Dejiny Matice Slovenskej. (1863 — 1875)

Slováci! svitlo — — hore sa! Spali sme dlhý tisícročný sen. Nevedeli sme o sebe, nevedeli o svete a svet nevedel o nás.

Bol i Slovák kedysi slavným medzi národami; ale utratenie jeho dŕžavnej samostatnosti a jiné naň prišlé veliké nehody a nešťastia udusily v ňom takmer všetko národnie povedomie, povedomie to, že ho Bôh stvoril národom osobitným a obdaril hojnými dary, ktoré nemá zanedbávať, lež zdokonaľovať a vynakladať Bohu ku sláve a sebe i jiným k dobrému.

V tomto úpadku zabudol náš národ na svoju slavnú minulosť, zabudnul, čím bol, nemohol teda ani to znať, čím byť má.

V týchto smutných dobách národnieho úpadku nenašiel sa nikto, čo by nám bol známé učinil cesty, po ktorých Hospodín svoj ľud slovenský vodil. Učili nás všetkým povinnostiam, len nie povinnostiam k národu nášmu. Modlievali sme sa za všetko, za čo kresťanom modliť sa náleží, len nie za svoj svetom opustený národ; platievali sme na všetko, na čo občanom krajiny dane dávať prichodí, len nie na svoj hmotne i duševne kleslý národ; krv vylievali sme za všetko, za čo každý vlastenec život položí na oltár vlasti, len nie za vlastní, všetkých práv pozbavený národ slovenský.

Nevedeli sme o svete.

Pokým Slovák takto spal, iné národy voždy ďalej kráčali po ceste osvety a vzdelanosti; rostli s každým vekom vo známostiach, ktoré človeku k ozdobe a úžitku slúža, zdokonaľovali podľa nich svoj obchod, hospodárstvo a remeslá, a neprestávali premyšľovať, ako by svoje práce s menšou silou, s menšími útratami a s väčším úžitkom konať mohli. Čo jedni dobrého vynašli a vymysleli, to sdeľovali iným knihami a novinami, a kde nedostačovala sila jednoho, tam spojovali sa mnohí v jedno, a tak vyvádzali skutky a diela veliké a slavné. Tak išli iné národy ustavične od dobrého k lepšiemu.

A na Slovensku čože sa medzitým dialo?

Prebudili sa i tu dajedni výteční mužovia, ktorí národ slovenský osvietiť, vzdelať a stav jeho polepšiť usilovali sa; ale hlas jich odznel bez pomoci, — a sila jednoho človeka čože vykoná?

Roky minuly, čo ani jedna užitočná slovenská kniha na svetlo nevyšla, a novín, ktoré by nás s pokrokom sveta boly obznámiť mohly, nemaly sme donedávna žiadnych. Slovom, Slovák nevedel o svete, a práve preto zaostal ďaleko za inými vzdelanými národy, a síce na svoju velikú škodu a hanbu.

A svet čože vedel o nás?

Iba to, že medzi Dunajom a Tatrami býva ľud, ktorý „slovenským“ menuje sa, ľud to vraj dobrý, nábožný, poslušný, pracovitý, ktorý, nestojac o pokrok, práce svoje len podľa starého nespôsobu koná, o svete nič nevie, iba iným slúži, a práve preto v požehnanej vlasti svojej len hlivie a biedne živorí.

Taká bola naša poctivosť pred svetom!

Nie div, že slovenské deti začaly sa hanbiť za svoj národ, odcudzovaly sa od neho a pripojovaly k národom iným, ktoré väčšiu česť maly u sveta. Priatelia naši žalostili nad úpadom národa nášho, a neprajníci naši vyzváňali nám už na pohräb.

A veru nie bez príčiny. Hliveli sme, spali sme smrtný sen, a kto si z nás kedy tedy pretrel oči, ak bol z Boha, slzy mu ich zalialy od žiaľu nad osudom národa; ak nebol z Boha, prešiel k iným, kde to veselšie bolo, — odrodil sa; a toto bola najväčšia daň, akej ešte nikdy žiadon národ na svete neplatil. My ju tisíc rokov platili a v hojnej miere platíme ju až po dnes.

Či to i ďalej tak byť má?

Nie! — Nebudeme, nesmie to tak byť!

Aby tak nebolo, o to starať sa treba celému národu; ak si on sám nepomôže, iní mu veru pomáhať nebudú; jediný spôsob, ktorý tu k želanému cieľu vedie, je: dvíhanie národnej osvety a vzdelanosti.

Túto pravdu pochopilo a vyslovilo už i národnie slovenské shromaždenie, ktoré roku 1861 šlechetnodušným meštianstvom svätomartinským svolané, o stave, potrebách a žiadostiach národa slovenského tuná rady viedlo, a dobre vediac, že slovenský národ nemá takých mohutných a zámožných jednotlivcov, ktorý by vlastními silami k pozdvihnutiu národnej osvety a vzdelanosti dač mimoriadneho vykonať v stave boli, uzavrelo: k spojeniu všetkých menších síl jednotlivcov v jednu velikú silu, k sosústredneniu všetkých o sebe neveľmi výdatných snáh a námah v jedno mohutné pracovisko osvety národnej založiť spolok, ktorému dľa mena vzatého z prírody, a síce od matice čili kráľovnej svorne a pilne pracujúcich včiel, dané bolo meno, už predtým od mnohých slovanských kmenov podobným spolkom dané, meno Matice Slovenskej.

Tento spolok náš, túto Maticu Slovenskú Jeho Veličenstvo, náš slavne panujúci Cisár a apoštolský kráľ Fraňo Jozef I., svojím najvyšším uzavretím od 21-ho augusta 1862 najmilostivejšie povoliť a stanovy spolku potvrdiť ráčil.

Môže teda už i Slovák pestovať národniu osvetu a vzdelanosť, môže pre slovenský ľud dobré a lacné knihy a spisy vydávať, môže chudobných pilných slovenských žiakov podporovať, môže si založiť velikú národniu knižnicu a sbierky starožitností a pamätností; bo už i on má svoje stredovisko, má svoje národnie pracovisko, má svoju Maticu Slovenskú.

Avšak ku všetkému tomuto treba, nie len dobrá vôľa, nie len učenosť a spisovateľské práce, ale i — peniaze. A toto je najslabšia stránka naša, bo sme všetci chudobní, svojho mozoľne zaslúženého groša i sami nad mieru potrební. No neľakajme sa toho, bo nežiada sa mnoho od nás; ani nenie treba mnoho dávať, nech len každý dá voľačo. Jest nás Slovákov tri miliony, — keď každý z nás len 1 krajciar obetuje ku pozdviženiu národnej osvety, už to 30.000 zl. učiní. A koľkí budú, ktorí i viacej obetujú!

Budú i boli. Prvý, čo na našu Maticu v svojom závete pamätoval, bol blahej pamäti kňaz Natan Petian, ktorý jej 7631 zlatých 27 kr. poručil. Utešený príklad tohto najobetivejšieho národovca, kadenáhle rozniesla sa povesť o potvrdení Matice, mnohí iní dľa možnosti nasledovali, tak že vkrátce podpísalo sa 100.000, a šišlo sa dosaváď blízo 70.000 zl. r. č. do pokladnice matičnej.

No ako našli sa obetiví národovci, ktorí vďačne kládli obete svoje na oltár národnej osvety, tak našli sa zároveň i neprajníci vzdelanosti slovenskej, ktorí náš spolok u slovenského ľudu všelijako upodozrievali, podkladajúc mu rozličné nezákonné, ano i vlasti nebezpečné zámery.

Slováci! neverte jim. Sú to hlasy neprajníkov, ktorí by radi, aby ste ešte i ďalej driemali a spali, a oni by koristili z nečinnosti a z nevedomosti Vašej. Neverte jim, lebo našu Maticu nie len že Jeho Veličenstvo náš ap. kráľ najlaskavejšie potvrdil, ale i sám jej blahosklonne 1000 zlatých darovať a kroz to jej „zakladateľom“ stať sa, ano i diplom matičného členovstva dňa 11. oktobra 1866 z rúk slovenského vyslanstva najmilostivejšie prijať ráčil.

A keď už i sám, Jeho Veličenstvo, milovaný kráľ náš, je členom Matice, kto že sa ju ešte upodozrievať opováži?

Na takéto dôvody o svätých cieľoch spolku nášho zatíchnuť musely tie upodozrievania; ale zatíchly len na čas, bo nezaveľa zas iné ozvaly sa: že matičné peniaze vraj nepravo vynakladajú sa.

Slováci! neverte jim!

Matica Slovenská má svoje Najjasnejším Kráľom potvrdené stanovy, ktoré zovrubne určujú, ako majú sa Matičné peniaze vynakladať, a svetské vrchnosti všemožne bedlia nad tým, aby stanovy Matice Slovenskej až do litery zachovaly sa. Ostatne, kto bližšie vedomie chceš mať o tom, ako a načo vynakladajú sa matičné peniaze, prijď do valného shromaždenia, alebo čítaj matičné letopisy, v nichžto uverejňujú sa účty naše, a presvedčíš sa.

Nebojte sa teda, Slováci, že by ste prispievajúc na Maticu, k cieľom neužitočným alebo práve nezákonným prispievali; nebojte sa, že by s príspevky Vašimi neprave nakladalo sa; neverte kuvičím hlasom neprajníkov Vašich; poďte sem k oltáru národnej osvety a klaďte, ochotne klaďte naň obete Vaše, ktorým spravodlivý Hospodin národov iste udelí požehnania svojho.

Slováci!

Vedzte, že hreší proti Bohu, kto podľa možnosti nenapomáha šťastie národa, z nehožto narodiť sa mu dal Pán Boh. Kto ale nenávidí brať svoju a krv svoju, to je vrah; a žiaden vrah nemá v sebe života večného.

Slováci! poďte a dávajte!

Nebojte sa, že by snáď tie malé, áno i najmenšie obete nič nepomohly; — pomôžu ony — ako Pán Boh na nebi. Lebo ako z drobných kvapiek požehnaného dažďa napijú a nasýťa sa i nesčíslné zrostliny i žížnivá zem, a zo zbytkov jeho nastekajú sa i valné potoky a rieky: tak i z malých obetí Bohom danej horlivosti slovenskej, keď všetci, čo ako málo, dávať budeme, nashromaždia sa poklady, ktorými i chudobných žiakov podporovať i pre ľud náš mnohé užitočné spisy vydávať, slovenskú osvetu a vzdelanosť a s nimi úzko spojený blahobyt národa dvíhať môcť budeme, tak že o krátky čas bude národ náš osvietený, mravní, bohatý, mocný; bude pred svetom vo vážnosti, pred Bohom v milosti.

Slováci! poďte, pomáhajte spolku nášmu k zveľatku, a i sebe pomôžete. — Ani nevravte, že si Vy každý sám sebe spomáhať budete, aby si aj iní sami pomáhali. Takáto reč je hrozný blud a sebaklam. Lebo ako rozpŕchnuté iskry hasnú, ani nezapáľa, ani znaku nenechajú po sebe, tak i jednotliví národovci, keď každý z nich po svojej hlave robiť bude, zhasnú v odporoch života, svojou pravdou nepreniknú a konečne utratia svoj pokoj, právo, majetok, slobodu, ba i to, čo je krem viery najdrahší poklad na svete — svoj milý materinský jazyk. Ale keď sa všetci, ako v žeravú vatru, shromaždíme v Matici Slovenskej, do tej zákonne dovolenej a najjasnejším kráľom potvrdenej jednoty milovníkov národa a života slovenského, a v jednej mysli so všeobecným zápalom pracovať budeme na vzdelanosti, prebudení a dobrobytu národa nášho: tak sila a moc naša bude veliká, neprajník náš bude mať úctu pred nami, nedotkne sa kradmou rukou práv našich, ľud náš bude vzdelaný, zakvitne medzi nami veda, umenie, kupectvo, remeslá a rozumné hospodárstvo. Jedine tak zmôžeme sa hmotne a mravne a zabezpečíme svoju národniu slobodu.

Slováci! Poďte a obetujte!

Nevravte, že niet peňazí; to nie je pravda. Že jest peňazí, to svedčia naše bály, hostiny, rúcha, paškrty, romány. Keď na tieto veci vyhadzujete po zlatkách, obetujte na oltár národnej vzdelanosti aspoň po grošoch, a pomoženo bude svätej veci národu. „Tvrdé sú časy“, vravíme; veru „tvrdé“, lebo tvrdé sú naše srdcia a naše šije. Aby odmäkly časy, i srdcia i šije, t. j. aby dobre bolo i na Slovensku i krom neho, úradskému i roľníkovi, remeselníkovi i kupcovi, vedomcovi i umelcovi, aby dobre bolo všetkým, za to pracuje Matica Slovenská; poďte teda všetci a podporujte ju. Ako na tom stojí ona, tak Pán Boh pomáhaj jej, a jako na tom stojíte s ňou i Vy, tak pomáhaj i Vám! — Hrozné je svedectvo pravdy proti planým výhovorkám. Výhovorky sú pre tých, ktorí len hovoriť vedia; mužom činu náľežia skutky. Týmto sú prekážky iba podnetom k väčšej zmužilosti.

Slováci! poďte a dávajte!

Nevravte, že má už Matica dosť, má veľa — ďakovať za to Hospodinu; čo ale má z Vášho? čo má z Vás? A všetko to, čo má, je málo, je primálo pre národ trojmilionový, je nič pre slávu, ktorá zjaviť sa má na nás. — Nesmrteľnému národu nikdy nie je dosť; svätým, večným povinnostiam nikdy niet konca kraja.

My chceme byť, a chceme byť nie len Slovákmi, ale i národom slovenským. K tomuto národniemu bytiu vedie cesta jedine cez prah Matice Slovenskej.

Slováci! svitlo — hore sa!

Prebudení prebudzujte spiacich, ktorí ešte hlivejú v driemotách bez národnieho povedomia; umelí poučujte neumelých, ktorí nevedia o svete, ale ani svet o nich, bo nie sú si povedomí povinností svojích národních; dobročinní vzbudzujte ľahostajných, ktorí za blaho ľudu ešte ani krížom slamy nepreložili; horliví podnecujte nedbalých, ktorí nevšímajú si ani poroby ani voľnosti národa; stáli upevňujte nestálych, ktorí klátia sa ako trsť v močiari, dľa toho, odkiaľ prajnejší vietor zaveje; obetiví lákajte príkladmi svojej obetivosti malodušných skrbcov a skupáňov, aby i oni raz už otvorili úzkoprsne ostríhané mešce svoje k podpore blaha národnieho.

Slováci! poďte, obetujte na Maticu svoju, poďte, pomáhajte si, a iste i Bôh Vám pomôže, jestli sa ale i Vy sami opustíte, i Bôh Vás opustí!

V Turčianskom Sv. Martine, dňa 16-ho jan. 1867.

Menom výboru Matice Slovenskej Viliam Paulíny-Tóth, I. podpredseda.