachsen. Tie velikánskie evang. (a nepatrný jedon katolický) kostely ukazujú, že nejsme hádam v Českej Prahe, abo v Uherskej Pešti, ale in Sachsen meine Herren in Sachsen. A čo zajtra počujeme v kostele pri kázní p. Lan[g]beina^[35] to nepočujeme v kostele v Uhorsku, v Senici, v Brezovej, na Osuském (u Tesáka,^[36] Hroša,^[37] Ďuru^[38]), ale in Sachsen, meine Herren in Sachsen. —

No! už som sa do vôle načiarau, však vám to deduško^[39] prešľabikujú. Zostávajte zbohom, čo sa mňa týka, ja to urobím v Draždaniech 11. apríla v sobotu 1863, Na hostinci u mesta Veimaru, Nro 7

Váš Svetozár H.

(LAMS)

Stendal dňa 26. apr. 863

Drahý Deduško!

Už som tu celkom usiadlený. Bývam s jedným Nemcom u jednej panej, kde i frištuk dostávam. Na obedy chodím do 7 domov, každý deň inde. V nedeľu u dr. a profesora Härter-a, pondeli u Geheimratha^[40] Siebera, uteri u pastora Štaude-ho, vo stredu u superint. Borgarda, vo štvrtok u mad. Grosse kníhkupcovej, v piatok u dr. et dir. Krahnera, a v sobotu u Lignera. To sa všetkо najvybranejšie domy v Stendale. Večeru nemám, ale zato v mojej kasni obligatnô nemeckô jedlo — chlieb s maslom a už som sa naň naučiu, takže mi chutí, čo na počiatku ten pád nebou.

Som teda v Untertercii, aby ste to ale pochopiť mohli, rozvrhnem tie jejich klasy podľa našich:

VI.^[41] budem nezadlho tiež písať. Mnoho tie listy koštujú. Tri groše — 15 kr. po každý raz. Všeliakie novoty. Nedávno sa tu akýsi vojak obesil, tu zas z Dómu murár spadol a zabil sa, tu napadli vojaci v noci svojho oficiera a — odrezali mu uši. —

Mne ide doteraz v škole dobre. Práce veľa — času málo. Tie obedy mnoho času berú.

Geheim. — Sieber je veľmi milý človek, býva v tom dome, kde ja. Má dvoch malých chlapcov, jednoho v kvinte a druhého v Unter-kvarte, títo chodia k nám dole, za čo je ich otec veľmi vďačný, že sa majú s kým zaoberať, a musí ich von púšťať.

Je tu šesť kostolov, čak je to mnoho na 10 000 duší? Profesorov sám všetkých neznám. Najviac máme ordinariusa Härtera. Veľmi prísny učiteľ.

Pozdravujte našich Turolúčanov. Išiou Roy^[42] do Nemiec a kde?

Mamuška! uteráky sa mi zošli, ale servítky boli nazbyt. Bozkávajúc všetkých, som v Stendale v nedeľu, dňa 1863

Váš poslušný vnuk Svetozár Hurban

Dir.^[43] mi hovoriu, že sa viacej núkalo dobrodincov ako dňov v týdni mi obedy dať chcejúcich.

(LAMS)

Dňa 31. kvetňa 1863 v Stendale

Drahý Apko!

Divím sa, že si mi ešte ani raz nepísal. Domou si už len prišiel a lista nič. S príležitosťou lista nášho drahieho Dr. Rediteľa Ti píšem, čo by som bou už i tak dávno urobil, keby som na stretnutia našich listov, čo často mrzutô býva, nebol bál.

Tak spokojne som sa ešte v cudzine nikdy necítiu ako tu. Vo škole mi dobre ide, vyjmúc písebných prácí vo škole, na čo neprivyknutý mnoho chýb robím. V latinskej práci, vo ktorej ten najlepší 5, a najhorší 32 chýb mal, mal som ja 13. My sedíme podľa tých chýb, a tak mi prišlo do prostriedka 4. lavice, mezi 9-ti lavicami sedieť, v réckom som prišiou na piatu a v ústnych odpoveďach povýšiu ma na tretiu. Toto je len mezi prostrednými. Zdeľujem Ti tu i môj poriadok školský

Pond. 1/ Relig. Dr Härter 2./ Latein Dr. H. 3./ Latein Dr. H. 4./ Ovid Methamorphosae^[44] Dr Müller. Popoludní 1./ Mathem. Dr. A. Eitze 2./ Deutsch Müller.

Utorok 1./ Relig H. 2./ Griech. Gramm 3./ Lateinische Syntax všetko Härter. 4./ Geschichte 1. Wilke.

Mittv.^[45] 1./ Deutsch Dr. Müller 2./ Gr. Lesen Dr. Härter 3./ Mathematik Dr. Eitze 4./ Poesis Dr. Müller.

Donnerstag^[46] l./Gesch. Wilke 2./ Griech. Gramm. Härter 3./ Französ. dr. Berthold 4./ — Popoludní 1./ Syntax 2. Gr. Gramm, obidve u Härtera.

Piatok 1./ Caesar 2./ Gr. Lesen 3./ Latein Syntax všetko Härter. Popoludní 1./ Französ. 2./ Deutsch Müller.

Sobota 1./ Gr. Vocabeln, 2./ Caesar Härter 3./ Französ Barthold 4./ Geopraphie, Dr. Wilke.

Zbohom, majte sa všetci dobre, bozkávam mamušku, deduška, sestry a bratov

Som v Stendale

Tvoj verný syn Svetozár M.

(LAMS)

^[47]

Lieber Swetozár!

Es wird Dich wol freuen, auch von uns einige Worte zu hören und freundliche Grüsse zu erhalten, darum füge ich Deines Bruders^[48] Brief diese paar Zeilen bei. Wie Du weisst, ist Dr. Sillern nach Hamburg zurück und ich habe das Direktorat übernommen und damit die arme Anstalt in ziemlich derutem Zustande. Mit Gottes Hilfe soll es damit aber bald besser werden. Das Seminar und die Praeparandie sind wol schon jetzt wieder in gutem Stande, auch die Realschule wird sich bald heben, nur das Gymnasium ist sehr schwach besucht. Doch vielleicht gelingt es uns einen katholischen Religionslehrer und damit viele kath. Zöglinge und Schüler zu bekommen. Mein Fridolin ist in dem 6. Gymnasium in Hermannstadt,^[49] einfach an den Gymnasisten Fr. Z. zu adressieren. Robert ist in dem 5. Gymnasium in Graz bei Dr. Leidensnot, evang. Pfarrer zu erfragen. Beide werden sich sehr freuen ab und zu mit Dir zu correspondieren. Von Deinen alten Bekannten sind nur noch wenige hier. Bei allen stehst Du aber in gutem Andenken. Sei auch fernerhin brav und mach Oberschützen und Deinem guten Vater Ehre!

Dr. Fr. Zekely Direktor

Den 5. Oktober 1863

(SAPL)

Milý Svetuško môj!

Dávno som Ti nepísal, lebo som, ako vieš, sám porád prácami zanesený bol, lenže nemáš pochopu o rozhojnení prác mojich. Nestihnem ani všetko pokonať. Nuž tak si to vysvetli, že tak dlho ani Tebe som nepísal.

Mamuška Ti písala v septembri, okolo 26., keď som ja do Bavorska s devčenci odišiel,^[50] a hovorí, že jej nerobíš zmienku v Tvojom poslednom liste o ňom. Ten by teda bol stratený. Mamuška ho nerekomendovala.

Nuž Ty, syn môj, žalostíš tiež už dosť, to je náš lós, ty isté smutné príhody, ktoré spomínaš, iste i nás veľmo skormútili. Nad Mathildou i Ľudmilou my sme úprimne žalostili a učili sme sa nanovo, že nič nemáme za svoje považovať, všetko je len načas nám požičané k radosti, aby sme za to chválili Pána. Lež aj kríž a súženie je také, i to dochodí a robí místo radosti. Najväčšie nás čaká tam, kde konec konečný bude smrti, peklu, biede, neresťam a počiatok večný s večným trvaním a neprestáváním radostí u Ježiša Krista. Ty, syn môj, buď dobrej mysli, veď Ti Pán Boh toľko milosti už dokázal, že môžeš v ňu veriť, že Ťa dľa svojej divotvornej moci zachráni od zlého. My sme všetci, Bohu buď chvála, zdraví. Mamuška i deduško Ti čosi tuná napísali. Mamuška stred svojej práci len chytro písala, abys’ aj od nej dačo čítal.

Moje modlitby a práca za Tvoju milú v popel ľahnuvšiu dedinku^[51] neboli darobné. Už vyše 2000 zl. str. som im vykonal! Z Nemecka samého už vyše 1000 zl. prišlo. Vlastnoručný list panujúcej kňažny Reuss v Greizi^[52] som dostal a 30 dukátov s ním i jeden pakel drát ide pre pohorelcov.

Z Hannovru, z Meklenburgu, z Hamburgu, z Bavorska prišli a idú pomoce.^[53]

Pán Boh budiž pochválen za dobrodenia jeho. Slovník dostaneš, kadenáhle stihnem ho kúpiť. Palkovičov^[54] bych Ti poslal, ale to je už zastaralý.

Fotografie nás tešia, škoda, že ich viac nieto, každý by ich rád mať. Perse^[55] to stojí groš. Posielam Ti aj moju fotografiu, jestli ju nemáš, a jestli ju máš, oddaj ju p. direktorovi.

Garmanna^[56] znám, to je výborný šuhaj. Aj syn môj, budeš mať po otcovi známosti pekné, len zachovaj česť otcovho mena vo svojom mene.

Čáčovania budú z jari kostol staväť, dňa 22. novemb. budem inštalovať p. Borbisa.^[57]

Slovensky hodne zapomeneš do prázdnin, no ale niečo, zmysel Ti predsa ostane, čo znám — i prízvuk stratíš. Len srdce nestrať. Pán pomôže všetky ťažkosti premôcť, ako ťažkosti cudzích rečí tak i ťažkosti odvyknutia vlastnej sladkej materčiny.

Ľudmila senská^[58] dostala týfus následkom pôrodu a nezomrela ani doma, ale vo Veličnej u Brózika^[59] farára. Pani Brózička Ťa dala na Matičnom zhromaždení pozdravovať a invituje Ťa, abys’ ju navštívil, že sa Ti teraz jejich kostol už zapáči, keď si vraj tak škamral na ten starý jejich kostol kedysi, keď si tam so mnou bol. Smiala sa veľmi, že si vraj len stodolou menoval ten chrám jejich bývalý.

Ja som pre Vendov^[60] v Bavorsku značnú pomoc vyzískal. Pochválen buď Pán Boh za to. Pre Hlbočanov dostanem aj písmo Lut. darom, veľa Kancionálov, Biblií a Katechizmov pohorelo, ale väčší diel sa im navráti z dobrotivosti zvlášte nemeckých bratov v viere.

Deti sú zdravé, Bohuš^[61] bol dlho nemocný. Zabudol bežkať, ale už zas sa nanovo učí. Kosta je čiperný chlapček, Ľudmilka je jako váleček, Vladimír sa dobre učí a je nádeje, že odbaví tretiu klasu toho roku. Tomu Tvojmu bývalému Gazdovi v Těšíne som po jeho švagrovi Pellarovi, farárovi v Przne na Morave, odkázal, že mi Silber na Tvoje zlé svedoctvo dal skázať. Aj Kalinčákovi som dohováral, i ten na Gazdu všecko uvalil! No nech mu Pán odplatí. Teda predsa neuškodil, bárs Ti aj chcel ublížiť!

Borbis i Kubiš sú zdraví.

No už viac nestihnem. Cenzúru Tvoju posielam mnou podpísanú p. direktorovi.

Dvojct. p. Hermannovi^[62] sa poďakujem za pohostinstvo Tebe dokázané. A ostatné, ako Pán Boh dá. Kebych len stihol.

Maj sa, syn môj, dobre. Porúčam Ťa Milosti Boha nášho. Modlievaj sa i za nás, ako my Teba na modlitbách Bohu porúčame.

Srdečné pozdravenie na všetkých a z[v]lášť p. direktora, sup. Boghardta, p. učiteľov a tajného radcu!^[63]

Majže sa nám dobre. A či čítavaš Šafárika? Latinskí spisovatelia sú Ti už k rozumení? Tvoja recká práca ma uspokojila, len písmo trochu nezretedlné mi dalo prácu. Nuž ale to je napochytro! Zbohom!

V Hlbokom dňa 12. novemb. 1863

Tvoj verný otec Dr. Hurban

(SAPL)

Drahý Apko!

Pán direktor^[64] chcel Ti moju cenzúru poslať, preto som ja nechcel písať, očakávajúc nadto list od Teba a obávajúc sa nepríjemného setknutia sa. Ja som preložený do Ober — Tercie^[65] — mosím ale — jako z cenzúry vidieť budeš, exámen vo francúštine robiť. Ale čo Härter s tou Unachtsamkeit^[66] mi je nie dobre jasnô, azda že som dva razy moje eksercitia neskoro oddal, čo z zábudli[vo]sti stalo. No ja som vinný na každý pád a neidem sa vyhovárať, ale budem hľadieť po druhý raz takýmto poznamenaniam vyhýbať. Odpusti mi, apko môj, a nemysli viacej o tom, ako je — čo by sa ľahko stať, keď neznáš povahu našeho gymnázia. To najmenšô, čo sa prihodí, píšu na cenzúru, takže málo cenzúr je slobodných od takýchto poznamenaní. Pokáraj ma — ale nech Ti to len žiadne hlavybolenia nezapríčiní. No myslím, Ti to aj Krahner vysvetlí.

V Ober — Tercii sa mi zas inakší život otvára. V latinčine čítame Caesar de bello civili^[67] a Ovide Metamorphosi u dr. Hölzera. V réčtine čítame Xenophona Anabesis^[68] a Homérovu Odysseu^[69] u Härtera, po ktorej básni som už oddávna túžil, začíname hneď s prvým spevom. V nemčine máme tri hodiny. V jednej prednáša Hölzer estetiku, v druhej rétoriku, v tretej Schillera a daktorých nových básnikov nemeckých. V dejepisu máme nemeckú históriu u dr. Schötensacha, ordinariusa unter, francúzštinu máme u Liebholda. Náboženstvo máme u D. Jakobiho a čítame Starý zákon (jedna z najinteresantnejších hodín mojich, Jakobi je znamenitý chlap). Tu pracujem s novou chuťou, ktorá trochu pri suchých prednáškach Härtera, Wilckeho a Müllera prchá. Nemecká práca, ktorú sme naloženú dostali „Auf welche Weise u. wie fern hat Caesar die Veranlassung zum Bürgerkriege gegeben“.^[70] Tie férie veľkonočné som strávil v Stendale v nádeji, že Mocko^[71] ma v tomto čase navštívi — ináč bych bol azda odcestoval. Repetoval som francúštinu, bol som viacej razy hneď tu, hneď tam do famílií invitovaný — bol každý deň u direktora a tu i tu si zabásnil. Moje posledné pokusy zrostli podľa mojej mienky na zralosti^[72] a dobrote — len môj štýl zostáva vždy hrbatý — mne sa zdá, že próza naskrze nie je môj element. Naše veľké vakácie sa začínajú okolo 6. a 7. junia — najpodobnejšie v prvú stredu v junii a trvajú 4 týdne. Ked budem môcť asi týdeň viac dostať, bude ma veľmi tešiť. O moju cestu^[73] nemaj žiadnej starosti — nestratím sa a taký drahocenný klenot nejsom, aby ma židia ukradli a o ostatnô sa postará Boh. Radujem sa na moje Hlboké, na všetkých Vás nekonečne. Mocku očakávam. Písal mi, ako si mu kázal. Moje hodinky idú znamenite — a budú mi iste výtečným sprovoditeľom na mojej ceste. Düpelskie šiance sa vždy ešte držia a naši pred tridenciou medzi ....... znaku a pohybu. Príde čas, kde rakúske bodáky (die österreichischen Bajonette) (tuná panujúco príslovia, ktorô sa na zmužilosť našich chlapcov vzťahuje) dostanú čo chvíľa roboty.

Pan superintendent Geheimrath Sieber, Staude Ťa dajú pozdravovať a ja Ťa bozkávam a, prajúc Ti všetko dobrô z neba, zostávam

Tvoj verný syn Svetozár

V Stendale 13. apríla 1864

(LAMS)

Milený příteli!

Můj Světozáre!

Tedy jsi na mne ještě nezapomněl?

Teší mne velice! Já jsme zdráv záležili Ti co na tom a nezapomněl na Tě. Tvůj bratr jest můj přítel. V prázdninách Svatodušných jsem četl „Nitru“^[74] „Hystorii povstanja slovenskjeho“^[75] a. j. — Před tím jsem četl během roku vícero českých kněh: „Hus, Žiška, Poslední Táborita“, od Herloše.^[76] „Dvě Modly“. „Kindžali“. „Přivitan, kmet staropražský“. — „Švedové v Polště“ od Czajkovszkého,^[77] a. j. — Tak se vzdělávám v této poušti prázdné naší slavské řeči; tak upevňuji slovanského ducha ve mne a činím k jeho vzrůstu. —

Mám zde více „slovenských“ přátel, t. j. Zbavitel z Německé Lupče, Orgon a Huszágh z Modry. Tito 3 jsou Seminaristé. (Hospitanté). Mimo toho jsou zde Moravané: Dvořáček (Seminarist) Kadlec Fr. a K. Jos. Šabacký, Totušek, (Präparandi).^[78] A jeden Čech: Soukup. Slovák: Szomora. (Präp!)

Co ti mám více psáti; v tomto jednotvárném životě se nepřihodí nic zvláštního.

Zatím, můj drahý M. Svetozáre, s Bohem!

Tvůj upřímný přítel Josef Hanuš.

H. L. 18. 22/5. 64.

Zelená barva tohoto listu znamená „naději, že mi brzce odepíšeš“.

(SAPL)

Dna 24. septembra 1864 Stendal

Obneskorený!

Drahý Apko!

Ja som sa zase dostal do tej starej, na čas pretrhnutej koľaje — vžil sa zase do pravidelnosti meranej tečením piesku. Ten skalolomný výbuch Vulkána skrátiu svoje nebetyčné rameno ohňa a dymu a buble a chromotí pokojnejším ohníkom v jeho neistých prsiach. Hej — nuž prišiou dážď trvanlivý, poslaný dobrým nebom, a udusiu polahúnky plamene nepravidelné, a nahau iba malým ohnivým potôčkom práve v istých obmedzujúcich brehách dolu stekať. A tak je dobre!

Druhý štvrťrok prvého pouletia sa končí a prináša úzkostlivie okamihy skladania počtov zo trojmesiačného konania či nekonania. Bol si neprestajno pilný? Bol si neprestajno usilovný? Nenahal si silám tvojim lenivého odpočinutia, namiesto čo by si im bol mal dať pole cvičenia sa in artibus bonis?^[79] Tak mi to vrčí v hlave a v svedomiu, ktorô dobre vie, že nejedno „nie“ by v pravdivých odpoveďách smutno zavznelo. Ale tá hlava, tá špekulujúca kotrba by rada to pravdivô „nie“ ohlušila, bo ona dobre vie, že nejednomu „áno“ krky zlomila: A v túto hádku sa aj srdce zamiešalo a zmiernilo požiadavky svedomia a zľavnilo viny hlavy — a oni zase len harmonizujú. Slabô zviera je to ten človek, to ja teraz cítim tak dokonale jako ešte nikdy!

Stendal sa pohybuje ešte vždy v jeho starej tvári, a ten život tunajší — to je taký vymeraný, vyprogramovaný actus. Ale dobre je to, na mňa to má aspoň dobrie účinky. A čo mi tu i tu len Sládkovičov osamelý havran^[80] na um príde, nedopraje mu mašina tohoto života. A dlhotrvanlivé hniezdo v mojej hlave — zaškrípu kolesá — zapíska parostroj, a splašenô zviera rozprestrie jeho čierne brká — a huš — tamten! A mne je tak dobre jako tým hajnám tých voľnoletých sokolov. Azda Ti bude takýto postoj trocha filisteriózne vyzerať — ale čo si pomôžem, s pravdou von!

Náš starý dedko Homér sa na mňa usmieva so svojou starou jarou tvárou a podáva mi nejedon pekný pôžitok, ktorý mi len jedna vec trochu kalí — a tá je, že máme trochu pedantickieho učiteľa — ktorý nieto súci vysvetľovať takého básnika, a mne sa pozdáva, že jako ja s ním, tak ani on so mnou neni na veľmi spokojnej nohe, čo poslednô by ale predsa pri všetkej jeho pedantérii a všetkom suchárstve len moja chyba bola.

Ten ľachtikársky Ovid je mi taká maľovaná dorta po chutnom, ale tvrdom mase Homérovom a ja sa rád bavím s jeho peknými barevnými maľôvkami. On mi prichádza jako dráždivé echo mocných hlasov kráľovskieho barda Hellénov. Ale toto echo stratilo silu a jednoduchosť — a tak aj mnoho z krásy pôvodnej. To ale, čo — mi cenu tohoto mäkieho Rimana zväčšuje, je, že nám ho prednáša ná[š] nevyrovnatedlný dr. Krahner! Živ ho Boh a mne daj sily, abych aj Homéra uňho počúvať mohél! (v prime).

Za tie peniaze, čo mi zostali, kúpil som si Goetheho básne^[81] a druhie podrobnosti, ktorie mi veľmi vhod prišli. Tento starý spevák mi mnoho pôžitku donáša a má pre mňa tú zásluhu, že ma z nečistých [s]párov Heineho,^[82] u ktorieho som tak dlho svine pásel, vymohél, bár aj nie dočista, ale aspoň veľkým dielom, že to, čo hejnovského na mne ostalo, mi len k dobriemu slúžiť môže. Má táto ohava aj dajednie peknie ťahy.

Ty si budeš, apko môj, iste myslieť podľa mojich listov, že žiadny chmár nekalí nebo môjho života Stendalskieho. No to aj nie, keď vezmem vec zvonka, a z tejto strany sa ona bráva obyčajne. Ale sú okamihy niektoré v živote mojom, kde ma jakási divná úzkosť obkľúči — (taký slabulilinký tienik, bojím sa to vysloviť — hypochondria) pri myšlienkach na seba samieho. Potom nasleduje Grille n. Lanenhaftigkeit,^[83] ktorie neraz mne a najviac mojim priateľom nepríjemnosti spôsobujú, a kdo ma nezná, povedal by, že som zlostný. No ja viem, že nejedon nepríjemný kúsok, čo som doma tu i tu spáchau, boli plody takiehoto neštastnieho naloženia. Najlepší liek proti takiemuto detinskiemu (?) hlupáctvu je — samotná prechádzka. Keď vidím v prírode, jako okolo mna všetko dobrom a harmóniou krásnou dýcha — nemôžem sám disharmonickie tóny vypúšťať, a ja sa potom hanbím sám za ne.

Potom cítim pravdu týchto riadkov s celou, vrelou dušou. Pred dvoma týdni som dostal list bez mena s týmito jedinými slovami: „Vatra zbĺkla — a smutné zostalo len pohorenisko.“ On je daný v Sv. Mikuláši na počtu. Boh vie, komu to napadlo mňa menovať smutným pohoreniskom! No jestli má príčinu, mohou si meno podať a to pohorenisko by mu blklo bolo voľačo teplého do tvári. Môže byť ale, že to len dáky vtip mojich priateľov! Včera som dostal jeden veľmi milý lístok — z Thurnau, zo grófskieho zámku famílie Ciech-ovskej^[85] od sestier, ktorým som hneď odpísal! Oni sa znamenite zabávajú v jejich vakáciách, no čo by aj nie! A to im iste dobre padne, chuderkám, najmä tej malej šipulenke. Boh požehnaj priateľskú pohostinnú rodinu Giechovskú. Škoda, že mi oni nevedia dokonalejšie opísať miesto jejich sa zdržovania! Ja o Giechovskej famílie viac nič neviem, jako že gr. Giech je sestra nášho Bismarcka, a že má utešenie tri dcéry (to druhô najdokonalejšie). Pri Lulmbachu na peknom grófskom statku s milými priateľkami bývať je vec do závidenia. Ja im to ale prajem z celého srdca. Na adresu grófkinu som písal Erlaucht!^[86] Je to dobre?? Zbohom!!

Bozkávam mamušku, deduška a šetkých ostatných! Nächstens schreibe ich nach Tura-Luka!^[87]

Tvoj verný syn Svetozár

Stendal dňa 25. septembra 1864!

Je Vladimír ešte doma? Keď je, nuž ho pozdrav!! Nech mi on prvý píše!!!!! Nehnevaj sa, apko môj, že tak nečasto píšem, zato píšem naraz viacej! V nastávajúcich michalských fériách zostanem v Stendale. Píš mi, apko, čo skôr, ja Ti skoro odpoviem! Odpusti toto postscriptum (toto som sa naučiu od tej Želmírinej učiteľky). Teraz prišou jedon priateľ ku mne — a ja som mu z istej príčiny povedal, že je veľmi nekonzekventný! „Áno“ povie on, Ty sa mýliš — ja som konzekventný, ale v nekonzekvencii! Spiegelberg ich kenne dich!^[88]

[LAMS]

^[89]

Lieber Vater!

Wenn ich mich anschicke Dir einen Brief zu schreiben, so überfällt mich jedesmal eine Scheu, ja eine Art von Aengstlichkeit. Ich bin mir nicht ganz klar bewusst, woher sich solches Gefühl sch schreiben mag, ich theile dir aber dieses Bekenntnis mit, weil ich mir selbst heilig versprochen habe, ein in meinen Briefen an dich irgend eine Unoffenheit mercken zu lassen, was auch der Grund war, warum ich dir meinen Tagebuch^[90] geschickt habe. Ich müsste mir wünschen-ja ich fühle eine Noth in mir, eine Seele zu haben, mit deren ich so recht ohne Scheu und ohne die Worte auf die Wagschale setzen zu müssen, hin und her schreiten, mein Herz erleichteren, die Lücke in meinem, Wesen ausfüllen, und mich in einen gemässigteren Zustand versetzen könte; und glaube mir, dass sich bei derartigen Gedanken dein Bild so lebhaft vor meinen Augen stellt, dass ich nicht umhin kann, dir Alles zu sagen. Aber neu betroffen fühl’ ich mich manchmal, wenn du in mein Schwalbengeschrank mit deinem Donnerkeite hinein—schmetterst! Vernichtend und alle Wege abschneidend peitschst du mich mit deinen Wahrheiten, mit dein grossen Worten, an denen das dumme blöde Kind höchstens die Grosse bewundert, sie aber selbst nicht in mindenstens fassen kann! Ich fasele Dir fromm und unbefangen manches vor, und du zerhaust schraff und mit einem Prizenarm den gordischen Knoten, andern das Kind so gerne hätte noch etwas knappern mögen. Meine kindischen Fantasereien eine unmässige Übertreibungen hältst du für so unendlich gefährlich, dass ich ganz entsetzt zurückpralle, und gern wissen möchte, was ich denn Alles dir vorfantasiert habe. Ich weiss es sehr wohl, dass du dies aus reinem Wohlwollen gegen mich thust, und werde mir deine goldene Ermahnungen tief ins Herz einprägen. Was aber die erotische Gefühle angeht, so will ich dir offen bekennen und meine Worte bei Gott und Allem Achtbaren Triebe, die in mir sind, bekräftigen, dass mein Herz von solchen so rein ist, wie es mit Dankbarkeit gegen dich und meine süsse Mutter überfliesst, obgleich, um offen zu sein, mir solche nicht für so verderbensvoll vorkommen wollen, wie du dich darüber auslässt. Im Gegenteil ich kann dir heilig versichren, dass mich der Umstand nicht mehr Zeit gekostet hat, als ich dir das Märchen niedergeschrieben habe. Ich will damit durchaus nicht behaupten, dass solche Ausgüsse keinen Grund und Boden hätten, Gott behüt, das wär’ eine unverschämte Lüge und eine strafbare Lästerung, aber dass kann ich mit freie Stirn sagen, es waren nur vorüberfliegende Eindrücke des erhitzten Herzens (was die Umstände deutlich bezeugen. Grosse Reihe bei Gedichte zur…) welche sich dann meine Fantasie, die einen ziemlichen Theil meines Wesens ausmacht, so bunt ausgemalt hat. (Übrigens ist nicht zu vergessen, dass ich kurz vorher Goethes Wahrheit und Dichtung^[91] gelesen habe, wonach auch der letzte Theil meines Tagebuches riecht.)

Ja ich muss dir sagen, dass ich bei meinen Mitschülern, ganz anders aufgefasst werde. Sie pflegen mir vorzuwerfen, dass ich ein gefühlloser Pflock wäre, wen ich ihre lächerliche Liebeleien auslache, und hie und da bei-ssende (?) Bemerkungen auf die Schultafel male. Ja noch schlimmer bellen die klugen Pudelhunde, sie sagen nämlich, ich wäre ein sarkasticher Cyniker. Einem gewissen Oberterzianer Heinrich Schulz, einem stets vertiebten Helde, habe ich durch ein Spottrgedicht in Hexametern den Namen Weiberheld beigelegt, welcher Name nun, zu seinem grössten Verdruss, an ihm kleben blieb.

Ich habe aber das, was ich hier geschrieben habe, noch einmal durchgelesen und komme eben auf den Gedaken, dass Du irgendeinn Ton von einem leisen Worwurf entdecken köntest und darum bitte ich dich, es ja nicht so aufzufassen, und mir, wenn ich irgendwo allzu kühn gewesen bin, es zu verzeihen. Anfangs wollte ich dein Brief kassierein, aber ich meine, dass dies dir gegenüber eine alzu grosse Ängstlichkeit von mir wäre, was ich mir um alles in der Welt nicht zu Schulde kommen lassen will. Shreibe mir ja recht bald wieder, wann’s dir möglich ist, denn ich bin unruhig, sehr unruhig!

Grüsse die Unsrigen recht herzlich, besonders našu mamušku (to Mutter mi je pri prisucho) Ich wünsche euch allen glückliches Weihnachtsfest) Adieu.

Stendal, 20. Dez. 1864

Svetozár

P. S. Eben bin ich bei Herrn Sup. gewesen, in Anwesenheit von Pastor Staude und mehreren anderen, die auf den Gedanken gekommen sind, sich direkt aus Ungarn guten Ungerwin bestellen zu lassen. Sie wandten sich auf mich und baten mich, ich möchte Dir schreiben, ob Du ihnen dabei nicht behülflich sein köntest. Sie würden sich zusammen verbinden (?), und um einen guten reinen Wein bekommen zu können, Dich mit der Bitte belästigen, ihnen bei ihrem Vorhaben behülflich zu sein, sowohl durch die Auswahl des Weines hals auch durch die Expedition, sei es im Faße oder in Flaschen. Das nähere später! Sie lassen dich herzlich grüssen und wünschen Euch allen glückliche Feste

Svetozár

(LAMS)

Drahý Apko!

Myslím si, že už doma budeš, a preto Ti písať chcem. Férie sú na konci a škola sa zas dobre započala. Direktor bol zase v Halle, viedol tam svojho mladšieho syna k jednomu lekárovi, ktorý ho má operovať na sluchu. P. direktorka je teraz trochu veselšia, chodí na prechádzku a vraví i o druhých predmetoch so mnou ako o jej Mathilde.^[92] P. Grosse^[93] sa veľmi tešila a ďakovala mi veľmi, že som Teba k nej doviedol. Starý Burgmeister Frommhagen vyhrešiv svoju paniu, že apenka neposlala do ratúzu, keď si u neho tú vizitu robil. Ostatnô je všetko v tej istej koľaji, jako tedy bolo, keď si odchádzal. Božena mi písala z Dettelsavy,^[94] s jakýmsi veľmi nepokojným srdcom, no ona Teba čakala a nevedela wie, wann, wo! Ja som jej neodpísal, bo som vedel, že v ten deň, v ktorý som ja jej list dostal, už ona svojho арkа, inakší list, objímala. Želmírin list prišiol včera, v ktorom mi ona Tvoj príchod do Norimberku a Dettlsavy oznamuje.^[95] Ale viac aj nič, veď vieš, akie listy tie naše šipulenky písať sú zvyknuté. O jej poporciách (chcel som povedať verhältnisse,^[96] ale neviem, jako je to po slovensky) ani slova. Píšem jej. Od Vladimíra už od trištvrte roka ani zbla. Nože ho pohni. Lojkovi tiež píšem, tak i Mockovi, preto tento list len tak nakrátko a napochytre. Teraz francúzštinu drvím. Rečtina ide dobre, aj latinčina ma teraz viac zaníma u Härtera jako u toho sprostáka Hölzera. My čítame teraz v latinčine dvoch klasikov Curtiusa^[97] a Caesara,^[98] Caesara privatim. Toto leto započnem zaze kreslenia, v zime mi chce dať slečna Grosse anglické hodiny! no či to mám prijať? Ja mám veľkú chuť, niekedy mojeho Shakespeara v púvodine čítať môcť. Teším sa na Cirkevnie listy, no či skoro prijdú. A ten článok o Záborského pseudoshakespearizme?^[99] Ja bych Ti bol mohol voľačím napomôcť, mám veľmi dobrô pojednania Shakespeare-ho Hamleta, z toho by sa mohla dobrá paralela tiahnuť k tým blázninám. Na to ale však Ty ho i sám vyšľaháš! Na pána Lešku^[100] článok sa tiež veľmi teším. Ja som sa čudoval, že Härter tak málo hovoril, keď sme uňho boli, a teraz viem príčinu. Mal chudák Katzen-jamer od predošlieho dňa, na ktorom jedno krštenie a jednu svadbu odbavil.

Môj milý pudlík sa dobre spravuje, poslúcha a je pilný. Ja mu dávam zadarmo hodiny, bo jeho otec je chudobný. Zato mi mosí vysluhovať.

Ja stávam včas ráno. O pol piatej som hore, o piatej hotový. Potom idem do záhrady i s knihami. 8 — 12 škola. 12 — 2 moja… 2 — 4 škola, od 4 — 6 pracuje[m], o 6 — 7 kúpem sa, od 7 — 10 mám slobodný čas. Teraz, keď bude Boženka doma, očakávam častejšie list z domu, bo keď Ty nebudeš času mať, môže si Boženka kuchynskú zásterku odopať a pero do ruky chytiť. Je mamušenka zdravá, čo robí, jako sa má. Bozkávam ju sto ráz.

Je to len ťažká vec z nemčiny do slovenčiny prekladať. Tu ti podáva[m] jedo[n] pokus.

No Zbohom, majte sa dobre, pozdravenie deduškovi, tetke Milke, ujčekovi atď. atď.

Stendal auf der faulen Uchte.^[102] Nedeľa 21. mája.

Pozdravte Kovára^[103] a Čobrdu^[104] biblistu!!!

Svetozár

Čo je s Miloslavom Slobodom?^[105]

Boženke dávam tiež jedon bozk v duchu.

(SAPL)

Hluboká d. 6. dubna 866

Milý Svetozár!

Pôjdeš teda domov. Ja som si to ináč predstavoval s Tebou. Myslel som, že budeš v stave preliezť tú hlbšiu rieku vedy. Nuž ale vidím, že Ti to neide. Nad to, necítiac k teológii povolania, nemôžeš ďalej používať dobrodenia len k cieľom kresťanskej teológie vyloženie.

Posielam Ti k p. rediteľovi desať zlatých, ostatnie prosím, aby Ti vypožičal, čo potrebovať budeš po Bodenbach.^[106] Od Bodenbachu do Hodonína Ti postačia tyto peniaze. Ja už nemôžem to zniesť, aby potom, keď si sa odhodlal nie za teológiu, zase na Teba oni nakladali.

Pôjdeš na Magdeburg, Lipsko, Drážďany k Podmoklí (Boden-bach). Musíš si veľmi na všetko pozorovať. Na ceste pri rukách málo mať, len kabáty a kapsičku s knižkou notice zapisovať. Účty s vydaní viesť. Opatrne dobre zapakuvané, oddaj do Magazínu.^[107]

Svedectvo si daj podpísať, pas totiž starý nech je vidimovaný od Mesta. Na svedectvo si nezabudni.

U všetkých poďakuj sa a bez Boha necestuj.

Tvoj list prišiel pozde, preto i toto pozdné moje ustanovenie. Stollman bol u Teba? Kedy sa pohneš ze Stendalu^[108] — abych pre Teba mohol do Hodonína poslať, odpíš. Všetci sme zdraví. S Bohom cestuj a buď myseľ Tvoja obrátená na Boha.

Tvoj úprimný otec Hurban

(LAMS)

^[109]

Svetozár Hurban, geb. d. 17. Jan. 1847 zu Hluboké bei Senitz, Sohn des Herrn Predigers Hurban zu Hluboké, evangelischer Confession, trat Ostern 1863, nachdem er zuerst das Gymnasium in Oberschützen besucht hatte, im die Unter Tertia des hiesigen Gymnasiums ein und wurde Michaeli 1865 auch welcher Sexta er bis jetzt angehört hat. Während dieser Zeit’ war sein Benehmen fast ohne Ausnahme gut, namentlich warb er sich durch ehrerbietiges und gehorsames Gestalten die Zufriedenheit der Lehrer. Ausgestattet mit guter Fassungskraft, vermochte er nicht allein dem Unterrichte mit Leichtigkeit zu folgen, sondern er förderte auch seine allgemeine geistige Ausbildung und nahm zu an Urteilsfähigkeit, aber er wendete seinen Fleiss nicht gleichmässig allen Lehrgegenständen zu. Da er ungleich vorgebildet war und namentlich in der Grammatik der lateinischen, griechischen und französischen Sprache noch unsicher war, so kam es besonders darauf an, sich immer mehr in der Grammatik zu befestigen und diesem Teile seiner Aufgabe wandte er nicht immer den nötigen Fleiss zu. Diese Unsicherheit nötigte ihn recht gleichmässige Fortschritte zu machen; ein Übelzustand, welcher in der oberen Sexta, in die er Michaelis v. J. gesteckt wurde, umso fühlbarer hervortrat. Seine Leistungen waren zuletzt folgende: in den Übersetzungen aus den alten Sprachen (Cicero, Tassius, Livius, Ovid, Xenophon, Homer) in das deutsche leistete er im Allgemeinen Befriedigend, weniger in den schriftlichen Arbeiten namentlich den Extemporalien; wo es daher auf grammatische Sicherheit ankommt. Dasselbe gilt vom franzözischen. Im deutschen ist sein schriftlicher Gedankenausdruck gut. Dem Religions unterrichte wendete er stets eine befriedigende Aufmerksamkeit zu und in der Geschichte, Geographie und Mathematik so wie in der Physik waren seine Leistungen im ganzen ziemlich befriedigend.

Sein Autenthalt an dem hiesigen Gymnasium war an die Bedingung geknüpft, dass er sich zum Studium der Theologie vorbilden solle: da es sich aber bei den weiteren Fortschritten seiner geistigen Entwicklung herausstellte, dass die Wahl dieses Berufes seiner Neigung nicht entsprach, so nahm der Vater ihn von unserem Gymnasium wieder zurück. Wir entlassen ihn, indem wir ihn auf seinem ferneren Lebenswege mit unseren herzlichen Segenswünschen begleiten.

Stendal, d. 14. April 1866

dr. Krahner Direktor des Gymnasiums.

(SAPL)

Drahý Apko!

Posiaľ som nepísal pre dve príčiny. Po prvé nevedel som ešte nič o mojom exámente, po druhé p. Baltík^[110] bol písal moje ostatnie zaležitosti.

Bývam teda u organára p. Kyseľa.^[111] Znamenitý dom, v ktorom sa veľmo dobre cítim. On je horlivý Slovák a ona dobrá, znamenitá pani. Pomysli si, i její duchny a plachty mi dala! Kúpiť tu podobné veci za jedno ani nemožno a za druhô nie je radno. Lež jedna zmena, ktorá sa stala. Ponevadž i tunajších maď. tá cholera hrdúsiť počína, odročený je školský počiatok do 1. novembra. Čo tu robiť? Nič, ako čakať! Do 8-mej má[m] silnú nádeju. Hrdúsil som po tento čas tu basomateremtetčinu“,^[112] filozofiu, fyziku. Na mathemate som už ferzveifloval.^[113] Sedel som od bieleho rána až do tmavej noci. Ale mi to neslúžilo. Hlava ma bolela. Tak som ted[y] každý deň o pou piatej na prechádzke. Obyčajno idem do Radvani k Sládkovičovi.^[114] Milý človek do zaľúbenia, a tá jeho pani zdá sa na synovi dvakrát vynahradiť, čo pri otcovi zanedbala! Dajú Ťa všetci pozdravovať, a tá jeho Oľga^[115] Boženu veľmi bozkávať. Zdá sa veľmo rada mať, lebo povedala, že keď je s ňou, že nestojí o celý Martin. Pýta sa jej, či dostala jej list, ktorý jej ona písala. Ľaľa, abych nezabudol, Krčméry,^[116] ten kupec, Ťa dá úctive prosiť o fotografiu! Ale že len dobrú. Snáď chce s Tvojou tvárou kšefty robiť. Nože mi ale píšte, jako sa máte!

Celá Bystrica je v úzkosti. To dobre. Aspoň tie blbé maďarónske larvy, v ktorých žiadneho výrazu nebolo, výraz dostali, a síce = strachu. Ja mám v tom hroznú satisfakciu. Zomrelo ich tu už pár na choleru. Ale to neni ešte ani spomenutia — hodno. Ja som teraz taký zdravý jako nikdy, a dá Boh, že aj ďalej tak bude. Ale pre Boha, čo Vy? Nože už len aspoň taký couvert so slovíčkom „chválabohu“ a budem mať dosť. I tak na inšô nejsom zvedavý, iba ak bych sa po srniati pýtal.

Dneska popoludní idem so Sládkovičom do Ľubietovej prevetriť sa troška. I tak mám teraz viac času. Keby si za dobrô uznal mi tie Geržove klapky poslať? Mohol bych snáď pomôcť ľuďom našim, ak by sa im dačo stalo! Nože! I tak tu majú jakýchsi babrákov doktorov!

Bývam v novej ulici a mám interesantnô susedstvo. Tull-ov brat tu býva. Je hrnčiar a statočný človek! Ale že vraj nepochádza zo Svinnej. Včera tu horelo. A v tom ľaku zaľahlo viacej ľudí na choleru. Novum testimonium!^[117] Ja som sa veru neľakal. Bo mi nemá čo zhoreť. Ak iba moja fajka! Predvčerom som hral s Čulenom^[118] na kolky! To je človek do zaľúbenia!

Čo ma bude stáť hospoda, to ešte neviem. Baltík vravel, že on myslí, že 12. — 14. zl. str. mesiačne. Pritom už všetko! Tu mi všade hovoria, ako viem dobre nemecky, že som chlap. Voľajaký Loose^[119] je zaľúbený do humánnych štúdií nemeckých. No a tam som doma. Len ten Klamárik^[120] s tým - a +. Či ma ten nesklame! No ale mám môjho Čuleňa! Živio Čuleň! Červeň,^[121] Čierny!^[122] To sú tri dobré Č! No ale Pánu Bohu Vás porúčam všetkých! V B. Lojnici^[123] v sobotu, 30. septembra 1866.

Svetozár

(LAMS)

15. Dec(e)mbra 66

Drahý Apko!

Vinšujem Ti aj mamuške aj všetkým ostatným šťastlivie vianočné sviatky!

Moje tunajšie postavenie (chcem o tom vraveť, bo sa mi zdá, že som o tom ešte nič nepísal) naplňuje mňa s úplnou spokojnosťou. Čo sa školských vecí týka, ide to posiaľ dobre, a daktorých čiastkach i veľmi dobre. V nemčine a rečtine môžem sa medzi prvších pociťovať, v latinčine ma Loos vždy chváli, v matematike som bol raz vyvolaný a odpoviedal som na všetky otázky. Vo filosofii taktiež. Najviac práce mi dá fyzika a matematika. Celý boží týždeň ich deriem. Že som v slovenčine dobrý, rozumie sa samo sebou (už i pre meno). Maďarčina ide síce pomaly, ale už čím diaľ, tým viac rozumiem prednáškam v tejto reči barbarskej vydržiavaným. Ten Klamárik, ktorieho som sa tak bál, neni taký oplan. Keď mu človek vie, nuž je dobre, môže byť aj Chinenčan. Ale Szakmáry^[124] je sekantná mršina, ale sa ma bojí. Pán Boh vie, jako to je, ale majú tí maď. učiteli jakýsi respekt predo mnou.

Obcujú so mnou so zvláštnou zdvorilosťou. Loos ma má už preto rád, že som bol v jeho ideálnom Nemecku. Keď už nikto nič nevie, tak príde ultima ratio^[125] Hurban. Keď sa zrovnávam s mojimi spolužáky, tak nabývam istoty, že ked polovička z nich maturku zloží, tak hu neomylne aj ja ta zložím, jestli zvláštno neštestie nenastúpi. No maďarčinu má Červeň, a ten ma iste nehodí.

Máme tu na gymnáziume „slovenský vzdelávajúci spolok“, ktorého zápisníkom a výborníkom som ja. Na Ondreja zavďačil sa spolok jednou mojou básňou Sládkovičovi.^[126] Keby nebola pridlhá, poslal by ti hu. Vydržava on každú sobotu svoje zhromaždenia,^[127] kde sa reční, čítajú práce a kritiky držia, noviny „Vedomosti,^[128] Sokol,^[129] Obzor,^[130] Praha,^[131] Zukunft,^[132] Naše Gore,^[133] list Dannica,^[134] Soobran,^[135] Illustrierte Familienzeitung,^[136] Képes ujság“^[137] sú naše noviny. Ch(c)eli ma za podpredsedu vyvoliť, čo ale pár maďarónov intrigami a vínom prekazili. Predseda nám je Emil Černý a Čulen ochranca spolku. Je nás do 40.

Ked sa už cez týdeň nasedím a nabüfflujem, zájdem si v nedeľu popoludní do Radvane k Sládkovičovi. V Bystrici navštevujem iba Baltíka. Na Vianoce máme 5 dní slobodných. Trochu si oddýchnem a tú maďarčinu zrepetujem. Mám tento rok ešte veľa, veľa práce. Ale to pôjde s božou pomocou.

Včera som prechladou a dnes trochu kašlem. Veď sa vo feriách vylížem. Tu u Kysela som tak opatrený so všetkými života a tela tohoto potrebami, jako snáď nikde inde. Pani Kyselka je naozaj jako mama. Mám peknú, priestran(n)ú, dobre kúrenú, jupkami, stoliciami, stolami, klavírom ozdobenú izbu, jakou ani jedon žiak v B. chlúbiť sa nemôže. No som úplne spokojný. Kost hojný, chutný, zdravý, opateru až pristarostlivú. Ked sa len požalujem, že sa nedobre cítim, hneď mi dá moja pani teplej vody nahriať, abych si nohy vymočil, čaju navarí, abych se vypotil atď. atď.

Vladimír nič nepíše. Čo robí nôtre(?) Zelmire? A Kosta s tými svetlými očami či sa učí „Čas radosti“ a Babúš či vyplatí dakdy sestry s polenom? Čo je s Čobrdom? V tom Krajane^[138] písal ten huncútsky Ilacsik Samo. Takto asi: „To to panslavi vedja hned volačo zlýho na toho našího féišpána, to čo sa dobrýho ale spraví — to nevedja.“ Či stojí kde vo vedomostjach že dal 1000 zl. na vežu radvancom, a k tomu i hodiny? (N. B. R. dal 10 zl. a na veži radvanskej ani hodín nenie) A do Budína na organ 100 zlatých (ani babky) a do Dubrovýho mechy na organ? atd. atd. Bolo to smiechu. No on sa odslúžil s tým Mezarošovým táraním o ženbe kňazov B. Bystrických. To je ale slabý vtip. Medzitým ale zbohom. V Král. m. Lojnici pri Krupine (kde sú povestní radní páni a víno)

Svetozár M.

Neponukujem zo známych príčin!

(LAMS)

Drahý Apko!

„те deum laudamus“.^[139] Som „cuncta maturus“!.^[140] V ostatnom tiež dobre, iba hrozne slabý a trochu chorý. Matúrka šla s veľkou prísnosťou, 6 ich prepadlo (každý po 4 — 5 — 6 sekúnd) a 5-ti prešli s otázkou. Ja bez všetkej pochyby a bezotázočne. Vo fyzike výborne. V matematike trochu slabšie, ale ponevádž som mal vo fyzike matematičný dôkaz, tak dobre. Včera o dvanástej nám povedali výrok.^[141] Bolo veľa radosti aj škrípaní zubuv. Tri dni, od 8 — 2 a od 2 1/2 — 7 nás mordovali. Už som ledva na nohách stál. K tomu ma trápil špachotný kašeľ a na druhý deň matúrky i hlavy bolenia.

V noci človek spať nemohol, ani poriadne jesť, ani nič. No ale je to už tam!

Najprv som sa vyspal, potom umyl, vypotil, až potom som bol súci písať. Telegrafovať som chcel, ale ma úradník telegraficky odhováral, že keď to neni na stanici, že dlhšie ide jako po počte. Nuž tak dobre! Posielam tu kontá. 14 zl. na mesia[c] kostu a okrem toho tu priložené výdavky 11. zl. 7. kr. Čo sa tých nefrankovaných listov týka, tak si, apko, musel zabudnúť, že si mi v jednom liste sám kázal, aby, keď by chceli habať, aspoň si i zaplatiť museli!

Skoro samá Slovač padla. Klamarik a Szakmáry najviac hádzali. Zato ale i Červeň šibou jejich pánov.

Krcsmery^[142] príde do Martina. Keby si, apko, tam sa o tom mojom dlhu zhováral. Najsúrnejší je šuster a knihár.

Pozdravenie od všetkých. Naši professores ani panslávi prv neboli oproti. Teraz rozhorčenosť panuje veľká. No ale dosť. Čo mám robiť proti kašľu?

Ján Kyseľ^[143] zložil tiež šťastne matúrku v Prešove. Teraz je doma. Nože mi odpíš, jako mám písať. Pred 6-tym sa na žiadny pád nepohnem.

Zbohom

Svetozár cuncta maturus.

Do Kyselo[v] som prišou 14. septembra. Teda október, november, december, január, február, marec, apríl, máj, jún a julius

(SAPL)

Na deň Jozefa, dňa 19. brezna 1868

Drahý môj Apko!

Chcejúc Ti radosť nejakú spôsobiť a sladkú pamiatku Mena Tvojeho bár len skrovnou lineou v denníku mojej činnosti zaznačiť, posielam Ti tu prácu moju:^[144] ovocie to tichých hodín večerných, v ktorých som sa vždy v blízkosti Tvojej cítil. Pripojujem k nej všetke tie priania synovského srdca, ktoré od detinstva srdcom mojím hýbali, a predstupujem pred Hospodina s vrúcou modlitbou, za blaho všech nás, a za naše spasenie. Pri[j]mi to odo mňa vďačne a zabudni v sviatočnej tejto chvíli na mnohé slabosti moje a poklesky, ktoré iste neraz starostlivé srdce Tvoje v žiale uvrhli. Ja Ti sľubujem nezlomne, po stezkách, na ktoré ma napravila milá ruka Tvoja, kráčať. Bože náš, zmiluj sa nad nami!

Prítomná práca je d[i]elo ešte nedokončené, a len na prehliadnutie Tvoje spoliehajúc sa, opovážil som sa Ti dačo neukončeného poslať! Myšlenka, v básni vyvinutia dôjsť majúca, dávno už bola povstala vo mne. Je to ideálna postava kajúceho Svatoboja, predmet, ktorý sa už viac básnikov feriruvať^[145] pokúsilo — no ale všetko je to slabé! Asi pred troma týždni vzal som si pred seba predmet tento, do devatenásteho v báseň zložiť. Plán bol rozvrhnutý — začal som pracuvať. Jaj, ale matéria natoľko zriastla, že na dohotovenie nebolo ani pomyšlenie. Ja som chcel kratšu baladu, a ona mi nechtiačky zrostla v celý epos. No jak v práci mojej kde-tu iskerka poézie živorí — ja viem, že Ty hu z popola vydúchaš a mňa k ďalšej práci posilníš.

Čo je v nej temné, to sa len neskôr objasní, a nechcem Vám vyjavením plánu ten kúštik interesu, ktorý asnáď peseň moja pre Vás mať bude, zničiť! Len to poznamenávam, že môj pustevník ešte nieto v štádiume opravdového pokánia. Naopak, v beznádejnom zúfalstve a v oslobodení od tohoto, obrátenie sa k opravdivému kresťansko-morálnemu pokániu, bude sa zakladať básnické ukončenie a opravdivá poézia básni mojej. Či toto psychologicky budem vstave vyvinúť, to je, pravda, ešte otázka, ja aspoň s obzvláštnou obľubou a s pravým nábožným oduševnením k práci sa chytám, jako som to i v predspeve povedal.

Teda prijmi, apko môj premilý, toto dietko mojej mladej múzy, a spoj otcovské srdce s prísnosťou kritika. Ja túžebne očakávam Tvoj najbližší list. Ešte raz Ti zavolávam plamenným srdcom: Živ Ťa milý pán na mnogaja i blagaja ljeta!

Na Veľkú noc, jako som úfal, nebudem môcť domov prísť, lebo nemáme ani len jednoho dňa krome sviatkov. Zato nám dajú o pár týždňov neskôr ale štrnásť dní. No potom prijachám.

S Mudroňom^[146] nenie pravda dobre, ale o dákej zvláštnej udalosti my nič nevieme. To bude dáka valovičovská nitrianska klebeta. Má vraj veľa dlhov a to je stará vec.

Bobula^[147] písal Červeňovi, aby mu dopisoval z Prešporku. Ten mu odpovedal, že nemôže: 1/ nemá času 2/ ale a hlavne, že on z jeho pobalamutenou politikou v ničom nesúhlasí. To je náš chlapina!

Všetky Vaše listy som poriadne prijal a svedectvo frekventatívne per recepiss^[148] poslal. Myslím, že ste ho poriadočno dostali.

Čo sa zdravia týka, to mi dobre slúži, len dakedy ma taká divná slabosť napadá, najmä keď dlžej jedno po druhom sedím.

Bôrik^[149] Ťa dá pozdravovať, taktiež Kutlík^[150] a dr. Peukert.^[151] S Bôrikom obedúvam v jednom a tom samom pajzli.

Ani sám neveríš, jako ma to mrzí, že mosím ešte všetko od Teba žiadať. Už som aj hľadal, aj našiel hodiny, ktoré boli s veľmi dobrými vymienkami — ale všade sa žiada perfektibilita v maďarčine. Tak som nič nemohol prijať.

Vedomosti latiny, gréčtiny, francúzštiny, literatúr, filozofie to sú mŕtve kapitále, jedine zlaté teľa, z ktorého sa peniaze kujú: je maďarčina.

Bozkávam mamušenku, moje dva kramfleky a celú ostatniu kompániu.

A Tebe, apenko, vinšujem z celého srdca všetko požehnanie dobrého neba!

Požoň dňa 17. brezna 1868

Tvoj verný syn Svetozár Miloslav

(LAMS)

Drahý Apko!

Už sa mi myseľ, rozbúrená všakovými dojemy, pomaličky usadávať počína. Preto sadám k listu, aby som i Vám aspoň tieň mojich radostí a milých rozpomienok nakreslil.

V sobotu, dňa 23. mája, ráno o 6. som sadol na paroloď s uradostneným srdcom a čulými nád[ejami]. Povetrie bolo pekné. Ranný vozduch vial valným Dunajom a srdcom mojím tichá pokojná radosť. Pobožnou mysľou pripravoval som sa na budúce veľkolepé výjavy. Pluli sme pod hradby nášho Devína. Ja v rozjarenom citu spieval som si pod bajúz „U prúdu valných“.^[152] Lúče slnka osvecovali staré hradby. Z nich počulo ucho duše mojej zvuk zbrojstva — drs(n)ý ozón mužského hlaholu. Cez zvetralé okno svietila pozlatistá prilbica a z najvyššej väže kmital sa biely ručník devy, ktorá na rozlúčku svojmu bohatieru kynie…… „das kann wohl so Klaftes hoch sein!“^[153] vmieša sa do mojich fantázií podľa mňa stojace židisko. Zaraz prestal zvuk zbrojstva a zlatá prilbica sa premenila v kus kameňa!

Naozaj krásne je to Podunaje. Zvláštne pri Hamburgu dosiahne maľôvka najväčšej pestrosti. Starý hrad na vysokom kopci a pod ním novomódne mesto. On jako deduško a ono jako pri jeho nohách sa hrajúce vnúča.

O 12 1/2 sme dorazili do Beču.^[154] Ja som bol tak sprostý a vzal som si confortabla.^[155] Ten tak pomaly sa vliekol, že z toho bolo pol hodina cesty a ja som 50 kr. platiť mosel. Miloslava nebolo doma, ale Hrehuš, techniker a Slovák, s ním bývajúci, ma privítal. Potom sme šli do Lorenzov Mila hľadať, kde sme ho aj najšli. Pani Lorencová je príjemná stará osôbka, ktorej, jako vraví, ešte ten krik v ušach zneje, ktorý som ja 1849 roku na Rusave^[156] robieval, keď ste mňa do škopa namáčali. Víťaz Lorenc^[157] sa stal počas môjho pobytia vo Viedni mojím najintímnejším priateľom. Na to sme išli falangovať po Viedni. Ukázali mi Ringstrasse, v nej Opernhaus, Bazár, Kasíno zemanské atď. Večer som išiel do slovenského spolku Tatrana.^[158] Tam som poznal našich šuhajcov slovenských. Gežku medicinera, teológov Žambokretyho, Krnu, Rohoňa^[159] atď. Bavili sme sa pri pive milo, pripíjalo sa, rečnilo až milá vec. Milo tam nebol, bo musel jako výborník slávnosti pri zasadnutí komitétu byť. Neskoro sme sa dostali do postele. Na druhý deň ráno, jakožto v nedeľu, sme išli do Schwarzenbergovej záhrady na fruštik: na vodu a na kus chleba. Voda výborná, lenže si tu musí človek kúpiť. O pol 11-tej [sme] išli do pravoslávnej kaplnky. Prvý raz som tu počul omšu slovanskú. Sprvu mňa to veľmi dojalo, ale neskôr, keď som len samé maštrancie videl, začalo mi to byť smiešnym. Spev je tam utešený. Po omši som sa predstavil Rajevskému,^[160] oddal fotografie. Len pár slov som mohol prehovoriť, lebo ho čakalo hrúza ľudí. Tam som sa poznal aj s fürstom Gagarin-om,^[161] čo bol tiež v Prahe. Veľmo populárny chlap. Snáď sa naňho budeš pamätať.

Po kostole sme šli k obedu. Po obede k Lorencom, bo u nich nebola taká horúčosť jako inde! Tam som zase poznal veľa šuhajcov našich. Rusína Haninčáka^[162] a potom rozličných Čechov a Moravcov. Potom sme šli spolu na pivo do Likeja. Skvostnejšeho voľačo som ešte nevidel, jako einrichtung tohoto Likeja. A to ľadové pivo!!! Ale to neidem veľmi opisovať, lebo by Ti mohli, apko, takto slinky prísť naň. Ale o piatej sme išli s Miloslavom k frizérovi. Potom domov robiť toaletu. O pol siedmej sme boli už pripravení a na omnibusi do Schwendra. Jak si už bol, apko, v miestnosťach Schwendrových, tak si len predstav tú náramnú sálu, celú zaplnenú. Všade slovanský hovor — známe hlasy — ale všetko tváre neznáme. Mne tam až trochu priúzko bolo. Milo mal roboty jako archivár s nôtami. Každý sa staral len o seba, a ja som cudzí. Do 4000 hosťov tam bolo. Už sa malo začínať spievať. Tu vstúpil do sály Palacký^[163] so Šemberom.^[164] Ohromné sláva sa mu ozvalo. Koncert sa počal. Jako ouvertura slúžil Förchtgottov.^[165] — — — — — Na to kvinteto z opery „Cosi fan tutte“^[166] od — — — — — prednášal Förchtgott. Goldenstein, Koniakovsky — — — — — upkova a Tiefensee.^[167] Na to prišiel Večer — — — — — . Potom Miserere z Trovatora,^[168] predniesla Tiefensee (a Konia)kovsky. Na to nasledoval sbor Križkovského „Pastýř a poutnici“. Na toto nasledujúce Sextetto museli speváci opakovať. Taktiež poslednú krásnu peseň slovinskú „Zbor vojšakov“. Po koncerte sa počal tanec. Ja som netancoval, bo mne to nerobí žiadnu radosť, keď nikoho neznám. Šiel som s Fürstom Gagarinom do kúta a zabávali sme sa pri pive. Až po prvej pauze sa počala moja zábava. Lorenc ma predstavil: Svobodovi,^[169] slávnemu maliarovi českému. Förchtgottovi, slávnemu hudebníku, Scherz-ovi.^[170] Križkovskému,^[171] ktorý mňa veľmi srdečne privítal! Šemberovi, ktorý ku jednote s nimi, Čechami, napomínal. Palackému, ktorý sa tiež tešil, a nevedel pochopiť, že už Hurban takého syna môže mať. Dokupilovi.^[172] Potom som tam najšol Čipku^[173] z Brezna, Valáška^[174] z Fraštáku i s paňou. Všetky tieto [známosti] boli len také okamžikom spravené! — — — — — a prúd spoločenský zase nás roztrhal — — — — — Z pekného pohlavia som poznal dve céry maliara Svobody, pekné jako víly, vykŕmené duchom slavianskym a peknotou umeleckou jejho otca. Staršia Anna, mladšia Thekla. Ponevadž ony pre smútok netancovali, tak som sa s nimi od 11-tej až do troch duchaplným rozhovorom zabával.

Asi päť hodín bolo už, keď sme sa od Schwendra pobrali. Šli sme pri svitaní slnka po uliciach viedenských s hlasitým smiechom, vo veľmo dobrom humore. Jednoho pekára sme celkom zo všetkých salzštanglov vyrabovali. Potom každý svojou stranou. Do 11-tej sa spalo. Popoludní som išiel s Lorencom na vizitu do Svobodov. Tam sme sa bavili so spevom a hovorom slavianskym až do — — — — — obrazy má ten Svoboda. Či ho, apko, poznáš?

[V pondelok] som chcel teda ísť ďalej. Lež mňa zdržali na Mühlfeldov pohrab.^[175] Bol on ozaj velikolepý, no nás, Slovanov, to pranič nezaujímalo.

Neviem, čo to je — ale mi jakosi schádza elasticita pera, odpusti mi, apko, jarejšie opisy to budúce najskôr.

V utorok večer som bol v Besede, tam som poznal veľa mužov, redaktorov, spisovateľov, básnikov. Zvlášte so Šemberom a Palackým som sa dlhšie zhováral. Tam sme boli do — — — — — Potom sme išli do „Moravy“ spolku.^[176] Tu sa vydržiavalo slávnostné sedenie ku cti profesora Lamanského. Ja som sa mu tiež predstavil a pozdravoval od Teba. V Morave krásny spev. Zvláštne slovanské pesničky sa Lamanskému páčili. Morava je spolok čulý-slovanský, a nám prajný. Chyba bola, že som už bol veľmi zunovaný od tých veľkých horúčostí.

Toto by bola, len tak nachytro hodená [zpráva z] pobytu vo Viedni. Doniesol som [si] plné prekypujúce srdce a hlavu a [prázdny] vačok. Prežil som tam chvíle nezapomenuteľne krásne.

V pondelok ideme na Devín. I Viedeňáci sľúbili, že prídu! Ja musím ísť!

Lorenc Miloslav a Svetozár sa uzrozumeli vo Viedni urobiť vo prázdninách pešú cestu do Karpatov! Apenko môj, viem, že nebude/š/ nič mať proti tomuto mladistvému jarému predsavzatiu, bo i on sa už v starosti rád rozpomína na svoje pútnické časy.

Bozkávam Vás všetkých.

Požuň 29. mája 1868

Váš syn Svetozár

(SAPL)

Drahý Apko!

Tvoj lístok som dostal v Trnave od Kutlíka.^[177] Včera večer sme dorazili do Požuňa. Divadlo vypadlo dobre,^[178] „novoškoláci^[179] sú veľmo zahanbení“ „Už tí naši chlapci sú len čo sú“ hovori[a] sedliaci, idúc z divadla. Lež čo Ťa istotne prekvapí, je to, že som ja hrdina dňa. Mal som komickú rolu, jednoho biedneho básnika, čo prišiel svoje služby kniežaťu ponúkať! Pod pažou veľký manuškript, dráma jedno. Rola bola síce dosť sprostá, ja som si hu ale spracoval sám, okorenil mojimi kompanskými vtipy, ktoré celý dom do nesmierneho chachotu donášali. Najviac som Palárika perzifloval.^[180] Chválil som moje dráma jako klasické, že sú v ňom zapletenia shakespearské, lebo že mi to jedon Čech povedal. Palárik vyšiel z lóže. Tu máš! Chytaj sa ty s mládežou za prsty! Nakoniec som spieval, kočka leze díru, pes oknem! Vyvolali ma a ja som musel všetky variácie pospievať [kički lizi dir, kačk. atď.].

Na zábave si Ty veľmo chyboval, aspoň mi to mnohí hovorili. Doviesť ideu do zábavy nenie v stave ani Kutlík, ani Mudroň a ani jedon netvorí také centrum jako naša rodina. Keď som večeral, priplichtil sa mi Chovanec^[181] a kam sa mi líška, tam sa mi líška. Chváli a vyzdvihuje. To sú ľudia! Viem pozitívne, že by ma bol z bühny^[182] dolu zhodil, keby to bolo v jeho moci! Vôbec boli veľmo devótni. Aj ten jeho brat sa mi strkal do tváre. Palárik ale nebol ani na zábave! Tomu som tak zapražil, že to v živote nestroví, jestli nemá konský žalúdok. Sám som si nemyslel, že bych taký eklat^[183] bol spravil. Bola tomu veľa i toaleta na príčine, ktorá celú potvoru zo mňa spravila. Mal som červený starý dáždnik, s ktorým som šermoval. Keď som s ním len pohol, celý dom sa smial. Mnoho razy som musel čakať, až sa vychlachali. Keď som stál v úzadí, nemajúc čo hovoriť, a pohol som len nohou alebo zatriasol dlhú kozú bradu, strhol sa tleskot, takže spoluhráči museli na chvíľu prestať. Pri próbach som si malý kašeľ utŕžil. Bola tam zima. Trokanova^[184] bunda mi výborne poslúžila. Platili sme tretiu klasu, ale sme išli na druhej, dajúc konduktorovi po šestáku. Tomaškovič^[185] má zbierku trnavskú na Tvoju pravotu, tak odráta, čo si dlžen za víno, a ostatné dá mamuške. Pozdravenie zo všetkých strán! Valáška Fraštackého som na pekný spôsob dostal, aby Ti víno poslal! Že by to bol už aj urobil, lenže myslel, že to niet dovolené! Peniaze sa veru veľmo míňali v tej Trnave, ba aj pomíňali! Nuž zbohom!

M. spoluväzenku mamušenku bozkávam vrúcne a prosím za odpustenie!

Včera, keď som zaspával, bolo mi veľmo úzko okolo srdca! Neviem, prečo! Modlil som sa vrúcne za Vás! Na zábave som prejal mamuškinu úlohu: zabávať Mudroňku! Bola by osamelá sedela. Hosťov bolo málo, ale zato divadlo plné!

Zbohom!

Prešpork 1/2 70

Tvoj syn Svetozár

(SAPL)