ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vývin národného povedomia slovenského ľudu mohli vždy pesimisticky naladení poniektorí slovenskí národovci, medzi nimi ináče znamenitý historik Jonáš Záborský, akokoľvek jednostranne a nepriaznive opisovať — veď iste, že pri voľbách snemových vyslancov ľud slovenský na mnohých stranách dokázal svoju slabosť — ale ani oni nemohli nevidieť, že neboly chatrné obete, ktoré na žertvište národného blaha donášali vzdelanci slovenskí a na mnohých miestach už i sám ľud. Kto si pozrel výkazy príspevkov na Maticu, na tri slovenské gymnázia, na gymnaziálné budovy, alumnea, na podporovanie spisby a časopisectva a iné dobročinné ciele, mohol sa presvedčiť, že slovenskí vzdelanci, i pri svojich ozaj skromných prostriedkoch, každoročne vyše štyridsať tisíc zlatých platili národnej dane. Roku 1872 postavené boly nie síce skvelé, ducha nebožtíkov dôstojné, ale iste pekné a vkusné náhrobníky: Hodžovi, Štúrovi a Hamuljakovi, a roku 1873 šly sbierky na pomník Sládkovičov. Konzorcium Národních Novín sriadilo sa, a jeho šľachetní, k národným obetiam vždy hotoví členovia pilne skladali príspevky na potrebnú kauciu; krupinská sudodielňa, liečivý ústav v Železnom, vzájomné pomocnice, priemyselné a čitateľské spolky z príspevkov verných rodoľubov potešiteľne sa vzmáhaly; sbierka, sbierku, potreba potrebu stíhala, a obetivosť slovenských rodoľubov neustávala. Každý pravý národovec mohol byť hrdý na to, že bol spoludelníkom na dedičnej roli národa v rade takých charakterov.

Chybovali len odborne vzdelaní spisovatelia, a ľud by bol potreboval veľa — Lichardov.

Sväzok prvý Letopisu na rok 1873 bol takto sostavený: Slovanskí válečníci v Uhorsku (Ján Vítovec), od Fr. V. Sasinka; Slováci a ich deje v IX. století, od Jonáša Záborského; Domáce lieky ľudu slovenského, od J. Ľ. Holubyho; Knihozor (Századok), od Fr. V. Sasinka; Listiny sv. kr. mesta sv. Jura, od Fr. V. Sasinka. Sväzok druhý: Slovanskí válečnici v Uhorsku (Václav z Rachmanova), od Fr. V. Sasinka; Myšlienky o vývine národnej hudby a slovenského spevu, od J. Bellu; List Hynka od Turých, od Fr. V. Sasinka; Sásov, od dr. G. Zechentera; Ján Kupecký, od Fr. V. Sasinka; Človek a jeho určenie, od P. Hečku; Knihozor (Századok), od Fr. V. Sasinka; Listiny sv. kr. mesta Sv. Jura (pokrač.), od Fr. V. Sasinka; Listiny Matice Slovenskej (pokrač.), od Fr. V. Sasinka.

Cenná bola rozprava Záborského Slováci a ich deje v IX. století, vypracovaná na základe Palackého Dějín národu českého, a veľká škoda, že nebola i v podobe malej knižočky vytlačená a medzi ľudom na jeho poučenie aspoň v desaťtisíc exemplároch rozšírená. Len 14. mája 1873, tedy na sklonku prvého desaťročia pôsobenia Matice Slovenskej, prijal výbor návrh Ambra Pietra, po Paulínym redaktora Národních Novín: vydať každoročne najmieň jeden, 2 — 4 hárkový spis pre ľud obsahu buďto historického, právnického, národno-hospodárskeho alebo vychovavateľského, ktorý by sa rozdal nielen členom Matice Slovenskej, ale i podporovateľom, ktorí aspoň 10. krajciarmi zúčastnili alebo zúčastnia sa pri sbierkach na Maticu Slovenskú a jej dom. Tým cieľom poveril výbor Mikuláša Ferienčíka, Pavla Dobšinského, Andreja Kmeťa, Jána Kadavého a Ambra Pietra, aby ako odbor pre vydávanie ľudových spisov obstarávali, posudzovali a výboru predkladali na vydanie spisy pre ľud. Odbor mal hneď započať svoje účinkovanie, tak, že by už v januári 1874 predložil výboru spis pre ľud.

A tento šťastný, prepotrebný návrh stretol sa s odporom slovenského historika Jonáša Záborského, ktorý bol vtedy akýsi rozmrzený proti ľudu.^[18] I bola to veľká mýlka, keďže „Slovenská Matica, ako jednota milovníkov národa a života slovenského“, mala postavené za cieľ: „v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať.“ A či ľud slovenský, i najzaostalejší, nebol členom slovenského národa? Nebolo treba pečovať o jeho duchovné a hmotné blaho? Záborský i sám bol vlastne inej mienky, veď práve v tom čase zjavil sa tlačou jeho ľudový spis Dva dni v Chujave.

Medzitým útoky na Maticu v maďarských novinách, zvlášte v Reforme a v slovenskom v Banskej Bystrici vydávanom, vládou subvencionovanom a slovenským obciam natískanom plátku Svornosť, založenom ničiť dobré účinky národnej tlače, ustavične opätované prinútily výbor, zasedavší 15. januára 1873, vysloviť nad osočovaním Matice svoje opovrženie a vyslať odbor, záležajúci z Viliama Paulíny-Tótha, Jána Francisciho, Jána Gotčára, Martina Čulena a Pavla Mudroňa, aby vypracoval pred vládu stručné Promemoria s osvedčením čistej vlasteneckosti Matice Slovenskej a s ohradením proti všetkým útokom, páchaným menovite v maďarskej Reforme na vlasteneckú česť Matice Slovenskej.^[19]

Veľmi optimistický stály dopisovateľ peštiansky Národních Novín ujisťoval síce 8. februára, že „naladenie menovite ku Slovákom je vo vládnych kruhoch teraz veľmi prajné a Promemoria Matice Slovenskej v Budíne že veľmi dobre budú prijaté“ — ale v skutočnosti nebolo tak. Z poctivej, lojálnej enunciácie, v ktorej osvedčovala sa Matica, že s radosťou ujíma sa príležitosti, aby pred celým svetom zjavne a slávnostne dala výrazu svojej nepremennej oddanosti, lásky a vernosti ku kráľovi a spoločnej vlasti, a jej členovia že hotoví sú za tejto neodvislosť a rozkvet obetovať imanie a život, Kaasova Reforma robila zlostné výsmechy a o snemových vyslancoch, Matúškovi, Uhlárikovi, Arpádovi Kubínyim a Gézovi Otlíkovi, ktorí s Jozefom Kajuchom spolu stali sa zakladateľmi Matice, písala urážlive. Najhoršie obstáli Kajuch a Matúška. O nich tvrdila Reform: „Dávno vieme, že ani sami o sebe nevedia, čo sú, ale budú ďalej panslávmi.“ Pravda, to bola len česť pre nich, a nie pohanenie.

Odpoveď ministerského predsedu Szlávyho na pamätný spis Matice Slovenskej bola mierna,^[20] slušná, ale i obozretná, so zadnými dvierkami. On hovoril: „Vláda s úplnou radosťou prijíma toto uistenie, a so svojej strany len pozdraviť a za slušné uznať môže vo výšspomenutom pamätnom spise podrobne rozvinuté účinkovanie, pričom s ochotou poskytuje vzájomné ujistenie, že spolok, pri nenarušenom užívaní svojich práv, na stanovách založených, vždy vďačne bude podporovať. Ale jestli by jeho jednotliví členovia, azda s oka spustivše svoju úlohu, zachvátiť sa dali na pole mimo kruhu spolku, Vaše Blahorodie nezamešká ich horlive zpät uviesť na pravidelnú cestu…“

Maticu založili Francisci, Daxner, Paulíny, Gotčár, Palárik, Moyses, Hurban, Čipkay, Turzo, Čulen, Chrástek, Országh, Kuzmány, Hodža, Zoch, Jesenský, Mudroň atď., všetci to najprednejší dejatelia a kriesitelia národného povedomia a života Slovákov. Oni boli i prednými členmi jej správy a výboru. Tak s národného stanoviska nebolo možné od nich požadovať a očakávať, že, považujúc Maticu za spolok len slovenské spisy vydávajúci, i v súkromnom a politickom živote zaprú sa, odstúpia od národnej buditeľskej práce a pôjdu prúdom vládnej, národný život vyhášajúcej vražedlnej maďarskej politiky. Oportunistickí horno-uhorskí vyslanci Kajuch, Matúška, Uhlárik robili tak, ale nemohli a nesmeli tak robiť Daxner, Francisci, Kuzmány, Paulíny, Jesenský, Mudroň, Turzo, Dula a s nimi spolu nikto z ostatných charakterných Slovákov. Tak prišla správa Matice Slovenskej na osudné rozcestie, že alebo sa zrieknu jej členovia politicko-národného života, a považujúc za jej jedinú úlohu vydávanie slovenských spisov uhorsko-vlasteneckého ducha a smeru, tým zachránia jej biedne trvanie, alebo budú pokračovať i zatým rázne v diele národného kriesenia, hoci spôsobia i zastavenie jej činnosti.

A národovci volili si cele správne a dôsledne cestu túto. Lebo najrozhľadenejší medzi nimi nemohli nevidieť, že úspechmi dualizmu opojení Maďari iste budú chcieť zničiť všetko, čo si Slováci pod provizóriom Schmerlingovským od roku 1862 nadobudli. Tak sa i stalo. Prvou obeťou maďarskej politiky bolo slovenské gymnázium, založené roku 1862 v Revúci.

V zasadnutí výboru Matice Slovenskej 15. januára 1873 bolo úradne oznámené, že za riadneho člena Matice prihlásil sa a je prijatý Michal Zsilinszky, profesor na ev. gymnáziu v Sarvaši. Na tomto maďarskom gymnáziu, udržovanom v slovenskom Sarvaši, Žilinský, syn slovenských roľníckych rodičov z Čaby, prednášal dejepis a bol členom i Historickej spoločnosti maďarskej a do jej orgánu Századok (stoletia) podával výťahy z dejepisných článkov Sasinkových a Záborského, uverejnených v Letopisoch Matice Slovenskej, ktoré veru boly cele správne v diametralnej protive s úradným dogmatizmom maďarských historikov. On sám, ako odborník, historik, neposudzoval publikácií Matice, ale ponechával to iným, dodávajúc im, ako znateľ slovenčiny, len materiál, látku k vehementným útokom. I odplatili sa mu Maďari tým, že mu dali vyslanecký mandát, vymenovali ho za hlavného župana Zvolenskej župy, za štátneho sekretára v ministerstve kultu a naposledy dostal vyslanecký mandát v Liptove, v okrese mikulášskom, proti rozhodnému slovenskému kandidátovi.^[21]

Na deň 6. augusta 1873 svolané valné shromaždenie Matice Slovenskej pre choleru, ktorá vypukla na Slovensku, z podžupanského nariadenia bolo na neurčitý čas odročené. Ale v ten deň jednako bol odbývaný veľmi početne navštívený výbor, z čoho mohlo sa súdiť, že valné shromaždenie, na ktorom nasledovalo svätiť i desaťročnú pamiatku jestvovania Matice, bolo by bývalo skvelé. Výbor riešil mnohé vážné veci a dal i pri tejto príležitosti sankciu svojmu predošlému uzavretiu vydávať každoročne 10 hárkov populárnych spisov podporovateľom Matice Slovenskej, ktorí ročne najmenej 50 krajciarmi prispejú k napomoženiu pokladnice. Ustanoveno tedy sbierať 50-krajciarové príspevky na spisy ľudové a vydávať ich už roku 1874.

Aká zášť panovala v niektorých maďarských kruhoch proti Matici Slovenskej, ukázaly zas Lónyaiho noviny Reform, v 215. čísle 1873 takto píšuc o nej: „Turčiansky podžupan zakázal matičné shromaždenie, aby matičiari ešte väčšmi nenakazili povetrie.“

V očiach nesvedomitých osočovateľov od Reformy kazili ho ďalej.

V Prahe, kde 13. júla 1873 svetili storočnú pamiatku narodenia Jozefa Jungmanna, veľkého buditeľa nielen Čechov, ale i nás Slovákov, zastupovali Maticu Slovenskú Viliam Paulíny-Tóth a Pavel Mudroň, vyslaní usnesením výboru. A na slávnostnom bankete, pri účasti 500 predstaviteľov českého národa a všetkých Slovanov, Paulíny v svojom prípitku za blaho českého národa svojou úchvatnou výrečnosťou hovoril: „Ja pripíjam na vzájomné bratské dorozumenie sa bratov Čechov a Slovákov, jichžto otcov prach a popol spoločne spočíva na nejednom bojišti; ja pripíjam na zdar našej úplnej shody, aby, ako sme jedno boli v minulosti, práve tak jedno sme boli i v budúcnosti, svorní a shodní ako jedno telo a jeden duch!“^[22]

A Paulínyho zdravica sa vyplnila. Čo sto vekov bludných hodlalo, zvrtla doba — svetová vojna, ktorá tejto jednote dodala mäsa a krvi a spečatila i sväzkom politickej jednoty v republike československej.