ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Vykoupení Hospodinovi navrátí se a přijdou na Sion prozpěvováním, a veselí věčné bude na hlavě jejich, radosti a veselí dojdou, zármutek pak a upění uteče od ních.“ Výpoveď táto prorocká i na nás sa naplnila dnes. Lebo svetlo 4. augusta, ktoré rodina vzdelanosti kresťansko-národnej dychtivá túžobne očakávala, svitlo, a nám, čo sme tu, a iným, čo sú nie tu osobne, ale pritomní duchovne, donieslo sladký pocit radostného povedomia o tom, že mrtví z mrtvých vstávajú a sediacim v stíne smrti svetlo vzchádza. Ano slávnosť vzkriesenia života po dlhých utrpeniach nerestiplnej mrtvoti a smrti svätí dnes národ kresťansko-slovenský, berúc vrúci podiel na slávnostnom shromaždení Matice Slovenskej. Všetok-li a celý rod náš, od malého do velikého, jako by sa slušalo naň, svätí slávnosť túto prepamätnú? Nebudeme sa počitovať na hlavy, lebo len smrť číta, a my nechceme byť synovia smrti; duch oživuje a my osvedčujeme to dnes, že sa chceme a budeme domáhať ku životu od Boha i nám nadelenému tiež. Nechceme všetečne vyzpytovať ani to, jako silní sme a jako zaopatrení tým, na čom tento materiálny svet tak veľmi mnoho si zakladá: všetkého toho my sme už sýti; poneváč odporníci naších čistoľudských snáh starajú sa v tomto ohľade prizbytočne o nás. My podobne vyjednávajúc sami so sebou, prejavili by sme, že naše zámery a ciele nie sú čisto duchovné, jako sú: dokázali by sme malú ku Bohu dôveru a dúfanlivosť; podobní by sme boli Dávidovi, ktorý, počtujúc množstvo a zpytujúc silu ľudu svojho, vzbudil proti sebe spravedlivú nevoľu Hospodinovu (sr. 2. kn. Sam. 24 kap.), keď mal zo zkúsenosti vedieť, „že sám Hospodin dáva ustalému silu a tomu, jenžto žádné sily nemá, moci hojné udílí“. (Izaiáš 40.) Preto k vám, čo ste ľan kúriaci sa prišli rozdmýchať k životu takto praví Hospodin (Izaiáš 40): „Neboj se, červíčku Jakobův, hrstko Izraelova! já spomáhati budu tobě, praví Hospodin a Vykupitel tvůj.“ My malú, chatrnú mali by sme dôveru k Bohu spasenia našeho, keby sme, že tieto sľuby Božie sú nie pre nás, pomýšľali. Pre nás by neboly len vtedy, keď by sme v samopyšnej nedôvere nimi pohrdli! To nechceme. Lebo „zdáliž ten, kterýžto začal v nás dílo dobré, nedokoná ho až ke dni Ježiše Krista?“ To nesmie. Lebo zdáliž mocou božou nestojíme?

S jakou tedy mocou vstúpime v smluvu dnes my? Pôjdeme k assyrským na východ, čili jako Izrael k Egyptským na západ? My na výsosť pôjdeme k Hospodinu, poneváč krem neho niet iného Spasiteľa, poneváč nikomu krem neho nezhrešili sme, poneváč, jako vidíme, on sám shladzuje už prestúpenia naše. My pôjdeme na širokosť, poneváč máme, koho nasledovať môžeme smieť; ku cudzím sa prilhávať nám netreba. My pôjdeme na hlbokosť: na dno srdca svojho národno-kresťanského sostúpime a na jeho teplom ohnisku priateľstva a bratstva, usrozumenstva a večne trvať majúceho duchovno-národnieho spoločenstva sväzok novej smluvy v novom tisícročí kresťanstva našeho učiníme. Otče náš atď.

Text u Mat. 11. 4 — 5.

Cieľ kresťanského náboženstva doprosta je tento: znovuzrodiť svet. Pán Ježiš, ako vidno z textu, vytknul si to za úlohu. Čo na mysli mal, za čo sa zaujímať obmýšľal, keď ku krstu Jánovmu sa blížil, jako na hore podľa Mat. 5 a 6 pred mnohými, tak podľa textu vyslovil sa pred jednotlivými: Chudým, povedá, sa evanjelium zvestuje, ale tým cieľom, aby duchovne zbohatli. Poneváč tedy Synu božiemu uložené bolo od Otca to, chcieť a dochcieť, „aby spasen byl celý svet“: zdáliž prv alebo neskorej svetlo k zjaveniu národom i u nás, rodu našemu zavítať nemuselo? I zavítalo vskutku! Od tých čias, jako sa to stalo, minulo plných tisíc liet. Dlhý rokov to rad. Mám ho rozvinúť dopodrobna teraz? Škoda by bolo, na nohy sa chápajúcemu nemocnému podporu vyroniť z ruky; radšej pojednám o tom: „S kým vstúpi v smluvu Slovák v druhom tisícročí, keď vidí, že ho duch Kristov, znovuzrodzujúci národy, oplameňuje k životu?“ I odpoviem: S Bohom, pomocníkom svojím najvyšším, potom s radcami a vodcami národními a konečne so sebou samým k bratskej svornosti.

N. Shr.! Zvelebujtež so mnou Hospodina, a meno jeho spoločne vyvyšujme, že ten ľud, ktorý bydlel v temnostiach, videl svetlo veliké a sediacim v krajine a tieni smrti svetlo vzošlo. Lebo zdáliž okolo toho svetla, ktoré prišlo na svet, aby osvietilo svet, neshromaždil sa i dávnych otcov našich svet, v nesmiernej dobrochtivosti vtedy, keď ho z pravej ruky dostával; zdáliž se mu neradoval, netešil sa v ňom, keď ho, jako zrodené nemluvniatka, mlieko bezo lsti, do čistých nádob prsú svojich, lebo žiadnou ani staro-, ani novomódnou vzdelanosťou sveta tohoto nenakvasených prelievať mohol, zdáliž si ho nechránil a nezachoval až dodnes? V pravde ten poklad tej novej smluvy, ktorú učinil Boh milosti s otci našimi pri krste cyrillo-methodejskom, za najvzácnejší dar považovať museli našinci. Lebo keď metali lós synovia pozemskí o dedictvo to, ktorým vládnuť chceli na zemi, zdáliž naši siahali kedy lakome po marnosti jeho? zdáliž pustili kedy i len slovo, súc pre svoje dedictvo duchovné buďto pohanenými a zosúženými, buďto jako divadlo sveta učinenými? zdáliž trpezlive nesnášali jarmo a bremeno na nich vložené pre meno božie a Kristovo? A keď mohli, na hlavu poraziac zástupy pohanské na brehoch pohronských, zdáliž habavými rukami koristili majetky škodcov svojich? Jako málo dbali naši o slávu sveta, o mamonnu pozemskú, ba i o samú povesť a chýrečnosť historickú, svedčí to, že keď bez nich nič ničeho ani malého ani velikého v zemi nestalo sa, nič prospešného pre zem bez hlasu jejich neustanovilo, nič nešťastného bez ich podielu nepokonalo sa: predsa Slovania uhorskí, vedení súc výpoveďou písma svätého: „Nech neví pravice tvá, co činí levice“, prichádzali na pole dejov a odchádzali; ale odchádzali s puhým jedine povedomím vykonanej povinnosti.

Prečo táto nedbalosť o sebä? Nedbalosť? Áno nedbalosť. Mnohí vyslovili výrok a súd o otázke tejto trpkejší. A rod náš? Stisnul plecami a mlčal! Vari jako vinník a hriešnik? Nie, ale jako taký, ktorý vie, že ešte neprišla hodina jeho: jako taký, ktorý vie, že to, čo on má, nemajú iní, a čo iní majú, to on že nechce, jemu bolo dosť na viere v Boha, ktorú mal u sebä. Ach, blahoslavený, večne požehnaný národ a kmen, ktorý vie, že má Boha, lebo v Bohu oslávený bude; ktorý vie, že je chudý duchom, lebo jeho je kráľovstvo nebeské; že je lkajúci, lebo potešený bude; že je tichý, lebo dedictvo obdrží; že lačnie a žížní spravedlnosťou, lebo taký nasýtený bude; že je milosrdný, lebo taký milosrdenstva dôjde; že je čistého srdca, lebo taký Boha uvidí; že je pokojný, lebo taký synom božím bude; ktorý vie, že protivenstvo trpí pre spravodlivosť, lebo takých je kráľovstvo nebeské. Toto sú hlavné články tej svätej smluvy, v ktorú vstúpil Slovan skrze krst ten, ktorý kázal Cyril a Metod o Kristu. Že zotrval v tejto smluve stály náš národ: to zná celý svet. Ja, poneváč obšírnym byť nesmiem, dokladám len toto: Synovia pozemskí podelili si pozemský svet s darmi a vzácnosťami jeho, Slovákovi zostal Boh a viera v neho. Ale Boh sa skloňuje k zemi, Otec sa túli ku vsädôverujúcim deťom, výsosť sa zhybuje k nízkosti, sláva Hospodinova vzchádza nad mrákotami, nová smluva sa utvrdzuje v novom tisícročí, napravenie všetkých vecí nastáva: chvála Bohu a sláva! a tvojim poslom a tvojím delníkom, Hospodine, úcta a česť.

Áno delníkom na vinici vyšším i nižším, pracovníkom na národa roli dedičnej dávnym i terajším, zosnulým v Pánu i živým v Kristu úcta a česť. Lebo zdáliž niektorí z nich neboli nádobou božou, vyvolení k tomu, aby nosili meno Hospodinovo, aby nosili náreky a plače národa svojého pred cisára a kráľa, pred kniežatá a snemy jejich? Zdáliž niektorí z nich nezriekli sa pohodlia a slávy sveta, nepohrdli úradmi a hodnosťami, nepodstúpili hany a protivenstvá, nevážili životom, za to len, aby svet bol tam, kde nič predtým vládlo? Že malá hŕstka je ich len; za to nech bude tým vätší počet nás, ovečňujúcich rodoľubcov svojich; že málo zná svet cudzí o nich: za to tým väčšmi oboznamujeme sa my s nimi; že mnohí pre omluvu a pomluvu svetskú do zapomenutia prišli dávneho: za to práce a ustavania jejich tým v živejšej nech budú pamäti nám. Že by asi do radu vzdelancov europských alebo pre utupelosť mysli a vtipu, alebo pre nevybrúsenosť ducha premršteným umenstvom a vedomstvom časovým, postavení byť nemohli: to sa nijako nedá riecť preto, poneváč slovanské hlavy daly Európe zákon a právo (Upravda-Justinian), vynašly spôsob tlačenia kníh (Kutnohorský), sriadily Europe školy (Komenský), zviedly z neba blesk, aby neškodil svetu (Diviš), voviedly do starožitností gréckych a rímskych i našich a tak celého vzdelaného sveta europského (Šafárik); a čo najviac znamená, do hlbín tajomstva kráľovstva božieho vhĺbily kresťanstvo. Nemá zaiste žiaden živý národ pod slncom lepšieho prekladu písma svätého nad Slovanov. I ktože povie, že by Slovania neboli v stave vynajsť pušný prach? Ale Europa o tom zná a zčiastky to uznáva. A my? Zdáliž budeme čo dbáť na hlasy tých, ktorí alebo zo závisti alebo nevedomosti, alebo hlúpej pýchy o tom o všetkom nechcú slýchať nič ničeho. Nikoli! Lebo, neznáme-li že takýmto práve sú slovanské umy a rozumy jako soľ v oku a tŕň? Buďte si! Nám je dosť na tom, že Europa zná mená i tých mužov našich, ktorí pod nátlakom zúfalého tu osočovania, tam zas ukrivďovania postavení nijako nechcú zadať a, jako sa úfame, nezadajú nikdy spravedlivý spor národa toho, ktorémuž po tisícročí prichodí osvetu a vzdelanosť kresťanskú prejať a potisnúť ďalej na východ. —

Ja mená mužov tých, čo by i neboli tu prítomní, jako sú, zamlčal bych zčiastky pre krátkosť času, zčiastky pre známu skromnosť mužov rodu nášmu prajných; ale to podotknúť musím, že oni sú to, čo pomkýnajúc kolos europskej kultúry, v peci nábožnosti a národnosti prepaľujú ju a prečisťujú z jej mutu a kalu, aby jadro jadrné a zrno zrnité len podali veku potomnému. Žiadnemu z týchto našincov nenapadlo nikdy kosu chcieť zapúšťať do cudzieho; ale podlosť sa nazdáva, že keď svoje zastávajú a hája, vtedy druhým krivdu robia a ujmu. Preto by hádam radi vytúpiť a vyhasiť tie lampy beloskvúce, čo slovanskej osvety chrám osvecujú, alebo hádam by nedbali do Pantheona svojského poprenášať ich! Veď veru milo kedysi zaváňala komusi tá, čo z cédrov vyrastených na Libane slovenskom pochádzala a šíre roviny Pannonska ľubovonne ovievala, vonná manna slovenských hláv. Hej, ale už vonné toto kadidlo a vonná táto myrha zostala svojeti, ľubuje si v domovine svojej! Chvála Bohu!

Ale ozaj, či sa nemýli duch môj a neklame, keď v predpocite mnohosľubnom teší sa a raduje z toho, že má rod tento, tak dlho zanedbaný, tiež už svojich Mojžišov a prorokov, svojich mužov osvietených a vysokovzdelaných, že má tedy i štít i pavezu pre sebä u svojich složenú. Nedopusť, ó nedopusť toho, Otče nebeský! aby sa klamal v utešení svojom ten, ktorý radostí nad rastením ľudu duchovným. Na vás zaiste, čo ste stĺpy osvety a vzdelanosti kresťansko-národnej u nás, pozerajú oči naše, oči nás menších a nižších, oči nás mdlejších a chúlostivejších so zaľúbením. Avšak bude-li duch otcovský a detinský ku vám v nás! Toto nech vám bude na závdavok smluvy tej, ktorú po Bohu trojjedinom s vami činíme dnes, keď základný kameň Matice Slovenskej kladieme, aby bol svedkom medzi nami a vami toho, že od národno-kresťanskej osvety, jako Izrael od truhly úmluvy, ku falošnej osvete cudzonárodnej neodskočíme nikdy. A kto túto smluvu činí dnes? kto? Slovák ju činí v novom tisícročí pokresťanenia svôjho poznovu. S kýmže? Po Bohu a po mužoch jemu oddaných sám so sebou vo svornosti ku svornosti činí ju.

Nie mnohé, lebo čas uháňa, ale zo skúsenosti vzaté poviem úvahu tuto. Tisíc rokov nekonečné útrapy s diamantovou vytrvalosťou prebolestnivší zástup otcov vašich hľadí z krajov zasvetových na nás, tu sijdených, Slováci! Opustili ste domy i obydlia, manželky i dietky, otcov i matky, aby ste sotreli slzu bôlnu z líc zosinavelých tých oslávencov slovanských, ktorí v žalosti s tou mreli povedomosťou, že svornosť nám len a osveta schádza. Ale svornosť nechybuje nám už! Veď s ňou zakladaním Matice sa snúbime teraz, s ňou v smluvu večnevernú vstupujeme, teraz ju do chrámu čistých sŕdc našich uvodzujeme. Úvod svornosti svätíme dnes! Ó, požehnaj tomuto sňatku, požehnaný Hospodine tak, aby stvrdenej tejto smluvy žiadny z nás neporušil. Verím, že kto chce vlastnýma očima vidieť, svojima ušima slýchať, rtami a jazyky svojimi zvestovať veliké veci božie o vzdelanosti kresťansko-národnej, ten svoje pre cudzie neopustí, manželku pre súložnicu nezanechá, deti pre nalezenčatá neutratí. Bude-li svojeti milovnejší, nežli cudzinstva duch náš: prestane v okolí slovenskom mátožiť zbabelá bojácnosť, uťuťmená chúlostivosť, netečná kolísavosť a habkavosť; plece k plecu, ruka k ruke pridruží sa a radosť a pokoj v duchu svätom poľúbä sa v zápale svätom a národnom!

Bude-li svornosť a jednota žiariť v oslávenosti svojej u nás: užasne svet, jako žasne už, a opytovať sa bude, jako sa opytuje už, v nedosmelenosti svojej takto: „Zdáliž toto nejsou ti, kteréž jsme meli za smích a za přísloví potupné? My blázni soudili jsme život jejich za bláznovství. Aj pak počtení jsou mezi syny božími a mezi spravedlivými jest los jejich.“ Bude-li svornosť a osveta žiariť v oslávenosti svojej u nás: bude nový vek a nový rod, budú nové časy a doby, nové záujmy a predsavzatia, a nastúpä nové živejšie, a čistejšie spôsoby a formy života. Mravy a zvyky, obyčaje a navyklosti zlahodnejú; remeslá a umenia zdomácnejú; obchod, priemysel a kupectvá zkvitnú. Samá tvárnosť zeme rozjarí sa… Ale svornosť, jednomyseľnosť a vzdelanosť musí byť. Bez tejto nevykonáme vonkoncom nič. Milujme sa!!

Kto teda lásky nemá úprimnej, srdečnej ku tým snahám, ktoré si mnohovýznamný spolok Matice Slovenskej vytknul, ktorý záleží v opravdivej čistoľudskej kresťansko-národnej osvete a vzdelanosti národa nášho, lepšej urobí, keď odstane. Nemajúcemu dielu s nami, čo mu po nás, a nám čo po ňom? Kto neni s nami, proti nám je, a kto neshromažďuje s nami, rozptyľuje. Smluva zaiste stála, pevná, večneverná nemôže stáť iba medzi jednomyseľnými. A my dnes smluvu činíme. Na počiatku druhého tisícročia pokresťanenia svojho činíme ju s Bohom, s mužmi národu svojemu posvätenými, so sebou samými činíme ju vo svornosti ku svornosti v duchu a pravde. Zakladáme zaiste chrám osvety slovenskej, z ktorého má žiara osvety rozšíriť sa celým okolím Slovenska.

Ach, Bože, ty, ktorýž si studnica a prameň pravej dokonalosti, obľúb si prvotiny tieto našej snažnosti a požehnaj ich, aby boly ku sláve tvojej a ku vzdelaniu ľudu tvojho. Amen.