ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slavné shromaždenie Matice Slovenskej!

Po uplynutí jedného roku započíname druhú valnú hromadu spolku našeho Matice Slovenskej. Započíname ju v mene všemohúceho Boha; pod spravedlivou a neprekonateľnou záštitou najdobrotivejšieho Zemepána (tu všetko z miest svojich povstalo a J. Veličenstvu tri razy na slávu zvolalo), nežného Otca veškerých národov, prezreteľnosťou božskou Jeho správe sverených; započíname ju v zákonnej prítomnosti zemepánskeho povereníka v blahorodej osobe Jeho Veľkomožnosti p. kr. radcu a I. podžupana tejto župy Turčianskej Šimona Nemessa (Sláva mu!), muža to, ktorého nemenej statočnosť a naproti národu našemu priaznivosť, jako i ctihodná osoba nám dobre známe sú; započíname ju konečne v lone rodoľubného tohoto mesta Sv. Martina (Sláva mu!), ktoré národ náš už pred troma roky k srdcu svojemu privinulo, pred jedným rokom prvé valné shromaždenie už uzákonenej Matice našej s nevídaným, len neodrodilému Slovanovi vlastným, pohostinstvom do lona svojeho prijalo (Sláva mu!) a ktorého rodoľubná obetivosť u vďačného potomstva vo tri vrhy slavne hlásať sa bude, dokiaľ ostatní slovenský jazyk neonemie. (Sláva Sv. Martinu! Sláva mu! Sláva!)

Do oboru spolku našeho, dľa stanov jeho, nepatria síce ani občianske ani náboženské záležitosti; ničmenej je spolok náš opravdive pravý a pevný základ a nevyhnuteľný prostriedok úspešného účinkovania vo veškerých vrstvách života našeho národnieho. (Tak je!)

Lebo ako oko beľmom zatiahnuté ani v hospodárstve ani v umelectve zreteľne patriť nedovedie: tak i nevedomosťou a predsudkami zatemnený um ani v občianskych ani v náboženských záležitostiach pravdive a bezpečne súdiť nevládze. (Pravda je! Sláva J. Excelencii!) — Nevedomec, slepému stroju podobný súc, ani dobrý kresťan, ani rozumný hospodár, ani užitočný občan, ani verný poddaný, ani obetivý národovec v pravde byť nemôže; a jestli sa takým byť vidí, je to len slepá náhoda, poneváč totiž priaznivé sily naňho účinkujú (Tak je!), lež zvrtne sa ako trstina, jaknáhle protivný vietor duť počne; lebo vo svojej duševnej slepote nemá človeku prístojnej samostatnosti. Slepotu ale duševnú rozjasňovať, nevedomosť zaháňať, predsudky cúdiť je bezprostredný účel Matice našej Slovenskej. Zkadiaľ vidno, že otázka o Matici Slovenskej je totožná s otázkou o hodnosti ľudskej a všestrannom blahobyte veškerého národa slovenského. (Vskutku tak je! Výborne! Sláva predsedovi!)

Ktokoľvek teda behom prezreteľnosťou božskou ustanovených udalostí údom je slovenského národa; ktokoľvek jako taký, ctihodný prach otcov a dedov svojich hyzdiť za ohavný hriech považuje; ktokoľvek bohumrzkým odrodilstvom poškvrniť sa nechce; ktokoľvek k slovenskému ľudu v pomeroch buďto spoločenských, buďto občianskych, buďto konečne úradných jako človek svedomitý stáť chce; slovom: ktokoľvek s národom slovenským poctive smýšľa: tomu na obstánku (udržaní), upevnení a rozkvete Matice Slovenskej záležať musí. Zvlášte ale horliť majú o Maticu Slovenskú vedomcovia a vzdelanci slovenskí (Tak je!), potom takí národovci, ktorým buďto zámožnosť, buďto úradné postavenie výdatnejší vplyv poskytujú (Tak je, tak! Sláva!); konečne veškeré obecenstvo národa slovenského. (Tak je!)

Svetlo to, ktoré budúce cesty národa slovenského ožiariť má, aby tento z otroctva nevedomosti, ktorým nesčíselné veky skľúčený biedne stonal, ba, bohužiaľ, ani nestonal, lež len hlivel (Výborne! Sláva J. Excelencii!), šťastlive vymanený, pravdive a mnohonásobnými vedomosťami ozbrojený k časnému a večnému blahobytu svojemu bezpečne pokračovať doviedol, — blahonosné to svetlo len od vedomcov a vzdelancov národných vychodiť môže (Vskutku!), ktorým v mladosti jejich priaznivé okolnosti, to jest prezreteľnosť božská, z nevyvážiteľných žriedel pravdy v hojnejšej miere čerpať dovolila.

Každý dar boží nakladá ním obdarovanému povinnosť: tenže dar v obore vlastného vlivu rozširovať. Tým obdarenec stáva sa prostredníkom milosti božej. Tak na príklad: Apoštolovia Kristovi a iní bezprostrední učedlníci jeho, osvietení živým slovom Syna božieho, pravdami nebeskými, nepochybovali o povinnosti svojej: rozširovať tie isté pravdy u všetkých národov sveta, s vynaložením svojich síl, pohodlnosti, ba i samého života. To je povinnosť, to povolanie kresťanského vedomca vôbec a vzdelaného národovca oproti svojim rodákom obzvlášte; lebo kto sa o svojeť nestará, vieru zatajil, ba od neveriaceho je horší. (Výborne! Sláva Vašej Excelencii!)

Dľa podstaty človeka, v ktorom telo s dušou, schopnosti a potreby telesné s duševnými úzko, ba nerozdielne spojené sú, vyššie duševné účely mnohokrát len hmotnými prostriedky, alebo aspoň výnimkami dosiahnuť sa dajú. Tu tedy nastáva úkol zámožnejších národovcov, aby, poskytujúc hmotné prostriedky k rozširovaniu vlastného národa, nashromaždili si pokladov, ktoré ani hrdza ani moľ nepokazí a zlodeji nevykopú a neukradnú. (Tak je!)

Medzi pákami (dvíhadlami) vo spoločnosti ľudskej znamenitá je tá, ktorá v úradnej moci záleží. Jest tedy ovšem povinnosť slovenského úradského, ba každého človeka, v lone národa slovenského úrad dajaký zastávajúceho, podporovať účel Matice Slovenskej dľa okolností. (Tak je!) Však účel Matice Slovenskej záleží v rozširovaní opravdovej, na základe kresťanskom osnovať sa majúcej, teda bohumilej osvety znamenitej čiastky občanov drahej našej vlasti uhorskej a poddaných spoločného našeho apoštolského Zemepána. (Sláva mu!) Takáto ale osveta vpravde nikomu škodiť nemôže: ovšem ale užitočná je jako jednotlivcom, tak i državnému celku. Však Matica Slovenská nie je pokútna dajaká spoločnosť, zaoberajúca sa hriešnymi, nebezpečnými zámery: lež je spolok, majúci najšlechetnejší účel, a priam preto blahosklonným prostriedkovaním najvyšších krajinských právomocností do života vstúpivší; však uholný ten kameň, na ktorom spočíva budova Matice Slovenskej, je najvyšie zemepánske potvrdenie Jeho cisársko-kráľovského apoštolského Veličenstva (Sláva mu!), ku prospechu a zveľadeniu toho istého národa slovenského, o ktorom J. Veličenstvo z vysokosti Svojho cisársko-kráľovského prestola vysloviť ráčil, že jeho vo všakových ťažkých časových pomeroch dosvedčenú poddanskú vernosť uznáva. (Tak je! Sláva mu!) Nemôže sa tedy úradnej povinnosti protiviť to, čo je v sebe dobré a bohumilé: čo je jako jednotlivcom tak i verejnému životu užitočné; čo je najvyššími krajinskými právomocnosťami sprostredkované: čo je konečne najjasnejším Zemepánom potvrdené. (Sláva Jeho Veličenstvu! Sláva Jeho Excelencii!)

Lež obzvlášte horliť má o Maticu Slovenskú pospolité obecenstvo národa slovenského. Matica Slovenská pochopená jako ústav národ slovenský vzdelávajúci vedomcom a vzdelancom národa tohoto ovšem nevyhnuteľne potrebná nie je: bo oni ako takí už i inými prostriedky dorazili k účelu tomu, ku ktorému spolok náš smeruje. Pre vedomcov a vzdelancov slovenských je účasť na Matici Slovenskej, buďsi by ona v učených prácach, alebo vo hmotnej podpore záležala, číra obeť: šlechetná síce obeť, ale predsa len obeť, pochádzajúca z horúcej lásky oproti vlastnej krvi, oproti súkmenovcom svojim, nepriazňou minulých vekov do duševnej poroby — najbiednejšieho to na svete otroctva — upadnuvším. (Tak je!) Toto biedné otroctvo vyhladiť usilujú sa vedomcovia a vzdelanci slovenskí ochotnou obeťou nie len duševných a hmotných síl svojich, lež mnohokrát i požertvovaním skvelejšieho, vlohám a zásluhám svojim primeranejšieho behu života.

Lež pospolitosť a obecenstvo ľudu slovenského, jeho pozdvihnutie z mrákot nevedomosti, zošľachtenie jeho mravov, hmotná pomoc v jeho nedostatku; teda ulevnenie jeho mnohostrannej núdze a tým povýšenie jeho na hodnosť opravdive ľudskú: toto je hlavný účel, toto bohumilá úloha Matice Slovenskej (Tak je!); ale priam v tomto záleží i mocná pohnútka pre pospolité obecenstvo národa slovenského k horlivej účasti na snahách Matice Slovenskej.

Nože teda, milí rodáci slovenskí! chyťme sa spoločnými silami tak dôležitej práce; zastaň každý mužne miesto svoje a pričiň sa dľa možnosti o zveľatok ubiedneného národa našeho na poli tomto, milosrdenstvom božím a spravedlivosťou najjasnejšieho Mocnára mu poskytnutom. Nemyslime, že sme už povinnosti našej národnej, ba jako občianskej, tak i kresťanskej zadosť učinili, jestli sme dajaký príspevok do pokladnice spolkovej vložili, alebo na valnom shromaždení jeho zúčastnili sa.

Núdza úbohého národa je nevyslovná; potreby sú nesčíselné; tu tedy mysle úprimnej a shodnej, účinkovania všestranného a napnutie nepretržené vyžaduje sa (Tak je! Sláva mu!), aby sa toľká núdza zamedzila, aby sa v toľkej biede pomohlo, aby jeden celý národ zo sna smrti duševnej k čulému, človeka dôstojnému životu vzkriesiť sa mohol. Čo keby sa stať hrozným osudom nemalo a nedalo, žiaducnejšej by ovšem bolo, aby všemohúci Boh biedny náš národ z obličaja zeme vyhladil, lež aby sme po tisícročnej duševnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i celému človečenstvu na potupu živorili.

Lež dôverujme sa lepšej budúcnosti! Sme síce ešte biedni: no klíčky radostnejšieho vývinu krásne sa ukazujú a nádejne zmáhajú. Od pamäti ľudskej nebolo doby, v ktorej Slovensko tak pokročilo by bolo, jako v práve minulých troch rokoch. Keď sme, pevný základ takmer z ničoho položiť mohli, Boh dá, že i celú budovu v krásnej podobe vystaviť dovedieme. (Áno, dá Boh! Dajže Bože!) Čo tým dôvernejšej úfať môžeme, že priaznivý nám smer prítomného času vo vše ďalej rozmáhajúcom sa spravedlivosti citu súsedných národov, v ľudskejšom duchu občianskych zákonov, vo blahosklonnosti oproti nám najvyšších krajinských právomocností, v nezvratnej spravedlivosti najjasnejšieho Zemepána, jako i v každodenne šíriacom sa prebudení našeho drahého národa — zreteľne zjavuje sa (Sláva!); v takomže položení schádza nám jedine hojné vyplnenie pobožného vzdychania u bratského národa, junáckych totiž Chorvátov, v krásnej obyčaji stojacieho: „Bog pomozi k našej slozi!“ (Sláva! Živio! Živili!)