ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pešťbudínske Vedomosti a Letopis Matice Slovenskej roku 1869 priniesly o živote národnom a Matici Slovenskej zprávy i zarmucujúce i radostné.

Svolanie snemu na 24. apríl 1869 a nariadenie vyslaneckých volieb zas povolalo na voľbište starých slovenských národovcov: Ľudovíta Dohnányho, Viliama Paulínyho, Jána Blahu, Štefana Hýroša, Fr. V. Sasinka, Štefana Závodníka, Michala Chrástka, dr. Andreja Radlinského, dr. Michala Mudroňa, dr. Jozefa M. Hurbana, Jura Slotu, Jána Francisciho, Pavla Mudroňa, Jána Jesenského, Ľudovíta Turzu, Fridricha Malatinského. Vystúpili medzi rozhodnými slovenskými kandidátmi i ľudia polovičatého, okúňavého, nerozhodného smýšľania, akými boli v Liptovskom Sv. Mikuláši dr. Peter Matúška, v Púchove Ján Uhlárik, v Revúci Jur Kalina, ale zo všetkých týchto kandidátov dostali vyslanecké mandáty len dvaja, Viliam Paulíny-Tóth v Báčke v okrese kulpínskom, srbsko-slovenskom, a Ján Uhlárik v ilavsko-púchovskom. Rozhodne národne smýšľajúci kandidáti vedeli síce, že pri veľmi nepriaznivej politickej konštelácii, vládnom terore, úradníckom násilí, podplácaní voličov peniazmi, pašienkami a napájaním sotva prejdú pri voľbe, ale mali aspoň nádeju, že kontaktom so slovenskými voličmi aspoň kde-tu zasejú do ich sŕdc semená, z ktorých časom vyklíči národné povedomie a mravná ucelenosť. Ale sklamali sa. Voličia slovenskí dokázali sa slabými, nepripravenými. Výnimku tvorili zvlášte Turčania, voličia Jána Jesenského vo volebnom okrese sučianskom a Pavla Mudroňa v teplickom. Ale čoho sa tam dopúšťali korteši vládnych kandidátov! Počas volebných pohybov boly srážky a bitky každodenné, korteši ohrožovali i životy voličov národných, strieľali na statného rychtára martinského, a ešte oni, Jušthovci, kričali, že voličmi Jesenského a Mudroňa sú ich životy ohrožené. Stoličná vrchnosť teda žiadala do Turca vojsko, ktoré 13. marca na voľbu snemových vyslancov i prišlo a v matičnej, násilne otvorenej dvorane ako v kasárni sa ubytovalo. Keď podpredseda Paulíny 6. apríla 1869 otvoril výborové zasadnutie, spomenul s bolesťou srdca, že výbor Matice Slovenskej na tento raz nezasedá v miestnosti tej, v ktorej podľa práva dosiaľ zasedával, lebo dvorana matičná obsadená je vojskom. Hovoril ďalej, že darmo sa hľadala pomoc u vyšších vrchností, darmo sa telegrafovala sťažnosť na uh. ministerstvo. Veliteľ vojska vyslovil sa, že on poslúchne iba vojenského ministra. Tak obrátil sa podpredseda listom i na toho, na vojenského ministra, ale do 6. apríla ani odpoveď neprišla, a matičný výbor musel sa sísť v gymnaziálnej budove.

Pri odoberaní matičnej dvorany na kasáreň príkladne zachoval sa rychtár Andrej Švehla. Ani na opätovné vyzvanie so strany vojenského veliteľa nevydal kľúčov od dvorany, tak, že ju slúžny Jušth dal otvoriť zámočníkovi.

A vojsko sídlilo tam dlho po voľbách, do 29. júna!

Paulíny, vyvolený snemový vyslanec, predniesol túto vec ako gravamen slovenského národa v podobe interpelácie i na sneme, žiadajúc súrnu nápravu, ale turčianski snemoví vyslanci, Jušthovci, informovali ministra, že budova, v ktorej je matičná dvorana, prináleží mestu Sv. Martinu, v nej zasedá vraj magistrát a výbor mestský. Tak minister v tomto smysle odpovedal Paulínymu. Ale Paulíny replikoval, že ministra falošne informovali, lebo dvoranu bezmála za tritisíc zlatých Matica Slovenská servitútnym právom od mesta Turčianskeho Sv. Martina zákonne si nadobudla.

Ale už ani táto pravda a skutočnosť nebola platná, lebo vojsko, počtom 95 chlapov, sídlilo v dvorane do 29. júna, a pri tomto útoku na právo vlastnícke bola citeľnejšia a väčšia urážka mravná, lebo útok namerený bol ta, aby v slovenskom obecenstve vzbudil nedôveru proti Matici, aby odstrašil sa ľud od účastenstva pri tomto ústave, aby zviklaná bola viera uhorských patriotov vo vlastenecké smýšľanie členov Matice Slovenskej, ba i vo vlastenecký smer samého ústavu. Literárny ústav mal byť biľagovaný ako hniezdo politických agitácií, ako sídlo toho strašidla, ktoré svet panslavizmom nazval.

A 5. júla 1869 neočakávane umrel, na porážku srdca, predseda Matice Slovenskej, biskup Štefan Moyses.

Odparentovali ho na valnom shromaždení 4. augusta podpredseda Viliam Paulíny-Tóth vrelou spomienkou na tú jeho zásluhu, že postavil za úlohu svojho bohumilého života: vysvobodiť svoj drahý ľud z egyptského manstva nevedomosti a bezprávia; opatrovník sbierok Matice Slovenskej Fr. V. Sasinek trúchlorečou, v ktorej líčil zásluhy zosnulého ako slovenského biskupa, dobrodincu, národovca, spisovateľa a predsedu Matice Slovenskej, a Pavel Mudroň zarečnením pohrebnej dumy, složenej Andrejom Sládkovičom na oslavu pamiatky zosnulého. Valné shromaždenie uzavrelo predsednícky stolec Matice Slovenskej do roka uprázdnený nechať.

Pre lepšiu organizáciu valné shromaždenie uzavrelo postaviť miesto dvoch jedného stáleho, plateného tajomníka, ktorý by v matičnom sídle býval. Za takého, keď tajomník Michal Chrástek a Martin Kramár už prvej neodvolateľne boli sa poďakovali, shromaždenie aklamáciou vyvolilo Franka V. Sasinka, profesora bohoslovia a opatrovníka matičných sbierok. Stály plat mu bol na 600 zl. určený, k tomu na byt 100 zlatých.

Druhý, nie menej vážny pokrok bol odkúpenie matičného domu od mesta Martina za 21.000 zlatých, ktorá suma však mala byť splatená z nových dobrovoľných sbierok, nie z doterajších matičných kapitálov. Sbierka táto hneď na tomto shromaždení činila 4000 zlatých.

Shromaždenie uzavrelo vydať v budúcom roku dva sväzky Letopisu a ešte tretí spis, ktorý obstarať ponechalo sa výboru.

Aktívny stav matičnej základiny činil 67.802 zl. 61 kr.

Sväzok prvý VI. ročníka Letopisu Matice Slovenskej priniesol nasledujúce práce spisovateľov slovenských: Bulla Silvestra II., od Jon. Záborského; Slovania a ich územie dľa Jornandesa, od Fr. V. Sasinka; Rugia čili Slovensko, od Fr. V. Sasinka; Filozofické úvahy, od Samuela Ormisa; Pôvodina remonštrácie biskupov bavorských, od Jon. Záborského; Roztriedenie slovies slovenských, od Michala Godru; Slovenské dejepisné žriedla, od Fr. V. Sasinka; druhý sväzok: Náčrtky miestopisné Malého Hontu, od Petra Kellnera-Hostinského; Národ slovenský tekovského Pohronia r. 1647 — 52 a hrabe Anton Forgáč, od Andreja Trenkusa; Niečo o výžive človeka a zvierat, s dodatkom o Liebigovej polievke pre nemluvniatka, od dr. Iv. Br. Zocha; Thrakovia boli Slovania? od Fr. V. Sasinka; Historické blýskavice. III. Bán Miko. IV. Pravda varadínska, od P. Z. Hostinského; Geto-Daci boli Slovania, od Fr. V. Sasinka; Listiny sl. kr. mesta Sv. Jura, od Fr. V. Sasinka; Listináreň, od P. Križku.

Pokrok bol toho roku i v inom smere radostný: agilný Paulíny sosbieral na Slovensku účastinársky kapitál a založil v Sv. Martine kníhtlačiareň na účastiny, aby podľa možnosti vydania matičné ako i iné literárné práce a noviny v tej tlačiarni vychádzaly.

Druhým vážnym a znamenitým pokrokom toho roku bolo založenie samostatného rím.-katol. slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom, ktoré 1. októbra 1869 otvorilo sa s dvoma triedami, keď naň boli nasbierali 19.000 zlatých. Za správcu bol jednohlasne vyvolený Martin Čulen, bývalý správca bansko-bystrického a levočského gymnázia, s plnou mocou povolať druhého profesora a vyučovanie v dvoch triedach započať. A jeho cieľom bolo „i nezištných delníkov na národa roli dedičnej vychovávať“.