ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo zle-nedobre na Maticu najmä pre dejepisné rozpravy Záborského a Sasinka, tlačené v Letopisoch. Tak i sväzok I. z roku 1874 priniesol tieto vedecké a poučné články: Prehľad jastrabníkov okolia zem.-podhradského, od J. Ľ. Holubyho; Či ozaj Arpád a nie sv. Štefan opanoval Slovensko? od Fr. V. Sasinka; Dačo o zemiakoch, od dr. G. Zechentera; Maďari pred opanovaním terajšej vlasti, od J. Záborského; Marek Myslenovič, od Fr. V. Sasinka: Listiny Turčianskeho Sv. Martina, od Fr. V. Sasinka; sväzok II.: Zvolensko-ľupčiansky zámok, od Fr. V. Sasinka; Rodopis Zápoľských, od Št. Hýroša; Maďari v X. století, od J. Záborského; Listiny (Pongrácovské), od Fr. V. Sasinka; Slovensko-ľubčianska krstová kniha, od Fr. V. Sasinka.

Z článkov Záborského a Sasinka ministerstvo robilo si vývody, že v Matici účinkovalo sa v záujme akejsi vlastiprotivnej slovanskej propagandy, že jej literárne pôsobenie bolo úplne politické a namerené sfalšovať dejepis Uhorska; ba i v samých ňou vydaných knihách rozširované vraj boly protivlastenecké, bludné náuky. Chceli sa vrhnúť na ňu, teda hľadali si zámienku! Veď vedecké bádania o drievnych udalostiach sú každému literárnemu spolku v celom civilizovanom svete dovolené i vyžadované a ani jeden štát nearoguje si vykladať historiu podľa časových potrieb.

Peštianskemu ministerstvu museli byť Cornides so svojím dielom Vindiciae Anonymi, Adam Kollár, nemeckí historikovia Niebuhr, Schlözer, alebo Šafárik a Palacký, ktorí všetci zatracovali hlavný prameň maďarského úradného dejepisu, spis Bezmenného notára Belu (Anonymus Belae regis notarius) ako blúznenie, — museli byť na šibenicu súcimi šarlatánmi a falsifikátormi maďarského dejepisu. A čo by bol minister Koloman Tisza povedal na vývody maďarského univerzitného profesora Marcaliho, ktorý hovoril, že Ananymus pri opisovaní príchodu Maďarov pod Arpádom mal pred očima vtrhnutie Tatárov pod Belom IV. a tak že nemôže byť za hodnoverný prameň dejepisu pokladaný? A čo iné tvrdili Záborský a Sasinek?!

A ešte čo sa stalo! V noci medzi 9. a 12. marcom roku 1874 zlodej vodral sa do matičného múzea a urobil tam veľkú škodu v numismatickej sbierke. Odniesol zlaté mince, 94 kusy, jednu veľkú záslužnú medailu a dva prstene; zo striebra: 103 dvojzlatníky, 22 zlatníkov, 7 rubľov, 80 pamätníkov, 15 toliarov a viac menších rozličných peňazí.

Vec bola oznámená úradu — súdnej stolici martinskej, ktorá však vyšetrovaním odokryť zlodeja — ako všetky okolnosti ukazovaly — nechcela. Keď vyšetrujúci sudca, statočný Karol Soltys, už bol na stope zlodejovi, Soltysa preložili z Martina k sedrii do ďalekého Temešváru, a tu zastavili vyšetrovanie.

Zatým nasledoval úder druhý, namerený najprv proti slovenským gymnáziam.

15. apríla 1874 bol v Banskej Bystrici výbor Zvolenskej stolice, kde predsedajúci podžupan Bela Grünvald predniesol návrh, aby Zvolenská stolica požiadala vládu premeniť alebo pozatvárať slovenské gymnázia ako protivlastenecké. Darmo spieral sa uzavretiu výborník známy znamenitý slovenský národovec Ľudovít Turzo, advokát bansko-bystrický. Ono bolo vynesené a na jeho základe podaná na uhorské ministerstvo prosba: „aby suspendovanie alebo úplné pretvorenie troch protivlasteneckých gymnázií čím skorej nariadiť ráčilo“. Prosba bola plná lží, ničím nedokázaných upodozrievaní, bez udania skutkov, a pohybovala sa v rámci „vlasteneckých“ neodôvodnených výkrikov. Grünvald upodozrieval a obviňoval ním napadnuté školy i z toho, že „duchovné vzdelávanie v nich študujúcej mládeže úplne zanedbávajú“, kdežto vláda mala o všetkých troch úradné zprávy, že svojmu povolaniu úplne zodpovedajú.

Ale vláde bola zvolenská reprezentácia veľmi vítaná. Revúcke a martinské gymnázia boly evanjelické, autonomné, pod správu a dozor cirkevných vrchností prislúchajúce, vtedajší minister kultu Trefort naložil superintendentom Štefanovi Czékusovi a Ludvikovi Gedulymu, aby prvý proti revúckemu, druhý proti martinskému gymnáziu vykonal vyšetrovanie. Geduly poverenie rozhodne odoprel, s tým odôvodnením, že len pred rokom preskúmal na kanonickej vizitácii gymnázium martinské a nenašiel v ňom ničoho závadného, protivlasteneckého.

Czékus sostavil si vyšetrujúce povereníctvo z najväčších nepriateľov slovenského života, vykonal s ním vyšetrovanie v Revúci dňa 18., 19. a 20. mája a odsúdil gymnázium na zatvorenie, a keď si ten výrok i maďarónske senioráty osvojily na dištriktuálnom konvente, potvrdil ho i panovník Franc Jozef 20. augusta 1874 v Mníchove podpísaným nariadením. Majetok gymnázia konfiškovali a dali ho pod administratívny zátvor.

Proti martinskému gymnáziu generálny konvent evanjelikov nariadil vyšetrovanie a povereníctvo vyšetrovacie sostavil z evanjelikov banského dištriktu, lebo dištriktuálny konvent prešporskej superintendencie, v ktorom Slováci mali väčšinu, bol by odoprel sostavenie komisie a i vyšetrovanie vôbec. Hlavnými žalobníkmi proti gymnáziu martinskému boli: Móric Tomcsányi, predseda sedrie sväto-martinskej, a barón Šimon Révay, hlavný župan turčiansky.

Toto povereníctvo neodsúdilo síce martinské gymnázium na smrť zjavne, ale panovník nariadením v Jedľove 30. decembra 1874 vydaným jednako zrušil i martinské i kláštorské katolícke gymnázium. Zrušiť žiadalo totiž peštianske ministerstvo.

Žiakov martinského gymnázia, počtom 98, rozohnali koncom januára 1875 k svojim rodičom, a 21 slovenských profesorov troch gymnázií zostalo bez chleba.

V takýchto auspíciach sišlo sa v Turčianskom Sv. Martine 5. augusta 1874 pod predsedníctvom Jozefa Kozáčka XI. valné shromaždenie Matice Slovenskej.

Kozáčkova otvárajúca reč^[23] bola milá, teplá, srdečná, veľkú lásku k Matici dokumentujúca, ale v predtuche blízkej katastrofy melancholicko-elegickej nálady, keďže, ako hovoril, neprajníci neprestávajú metať jedovaté strely proti Matici Slovenskej.

Takou jedovatou strelou bol zvlášte v rozšírenom maďarskom politickom denníku Hon proti Matici uverejnený cynický článok, v ktorom zakladatelia Matice i v svojej osobnej cti neslýchane napadnutí boli. Článok znel: „Matica pozostáva asi zo sto surových ľudí bez majetku a vážnosti, ktorí väčšinou dostali sa do sporu so spoločenským poriadkom, ktorí sú hrôzou úradov a nemajú nijakej kultúrnej misie…“

Tak písalo sa o spolku, ktorého zakladateľom bol i panovník Franc Jozef, predsedníkmi boli biskup Štefan Moyses, kanonik dr. Jozef Kozáček, podpredsedníkmi superintendent dr. Karol Kuzmány, učenec pre vedecké zásluhy panovníkmi zlatými medailami a záslužnými krížmi vyznačený, Viliam Paulíny-Tóth, krajinský snemový vyslanec, predtým c. kr. komisár Peštianskej stolice, doživotným čestným podpredsedom Ján Francisci, muž vyznamenaný od panovníka hodnosťou župana Liptovskej stolice, dekorovaný rádom Fraňa Jozefa a ruským rádom sv. Anny, výborníkmi Michal Hodža, rytier rádu Fraňa Jozefa, Štefan M. Daxner, bývalý podžupan gemerský, dr. Jozef M. Hurban, emerit. superintendent patentálnej superintendencie, advokáti Ján Jesenský, Pavel Mudroň, Ľudovít Turzo atď. Útok bol tým bolestnejší, lebo spravujúci podpredseda Paulíny-Tóth udržoval počas svojho vyslanectva s hlavným redaktorom „Honu“, s Móricom Jókaim, styky priateľské, informoval ho o slovenských snahách všestranne.

K tomu pridružil sa ešte incident na slávnosti pri otváraní horvatskej univerzity v Záhrebe 15. októbra 1874. Pozvaná univerzitným senátom, do Záhrebu i Matica Slovenská vyslala svojich povereníkov: Martina Čulena, Jána Gotčára, Fr. V. Sasinka a Ľudovíta Turzu, predných svojich zakladateľov a členov výboru. Na slávnosti povedal reč Fr. V. Sasinek, tajomník matičný, z biblického textu: „Date nobis ex oleo vestro, quia lampades nostrae exstinguuntur“ (Dajte nám z vášho oleja, keď naše lampy vyhášajú).

Bola to znamenitá narážka na vypovedané už zrušenie gymnázia revúckeho a kláštorského. Ale slov Sasinkových maďarské novinárske články použily za argument na zrušenie i Matice Slovenskej. Hovorievali, že na kultúrnom poli dajú Nemaďarom Uhorska všetko, na politickom nič, a teraz vytrčili rožky, že nedoprajú im ani kultúrneho rozvoja v národnom smere.

Ministerská rada nariadila 19. novembra 1874 vyšetrovanie i proti Matici Slovenskej a minister vnútorných diel, ktorému sverila vyšetrovanie, vyslal do Turčianskeho Sv. Martina náčelníka uhorskej polície, ministerského radcu Ludvika Jekelfalusyho.

A 29. decembra Jekelfalusy bol už v Martine. Preukážuc svoje poverenie, vyzval predsedníctvo vydať mu: Menoslov členov Matice Slovenskej; zápisnice všetkých zasadnutí výboru a valných shromaždení; dve čísla Národných Novín, v ktorých vytlačená bola zápisnica výborového zasadnutia 4. novembra 1874; všetky účty Matice Slovenskej od roku 1863 do 1874. Odoberúc tieto písma, ministerský radca vrátil sa ešte v ten deň do Pešti.

Rozpustenie Matice Slovenskej nasledovalo 6. apríla 1875. Vykonal ho minister vnútorných diel Koloman Tisza, ktorý odstúpením od svojich povestných biharských punktov o personálnej únii s Rakúskom previedol svoju opozicionálnu ľavú stranu do vládnej strany Deákovej a stal sa odrazu pánom situácie v Uhorsku, ministrom vnútorných diel a hneď zatým i ministerským predsedom.

Dôvody rozpustenia boly: že spolok konal i činnosť politickú, že úplne zanedbal svoju v 1. §. stanov označenú úlohu: pozdviženie slovenskej literatúry a krásneho umenia, ba že svoju literárnu činnosť v protivlasteneckom smere demonštratívne konal, konečne, že majetok spolkový nie v smysle stanov, ale neporiadne a nadbanlive spravoval. K tomu minister ešte dodal, že naložil tak i v záujme uhorského štátu, i vzhľadom na povinovaté zachránenie práv spolkových členov.

Majetok Matice Slovenskej turčiansky podžupan, ako vládny komisár, ešte v apríli toho roku úradne sekvestroval a stoličnému fiškusovi do opatery dal. Od 1. mája predseda nesmel už prijímať ani listov, na správu Matice adresovaných.

Z Matice Slovenskej vláda utvorila pozdejšie „Uhorsko-kráľovský slovenský vzdelávací spolok“, pozostávajúci zo siedmich vládou vymenovaných spravujúcich členov. Predsedom spolku stal sa spišský biskup Császka, členmi horno-uhorskí maďarónski vyslanci, hlavní a podžupani, a hýbajúcou silou spolku bol Michal Zsilinszky, postavený za štátneho sekretára v ministerstve kultu. Z peňazí, ktoré členovia Matice naskladali, vláda vydávala politický časopis Slovenské Noviny, pre ľud týždenník Vlasť a Svet a kalendár, s tendenciou chváliť maďarizačné skutky vlády a tvrdiť, že v Uhorsku neobmedzená národná rovnoprávnosť panuje. V dome Matice Slovenskej umiestili štátné úrady a pozdejšie dali ho i prebudovať. Knihoveň i s muzeálnymi sbierkami vzali najprv do Pešti, potom oddali ju stoličnému muzeu nitrianskemu.

Z Viedne ničoho nepodujali na zamedzenie týchto výčinov. Hneď po zatvorení Matice ponáhľali sa dr. Jozef Hurban a Viliam Paulíny-Tóth do Viedne vymôcť si u panovníka audienciu a žiadať odčinenie krívd vernému slovenskému národu robených. Ale audiencie nedostali a na písomný prestolný prosbopis, podaný v kabinetnej kancelárii, nebola daná verným, lojálnym Slovákom ani odpoveď. Franc Jozef, cisár rakúsky, kráľ český a uhorský, zakladateľ Matice Slovenskej, zatvoril dvere viedenského hradu a svojho srdca pred Slovákmi a Rumunmi — navždy.

Keď už nad Maticou tuho hrmelo a hromy divo bily, jej výbor 6. mája 1874 neuznal za prospešné a taktičné vydať Záborského Dejiny Uhorska pre prílišné vraj v nich obsažené výklady náboženských otázok, hoci mienka kritikov o nich znela, že Dejiny sú výtečné.

Áno, dielo Záborského bolo výtečné, ale v knihe, ktorú Matica Slovenská mala vydať, náboženská stránka veci nemohla byť tak príkre predstavovaná.

Ale taktičnosťou správy Matica nebola zachránená.

Poslednými vydaniami Matice boly: Hospodár Andreja Kmeťa, Základné pravidlá súzvuku v hudbe a staviteľstve od bratov Reusovcov a ľudový spis Andreja Seberíniho Bohdanice a jich učiteľ.

Ale nech je akokoľvek, nech je počet edicií matičných skrovnučký, vinu toho nesú macošské politické, hospodárske a kultúrné pomery vtedajšieho Slovenska a nedostatok odborných spisovateľských síl, ktoré sa maly zjaviť zo slovenských troch gymnázií. Aby sa to nestalo, aby národ slovenský nemal kultúrnych pracovníkov a žil ďalej v duchovnej porobe, o to sa postarali zatvorením štyroch slovenských kultúrnych ústavov.

Veľmi významnú a cennú zásluhu Matici odoprieť nemožno: ustálenie, sankcionovanie a generalizovanie slovenského spisovného jazyka.

Ona rozhodla otázku literárneho jazyka slovenského, znebezpečeného na počiatku päťdesiatych rokov viedenským tlakom. Za krátku dobu svojho účinkovania Matica Slovenská nemohla vykonať pre slovenský národ ničoho väčšieho. Nech by bola potrvala literárna rozorvanosť slovenská, po roku 1867 boli by náš národ slovenský pomútili, roztrhali, demoralizovali a na dlhú dobu udusili v ňom slovenského ducha. Ale Matica do roku 1867 už tak bola utvrdila literárnu slovenčinu, že za ministerstva baróna Eötvösa všetky knižky pre elementárné školy slovenské boly v nej vydávané. Až pozdejšie, už v 70-tych rokoch, probovali so šlabikármi a čítankami i vo východných dialektoch slovenských. Ale slovenčine, ako utvrdenému literárnemu jazyku, vtedy už nemohli ublížiť. To zostane najväčšou zásluhou Matice Slovenskej.

Svetová vojna doniesla slovenskému národu i vo veci Matice Slovenskej skvelé zadosťučinenie. Roku 1919 skvel sa na čele matičného domu významný, všetko vysvetľujúci nápis:

„Vzkriesená vítam vzkriesený národ!“