ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rok 1866 privítaly Pešťbudínske Vedomosti melancholickým prívetom: „Nádeje, nádeje, jarabé nádeje, čože sa mi v svete podľa vás nedeje!“ A ten vzdych bol skutočne oprávnený, lebo pri voľbách do uhorského krajinského snemu, ktorý mal rozhodnúť i nad osudom nemaďarských národností Uhorska, po vzplanutí citov národného povedomia na slovensko-národnom shromaždení v Sv. Martine roku 1861 a pri zakladaní Matice Slovenskej roku 1863, bola trápna a zahanbujúca tá skutočnosť, že keď do toho snemu na Slovensku u slovenského ľudu hlásili sa o mandáty vyslanecké najlepší synovia slovenského národa, ako Štefan M. Daxner, Viliam Paulíny-Tóth, dr. Michal Mudroň, Ján Jesenský, Ľudovít Turzo, Ľudovít Dohnány, Matej Slabej, Jur Matúška, Štefan Hýroš, Michal Chrástek, dr. Andrej Radlinský, dr. Jozef M. Hurban, Jur Slota, Fridrich Malatinský, všetci prední dejatelia Matice Slovenskej, pri neprebudenosti slovenského ľudu na voľbách všetci poprepadúvali. Najistejšie výhľady na vyvolenie mal Štefan Daxner v okrese malohontskom, v tom čase ešte podžupan stolice Gemer-Malohontskej. Ale kancelár Majláth, aby jeho vyvolenie znemožnil, preložil ho z Gemera do Debrecína ku zmenkovému súdu. V Liptove kandidovali do snemu dvaja národovci: Hýroš a Matúška; aby vyvolenie i týchto prekazil, Majláth sosadil Jána Francisciho so županstva liptovského a preložil ho nazpät k námestnej rade. Jeho nástupca Martin Szentiványi, v Turci župan barón Šimon Révay, vo Zvolene Anton Radvánsky mali už potom na stá a stá prostriedkov dať voliť kandidátov vládnych.

Pešťbudínske Vedomosti (viď 1. č. z roku 1866) apostrofovaly tieto výčiny nasledovne: „Jedných pozbavením úradnej moci a vlivu, iných preložením do inonárodných okresov, iných hrozbou a uvedením v nebezpečenstvo života, iných zas iným spôsobom odrazili od svojich cieľov; a národu tu násilím zjavným a narušením zákona, tam podvodom a klamom, tu ošklivým demoralizovaním, tam úradnou mocou zatvorili bránu svobody, a zakúsili sme namiesto časov ľudských časy teroru a prenasledovania…“

Bolo v tom mnoho pravdy, ale neospravedlňovalo úplne tuposť a slabosť slovenského ľudu Liptova, Oravy, Turca, Zvolena, Trenčína, Nitry a menovite Trenčína, kde šľachetný slovenský ľudomil, r. k. farár Štefan Závodník, druhý irský Mathew, zakladateľ spolkov striezlivosti, až zdesil a zhrozil sa, ako tiekol špritus z obrovských sudov po považsko-bystrickom volebnom okrese…

Štvrté valné shromaždenie Matice Slovenskej bolo svolané na 8. augusta, ale v ten deň nemohlo byť, lebo víťazní Prusi, zlomiac vojenskú moc Rakúska 3. júla v krvavej bitke pri Kráľovej Hradci, zaplavili svojimi vojskami župu Bratislavskú, Nitriansku i Trenčiansku. Tak odročili valné shromaždenie na 12. september.

Predseda Moyses sám už neprišiel do tohto shromaždenia, ale poslal mu srdečný prípis^[14], v ktorého úvode hovoril: „Na základe zkúseností minulých časov nepochybujem, že neprítomnosť moja v terajšom valnom sjezde Matice Slovenskej neprajníkmi národa našeho za ochladnutie účasti mojej na záležitostiach spolku našeho, jestli nie za sbehnutie a odpadlíctvo považovať a vytrubovať sa bude.“ V liste Kuzmánymu napísal: „Zanechal som Viedeň s plnučičkou kapsou daných najpotešiteľnejších výhľadov, o ktorých žiaducnom úspechu som už tam pochyboval, ba pochybovanie svoje bez okolkov i vyjadril, od toho času som sa ale dokonále presvedčil, že by pre mňa múdrejšie bolo bývalo pod pecou doma sedeť, nežli zdravie a peniaze, nemajúc ani jedného ani druhého nazbyt, darmo márniť.“ (Viď Slovenské Pohľady XVII., č. 1., str. 183.)

Členovia Matice Slovenskej, ktorí do tohto valného shromaždenia v počte dosť hojnom prišli, našli stolec prvého podpredsedu čiernym súknom zakrytý. Dr. Karol Kuzmány, patentálny superintendent, prvý farár v Turčianskom Sv. Martine, prvý podpredseda Matice Slovenskej, rytier cisárskeho ruského rádu Stanislava III. triedy s korunou, rytier ruského rádu Sv. Anny, majiteľ kráľovskej pruskej záslužnej medaily umenia a vedy, muž požehnanej činnosti na poli života a slovesnosti národa slovenského, umrel 14. augusta 1866 po krátkej chorobe v Štubnianskych Tepliciach. Národ slovenský utratil v ňom najhorlivejšieho, najstatnejšieho bojovníka, Matica Slovenská svojho účinlivého podpredsedu, evanjelická cirkev horlivého a nevyrovnaného superintendenta, verní synovia slovenského národa svojho radcu a priateľa. Kuzmány bol učencom europejského mena; ako profesor bohoslovia na ev. teologickej fakulte viedenskej napísal v reči nemeckej veľmi cenné odborné diela: Lehrbuch des allg. Kirchenrechtes, Lehrbuch des ev. Kirchenrechtes, Lehrbuch des österr. Eherechtes, za ktoré bol pruskou zlatou medailou vyznačený.

Kuzmányho pôsobenie, ako sa stal roku 1832 farárom v B. Bystrici, bolo mnohostranné: horlive pracoval proti odrodilstvu v spoločnosti i v cirkvi, písal novely, básne, vedecké knihy, udržiaval stále styky s Kollárom, Šafárikom, Hankom, účinkoval na mladších národovcov-literátov Štúra, Kalinčáka, Plošica, Sládkoviča, vydával od roku 1836 podtatranskú zábavnicu Hronku, časopis krásomilého a užitečného čtení, v ktorej uverejňovali svoje literárne práce L. Štúr, D. Sloboda, Nosák, Hroboň, Záborský, Škultéty, Hurban a Zoch. Také kriesiteľské, literárné a vedecké zásluhy výborne kvalifikovaly Kuzmányho za prvého podpredsedu Matice Slovenskej.

Na valnom shromaždení predsedal druhý podpredseda Matice, Ján Országh, archidiakon turčiansky, odparentujúc Kuzmányho a jeho zásluhy vrelými, precítenými slovami: „Ja“ — hovoril Országh — „keď oslávenca nášho pripomínam, len ztoľka pripomenúť chcem, že bol muž vo veľkých veciach veľký, a preto vskutku veľký; a že by nielen nášmu trojročnému, ale ktorémukoľvek inému, trebas i veky ustálenému tohoto druhu spolku vodcom a správcom s dôstojnosťou bol býval. A keď našu úctu a povďak naproti zvečnelému vysloviť chcem, len toľko vyslovujem: že dokiaľ národ slovenský, v ňom srdce a v tomto cit prebývať bude, dotiaľ uznalosť, úcta a povďak naproti oslávencovi nášmu nikdy nezahynie. Večná a vďačná Jemu pamäť!“ Ktoré slová shromaždenie vstaním s miest srdečne opakovalo.

Na tomto shromaždení zastupoval vládu už konštitucionálny II. podžupan Turčianskej stolice, Ján Lehocký, ktorý nezameškal sucho zdôrazniť, že „úfa a dôveruje, že porady shromaždenia len ku cieľu v stanovách spolku tohto vyslovenému smerovať budú, — žiadnych politických alebo náboženských poťahov sa nedotknú a vôbec v medziach predpisu stanov šťastlive skončené budú“ — na ktorú enunciáciu reflektujúc, i predsedajúci II. podpredseda Országh vyslovil, že „za príkladom už predošle odbývaných valných shromaždení i toto bude pojednávať a uzavierať jedine to, čo vo smysle stanov opravdive napomáha zdarný vývin a pokrok tejto slovenskej literárnej jednoty.“

Tajomník Chrástek prečítal už spomenutý prípis biskupa Moysesa a valné shromaždenie uzavrelo v zápisnici tlačou ho uverejniť, „aby si prítomní i neprítomní z jeho obsahu nového občerstvenia národného života nadobudnúť mohli.“ Z výročnej zprávy tajomníka Kramára vysvitalo, že onedlho 7 spisov matičných opustí tlač, zčiastky príde pod tlač. Za neprítomného pokladníka Tomáša Červena matičné účty prečítal prvý tajomník Michal Chrástek, udajúc, že z lanských 55.579 zlatých 64 kr. rozmnožilo sa imanie Matice na 64.252 zl. 84 kr., a tak že pribudlo 8673 zl. 19 kr.

Po vypočutí zprávy pokladníkovej shromaždenie prikročilo k voľbe I. podpredsedu, na ktorú hodnosť predsedajúci II. podpredseda kandidoval M. M. Hodžu, Viliama Paulíny-Tótha a Jána Jesenského, a keď prvý a posledný kandidát srdečne poďakoval sa za dôveru a úctu, shromaždenie jednohlasne vyvolilo za I. podpredsedu Viliama Paulíny-Tótha, ktorý hodnosť i prijal a svoje presídlenie do Turčianskeho Sv. Martina záväzne hneď i prisľúbil.

Voľba bola šťastná a požehnaná. Paulíny, odchovanec školy Štúrovej, bol v kruhu národovcov slovenských z najbystrejších a najagilnejších. Jaroslav Vlček napísal o ňom z časov jeho štúdií v Bratislave, že „smädného po vedách ducha mládencovho Ľudovít Šťúr napájal v Prešporku od 1843, kde už vidno neskoršiu mnohostrannosť Paulínyho ako právnika, filologa, historika, teologa, veršovca i románopisca. Aj ako neskorší znamenitý rečník mal v učiteľovi svojom krásny vzor, i pevnú v ňom oporu prostried svetáckeho života maďarskej mládeže prešporskej.“

Skončiac svoje bohoslovecké študia v Bratislave v krážoch školy Štúrovej, Paulíny stal sa domácim vychovávateľom v Kovine, v Príbelciach a od jesene 1847 bol profesorom v Kremnici, kde ho v septembri 1848 Maďari bez všetkej príčiny uväznili a dali mu voliť medzi šibenicou a honvédstvom. Zvláštnou náhodou osvobodiac sa od honvédstva, pripojil sa roku 1849 k slovenským dobrovoľníkom na čiare Váhu, stal sa roku 1850 osnovníkom pri županskom úrade v Trenčíne, zatým hlavným slúžnym v bytčianskom okrese a konečne roku 1853 prvým stoličným komisárom v Kečkeméte, kde vedľa obšírnych úradných prác posvätil nie jednu chvíľu literárnym prácam. Zanechajúc po 20. októbri 1860 tento úrad, prešiel bývať do Budína, tam písaval do Pešťbudínskych Vedomostí, vydával humoristický časopis Černokňažník a zábavno-poučný Sokol, ktoré staly sa východiskom novej literárnej činnosti slovenskej a buditeľmi a zúrodnovateľmi národného a spoločenského života. Roku 1863 Paulíny presídlil sa do Skalice, kde vydával ďalej obidva svoje časopisy, Sokola i Černokňažníka. Tam pestoval i historickú povesť, v ktorej minulosťou chcel účinkovať priamo a výdatne na svoje dni. Výbor svojich povestí vydal v Skalici v štyroch sväzkoch 1867 — 70 pod názvom Besiedky.

Všestrannou, literárnou, národnou, spoločenskou a politickou činnosťou z rokov šesťdesiatych Paulíny vyrástol na prvotriedneho organizátorského činiteľa, a tak národovci slovenskí dobre urobili, keď na neho obrátili svoje zrenie a vyvolili ho za spravujúceho podpredsedu Matice Slovenskej. On vlial do nej nového života. Vidno to hneď z III. a IV. ročníka Letopisu matičného, ktorý už on sostavil a do ktorého umiestil už i rozpravy vedecké a poučné: O živote zo života, od Jána Galbavého, Historické pamätnosti v Turci a Počiatky kresťanstva medzi Maďarmi, od Jonáša Záborského, Slovania a hudba, od Fr. Sasinka, Opálové bane pri Červenici, od Daniela Licharda, Hrady trenčianskeho Považia, od Jána Kerekeša, a Listáreň s príspevky od Pavla Križku. Vidno to z toho, ako sriadil pri Matici vedecké a posudzujúce odbory z mužov pre národnú vec zaujatých. Tak v odbore pre sostavenie Letopisu a Kalendára pracovali: dr. Andrej Radlinský, r. k. farár v Kútoch, Daniel Lichard, redaktor Obzora v Skalici, Viliam Paulíny-Tóth, redaktor Sokola; v odbore posudzujúcom beletristické práce: Andrej Braxatoris-Sládkovič, ev. farár v Radvani, Juraj Slota, r. k. farár v Tužine, a Viliam Paulíny-Tóth; v odbore posudzujúcom dramatické práce: Ján Palárik, r. k. farár v Majtechove, Andrej Braxatoris-Sládkovič a Pavel Dobšinský, ev. farár v Drienčanoch; v odbore hudobnom: Ján Kadavý, Maximilian Hudec, ev. farár v Púchove, Ján Bella, r. k. kňaz v B. Bystrici; v odbore pre vydávanie školských kníh: Martin Čulen, direktor gymnázia v Levoči, Emil Černý, profesor gymn. v B. Bystrici, Juraj Slota a August H. Škultéty, správca slovenského gymnázia v Revúci; v odbore na sbieranie lexikálneho materiálu: Michal Hodža, ev. farár v Liptovskom Sv. Mikuláši, Samuel Chalupka, ev. farár v Hornej Lehote, Pavel Dobšinský, Michal Godra, ev. profesor v Novom Verbási; v odbore pre právnické spisy: Štefan M. Daxner, v tom čase už prísedník pri zmenkovom súde v Debrecíne, a Fridrich Malatinský, advokát v Rimavskom Brezove; v odbore hospodárskom: Daniel Lichard, Anton Penzel, ev. farár v B. Bystrici, Romuald Zaymus, r. k. farár v Bytčici.

Po vyvolení Paulínyho valné shromaždenie bolo nemilo prekvapené, keď poďakoval sa i II. podpredseda Ján Országh, s odvolaním sa na „svoje okolnosti a iné povinnosti“. Vyvolili na jeho miesto jednomyseľne Štefana Závodníka, r. k. dekana a farára pružinského.

Do výboru, v smysle 21. §-u stanov, valné shromaždenie jednomyseľne vyvolilo: Jána Országha, Ľudovíta Turzu, Jura Slotu, Jána Kohúta, Jána Gerometu, Fraňa Blahu, Fridricha Baltíka, Andreja Švehlu a Mateja Benku.

V okolnostiach, v akých slovenský národ nachodil sa v septembri 1866, keď nad ním vládli už panovníkom vymenovaní hlavní župani (Radvánsky, Szentiványi) a Andrássyovci, Pálffyovci, hodne neprimeraný bol návrh Michala Hodžu, aby valné shromaždenie vypravilo vyslanstvo do Viedne podať panovníkovi adresu lojality, vernosti a oddanosti slovenského národa.

A valné shromaždenie prijalo návrh, vypracovať adresu poverilo I. podpredsedu Paulínyho a za členov deputácie, pod predsedníctvom Paulínyho, vyvolilo: Jozefa M. Hurbana, dr. Jána Mallého, dr. Jána Seberíniho, dr. Michala Mudroňa a Dionýza Štúra.

Výboru shromaždenie naložilo udeliť pre alumnea v B. Bystrici a Revúci i v tomto roku po 200 zlatých, slovenským univerzitným poslucháčom šesť štipendií po 125 zl., šesť po 50 zl, s obzvláštnym zreteľom na právnikov, do programu budúceho valného shromaždenia pojať premenu stanov, na rok 1866/7 vydať IV. ročník Letopisu Matice Slovenskej, matičný kalendár na rok 1868, Pamätník ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubića Zrinského, sostavením Slovníka poveriť profesora Emila Černého, predĺžiť lehotu súbehu na životopis Ľ. Štúra do budúceho valného shromaždenia, obnoviť súbeh na dramatické práce, odporúčať snažne podporovanie slovenských časopisov, na čo vládny komisár Lehocky poznamenal, že sa to môže len na literárné časopisy vzťahovať.

A konečne nezameškalo ani toto valné shromaždenie uzavrieť: vymáhanie peňažitej podpory pre Maticu z pokladnice krajinskej u panovníka i u krajinského snemu, a ustanovilo deň budúceho valného shromaždenia na 7. augusta.

Letopis Matice Slovenskej na rok 1866 vykazoval spolu 1112 členov, medzi nimi podľa stavu: mravných osôb bolo 78, osôb duchovného stavu 356, profesorov a učiteľov 123, vojaci traja, úradníkov 93, lekárov, advokátov a merníkov 54, statkárov 8, roľníkov 14, kupcov, remeselníkov a priemyselníkov 302, ženských 25, stavu rozličného 56.

Najvýznamnejším uzavretím hneď zatým nasledovavšieho zasadnutia výboru bolo prijatie návrhu člena výboru Martina Čulena, aby výbor vyzval prítomného riadneho člena Matice Slovenskej, Dionýza Štúra, zhotoviť veľký slovenský zemevid Uhorska, a najprv Horno-Uhorska, na účet Matice príležitostne sbierať zeminy, kovy, skaliny a útvary Slovenska a ukladať pre geologicko-mineralogickú sbierku v matičnom muzeu.

Na oslavu tristoročnej pamiatky hrdinskej smrti horvatského junáka grófa Mikuláša Šubića Zrinského (od 8. septembra 1566) Matica vyslala do Záhrebu dvoch členov výboru, dr. Jozefa Hurbana a Jura Slotu, a vydala tlačou „Pamätník Matice Slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubića Zrinského, konanej na Slovensku“.

V ňom boly dejepisné práce: Petra Z. Hostinského (Kellnera) „Uhorsko pod tureckým jarmom pred Mikulášom Zrinským“, Fr. V. Sasinka „Mikuláš Šubić gróf Zrinský“, Pavla Križku „Jednota siedmich banských miest v časoch Mikuláša Zrinského“, Sládkovičova epická pejma „Gróf Mikuláš Šubić Zrinský na Sihoti“, i báseň Joz. Miloslava Hurbana „Zrinský na Sihoti. Obrazy a ohlasy z časov minulých ku oslave pamiatky tristoročnej hrdinstva Zrinského.“ Najpodarenejšia je pejma Sládkovičova.

Osláviť tristoročnú pamiatku hrdinskej smrti Mikuláša Zrinského mesto Turčiansky Sv. Martin uzavrelo vo valnom shromaždení meštianstva ustrojiť národno-vlasteneckú slávnosť dňa 11. septembra 1866, totiž počas slávností matičných, i vyzvalo verejne národovcov slovenských na sviatku tomto tak národnom ako i vlasteneckom čím najhojnejším počtom zúčastniť sa.

I hrnuli sa potom národovci so všetkých strán Slovenska do Sv. Martina a tam, hoci bola cholera, svätili podľa možnosti matičné hody a pri nich i pamiatku Zrinského.

Mesto dňa 11. septembra bolo zástavami ozdobené. Účastníci slávnosti šli najprv do katolíckeho kostola, kde omšu slúžil Ján Országh a v slávnostnej reči s kancľa Fr. V. Sasinek, profesor teologie a opatrovník muzeálnych sbierok matičných, vykladal význam Zrinského. Zatým v evanjelickom chráme Michal Hodža, superint. vikár a výborník Matice, ev. farár mikulášsky, rečnil dojímave o tom, ako umrel Zrinský za vieru, vlasť i trón a ako za jeho príkladom i my za všetko toto žiť i umrieť hotoví byť máme.

Pri spoločnom bratskom obede výborník Martin Čulen vyniesol znamenitú zdravicu na večnú pamäť a slávu Zrinského. Rečník obživil duše poslucháčov, utužil im mysle i pre ťažké dni prítomnosti.

Večer v matičnej svetlici bolo predstavenie poslovenčenej Körnerovej smutnohry „Zrinský“ ochotníkmi martinskými, ktorí všetci znamenite hrali v odevoch historicky verných.

O slávnostiach Zrinského v Záhrebe podal zprávu výboru Matice dňa 16. januára 1867 člen vyslanstva J. Slota. Priniesol najsrdečnejšie pozdravenie Matici Slovenskej od prvého syna juhoslovanského, biskupa Strossmayera. „Povedzte mojim drahým, vrúcne milovaným bratom Slovákom, že ako posiaľ bilo srdce moje za váš slovenský národ, tak bude biť i do posledného okamženia. I hotový som, ako za svoj rod, tak i za ostatných bratov slovanských všemožné podniknúť a pracovať.“

Že to neboly len reči, Strossmayer dokázal už pri zakladaní Matice Slovenskej, keď na ňu 1000 zlatých obetoval.

Ale i pri týchto emanáciach slovenského a slovanského ducha bol Príhlas Matice Slovenskej k národu slovenskému a milovníkom jeho, vydaný 16. januára 1867, ešte vždy veľmi potrebný.^[15] Veľké, široké masy slovenského národa boly ešte vždy tvrdého srdca a tvrdých šij, bez národného povedomia a bez osvety, prístupné upodozrievaniam neprajníkov slovenskej vzdelanosti, ktorí Maticu u slovenského ľudu všelijako upodozrievali, podkladali jej rozličné nezákonné, ba i vlasti nebezpečné zámery a obviňovali ju i z nepravého vynakladania spolkových peňazí.

A hrozilo i završujúce sa perfektuovanie deákovského dualistického vyrovnania.

Bolo tedy naliehave potrebné, aby sa slovenský národ konsolidoval aspoň v svojej Matici ako národný a kultúrny celok a ju so všetkých strán i duchovne i hmotne podoprel.