ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Približovala sa doba rakúsko-maďarského dualistického vyrovnania, o ktorej Štefan M. Daxner, v predtuche Maďarom priaznivého vyrovnania, napísal prorocké slová: „Dosiaľ ruka božská porúcala k záhube slovenského národa namerené plány Maďarov: najpríhodnejší čas je pod heslom cisárskym slovom toľko ráz zaručenej národnej rovnoprávnosti žiadať zabezpečenie práv národných, národnú správu, cirkev a školu. Lebo akýkoľvek obrat vezmú veci, či federalizmus, či dualizmus, či pol toho a pol toho bude smerodajným pri vnútornej organizácii ríše rakúskej, ale isté je, že keby zeme pod korunu sväto-štefanskú náležajúce v smysle zákonov z roku 1848 alebo tomu podobným spôsobom v moci aristokracie maďarskej ponechané a v jeden osobitný celok sorganizované boly, teda maďarská aristokracia bude obrom, pri ktorom by ostatné národy a zeme Rakúska svoj politický význam a časom i svoju politickú existenciu utratily; ba i bez Horvatska a Sedmohradska len samé Uhorsko bude ešte dve pätiny celej ríše tvoriť, čoho následok bude veľká prevaha v rozhodovaní spoločných záležitostí, nasledovne nemožnosť vnútornej rovnováhy a tak in fine finali nepraktičnosť ústavného spoludržania ríše, tedy: despotizmus s prevažným vplyvom aristokracie maďarskej.“

Tak sa i stalo.

Rakúsko, keď ho z Itálie vytisli, chcelo obrániť svoju hegemoniu proti Prusku aspoň v Nemecku; k obrane tejto pozície potrebovalo tedy nevyhnutne vyrovnania s Maďarmi, ktoré bez vojny s Pruskom nebolo by tak priaznive vypadlo. Vedeli to i maďarskí politikovia, menovite Fraňo Deák a gróf Julius Andrássy, preto poponáhľali sa ponúknuť maďarskú podporu Viedni čím drahšie: totiž za cenu parity s Rakúskom.

Dňa 15. apríla 1865 Deák uverejnil svoj povestný veľkonočný článok v politickom denníku Pesti Napló, v ktorom načrtané boly prvé základné myšlienky budúceho dualistického vyrovnania s uznaním spoločných vecí. Podstatu a osnovu dualistického vyrovnania osvojil si i gróf Andrássy, a tak nasledovalo prepustenie kancelára grófa Hermana Zichyho, kráľovského námestníka grófa Mórica Pálffyho, vymenovanie Majlátha za kancelára uhorského a svolanie uhorského snemu na 10. decembra 1865.

Ale vyrovnanie sa vtedy ešte nevydarilo, lebo panovník žiadal revíziu a cieľuprimerané premenenie zákona z roku 1848, Deák naproti tomu naliehal, aby boly najprv tie zákony do života uvedené. Tak bola zas kríza, ktorá však teraz neviedla k rozpusteniu snemu, lebo medzitým vypukla medzi Rakúskom, Pruskom a Itáliou vojna, ktorá skončila sa pri Kráľovej Hradci strašnou porážkou Rakúska.

Maďarská radikálna Tiszova strana pomáhala v tejto vojne Nemcom proti Rakúsku, lebo pruský kancelár Bismarck ešte pred vypuknutím vojny vyjednával s maďarskými politikmi skrze Jura Komáromyho o organizovaní takej maďarskej legie, ktorá by v Uhorsku v prípade vojny roznietila povstanie. A také revolucionárné maďarské legie pod hlavným veliteľstvom Klapku, bývalého maďarského generála z roku 1848/9, i sriadily sa a zo Sliezska do Trenčianskej stolice i vtrhly, víťazstvá Prusov nad rakúskymi vojskami urobily však pomoc maďarských legionárov nepotrebnou.

O tejto diverzii boli i Deák a Andrássy dobre informovaní, i priali jej, aby prinútili panovníka prijať nimi kontemplované dualistické vyrovnanie, ktoré bolo takým činom okrstené krvavým bojom a žertvami tisícich životov. Po porážkach Rakúsko umluvilo totižto s Pruskom mier pražský; v ňom zaviazalo sa vyplatiť Prusku 40 milionov toliarov vojenskej náhrady, zriecť sa Schleswig-Holsteinu, z nemeckého spolku vystúpiť a amnestovať maďarských legionárov.

Panovník svolal uhorský snem na 19. november 1866, a 12. februára 1867 vymenoval Andrássyho uhorské ministerstvo na základe dualizmu. Maďari v dualistickom vyrovnaní nedostali síce ani samostatnosti, ani skutočnej parity, bo veď proti tomuto utvorila sa zatým v Uhorsku medzi Maďarmi silná verejno-právna opozícia, žiadajúca nenaštrbenú reštitúciu zákonov z roku 1848 s vytvorením všetkého spoločného, okrem osoby panovníkovej, ale miesto toho panovník dal im náhradu v zákone národnostnom, obetujúc svoje verné nemaďarské národy molochu maďarizmu.

Predsedu Matice Slovenskej, biskupa Moysesa, vtedy ešte nezastrašilo ďaleké podunievanie hromov politických, a tak na deň 9. augusta 1865 svolal tretie valné shromaždenie, a cestou do Martina bol ako pri dvoch predošlých všade slávnostne, úprimne, srdečne vítaný. Obedoval v Štubnianskych Tepliciach, kam ho šiel privítať slovutný, šľachetný národovec martinský, advokát Pavel Mudroň, pozdraviac Moysesa pri obede: „Naša radosť je natentoraz dvojnásobná, lebo príchodom svojím vyvrátili ste zlé zvesti, ktoré nás strašily, že pre politické zmeny a pre mutný tok politického života neprídete na valné shromaždenie Matice Slovenskej. To boly predsudky, a malomyseľnosť bola u tých, ktorí im uverili.“ Moyses odvetil mu hneď, že také zvesti a predsudky vždy ostanú planými a nepravdivými, lebo on, kedykoľvek a v akomkoľvek úrade dokončí časnú púť zemskú, vystúpi z počtu živých ako verný syn národa slovenského.

V Martine na valnom shromaždení otáčali Moysesa slovutní národovci: Ján Gotčár, Tomáš Červen, Karol Kuzmány, Jozef M. Hurban, Ján Pongrác, Samuel Chalupka, Andrej Sládkovič, Michal Hýroš, Viliam Pauliny-Tóth, August Škultéty, Dionýz Štúr, Ctiboh Zoch, Michal Hodža, Ján Országh, Ľudovít Hroboň. Shromaždenie bolo početnejšie než roku 1864 a bolo už v budove mestom Martinom vystavenej, v ktorej však na ten čas len veľká dvorana — svetlica — bola pre valné shromaždenie pristrojená tak, že za tri dni mohli byť v nej všetci národovci pospolu.

Valné shromaždenie počalo sa službami Božími v oboch kostoloch. V katolíckom slúžil omšu sám biskup Moyses, v evanjelickom kázal dr. Jozef M. Hurban. Do novej „svetlice“ nahrnulo sa obecenstva svobodne, lebo zákaz verejnosti v Pešti odvolali, čo vládny komisár podžupan Nemeš hneď i oznámil.

Moyses otvoril shromaždenie takou vzletnou, zápalistou rečou, že na návrh Jozefa Hurbana valné shromaždenie uzavrelo dať ju vytlačiť a nakoľko len možno rozšíriť.^[13]

Moyses na tomto shromaždení bol posledný raz pred obličajom slovenského národa, a tu sa mu zavdala príležitosť dokázať nielen u neho zvyčajnú obozretnosť a taktičnosť, ale teraz už i junácku chrabrosť.

Po výročitej zpráve matičnej totiž vládny komisár podžupan Nemeš z naloženia uh. kr. námestnaj rady zastarel sa do dvoch vecí, že stanovy Matice, §§ 21., 22., neznajú doživotných členov a že § 3. nedovoľuje dávať matičné peniaze na alumnea a štipendia.

Moyses odpovedal mu rozčulením zvlneným hlasom, že po prvé § 22. nezneje o hodnostároch alebo úradníkoch, ale len o výborníkoch, nasledovne že sa na čestné doživotné podpredsedníctvo Jána Francisciho vzťahovať nemôže, a po druhé — replikoval Moyses — „s úžasom som počul od pána komisára druhé poznamenanie, a pochopiť nemôžem, ako vrchnosť nad týmto najšľachetnejším skutkom Matice Slovenskej pozastaviť sa mohla, ktorý nielen že neodporuje 3. §-u stanov, ale úplne sa s ním srovnáva, lebo práve podpory sú najbytnejšou časťou účinkovania Matice Slovenskej. A poneváč je naša Matica Slovenská, teda nám je slovenčina smerodajnou rečou, nám nezáleží na tom, ako sa to podporovanie v iných jazykoch menuje, či štipendium, či dar, či ako, my to po slovensky podporou menujeme. Veď keď to zahatia, zmarený je náš cieľ. Peniaze sú prostriedkom vzdelanosti. Keď si týmto prostriedkom nevychováme národných vedomcov a umelcov, kde budú tí, čo posvätia sa uskutočňovaniu zákonných zámerov Matice Slovenskej? Nehovorím len ako biskup, ako predseda Matice Slovenskej, ale ako svobodný občan v svobodnej vlasti, a ako taký mám právo majetok svoj na akýkoľvek poctivý cieľ vynaložiť. Ohradzujem sa proti takému hateniu. Sám kráľ dal nám peniaze, dal nám 1000 zlatých!“

Nie menej rázne a vecne zavrátil a odbavil vládneho komisára člen matičného výboru advokát Pavel Mudroň, vraviac, že to, na čo vládny komisár predniesol svoje poznámky, uzavrelo sa už v prvom valnom shromaždení, ktorého zápisnica predložená bola námestnej rade; a námestná rada, nepoznamenajúc na ňu ničoho, odobrila tým tie uzavretia; niet teda príčiny, pre ktorú by to nemohlo platné byť po roku, čo bolo odobrené pred rokom.

Vládny komisár osvedčil sa, že o poznámke prvej už podal námestnej rade svoju mienku, a že i strany ostatných urobí potrebné kroky.

Tak zvlnenie citov utíšilo sa, ale trpké pocity nemohly sa nezakoreniť v srdciach slovenských národovcov, keď videli a zkusovali, aký mutný bol tok politického života už v tom čase a ako sa podával panovník Franc Jozef, oslavovaný na prvom a druhom valnom shromaždení tak ostentatívne, prúdom maďarského exkluzívneho šovinizmu. Zatým pohybovalo sa valné shromaždenie v rámci pokojných diskusií, ktorých najvýznamnejšími predmetmi boly: zpráva o celom majetku Matice. Z nej vysvitalo, že koncom júla roku 1865 činilo splatené imanie Matice Slovenskej 55.579 zlatých 64 kr., ktorá suma donášala 3038 zlatých 49 kr. ročných úrokov. Z tých uzavrelo valné shromaždenie udeliť 6 štipendií po 125 zlatých a 6 po 50 zl. prevažne študujúcim práva, ďalej: opätovne vymáhať prosbou peňažitú podporu pre Maticu Slovenskú z krajinských fondov, poskytnúť ako v pominulých, tak i toho roku pre alumnea pri katol. gymnáziu v B. Bystrici a pri ev. gymnáziu v Revúci pre každé po 200 zlatých ako podporu, pre členov Matice na rok 1865/6 vydať III. ročník Letopisu Matice Slovenskej, matičný kalendár na rok 1866 a Penzlovho Ovocinára. A na návrh tajomníka Chrástka, aby Matica Slovenská pokročila ďalej a cieľu svojmu primerane aby započala pestovať i umenie, valné shromaždenie uzavrelo dať vymaľovať pre svetlicu matičnú podobizne predsedu biskupa Moysesa, panovníka Fraňa Jozefa, dr. Karla Kuzmányho, Jána Francisciho a Tomáša Červena, ponechajúc uskutočnenie tohto uzavretia matičnému výboru.

Konečne vymáhala Matica skrze Moysesa i založenie slovenskej hospodárskej školy na Slovensku.

O tomto predmete 20. bod zápisnice valného shromaždenia znel nasledovne: „Vo spojení s tým podanú zprávu predsedy biskupa o jeho minuloročnom vyslanstve do Viedne v záležitosti podania menom slovenského národa prosby najvyššiemu miestu strany založenia hospodárskej školy na útraty krajinské v takom meste Horného Uhorska a v takom spôsobe, že by sa v nej národovci naši vzdelávať mohli v hospodárstve povahe, pomerom a potrebám svojim čo najprimeranejšie — spolu i s vyslovením nádeje ohľadom splnenia prosby tejto: prijalo shromaždenie s viacnásobným vyvolaním na slávu i Jeho veličenstvu i Jeho excelencii pánu predsedovi.“

Odchádzajúc z Martina, pred katolíckou farou, vstupujúc do koča, Moyses vybozkával Karla Kuzmányho, Jozefa Hurbana a Michala Hodžu, so slovami „pobozkajte svojich“, a unikal pohostinnému Martinu navždy.

V tomže roku 1865, v druhej polovici októbra, toľme oslavovaný panovník Fraňo Jozef vymenoval do Zvolenskej župy za hlavného išpána Moysesovho najurputnejšieho nepriateľa, Antona Radvánskeho. Do Turca prišiel za hlavného išpána barón Šimon Révay, ten istý, ktorý roku 1861 v Martine na memorandovom shromaždení toľme sa vystatoval svojou láskou k slovenskému národu.

V takých okolnostiach, vidiac, ako ho zradila viedenská politika, Moyses utiahol sa do najskrytejšej sakristie, na večnú škodu slovenského národa, lebo pri možných a očakávaných šikaneriach hl. išpána Radvánskeho ešte vždy bol autoritou i vedou i postavením biskupským. Bol by mohol byť tedy i zatým mohutným záštitníkom slovenskej veci. A, žiaľbohu, za ním odťahovalo sa od veci národnej pozvoľne i jemu podriadené kňažstvo.