ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Pavol Országh-Hviezdoslav svätí 2. februára tohto roku svoje päťdesiatročné narodeniny, a niet slovenského srdca, ktoré by mu nezaplesalo v ústrety! Kamkoľvek zaletí chýr o tomto milom sviatku, pohne sa v ľuďoch zvláštny, horúci cit, čistý od každej prímesi, lebo Bohom nadchnutý spevec stojí vysoko nad dennou vravou, nad záujmami, stranami, školami, politickými prúdmi a premenami. Hovoria vzduchoplavci, že tam na výšinách je vzdušná vrstva, neprístupná vetru a chmáram. Z takejto nedotknutej výšavy, ponad všetky prúdenia, hľadí náš poeta na zem i na hviezdy. On je to stále v národe, princíp neskrušiteľnej sily, veľkosti, tíšiny. Poézia nie je fantóm: ona je pravda, tá najpravdivejšia pravda, trebárs zotkaná zo zefírnych^[2] nitiek fantázie. Tá náhľadná, večná pravda, sídliaca v duši, pravda, sídliaca hlboko v srdci ľudskom.

Smelo povieme svoj súd: Hviezdoslav od jarých dní mladosti po dnešné slávnostné okamženie, od roku 1868, keď zazneli prvé, neisté zvuky jeho lýry,^[3] behom tridsiatich rokov zbudoval pamätník sebe i národu svojmu, stálejší než bronz a žula. To je už faktom, nepodliehajúcim žiadnemu sporu.

Ale dal nám tisíc ráz viac, než slávu „nerukotvoreného“ pamätníka. My tešíme sa výšave a hrdej stálosti jeho pomníka, ale nechodíme okolo neho ako slabý ponilský obyvateľ okolo Cheopsovej pyramídy^[4] a večne mlčiacej sfingy. My cítime živými srdcami, ako Hviezdoslav podarúva nás samých sebe, ako po milých stopách pohronského spevca^[5] objavuje, vynachádza, presvetľuje národ náš, krásny, no tak biedne opustený ľud náš slovenský! On až chorobno úzkostlive trasie sa nad ľudom naším a vpíja sa do jeho duše ubolenej, hanobenej tým najpodlejším oplanstvom, ktoré vzniknúť mohlo na zemi. Lebo pred Bohom na svedomie, na dušu svoju hovoríme, že slnko, vychádzajúce na perutiach rannej zory a klesajúce na západe, osvecujúce rujným behom zemeguľu našu, nespatrilo v tomto století niečo hroznejšieho, ako hyzdenie a umŕtvovanie dobrého, šľachetného národa nášho, ľudu nášho slovenského!

V Hviezdoslavovi táto hrozná sudba národná nevzbudila cit hnevnej horkosti, cit pomsty a zžieravého jedu. Také elementy neboli v jeho duši; v jeho dobrom, citnom srdci roztavil sa hnev na veľký, stály tvorivý smútok, na vnútornú serióznosť v každom cítení a myslení. Smútok jeho menil sa na duchovné tvorby, arci farby potemnistej, ale tvorby živé a životodarné. Hviezdoslav bránil národ svoj nie ostrou zbraňou, hotovou i k nápadu, ale hotovým literárno-umeleckým skutkom! On staval bašty nášho žitia a bytia, chrámy a kaplnky pre kult nášho ducha, našej národnosti, našej národnej osobnosti, našej kultúrnej individuality. Za jeho baštami musí rozviť sa život, z tých chrámov musí vystupovať blahý tymian, posilňujúci, povznášajúci, oduševňujúci…

Na stráži národnej stojí vysoký spevec, nedotknutý nezdarmi vnešnými, ba ani najväčším zlom, ktoré postihnúť môže národ: rabstvom. On je slobodný ako archanjel, a slobodí zotročených a unížených! On nás všetkých slobodí, čo by i putá lisli sa na rukách našich. Do žíl našich vlieva mlunný prúd, aby roztrhnúť mohli hanobné obrúčky.

Takíto géniovia sú zriedkavým darom nebies, a jestli by nič iné nehovorilo za istotu nášho konečného víťazstva, tedy hovorí táto božia milosť, lebo Boh nerozdáva márne svoje najväčšie dary. Len v jednom páde mohlo by sa všetko zmariť: keby sme my samých seba sprznili nevďakou, neverou, chlapčenskou ľahkomyseľnosťou a vnútornou zradou. Keby sme my sami ukameňovali proroka skálím, pozbieraným po nečistých miestach, neslúchali jeho slov a ako pankharti na Eliáša volali na neho z úkrytu pohanné slová. Keby sme v lieni a chabosti nevedeli zahriaknuť vrahov, ktorí špinia nám našu najsvätejšiu svätyňu, naše sacrosanctum;^[6] keby sme prestali milovať svoj národ, zabudli na Krista pre falošných prorokov a na naše svetlé slovenské ideály pre bludy manichejské…^[7]

Od takých hriechov oslobodzuje nás jasná múza Hviezdoslavova. On poukazuje nám javne a slávne cesty, po ktorých máme kráčať, ukazuje hviezdy, ktoré nás majú viesť k spáse!

My sme v tak ťažkom položení, že nemôžeme okázale a dôstojne zasvätiť abrahámoviny^[8] nášho veľkého muža, mysliteľa a poetu. Počúvame, že ešte nevinný večierok, ktorým ho chceli uctiť jeho bližší oravskí a kubínski rodáci, akýsi slúžny zakázal. Uctiť poetu zakazujú!!

No nerozhorčime sa nad brutalitou ľudí nízkych a ošemetných, nerozhorčime sa v tejto chvíli, ale zaleťme všetci duchom k sladkému spevcovi, pozdravme ho veľkým citom, veľkým vrelým oduševnením a zavolajme mu: Na mnogaja i blagaja lieta,^[9] milý, sladký poeta náš!