ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Dnes popoludní o štvrtej hodine pochováme v Kremnici dr. Gustáva Zechentera, najstaršieho, nie-li posledného svedka prvého novodobého historického a spolu spoločenského i literárneho pohybu, znamenitého dejateľa slovenskej kultúrno-národnej i politickej renesancie. Tak málo ľudí zo slávnej epochy dožilo vyššieho veku, že okrem slávneho a nekonečne činného Jozefa Podhradského, všetci ostatní už skryli sa pod zem. Dr. Zechenter, jestli nemýlime sa, pristúpil k otcom ako posledný, vidný druh a súbojovník za opustený a sudbou tvrdo tepaný národ slovenský.

Meno jeho verejnosti slovenskej zjavilo sa po prvé roku 1848, keď mladý študent na viedenskej medicínskej fakulte, zachvátený „jarom národov“, ako menuje Helfert^[2] prvé ideálne pohyby viedenské, vstúpil do študentskej légie a písal Ľudovítovi Štúrovi do „Národných slovenských novín“ do Prešporka prvé svoje riadky, ktoré uzreli svetlo tlačeného slova. „Ex ungua leonem.“^[3] Tieto krátke dopisy a opisy viedenských udalostí marcových a pomarcových^[4] prezradzujú už hotového spisovateľa a výborného štylistu slovenského. Nevieme čomu pripísať, že dr. Zechenter neoddal sa intenzívnejšie literatúre, ale iste pri smútku, ktorý cítime nad jeho sviežou mŕtvolou, zakráda sa nám do srdca veliká ľútosť nad tým, že nebol nezúhonne verný múze slovenskej a venoval jej len krátke okamihy zaľúbeného lichotenia a žartovania. Lekárska tvrdá povinnosť, osamelosť uprostred odrodilskej púšti a možno ešte iné okolnosti nedovoľovali, aby Zechenter stal si pevne medzi prvých a najvyšších. Na talente, ba geniálnosti mu neschádzalo. A, verte mi, moji milí a drahí, pevný, samostatný literárny typ je velikou vecou celého národa. Starí Poliaci vraj bili do pohraničných riek železné stĺpy, aby zvečnili národa svojho slobodné čierťaže; literárne, vypuklé typy, ba samorastlí tvoriví duchovia sú viac, než „želazne slupy“,^[5] to sú nielen „stĺpy“ rodného jazyka a rodnej národnosti, ale oni vyzdvihujú sa zo zeme a riek a tvoria jasné majáky, svietiace nad hlavami i srdcami prítomných pokolení a vysielajúc prenikavé lúče ďaleko do hmlistej prešlosti.

Laskomerský (to je jeho obľúbený pseudonym) nešiel, zalomiac hlavu, k takémuto cieľu, ale iba sila jeho vrodeného talentu vyvábila časom z muža-praktika literárne ozóny. Jaroslav Vlček vo svojej histórii slovenskej literatúry poznamenáva, že „Zechenter v druhej literatúre (iste myslel v širšej, s vďačným a čulým obecenstvom) bol by sa stal vychýrenou literárnou osobou“. Nuž, dodávame, k tomu bolo by treba naozaj „zalomiť hlavu“ a drať sa ku predku. Laskomerský hravo víťazil a ľahké víťazstvá nevedú na najvyšší stupeň Parnasu ani u čulých a málo čulých národov…

A predsa Laskomerský plní takú velikú medzeru v slovenskej literatúre! V „Národných novinách“ v XI. ročníku 1880, v čísle 116 nachádzame nasledujúcu charakteristiku jeho literárnej osoby:^[6]

„Slovenský humor pomkol sa o čerstvý krok napred G. K. Laskomerským, ktorý spojuje kypiaci humor so štýlom presným, znalosťou jazyka a ľudí našich. Kto u nás nepoznal by Štefana Pinku, tohto pilného a jediného dopisovateľa slovenského z rozličných vojen a výprav? Sotva sa nájde čítať vediaci Slovák, ktorému by neboli slzy smiechu vrazili do očú pri čítaní jeho dopisov. Čo slovo, to vtip, a čím viac privykáš na spôsoby a zvraty znamenitého virkli-kaprála, tým viac cítiš komickú silu autorovu. Avšak Laskomerský je nielen nevyrovnaný humorista, ale rozprávač opravdu milý a nadaný. Jeho rozpravný štýl je samá presnosť, myšlienka stojí úzko vedľa myšlienky, niet medzi nimi prázdnoty. Najlepšie dokazuje to povesť ,Lipovianska maša‘ a ,Zobrané žarty a rozmary‘. Tu nájdeme, že je Laskomerský majster dialógu. Zvláštny ráz majú Laskomerského cestopisy. Verné, objektívne opisovanie, ostré pozorovanie, veselý tón držia čitateľa mocne v klepetách. Každá jeho práca ožiarená je teplým slnečným lúčom; i prísne vedecké miesta v dielach jeho čítajú sa ľahko ako román, jeho náuka tlačí sa sama sebou človeku do hlavy. Nevdojak mi prichádza na um Hyrtl s jeho učebnou knihou o topografickej anatómii. Ako tento veľký majster prednášky, tak i náš Laskomerský učí žartom a vie najsuchšie spríjemniť svojím chutným spôsobom prednášania. Iste nemýlim sa, keď poviem, že Laskomerský patrí medzi prvých slovenských štylistov!“

Dodávame k tomuto, že „Lipovianska maša“ patrí k najlepším prozaickým prácam na Slovensku. V nej je to, čo mnohým chýba — pravá poézia a jemné čutie prírody a prírodných zjavov. Mala by robiť školu a odvrátiť mladý podrast od banálnosti a prozaickej suchoty. Bez poézie niet života, bez srdca a vznetu niet učenia.

Najčinnejšia literárna doba jeho života je 1860 — 1880. Mnohé je roztrúsené po časopisoch ťažko prístupných, preto bolo by radno všetko zozbierať a tak postaviť znamenitému mužovi nerukotvorný pamätník. Zišiel do mohyly ako osemdesiattriročný starec! Nech mu je ľahká zem a večná sláva v národe!!