ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začaly sa ony 27. septembra 1871 hnusným útokom v ten deň predbežne ešte nie na Maticu, ale na valné shromaždenie nábožensko-literárneho spolku sv. Adalberta (Vojtecha) v Nitre, ako sa vôbec hovorilo, útokom vrchnosťou organizovaným.

No prišiel rad i na Maticu.

Slovenský národ, ubitý hmotne i mravne, vytisnutý zo všetkých, večným božím zákonom prírody mu prislúchajúcich práv — lebo ešte i osobných občianskych práv Slovák mohol sa stať iba tak účastným, jestli sa zriekol svojstva zapredaním svojho národa, — ťažko prenasledovaný svojimi renegátmi, macošsky opatrovaný vládou i krajinou; aby mal aspoň jedno skromné ohnisko svojskej osvety a vzdelanosti, po mnohom ustávaní a prosení konečne roku 1862, teda po 22 rokoch, podarilo sa mu zo svojich mozoľných groší založiť túžobne želaný vedecko-literárny ústav Maticu Slovenskú, ktorej správa vždy úzkostlive vyhýbala každému kroku, ktorý by na ústav i len tôňu politického pôsobenia bol mohol vrhnúť. A ústav ten predsa nemal pokoja od maďarskej žurnalistiky a od renegátov.

Dňa 7. októbra 1871 jedny maďarské noviny písaly: „V ústave Matice Slovenskej nachodia sa také živly, ktoré nesnažia sa tak po vzdelaní slovenskej národnosti a v nej po jedine blahonosnom rozvoji toho presvedčenia, že čo do reči môžu síce zostať Slovanmi, ale politicky iba Maďarmi byť môžu; lež radšej sháňajú sa po panslavistických, celistvosť krajiny znebezpečujúcich agitáciach.“

Dňa 11. februára 1872 druhé maďarské noviny blúznily takto: „Matica je iba ilúziou rozširovania slovenskej reči a literatúry, je to radšej iba politická sieť, v ktorej za nástrahu upotrebúva sa rozširovanie slovenskej reči a spisby. Jej obsahom je zvelebovanie Slávie a na Maďarov sypaná kliatba.“

Podlými denunciáciami a blbstvami hojne vyšpikovanú reč proti Matici vychrlil 2. marca 1870 v uhorskej snemovni i trenčiansky zastupiteľ ľudu, vyslanec Kvassay, a neprešiel ani týždeň, v ktorom by nebol nastolil svojmu obecenstvu jedon alebo druhý maďarský časopis insinuácie proti Matici, kdežto bez prítomnosti vládneho komisára nevybavovalo sa ani jedno valné shromaždenie Matice, a komisár vždy verne referoval, čo sa tam dialo, čo sa hovorilo, ba i zápisnice shromaždení vždy predkladal ministerstvu.

Spravujúci podpredseda Viliam Paulíny-Tóth uverejnil tedy v záujme napádanej Matice v 21. čísle Národných Novín 17. februára 1872 osvedčenie proti osočovateľom Matice Slovenskej, v ktorom ráznymi slovami vyhlásil, že „ktokoľvek upodozrieva ústav Matice Slovenskej z panslavistických agitácií a vlastizradných tendencií: je nehanebný lhár a podlý osočovateľ, je oplan, holomok, na šibenicu súci kujon, zbojník a vrah, v ktorom ani zbla statočnosti a mravnosti nieto.“

Tieto zaslúžene ostré, stigmatizujúce slová platily Móricovi Tomcsányimu, predsedovi kráľovskej súdnej stolice martinskej, a barónovi Šimonovi Révaymu, hlavnému županovi turčianskemu, lebo bolo všeobecne známo, že títo dvaja obviňovali a denuncovali v svojich tajných, vláde podávaných informáciach Maticu Slovenskú z panslavistických agitácií.^[17]

Zášť turčianskych maďarónov proti Matici Slovenskej je pochopiteľná. Hlavnými dejateľmi a pracovníkmi pri nej boli medzi inými Paulíny, Pavel Mudroň a Ján Jesenský, ktorí vystupovali v Turci i ako kandidáti snemového vyslanectva. A že u ľudu turčianského ako šľachetní ľudomilovia obľúbení boli a pri voľbách veľké stránky mávali, ohrožovali vyslanecké mandáty privilegovaných Juštovcov a iných turčianskych zemänov. Voľby vyslanecké poskytovaly národovcom turčianskym dobrú príležitosť prísť do styku s ľudom, poučovať ho, konať medzi ním národnú misiu, získať ho slovenskej veci. Keď tedy roku 1872 do uhorského snemu voľby boly nariadené, Paulíny kandidoval v kláštorsko-mošovskom, Pavel Mudroň v sučianskom okrese, a nebyť turčianskych Nemcov, Paulínyho by turčianski Slováci toho okresu istotne boli vyvolili. Aspoň predchádzavšie voľby do stoličného výboru, pri ktorých v Turci slovenská národná strana vo viac okresoch skvele zvíťazila, oprávňovaly k nádejam, že prerazí sa i pri voľbách snemových vyslancov. No nestalo sa tak. Terorom pandúrskeho garazdovania, podplácaním, zakupovaním duší, napájaním a sľubmi daly sa omámiť neprebudené ešte duše slovenské, a národní kandidáti ostali v menšine. A volebné pohyby a nepokoje odtrhly národovcov na mesiace od prác pri Matici Slovenskej.

K tomu i smrť kosila medzi nimi. Národnie Noviny v 48. čísle roku 1872 priniesly trúchlivú zvesť, že Andrej Sládkovič Braxatoris, veľký poet a národovec slovenský, ev. farár radvanský, 20. apríla odobral sa na večný odpočinok.

„Vedieme tuhý boj“ — písaly „Národnie Noviny“ — „boj za právo a svobodu, blaho a život národa, a, bohužiaľ, neuprositeľná smrť neprestáva riediť rady našich statných bojovníkov. Neuprositeľná smrť zamyká ústa tých, ktorí básnickým duchom zapaľovali nás za vznešenú ideu národa.“

V Sládkovičovi slovenský národ utratil skutočne verného syna, prvého národného veštca, slávneho básnika, nesmrteľného spevca Detvana, Maríny a Sväto-Martiniady.

Sväzok I. Letopisu Matice Slovenskej na rok 1872 mal nasledujúci obsah: Slovanski válečníci v Uhorsku XV — XVII. storočia (Ján Iskra), od Fr. V. Sasinka; Pamätnosti gemersko-malohontské, od Sama Tomášika; O premene látok v tele, od dr. G. Zechentera; Reálné, ideálné a pravé chápanie pravdy, od P. Hečku; Odpisy z listárne liptovského rodu Palugyaich, od Štef. Hýroša.

Sväzok II.: Slovanskí válečníci v Uhorsku XV — XVII. storočia (Pankrác a Podmanický), od Fr. V. Sasinka; Pamätnosti gemersko-malohontské (dokončenie), od Sam. Tomášika; Reálné, ideálné a pravé chápanie pravdy (dokončenie), od P. Hečku; Káva, od dr. G. Zechentera; Slovanské dejepisné žriedla (Nestor), od Fr. V. Sasinka; Starožitný slovanský kríž, od Fr. V. Sasinka; Listiny, od Št. Hýroša.

A toho roku Matica vydala i Pavla Dobšinského Úvahy o slovenských povestiach, vážné národopisné dielo.

Desiate valné shromaždenie bolo 7. augusta pod predsedníctvom podpredsedu Viliama Paulínyho, lebo predseda kanonik Kozáček, ochorevší na ceste do Martina v B. Bystrici, dostaviť sa nemohol. Kráľovským komisárom, ako i predošlého roku, bol August Velič, hl. notár Turčianskej stolice. Po otvorení shromaždenia nasledovalo slávenie pamiatky Andreja Sládkoviča. Slávnostnú reč o ňom povedal Ján Francisci, životopis zvečnelého čítal Ambro Pietor a báseň na oslavu básnika bola od Miloslava Dumného. Martinský spevokol spieval smútočné piesne.

Z úradných zpráv, predložených valnému shromaždeniu, vysvitalo, že základiny Matice Slovenskej, zahrňujúce do toho i základiny pod opaterou Matice postavené, vystúpily na 81.971 zl. 90 kr. Z úrokov valné shromaždenie ustanovilo vynaložiť na vydanie dvoch sväzkov Letopisu 800 zl., na dva iné spisy 900 zl. Sbierky na dom Matice činily do tohto valného shromaždenia 15.430 zl. 80 kr. Článok podpredsedu Paulínyho v Národ. Novinách proti osočovateľom Matice povzbudil slovenské obecenstvo k novému rezkému sbieraniu príspevkov na dom matičný.

Peštiansky stály dopisovateľ Národních Novín 14. septembra informoval slovenské obecenstvo, že vláda zamýšľa s národnosťami ostrejšie nakladať, nežli dosiaľ, s čím vraj bezpochyby spojené bude i suspendovanie činnosti Matice Slovenskej. V akej miere, či zastavia len valné a výborové shromaždenia, a či ešte iné veci nasledovať budú, ešte vraj nevedomo. Dopisovateľ v nasledujúcom čísle zlevnil síce túto svoju zprávu v tom smysle, že na zakročenie liptovského snemového vyslanca Jozefa Kajucha, ktorý v ružomberskom okrese bol s programom vládnym vyvolený, suspendovanie činnosti Matice predbežne vystane, alebo aspoň odročené bude. O politickom položení Slovákov dopisovateľ zvestoval, že horno-uhorskí vyslanci vôbec došli už pomaly k presvedčeniu, že národne upovedomená strana Slovákov je už činiteľom, s ktorým treba počítať. Tak smýšľajú vraj z vyslancov, okrem Kajucha, i Peter Matúška liptovsko-sv.-mikulášsky, Arpád Kubínyi, Zoltán Zmeškal, Trajcsík, Otlík, Kubica. Ale udalosťami potom nepotvrdila sa správnosť týchto kombinácií, lebo jediný Kajuch dokázal sa dobroprajným, činným podporovateľom kultúrnych snáh Slovákov. Vyslanec Peter Matúška nepreložil za národnú vec slovenskú nikdy ani krížom slamy. Ba čo viac v svojej reči 5. októbra 1872 na sneme povedal, že „rozlúštenie národnostnej otázky paragrafmi nepokladá za možné, lebo jestli vraj od štátnej idey odstúpiť nechceme, práva jednotlivých národností do paragrafov vtisnúť sa nedajú. Rozlúštenie národnostnej otázky, podľa môjho náhľadu, len praktický život urobí možným.“

Maďari chceli vykoreniť nemaďarské národnosti, a po svetovej vojne prakticky tak riešila sa vec, ako to ich národnej existencii najlepšie zodpovedalo, totiž rozbitím rakúsko-uhorskej monarchie, utvorením samostatného štátu československého a obmedzením Maďarov na územie nimi obývané.

Ministerským predsedom po Andrássym stal sa gróf Mechior Lónyay a jeho orgánom bol maďarský politický denník Reform, ktorý najzúrivejšie napádal čisté kultúrne snahy Nemaďarov. Tak v čísle 319/1872, v článku „O horno-vidieckych panslávoch“ drzo tvrdil medziiným, že pôsobenie Matice Slovenskej je rozhodne politické a rozhodne namerené proti maďarskému plemenu a uhorskej dŕžave.

Pritom Matica bola by musela mať aspoň 300.000 zlatých základnej istiny, aby mohla zodpovedať všetkým cieľom, ktoré postavila si za úlohu. Úlohou Matice bolo vydávať spisy. K tomu bol potrebný značný groš na tlač, honoráre, a nesmela vynaložiť na ten cieľ len úroky, teda len ročných asi 6000 zlatých. Bolo to pramálo pre spolok, ktorý mal uspokojiť duševný hlad Slovákov, keďže z tých 6000 zlatých mali byť slušne platení i matiční manipulujúci úradníci. V pomere k tým prostriedkom, aké mali predchodcovia Matice, literárné spolky Tatrín a Spolek milovňíkov reči a literatúri slovenskéj, bol to síce pokrok značný a potešiteľný, ale ešte vždy bol nepatrný a nevyhovel potrebám národa. Nemožno tedy neospravedlniť riaditeľov nášho ústavu, prečo bol kruh jeho literárneho pôsobenia úzky a ročne na vydanie dvoch Letopisov a dvoch-troch knižiek obmedzený.