ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Literárny spolok Matice Slovenskej založiť uzavrelo slovenské národné shromaždenie dňa 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine. Uholným základným kameňom jej založenia bolo tisíc zlatých, ktoré Ján Čipkay, statkár a mešťan brezniansky, od mladi verný syn a štedrý mecén národa slovenského a jeho pomoci potrebujúcich a zasluhujúcich synov, venoval a i složil na základinu Matice Slovenskej na národnom shromaždení turčiansko-sv.-martinskom.^[1]

Pripraviť založenie Matice shromaždenie sverilo národnému výboru, vyslanému zo svojho lona. Výbor preniesol úlohu na dočasný odbor zo svojho lona utvorený, ktorý pozostával z nasledujúcich, v Pešti a Budíne bývajúcich štyroch členov: Jána Francisciho, ako predsedu, Jána Gotčára, Viliama Paulíny-Tótha a Jána Palárika. Odbor dostal i vrchnosťami uznané meno: „Dočasný výbor Slovenskej Matice“.

Vypracovať stanovy dočasný výbor poveril Jána Francisciho. V stanovách bolo treba udať sídelné mesto spolku, preto vyjednávalo sa s vplyvnými mešťanmi mesta Brezna, či by ich mesto nebolo ochotné prijať Slovenskú Maticu do svojho lona. Po priaznivej odpovedi vložili do stanov, že sídlo Slovenskej Matice bude v svobodnom kráľovskom, od župnej vrchnosti neodvislom meste Brezne, a menom dočasného výboru Francisci 1. augusta 1861 predložil stanovy uhorskej kráľovskej námestnej rade s prosbou o vykonanie panovníkovho povolenia spolku Slovenskej Matici a potvrdenia jej stanov.

Kráľ. námestná rada poslala prosbu na mienku predstavenstvu mesta Brezna. Zastupiteľstvo mesta vyslovilo sa 28. augusta 1861, že prijíma Maticu Slovenskú. Zatým však nasledovaly tam búrlivé zasadnutia mestského výboru, v ktorých uzavretie od 28. augusta bolo hneď odvolané, hneď potvrdené. Menovite pod predsedníctvom nového kr. komisára, Ondreja Havaša, dňa 15. januára 1862 zasadnutie mestského výboru vyslovilo sa po druhý raz zákonným spôsobom za prijatie Slov. Matice.

Domnievajúc sa, že už niet prekážky, Francisci predložil 8. februára 1862 kráľ. námestnej rade doplnené stanovy.

Ale neočakávane stalo sa inak. Komisár Havaš 8. apríla 1862 sostavil v Brezne nový výbor mestský a hneď na druhý deň, 9. apríla, predložil novému výboru vec Slovenskej Matice k novému riešeniu. A zasadnutie tohoto výboru uzavrelo neprijať Slov. Maticu do Brezna, Uzavretie komisár Havaš predložil námestnej rade 13. apríla 1862.

V tomto trápnom položení pomohlo mesto Turčiansky Sv. Martin uzavretím svojím od 21. apríla 1862, v ktorom osvedčilo sa, že sídlo Slovenskej Matice s najväčšou ochotou a radosťou prijme do svojho lona.^[2]

Osvedčilo sa i mesto Liptovský Sv. Mikuláš — ale už pozde — že prijíma Maticu a ponúklo jej i miestnosť zo troch izieb pozostávajúcu na dva roky zdarma, sľubujúc za dva roky vystaviť i zvláštnu, spolku primeranú budovu podľa smluvy, ktorú urobí s Maticou.

Uzavretie mesta Turčianskeho Sv. Martina Francisci predložil kr. námestníkovi grófovi Móricovi Pálffymu hneď, s prosbou, aby neprajné uzavretie mesta Brezna nebolo považované za prekážku povolenia Matice Slovenskej, ale aby na základe uzavretia mesta Turčianskeho Sv. Martina vykonal jej povolenie i potvrdenie už predložených stanov.

Zatým 22. októbra 1862 doručili Franciscimu výnos kr. uh. námestnej rady od 9. októbra 1862, s odpisom stanov, vyhotoveným v dvornej kancelárii viedenskej, od panovníka 21. augusta 1862 potvrdených a s naložením: vniesť do stanov namiesto mesta Brezna mesto Turčiansky Sv. Martin ako sídlo spolku, a stanovy podľa poslanej mu osnovy vyhotovené vo dvoch exemplároch znovu predložiť.

Žiadané premeny stanov, okrem premenenia spolkového sídla, boly nasledujúce: Aby sosbieraná základina Slovenskej Matice v prípade rozpustenia alebo rozídenia sa spolku nemenovala sa „základina slovenského národa“, ale „základina Slovenskej Matice“, a dom, ktorý sa nadobudne, nie „domom slovenského národa“, ale „domom Slovenskej Matice“. Ďalej vynechať všetky paragrafy, v ktorých bola formulovaná okrem ústrednej ústrojnosti i vidiecka (krajová) ústrojnosť, to jest ústrojnosť okresov so správcami na čele a s právom svolávať vidiecke shromaždenia matičných členov. Podobne vynechať sa muselo i to ustanovenie, že Slovenská Matica môže mávať svoje valné shromaždenia nielen v sídle spolku, ale i kdekoľvek inde, kde to valné shromaždenie určí. Konečne bolo treba vniesť paragraf, ktorým určuje sa pre spolok Slovenskej Matice kráľ. komisár.^[3]

Ako z týchto premien vidno: pre Slovákov nič nemalo byť povolené, čo by sa menovalo národným a slovenský národ uznávalo za národ, ani nič dovolené, čo bolo by oprávnené vyvinúť medzi Slovákmi rozsiahlejšiu a intenzívnejšiu činnosť národnú.

Premenené stanovy Francisci menom dočasného výboru predložil kráľ. námestníkovi grófovi Pálffymu 31. októbra 1862, s prosbou o vnesenie na ne potvrdzujúcej závierky a o dovolenie vydať vyzvanie ku vstupovaniu do spolku Slovenskej Matice a zaviesť pre ňu sbierky.

Toto dovolenie kr. námestník vydal Franciscimu 1. novembra 1862 pod č. 20.298/präs.

Hneď zatým, 4. novembra 1862, dočasný výbor vydal a rozposlal tlačené, s vrelosťou srdca a duše písané Ohlásenie Slovenskej Matice, ^[4] v ktorom bolo vyzvanie na príslušníkov národa slovenského prihlásiť sa za členov a posielať členovské príspevky. Príspevky maly byť posielané Jánovi Franciscimu a opatrovať ich mali Jozef Viktorin, kat. kaplán v Budíne, a pre bansko-bystrické okolie k tomu pozdejšie určený profesor Michal Chrástek, ako dočasní pokladníci.

Potvrdzujúcou závierkou opatrené stanovy Jánovi Franciscimu doručili dňa 8. júna 1863. Závierka v doslovnom preklade znela: Číslo 38.441. „Prítomné stanovy slovenského literárneho spolku, zvaného „Slovenská Matica“, na základe dňa 21. augusta 1862, toho samého mesiaca a roku milostivým kr. dvorným nariadením pod č. 14.002 sdeleného najvyššieho riešenia Jeho cis. apoštolského kráľovského Veličenstva, týmto potvrdzujú sa. Dané v Budíne, dňa 31. mája r. 1863. Štefan Privitzer v. r.“

Ján Francisci v svojom radostnom rozochvení a uveličení zvestovať mohol už 1. mája 1863 článkom v orgáne slovenských národovcov, v Pešťbudínskych Vedomostiach, že Matica je potvrdená a sbierky na ňu už činia 50.000 zlatých.

A príhlasy i príspevky prichádzaly a množily sa v potešiteľnej miere. Dočasný výbor uznal tedy príhlasy a príspevky už za dostatočné k tomu, aby sa mohlo svolať sriaďujúce valné shromaždenie, i podal 1. júna 1863 kráľ. námestníkovi prosbu o dovolenie sriaďujúceho shromaždenia Slovenskej Matice na 4. augusta 1863 v Turčianskom Sv. Martine. Dovolenie oznámili mu prípisom 15. júna, a tak dočasný výbor 1. júla 1863 v 53. čísle Pešťbudínskych Vedomostí pozval prihlásivších sa členov do prvého valného, sriaďujúceho shromaždenia.

Administrátorom Turčianskej stolice bol v tom čase gróf Egid Dessewffy, ktorý pre toto shromaždenie vymenoval za kr. komisára podžupana Turčianskej stolice Šimona Nemeša, žiadajúc spolu, aby mu bol predložený program shromaždenia. Francisci podal mu ho 20. júla 1863.

Za predsedu Matice Slovenskej vyzreli a designovali si smerodajní slovenskí národovci Štefana Moysesa, biskupa bansko-bystrického, o ktorom bola odôvodnená mienka, že je pre katolícku cirkev a pre národ slovenský fenomenálnym božím požehnaním.

Moyses vynikal hlbokou učenosťou, čistým charakterom, nezlomnou a neústupnou silou vôle, a k tomu neunavnou pilnosťou a pracovitosťou. Čo podujal, to do poslednej podrobnosti premyslel a potom do poslednej konzekvencie konal i vykonal. K tomu mal i um, i vôľu i bohatú zkúsenosť vo verejnom účinkovaní, taktičnosť v stykoch s mocnými a milú, zaujímajúcu láskavosť v stykoch každodenných. A svojmu slovenskému národu bol s celou vrúcnosťou srdca oddaný.

Na hodnosť predsedu Matice predestinovalo biskupa Moysesa zvlášte aj jeho vystúpenie na čele slovenskej deputácie vo Viedni 12. decembra 1861 za urovnoprávnenie národa slovenského na audiencii pred panovníkom Fraňom Jozefom.

Súkromne požiadaný od najlepších synov slovenského národa za predsedu Matice, vyhovel tejto žiadosti ochotne a prisľúbil svoj príchod do Martina na prvé valné shromaždenie.

Dňa 3. augusta hrnuli sa Slováci so všetkých strán Slovenska do Turčianskeho Sv. Martina. A prišiel i biskup Moyses. Na hranici tekovsko-turčianskej pozdravilo ho úradníctvo a duchovenstvo Turčianskej stolice, v Mošovciach, Príbovciach a iných obciach národ domáci i súsedný. Do Sv. Martina došiel, po boku majúc prof. Michala Chrástka, sprevádzaný početným banderiom jazdcov na svojej štvorke, pri hučaní zvonov, streľbe z mažiarov, hudbe a nekonečným volaním „sláva!“ cez slávnostnú bránu, pri ktorej privítalo ho martinské predstavenstvo a meštianstvo, menom ktorých vzletnú reč povedal superintendent Karol Kuzmány. Sosadol Moyses na katolíckej fare. Ledva sosadol, pozdravil ho Ján Francisci s dočasným výborom matičným. Nasledovaly poklony stoličného úradníctva, vojska, financie, veľmi početných vyslanství členov matičných temer zo všetkých slovenských stolíc pod vedením dr. Hurbana, Štefana Daxnera, Jura Matúšku, Štefana Závodníka, Adama Kardoša, Jána Moravčíka atď.

Večer bolo mesto osvetlené a porada u biskupa Moysesa.

Pred poradou medzi národom, vlniacim sa ulicami, úradný sluha vyhľadal Jána Francisciho a doručil mu zvesť od námestníka Pálffyho, že „Jeho cis. a ap. kráľovské Veličenstvo z vlastnej pokladnice na Slovenskú Maticu 1000 zlatých r. č. najmilostivejšie obetovať ráčil.“

Dňa 4. augusta o 7. hodine ráno biskup Moyses slúžil pri asistencii kanonika Tomáša Červena a farára Munkayho omšu. Po omši opát Ján Gotčár s kazateľne povedal dojímavú, slávnosti primeranú reč.^[5]

O 8. hodine hrnul sa národ do ev. chrámu, kde superintendent dr. Karol Kuzmány od oltára konal obrady a veličniansky farár Andrej Brózik povedal slávnostnú reč.^[6]

Tak nasledovalo shromaždenie Matice Slovenskej.

Prijať toľké shromaždenie v Martine nebolo dostatočnej miestnosti, preto mesto dalo postaviť na námestí pred stoličným domom z dreva priestrannú, dočasnú miestnosť.

Moyses prišiel ta v sprievode duchovenstva a svetských výtečníkov, pozdravený hlučným volaním mu na slávu. Zatým priviedli i kráľ. komisára podžupana Nemeša, ktorý postavil sa zavrch stola, k pravému boku Jána Francisciho a oznámil svoju úradnú exmisiu priateľskou rečou.^[7]

Po reči komisára Nemeša vstal Ján Francisci a ako predseda dočasného matičného výboru pozdravil prítomných a vyhlásil shromaždenie za otvorené. Keď v svojej reči, obrátený k biskupovi Moysesovi, vyslovil: „so všetkou úctou a radosťou naplneným srdcom pozdravujem Vás, Osvietený, a snáď o pár hodín Najosvietenejší pane“, pretrhol ho hromovitý výbuch radosti shromaždenia, lebo súkromne už vedelo sa, že panovník vymenoval biskupa skutočným tajným radcom. Francisci potom oznámil, že panovník udelil Matici dar 1000 zlatých a že biskup Moyses ku daným už 1000 zl. obetoval ešte 2000 zl. na Maticu.

Nasledovalo čítanie zprávy Francisciho ako predsedu dočasného výboru Slovenskej Matice, a aby nebol v jednej osobe i referentom i predsedom, poprosil biskupa Moysesa, aby prevzal dočasné predsedníctvo, čo keď sa stalo, Francisci čítal svoju zprávu.^[8]

Pri čítaní zprávy vzplanulo oduševnenie, keď rozbalil v belasom zamate zaviazaný a s pečiatkovým odznakom Slovenskej Matice na troch vŕškoch s dvojitým krížom v bielo-belaso-červených farbách svojou manželkou umelecky a skvostne vyšívaný exemplár potvrdených stanov Slovenskej Matice, pomenujúc ich zlatou bulou, priepustným listom a občianskym diplomom národa slovenského.

Po prečítaní zprávy Francisci položil na stôl a oddal do tých čias sosbierané hotové i nádejné, podpísané všetko imanie Slovenskej Matice v sume 94.251 zlatých 95 kr.

I vyzval shromaždenie, aby prikročilo k ustrojeniu spolku, predovšetkým aby si vyvolilo predsedu a v stanovách určených hodnostárov a úradníkov. Ale nemohol ani dokončiť, lebo shromaždenie búrlive volalo: „Za predsedu prosíme Jeho excelenciu biskupa Moysesa. Sláva mu!“ A Moyses, požiadaný Franciscim o to, hneď i prevzal definitívne predsedníctvo a vedenie porád bratským prívetom.^[9]

Zatým pod jeho predsedníctvom zvolili: za prvého, spravujúceho podpredsedu jednohlasným vyvolaním Karla Kuzmányho a za druhého podpredsedu, tiež jednohlasne, turčianskeho archidiakona Jána Országha. Úradníci a výbor boli jednohlasne, výkrikom vyvolení na návrhy predsedu podľa doručeného mu programu, a to za tajomníkov národovci advokát Pavel Mudroň a profesor Michal Chrástek, za pokladníka opát a kanonik banskobystrický Tomáš červen, za účtovníka inženier Fraňo Filo, za druhého Jozef Škultéty, účtovník stolice Turčianskej, za advokátov spolku dr. Michal Mudroň, Fraňo Martinovič a Ambróz Pivko, za opatrovníka sbierok matičných profesor Jozef Markus.

Výbor Matice Slovenskej sostavili z najlepších národovcov slovenských.^[10]

Po voľbe predseda Moyses vyhlásil spolok Slovenskej Matice za ustrojený a spolu narádzal, aby shromaždenie vystrojilo vyslanstvo k panovníkovi poďakovať sa za všetky Slovenskej Matici udelené milosti a dobrodenia. Do vyslanstva pod vedením biskupa Moysesa ako predsedu menovaní: Ján Francisci, Karol Kuzmány, Ján Gotčár, Michal Mudroň, Adam Kardoš a Ján Čipkay.

Pri vysielaní tejto deputácie Štefan M. Daxner pozdvihol rázné slovo, aby deputácia vykonala u panovníka potvrdenie pôvodných neokyptených stanov, vyhlásiac okyptenie stanov za injuriu slovenského národa.^[11]

Nárady Daxnerove shromaždenie prijalo s veľkým jasotom a oduševnením, jednomyseľne, ale keď predseda Moyses vyslovil, že prestolné vyslanstvo, ako také, povinné je obmedziť sa len na predmety, týkajúce sa Matice, ukázala sa nespokojnosť, ktorú nebolo možno utíšiť ani dodatočným osvedčením Moysesovým, že členovia vyslanstva okrem svojej akosti budú vo Viedni i ako slovenskí národovci vôbec, stojaci ako verní poddaní pred prirodzeným svojím zemepánom, dôverne očakáva tedy od nich národ slovenský, že oni, majúc takú priaznivú príležitosť, všetko podujmú, čokoľvek uznajú pre národ za prospešné.

Studená sprcha Daxnerovho vystúpenia bola na čase a na svojom mieste, lebo za chatrný svoj dar panovník nezaslúžil si tých výkrikov homagiálnej úcty, ktoré na tomto shromaždení ku pocte jeho odznely. A okyptenými stanovami bola Matica len na spoločnosť slovenské spisy vydávajúcu degradovaná a nesmela byť reprezentantom národného života Slovákov. V povolení Matice videli ináče rozhľadení slovenskí národovci Moyses, Kuzmány, Hodža, Hurban a veľké množstvo katolíckych i evanjelických kňazov i politickú budúcnosť slovenského národa, a na to, ako pozdejší vývin udalostí svedčil, výhľadu nebolo. Správne posudzovali situáciu len dvaja: maďarský politik Fraňo Deák a náš Štefan M. Daxner. O konštitucionálnych požiadavkoch Maďarov vyslovil sa Deák v tom čase, že „v Austrii všetko od okolností závisí. Keď sa okolnosti tak vyvinú, nuž čo ani neprosíme, ani sa nepriblížime, dajú nám, alebo aspoň sľúbia; jestli sa okolnosti, hoci len zdanlive, polepšia, a my by sme vtedy prosili, dajú nám ešte menej, alebo nič. Jestli sľubovanie nebude na čase a nebude potrebné, vtedy odmrštia i starokonzervatívcov; jestli však za príhodné uznajú, vyhľadajú i nás.“

A roku 1865 ich i vyhľadávali, a slovenský národ odbavili 1000 zlatými a okyptenou Maticou Slovenskou…

Prvý výbor matičný zasedal hneď po valnom shromaždení 5. augusta 1863 pod predsedníctvom biskupa Moysesa v katolíckom farskom príbytku v Sv. Martine, a po odchode Moysesa pod predsedníctvom prvého podpredsedu Karla Kuzmányho.

Usniesli sa vyvolených úradníkov a výborníkov o ich vyvolení i písomne uvedomiť, výťahy zápisnice valných a výborových shromaždení obecenstvu v časopisoch oznamovať, vyhorelým oravským obciam Žaškovu a Medzibrodiu z matičných fondov požičky povoliť, predložené literárné práce vydávať znalcom na posúdenie, v mluvnici slovenskej k jazykom slovanským stály ohľad mať, konkurs na životopis Ľudovíta Štúra vypísať do konca roku 1863/4, listy zosnulých výtečníkov slovenských sbierať, doterajšie účty matičné vydať účtovníkom, sbierkami shromaždené peniaze pokladníkovi odosielať, menovať dôverníkov a sberateľov peňazí, na obce, vrchnosti a spolky zasielať príhlasy o osobách týchto vymenovaných sberateľov, pre ľud vydať poučenie o Matici s pripojením jej stanov, sriadiť matičné kníhkupectvo, sbierať slovenský materiál, nachádzajúci sa v piesňach, porekadlách a povestiach slovenských; vystaviť „Národniu svetlicu v Turčianskom Sv. Martine“ pre Slovenskú Maticu zo sbierok v spolku s mestom Martinom, pri vykonávaní ustanovení valného shromaždenia o podporovaní literatúry a spisovateľov pridŕžať sa prísne §-u 33. stanov, od spisovateľov vyžiadať si mienku, aké spisy bolo by vydávať pre slovenský ľud, vypracovanie Domáceho právnika sveriť Štefanovi M. Daxnerovi a Fridrichovi Malatinskému. Zápisnicu uhodnovernili Andrej Švehla, Ján Jesenský a Ján Francisci.

Valným shromaždením do Viedne vyslaná deputácia bola u panovníka na audiencii 10. septembra 1863. Biskup Moyses povedal cisárovi: „K radostnému povedomiu života mohutným cisárskym slovom prebudený, nádeje sa slovenský národ s istotou, že bude nielen šťastne pokračovať v svojom ďalšom bohumilom vyvinovaní sa, áno i ráznym plnením otcovských úmyslov Vášho cis. kr. apoštolského Veličenstva, menovite vo smysle dňa 20. októbra 1860 najmilostivejšie vydaného diplomu a najvyššieho patentu od 26. februára 1861 ku vnútornému a vonkajšiemu zosilneniu celistvej dŕžavy a tým ku zväčšeniu jasnosti slávyplného prestola Vášho cis. kráľ. apoštolského Veličenstva, ako živý a ochotný faktor prispievať.“

Odpoveď panovníkova bola tomuto osvedčeniu zodpovedajúca. „Nádejem sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave.“

Vážna politická enunciácia Moysesova nezodpovedala politickému položeniu slovenského národa a vtedajším politickým pomerom Uhorska.

Vyslanstvo malo i mravnú povinnosť prosiť panovníka, aby uskutočnil žiadosti slovenského národa, vyslovené v prestolnom, jemu 12. decembra 1861 podanom prosbopise, ktorého vývodiacou myšlienkou bolo uznať osobnosť národa slovenského, dať mu v rámci federatívneho sriadenia Uhorska národnú samosprávu. Ale federalizmus bol v diametrálnej protive s užším pripojením Uhorska k celoríši, tedy s centralizmom, ktorý Uhorsku koncedoval najmenšiu mieru samosprávy. Enunciácia Moysesova nebola tedy v súhlase s požiadavkami v memorande obsaženými. Slovenský ľud v borbe za užšie pripojenie Uhorska ku celej ríši nemohol byť ani činným, ani živým, ani ochotným faktorom, keďže ho panovníkom vymenovaní maďarskí a maďarónski župani do služby maďarskej úradnou mocou a násilím postavili a práva samostatného konania cele pozbavili. V tom istom smere a duchu účinkovala i najvyššia vrchnosť krajiny, námestná rada, nasledovne slovenský ľud vôbec nemohol byť nijakým politickým činiteľom. A slovenská inteligencia, hatená a prenasledovaná úradnou mocou, keď i zmohla sa na väčšiu politickú manifestáciu, akou bolo memorandum, bola práve s najvyššieho miesta znemožnená a pozbavená všetkého vlivu na domácu politiku.

Vyslanstvo bolo na poklone i u kr. uhor. dvorného kancelára grófa Antona Forgácha, kde biskup Moyses prekvapil nielen kancelára, ale i samé vyslanstvo oslovením ho v slovenskej reči, na ktoré gr. Forgách tiež po slovensky odpovedal.

Ale kto bol kancelár Forgách? Máme načrtaný jeho charakter v životopise Jána Francisciho, ktorý poznal ho osobne už roku 1849 v službe dobrovoľníckej. Forgách bol rodom z Haliče (Gáču) v Novohradskej stolici, človek chudobný. Hovoril veľmi dobre po slovensky. Roku 1848/9 zdržoval sa v cisárskom zámku v Holiči, to ako štréber, to ako šmarocer, to ako špehún, a vždy ako denunciant slovenských ľudí a podnikov a ako intrigant proti nim.

A na najvyššom mieste i takého človeka uznali za súceho pôsobiť na osudy národov uhorských a prisluhovať národom pravdu a spravedlivosť.

Nebol tedy div, že pri mocnom úradnom vplyve takéhoto kancelára od tejto pamätnej audiencie počaly sa mariť a hynúť nádeje slovenského národa.

Vo Viedni spozorovali síce, že i „reakcionársky“ kancelár Forgách je rozhodne maďarského smýšľania, a jednako nie dosť populárny a obratný voviesť Maďarov do ríšskej rady, preto odstránili ho už 22. apríla 1864 a na jeho miesto vymenovali grófa Hermana Zichyho, ktorý, aby naplašil Maďarov, v tomže roku vymenoval Jána Francisciho za hlavného župana Liptovskej stolice. Ale ani odstránením Forgácha, ani vymenovaním Zichyho a Jána Francisciho položenie národa slovenského ničím sa nezlepšilo. V tom čase rozhodne zhoršilo sa, lebo Maďari začali veslovať do dualizmu, keď im panovník roku 1865 k tomu svojou enunciáciou na peštianskej poľno-hospodárskej výstavke, že jeho pevnou žiadosťou je, aby Maďari boli uspokojení, postavil zlatý most.