ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slavné shromaždenie Matice Slovenskej!

Ná základe zkúsenosti minulých časov nepochybujem, že neprítomnosť moja v terajšom valnom sjezde Matice Slovenskej neprajníkmi národa našeho za ochladnutie účasti mojej na záležitostiach spolku našeho, jestli nie za sbehnutie a odpadlíctvo považovať a vytrubovať sa bude.

Je síce moje pevné presvedčenie, že spolok Matice Slovenskej ani na mne, ani na inom jednotlivcovi nezakladá sa: lež že životná sila spolku tohoto vyviera z jeho vnútornej spravodlivosti, nepochybnej oprávnenosti, nepopierateľnej pre znamenitú čiastku občanov vlasti našej potreby a z tej zákonitosti, ktorej pečať Najvyššie zemepánske potvrdenie, vysokými krajinskými pravomocnosťami sprostredkované, na spolok náš uderilo.

Na takom základe spočívajúci spolok náš zrušiť, ba ani nebezpečne zviklať sa nemôže, čo by ho i bárs jako znamenití jednotlivci opustili.

Lež ani sám prvopočiatok spolku našeho, ani jeho doterajšie príbehy neukazujú na to, že by sme sa takého odpadlíctva báť mali.

Neboly to váblivé výhľady na marné výhody, na sebecký zisk, ktoré nás do spolku tohoto shromaždily: lež jedine uznanie spravodlivosti, neodolivosť zákona božieho, účinná láska ku človečenstvu vôbec a zvlášte ku svojeti, duše prenikajúci cit povinnosti, mužná odhodlanosť: to, hľa, boly lákadlá naše, to sú spojidlá naše!

Keď takýmito pohnútkami vodení v toľkom sme sa čísle do spolku našeho sdružili, toľké hmotné obete v ťažkom a pomerne krátkom čaše shromaždili, že v ohľade tomto my, chudobná Slovač, medzi mnohočetnými slavianskymi Maticami prvenstvujeme: na slávu „hrdinov pravdy a spravodlivosti“ bez chvastavosti nároky činiť môžeme. Takíto ale ľudia o zrade poctivej veci snívať, s dobrým svedomím pred celým svetom vytknutej zástave spreneveriť sa nezvykli!

Tak i ja, okolnosťami úradu mojeho biskupského zateraz od valného sjezdu Matice Slovenskej, na hlbokú moju žalosť, oddialený, za potrebno držím nie len moju nezlomnú vernosť a oddanosť k tomuže spolku odhodlane opätovať, lež i verejne vyznať, že pridruženie moje k Matici Slovenskej nie len s božím a občianskym zákonom, lež i obzvlášte s biskupským úradom mojím dokonále shodujúce sa, za najzdarilejší krok v dlhovekom živote mojom považujem.

A jako bych i ináč činiť mohol, nespatrujúc na šírom Slovensku stavu a postavenia, s ktorým by sa dokonále neshodovalo napomáhanie bohumilých zámerov spolku našeho!

Čím je priestrannejšie, a zapustenejšie pole: tým viac horlivých pracovníkov treba. Čím ťažšia, nebezpečnejšia nemoc: tým obratnejších a svedomitejších lekárov vyžaduje.

Nuž čiže nerozprestiera sa pred očami našimi široké a zapustené pole, zarastlé tisícročnou burinou? čiže nebolestí úbohý národ náš v preťažnej svojej časti v chorobe najnebezpečnejšej, v chorobe to, o ktorej nemocný ani tušenia nemá, a preto primeraného lieku nielen sám nehľadá, lež i ponuknutý užívať zpečuje sa?

Taký je, bohužiaľ, z veľkej časti stav národa našeho. Schádza najčetnejším vrstvám jeho osveta rozumu, vzdelanosť duševná, bez ktorej, vzdor všetkej výbornosti jeho prirodzených vloh, v nižiadnom obore stavu ľudského žiaducného blahobytu dosiahnuť nemožno.

Lebo jak bez slnečného svetla ztratená by pre nás bola milá zeleň lúčin, utešená bystrosť potôčkov, čarovná pestrosť kvietkov: tak bez osvety rozumu, bez dôkladnej vzdelanosti rozmanitých duševných síl, neni pre národ bársktorý opravdivého pokroku ani v hospodárstve ani v občianskom živote.

Nech mi dovolí slavné shromaždenie pripomenúť, že spolok náš, chcejúc všestranný tento pokrok v národe našom prostriedkom bohumilej osvety podporovať, hlavne dve pravdy pred očima držať má, ktorých nezvratnosť už zo samej prirodzenosti vyplýva a potvrdzuje sa dejopisom všetkých časov.

Prvšiu z tých právd vyslovujem takto: „Národ slovenský len na základe svojej vlastnej národnosti povšechne a opravdive vzdelať sa môže.“

Jednotlivci môžu ovšem v priaznivých okolnostiach i pomocou inorodých prostriedkov znamenitého stupňa vzdelanosti dosiahnuť. Lež jako ztadiaľ, že jednotlivec i vo skromnej komôrke pohodlne hýbať sa môže, ešte nenasleduje, že by sa do tej istej komôrky súčasne i celý národ vypratať dal: tak tiež zo vzdelanosti jednotlivcov, cudzími prostriedky nadobudnutej zavierať neslobodno, že by cudzia osveta na daktorý národ vo veľkom preliať sa dala. Dejopis všetkých století učí, že také pokusy voždy bezúspešnými ostaly, nielen že všeobecnú osvetu v národe neroznietily, lež i na mravy škodlivý vliv maly: poneváč krehkosť prirodzenosti ľudskej zapríčiňuje, že rozličné národy vo valnom vzájemnom dotýkaní šľachetné vlastnosti síce veľmi ťažko, naproti ale nemravy veľmi ľahko si sdeľujú.

Tak jako človek len vlastnýma očima vidieť, len vlastnýma ušima slyšať dovedie: tak tiež i národ bársktorý len vlastnou rečou, len na základe prirodzených vloh vzdelať sa môže. Prevažná väčšina bársktorého národa, prácou telesnou zamestnaná, nemá, ani nikdy nemala, ani mať nebude času cudzie mluvnice prehŕňať; a jako vo vychovávacom ústave obratný vychovávateľ na obzvláštnu povahu každého chovanca zreteľ obracať má: tak i veškerý národ len na základe svojej vlastnej, prirodzenej povahy zdarne vychovať sa môže. Len národnie vychovávanie vyvinuje ten sebecit, tú upovedomosť, to váženie si seba samého, ktoré je jediným nevyhnuteľným, bezpečným základom všelikého hmotného, duševného a mravného pokroku a zdokonaľovania.

Druhú z horepodotknutých právd vyslovujem takto: „Národ slovenský len pomocou vzdelaných svojich súkmeňovcov národnej osvety účastným stať sa môže.“

Len vzdelanci národní vládzu tým čarovným kľúčom, ktorým chrám osvety národnej otvoriť možno. Lebo len oni pochopujú dokonále povahu a potreby národa svojeho: len oni cítia sa jako prirodzené údy národa svojeho, čerpajúc ztadiaľ ono oduševnenie, ktoré všakové prekážky, vyskytujúce sa v bohumilej práci národnieho apoštolovania, víťazne zvládať dovedie; len oni poznávajú dôkladne prostriedky tie, ktorými sa národu svojemu prístupnými stať môžu.

Nože tedy, milá braťo, chutne do práce! — Viem dobre, cítim od mnoho rokov, že je úloha naša ťažká, preťažká. Prekážok a nedostatkov odo všetkých strán celé Tatry; pomôcok málo; časy nepriaznivé; ochablosť a netečnosť veľkej časti národa desná. Lež z druhej strany účel šľachetný: mravné totiž pozdvihnutie celého národa, národa to našeho, a tým rozširovanie kráľovstva božieho na zemi. Účel taký hoden je napnutia všetkých našich síl a najväčších obetí. Radostné výsledky, ktorými dobrotivý Boh doterajšiu našu usilovnosť v pomerne krátkom čase požehnať ráčil, nech nám budú pohnútkami našej ďalšej pracovitosti, nech obživujú našu dôveru ku krajšej budúcnosti. Kto vytrvá až do konca, ten spasen bude!

Nemôžem dokonať tento môj srdečný preslov, abych neodporúčal slávnemu spolku do láskavej pamiatky výtečníkov našich, v behu priam minulého matičného roku, na našu veľkú žalosť, do večnosti povolaných. Nech sú nám Oni vzorom rodoľubnej horlivosti, pracovitosti a neohroženosti! Tak postavíme im pomník, veľkým jejich zásluhám primeraný: jestli totiž, kroz verné nasledovanie naše a našeho potomstva tak skvelých príkladov, učiníme, by miláčkovia títo naši k blahu národa pôsobili bez konca.

Vo Sv. Kríži, 31. augusta 1866.

Štefan Moyses v. r., Biskup bystrický, Jeho cis. kráľ. apoštol. Veličenstva skutočný tajný Radca, Predseda Matice Slovenskej.