ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V marci 1870 presťahovaly sa Pešťbudínske Vedomosti do Turčianskeho Sv. Martina a tam pod novým menom Národné Noviny, vedené redaktorom Mikulášom Št. Ferienčíkom, vychádzaly v duchu svojich zakladateľov ďalej.

V nich, v čísle 25-om, bola o vtedajšej literárnej produkcii národno-slovenskej uverejnená nasledujúca kritika: „Zdá sa, že teraz praktický smer opanoval cele národ (slovenský). Ku veciam praktickým obrátené sú mysle. Matica, národný dom, muzeum, gymnázia, prípravovne učiteľské, dochovanie slovenskej, zvlášte právnickej inteligencie, dobytie sa do snemu, získanie ľudu pre vec národnú, zachvátenie masy, boj za prirodzené práva národa, chránenie ohroženého jeho života, to je teraz heslo. Pri smere tomto praktickom ustupuje literatúra cele do pozadia. Inteligencia sa množí, počet bojovníkov národných rastie, ústavy národné prospievajú, a predsa účasť na literatúre očividne klesá. S roka na rok je trudnejšie niečo vydať. Počet odberateľov kníh tak sa umenšuje, že celá temer literárna činnosť, ktorú sme postavili na vlastné nohy, prestáva.“

Nebol div! Najagilnejší pestovatelia literatúry a spisovatelia na slovo vzatí boli v tom čase Viliam Paulíny-Tóth a Jozef M. Hurban. Ale Paulíny bol ako vyslanec na sneme zaujatý. Vo februári 1870 podal na sneme návrh, aby z rozpočtu krajinského bola i Matica Slovenská dotovaná, ale vzal svoj návrh nazpät, keď 2. marca na sneme rokovalo sa o návrhu Mórica Jókaia za všeobecné podporovanie vlastenských vzdelavateľných spolkov. Za návrh Jókaiov hlasovalo 87, proti nemu 101 vyslancov. A tak podpora krajinská bola Matici Slovenskej odopretá. Paulíny venoval pečlivú pozornosť každej krajinskej veci, zúčastňoval sa na debatách, chodil riadne do zasadnutí, tak nemohol i literárne pracovať.

Druhý korifej slovenskej literatúry, dr. Jozef Hurban, sedel zatvorený v štátnom väzení vacovskom, odsúdený na pol roka pre článok v Pešťbudínskych Vedomostiach „Čomu nás učia dejiny?“ Z toho trestu panovník odpustil mu cestou milosti 27 dní a 11. mája dostal sa na svobodu. Ale takmer pol roka bol od verejných prác odtrhnutý.

A kedysi slávny literát slovenský Michal M. Hodža, vyhnanec-mučedlník za ubíjanú slovenskú pravdu, verný a horlivý pracovník za Maticu, umrel vo vyhnanstve v Tešíne 26. marca 1870. A mladá slovenská spisovateľská generácia mala prísť pozdejšie. Už sa i hlásil k nej so svojimi „Prvosienkami“ Pavel Országh (Hviezdoslav). Miesto Paulínyho Sokola vydával prvý romancier slovenský Ján Kalinčák v Sv. Martine beletristický časopis Orol a v ňom svoju veľkú povesť Orava.

Pravda, život slovenského národa pohyboval sa na praktickom poli. Matica potrebovala svoj vlastný dom, najmä pre knižnicu a muzeálné sbierky. Ale 31.000 zlatých z matičných peňazí nebolo možné odrazu vytrhnúť. Poverený bol tedy doživotný čestný podpredseda Ján Francisci zaviesť v národe na matičný dom krajciarové sbierky, ktoré podľa jeho zprávy valnému shromaždeniu 24. augusta činily spolu 9168 zlatých 19 kr. Tou sumou mohla tedy byť takmer polovica kúpnej ceny splatená.

Ale národ šiel i iným smerom: zakladal si peňažné ústavy, takzvané „Vzájomné pomocnice“. Také vznikly na pobádajúce oduševňovanie Daniela Licharda a Jána Francisciho v Revúci, v Kláštore, v Hornom Jasene, v Tisovci, v Slovenskej Ľupči, v Mošovciach, v Slovenskom Pravne, v Dolnom Kubíne, v Hlbokom, v Malých a Veľkých Stankovciach a v Blatnici, a už 23. augusta pred valným shromaždením Matice utvoril sa v Turčianskom Sv. Martine akýsi ideálny sväz týchto pomocníc na vzájomnú podporu pre jednotné pokračovanie pri ich finančnom rozvoji.

Najvýznamnejším uzavretím VIII. valného shromaždenia Matice bolo vyvolenie veľko-varadínskeho kanonika Jozefa Kozáčka za predsedu. Kandidovaný bol i opát Tomáš Červen, ale on zdráhal sa prijať predsedníctvo pre svoj vysoký vek, preto shromaždenie poctilo svojou dôverou Kozáčka.

Voľba bola natoľko šťastná, že Kozáček bol muž učený, národnej veci úprimne oddaný a žil v srdečnom priateľstve s nebohým Moysesom. Roku 1848 bol kňazom vo Zvolene. Keď 1849-ho rakúska vláda významnejších ľudí slovenských, vysťahovavších sa pred maďarským terorom do Viedne, kde potom ako dôverníci vlády účinkovali, začala odmeňovať a do úradov staväť, bol medzi tými vysťahovalci i Kozáček. Jeho dali za škôldozorcu a správcu škôl do prešporského dištriktu. Ale dosť skoro stal sa pre svoje pevné rodoľubstvo vláde na Slovensku nepohodlným, a tak, podľa zásady „promoveatur ut amoveatur“, poslali ho do ďalekého Veľkého Varadína za kanonika. V tejto hodnosti bol štedrým podporovateľom všetkých slovenských literárnych snáh a podnikov, a tak hodným národného vyznačenia. Do účinlivosti Matice mohutne zasahovať pre veľkú vzdialenosť nebolo mu možné. Paulíny, keďže i na sneme pre neho bolo práce, požiadal toto valné shromaždenie, aby počas jeho pobytu v Pešti vybavoval práce matičné miesto neho Ján Francisci, čestný doživotný podpredseda Matice, ktorý toho roku z Revúci do Martina presídlil sa za správcu kníhtlačiarne.

Tak pomaly síce, ale predsa len prúdil ten život slovenský.

Letopisu na rok 1870 vydaný sväzok I. priniesol práce: Michala Godru: Roztriedenie slovies slovenských; Michala Algövera: Kedy je poludnie? P. Z. Hostinského: Blýskavice historické; dr. Jozefa Hurbana: Mikuláš Zrinský; Fr. V. Sasinka: Samuel, údelné knieža Slovenska; Sasinka: Listiny Matice Slovenskej a Listiny sl. kr. mesta Sv. Jura; sväzok II.: Chalupkove Starožitnícke zápisy, Jonáša Záborského Unia na Litve a v Uhrách, Hurbanovo dokončenie rozpravy o Mikulášovi Zrinskom, Sasinkovu rozpravu: Stoličný červený stôl v Turci, filozofickú úvahu Pavla Hečku: Kriterium pravdy, Sasinkov článok: Ešte raz Rugia čili Slovensko, a toho istého sbierku listín Matice Slovenskej. Pozoruhodné boly i snahy: zakladať mimo okruhu Matice spolky nakladateľské.

Dňa 14. septembra 1870 katolícki Slováci založili si v Trnave „Spolok sv. Adalberta (Vojtecha)“ vydávať slovenské, katolícke spisy na vzdelávanie katolíckych Slovákov. Spolok mal hneď v prvom shromaždení 500 členov. V Revúci Samuel Ormis, profesor gymnázia a znamenitý spisovateľ, založil účastinársky „Nakladateľský spolok“ na vydávanie slovenských kníh. Spolok vydal cenné pedagogické diela Ormisove Výchovoveda, Učboveda a Spôsoboveda, Hostinského dielo Stará vieronáuka slovanská a VI. sošit Hložanského dejepisného časopisu Biele Uhorsko. V Pešti založili zväčša katolícki národovci pod egidou liptovského hlavného išpána Martina Szentiványiho účastinársku kníhtlačiareň, ktorá vydávala Bobulove Slovenské Noviny, vydala almanach Minerva a Palárikove dramatické diela. V Turčianskom Sv. Martine založily si šľachetné Slovenky spolok Živenu pestovať a rozširovať vzdelanosť a osvetu, a nadovšetko národné povedomie, medzi ženskými slovenského pôvodu.

Literárna produkcia tiež mohla sa pochváliť peknými dielami. Andrej Trúchly-Sytniansky vydal almanach Tábor, obsahujúci cenné beletristické práce. Daniel Bachát pod literárnym menom Miloslav Dumný vydal 3 sväzky svojich básnických a prozaických prác Nevädze. Pavel Országh (Hviezdoslav), v tom čase prešovský právnik, vydal s bohoslovcom Kolomanom Banšelom almanach Napred, obsahujúci pekné prvosienky snaživej študujúcej mládeže slovenskej, z ktorej pozdejšie vedľa Hviezdoslava vynikali Danko Z. Lauček a Ján Alexander Fábry.

Ale vypukla veľká vojna, medzi Pruskom a Francúzskom. Napoleon III. ztratil trón, premožené Francúzsko stalo sa republikou a víťazné Prusko sjednotilo nemecké štáty v cisárstve nemeckom. Maďarizmus, ktorého predstaviteľom vo Viedni bol už gróf Julius Andrássy, ako minister zahraničných vecí, hodil sa víťazným Nemcom do náručia. A takým činom Deákov dualizmus zosilnel, shodil proti nemaďarským národnostiam náličnicu a stal sa bezohľadne maďarčiacim.

Medzitým, koncom roku 1870 a v prvej polovici 1871, Parnas slovenský mal ťažké ztraty. Dňa 7. decembra 1870 umrel Ján Palárik, všestranný, ale najmä dramatický spisovateľ a účinlivý národovec a zakladateľ Matice Slovenskej; 2. júna 1871 umrel v Tisovci Hostivít Gustáv Lojko-Tisovský, výtečný profesor klasických rečí na slovenskom gymnáziu revúckom a snaživý spisovateľ slovenský; 16. júna 1871 prvý slovenský romancier Ján Kalinčák, redaktor Orla, penzionovaný správca gymnázia tešínskeho a zakladateľ Matice; 15. júla Ján Chalupka, ev. farár brezniansky, pôvodca znamenitých divadelných hier a satirických rozpráv o živote kocúrkovskom. Menovite smrť ešte mladého, 28-ročného Lojku a ešte ani päťdesiatročného Kalinčáka spôsobila v slovenskej spisbe medzeru, ktorú nemohly ani vyplniť, ani nahradiť nové snahy a nové podniky: zakladanie slovenského dievčenského ústavu vychovavataľského a založenie učiteľského seminára pri gymnáziu v Revúci. A mysle národovcov boly inam obrátené. Roku 1872 maly byť nové voľby vyslancov do krajinského snemu, aby teda nenašly Slovákov nepripravených, Paulíny svolal najčinnejších národovcov na 6. jún do volebnej porady do Martina, kde vyvolili päťčlenový exekutívny a pre slovenské volebné okresy kandidátov designujúci výbor. Veď iste, i táto organizácia bola prepotrebná. Ale i toto, i rekonštruovanie, prebudovanie, dobudovanie matičného domu, odkúpeného od mesta, usporiadanie v ňom bytov pre prvého podpredsedu, tajomníka i domovníka, krajciarové sbierky na dom Matice, ktoré dosť pekne tiekly, hodne odvracaly pozornosť slovenských kruhov od literárnej činnosti. A nový predseda, kanonik Jozef Kozáček, v svojej reči, ktorou otvoril deviate valné shromaždenie, veľmi dôrazne kládol na srdce prítomným členom: „Napíšme si na našu zástavu heslo: pracovitosť, obetivosť, svornosť, vytrvalosť. Držme sa pevne tohoto hesla a dôverujme v Boha, že On posvätí heslo toto a žehnať bude krásnym podnikom našim, aby i osveta slovenského národa bola ozdobou tejto krásnej uhorskej vlasti.“

Sväzok I. Letopisu Matice Slovenskej na rok 1871 doniesol nasledujúce články: Kvetna Javoriny, od J. Ľ. Holubyho; Rok a deň smrti Matúša Trenčianskeho, od Fr. V. Sasinka; Historické blýskavice. VI. Boris, knieža Haliče a Bodriče, od P. Z. Hostinského; Attentát Záhoviča, od Fr. V. Sasinka; Uhorsko a Uhri, od S. Tomášika, a Listiny; sväzok II.: Slovanskí válečníci v Uhorsku 15. — 17. storočia, od Fr. V. Sasinka; Prvotiny kvetny listnatých mochov, od J. Ľ. Holubyho; Jakub z Marchie, od J. Záborského; Z topografie Malých Karpat, od D. G. Licharda; Úvod k poznaniu uhorskej historie, od Jozefa Hložanského; Listiny Matice Slovenskej, od Fr. V. Sasinka.

A v tom čase zmáhalo sa potešiteľne i matičné muzeum. Dňa 22. septembra 1871 prekvapil ho svojou návštevou uhorský archeolog a náčelník starožitníckeho oddielu uhorského muzea Florian Romer a vyslovil svoje podivenie, že matičné sbierky pri zriedkavej obetivosti slovenského obecenstva za krátky čas tak pekne pokročily. Najviac ho zaujímala numismatika, tak, že si hneď urobil do plechového papieru i odtisky z viac „barbarských peňazí“. I zaželal, aby sa Matica Slovenská mohla čím skorej dožiť muzeu svojmu potrebných miestností a katalogického usporiadania svojich sbierok a zriedkavostí.

No slovenským literárnym spolkom ich nepriaznivci už nedopriali ani pokojnej literárnej práce. Dňa 27. septembra nasledovalo druhé valné shromaždenie Spolku sv. Adalberta (Vojtecha) v meste Nitre. Ale už 26-ho večer sbehla sa najatá luza pred príbytky kapitulníkov, kde došlí členovia spolku ubytovaní boli, a povybíjala im obloky. Na druhý deň ráno rýchle naplnili kadejakí ničomníci dvoranu v biskupskom seminári, kde sa shromaždenie schádzalo, a keď sišli sa členovia spolkoví, prekazili im divým krikom a lomozom otvorenie shromaždenia. „Csak magyarúl!“ „Csak magyarúl!“^[16] hučalo dvoranou, a nezbednému kriku nebolo konca. Predsedníctvo spolku, vidiac túto podlú inzultu, hľadalo obranu u politických vrchností, ale darmo. Podžupan odvetil, že ho do toho nič, aby šli ku slúžnemu, abo ku kapitánovi — z ktorých ani jeden nebol v Nitre. Tak predsedníctvo bolo prinútené rozpustiť shromaždenie.

Ale kde by i boli mohli slovenskí národovci najsť ochranu, keď už, ako svedčil smutný príklad vtedajšieho štátoprávneho vyjednávania s kráľovstvom českým, ani kráľovské slovo neposkytovalo ochrany. Dňa 4. februára 1871 panovník totižto vymenoval grófa Hohenwarta, mierneho federalistu, za predsedu rakúskeho ministerstva. Do ministerstva povolaní boli i českí národovci Jireček a Habetínek za ministrov, oba federalizmu priazniví. Podľa svojho smeru malo toto ministerstvo stáť nad stranami, aby mohlo získať všetky národy Rakúska k spoločnej práci v živote ústavnom. Hohenwart tvrdil o jeho novom programe, že ho panovník vo všetkom schvaľuje. A bolo skutočne tak. V reskripte, ktorý cisár vydal Hohenwartovi 12. septembra 1871, stálo: „Majúc v pamäti štátoprávné postavenie koruny českej a súc si povedomí slávy a moci, ktorú dala koruna táto Nám a predkom Našim, mimo toho pamätliví nezlomnej vernosti, s ktorou podporovalo obyvateľstvo zeme českej trón náš v každej dobe, uznávame radi práva tohoto kráľovstva a sme hotoví obnoviť toto uznanie Našou korunovačnou prísahou.“

Ale v reskripte, vydanom 30. októbra 1871 grófovi Andrássymu, predsedovi uhorského ministerstva, a ríšskemu kancelárovi grófovi Beustovi, už zabudol na sľúbenú ochotu prísahou potvrdiť štátoprávnu samostatnosť kráľovstva českého a žiadal oboslanie centrálnej ríšskej rady priamymi voľbami.

Snem kráľovstva českého odpovedal na túto vierolomnosť panovníkovu touto ráznou rezolúciou: „Snem, verný svojmu slovu, usnáša sa odoprieť voľbu do dŕžavnej rady neuhorských kráľovství a krajín a ohradzuje sa spolu proti tomu, že by sbor ten mal kedy právo alebo mohol mať právo uzavierať o štátnom práve a ústave kráľovstva českého.“

Bolo všeobecne známo, že štátoprávné vyrovnanie s kráľovstvom českým zmaril gróf Julius Andrássy reprezentáciou panovníkovi menom uhorského ministerstva podanou, v ktorej s rafinovanou sofistikou a s prekrúcaním štátoprávnych pomerov rakúskych tvrdil, že ústavné zavedovanie vecí spoločných vyžaduje, aby Rakúsko bolo ústavné a naproti Uhorsku štátom jednotným. Lebo Uhorsko vyjednávalo vraj o ústavnom zavedovaní spoločných vecí s ríšskou radou a nie s krajinskými snemy. Takýto útok na dualizmus zapríčinil by vraj v budúcnosti taký vývin vnútorných vecí Rakúska, ktorým centrálny parlament rozložil by sa ku prospechu sedemnástich krajinských snemov. V prípade premenenia dualizmu Uhorsko požadovalo by tedy oprávnene alebo nové vyjednávanie, alebo by zrušilo spoločné zavedovanie vecí s Rakúskom spoločných. — A tejto sofistickej argumentácie panovník tak sa naľakal, že, prepustiac ministerstvo Hohenwartovo a kancelára Beusta, už 6. novembra vymenoval grófa Andrássyho za kancelára ríše rakúsko-uhorskej.

Národ český nezohnul šije a jeho štátoprávny boj trval neohrožene ďalej.

Je isté, že vyrovnanie koruny s kráľovstvom českým bolo by značne i posilnilo i umožnilo hodne väčšiu evolúciu národného ducha v slovenskom národe. Samostatný národ český, v súsedstve slovenského národa, bol by znamenal a tvoril pre uhnetený národ slovenský prameň vody živej, životodarnej. Andrássy to predvídal, preto ho Maďari nazvali mužom providencionálnym, a tak nasadil všetky páky, aby zmaril vyrovnanie s Čechmi. Jeho antagonista Koloman Tisza, predný človek opozicionálnej ľavej stránky na uhorskom sneme, nesúhlasil s ním, vraviac, že rakúsky federalizmus povedie Maďarov k personálnej unii, čím uskutoční sa program uhorskej ľavej stránky.

Paulíny, spravujúci podpredseda Matice Slovenskej a snemový vyslanec kulpínskeho okresu, stal sa na uhorskom sneme členom ľavičiarskeho klubu Tiszovho a nie národnostného, lebo domnieval sa, že jestli Tiszova strana stane sa na sneme väčšinou, v svojej snahe po personálnej unii nebude prekážať samostatnosti kráľovstva českého. Nebolo jeho vinou, že sklamal sa i v Tiszovi, ktorý zavesením svojich zásad na klinec stal sa roku 1874 ministrom a 1875-ho ministerským predsedom, prejmúc od Andrássyho dedictvo neoslabeného dualizmu, s devízou: zdrúzgať (összetiporni!) nemaďarské národnosti Uhorska a s frivolným cynickým vyhlásením toho, že v Uhorsku slovenského národa niet.