ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako už pripomenuté bolo, rok 1868 bol pre nemaďarské národy Uhorska osudným.

Už na začiatku roku 1867 horno-uhorskí snemoví vyslanci maďarónskeho smýšľania podali krajinskému snemu návrh, objednaný vládou, aby snem riešil otázku národnostnú. Návrh bol vydaný osobitnému snemovému povereníctvu, a toto poverilo baróna Jozefa Eötvösa vypracovať návrh zákona o národnej rovnoprávnosti. Ale podstata návrhu a definícia jednotného politického maďarského národa bola dielom Deákovým, ktorý bol nepriateľom nemaďarských národností a hrozil sa myšlienky, že by uskutočnením spravedlivej rovnoprávnosti Maďari nad nemaďarskými národmi hegemoniu utratili. Deák nedoprial života nemaďarským národom. Im bolo súdené biedné živorenie, sankcionované i tým povestným národnostným zákonom článku XLIV. z roku 1868, v ktorom akoby veľkodušne a z milosti koncedovalo sa, že v obciach, mestách a právomocnostiach národnostných zápisnice môžu byť vedené popri úradnej reči maďarskej i v reči príslušnej nemaďarskej národnosti.

I táto biedna koncesia bola len na zaslepenie europejskej verejnej mienky. Ňou chlúbili sa Maďari pred verejnosťou zahraničnou, že Nemaďarom nadelili úplnú rovnoprávnosť, keď z toho zákona o národnej rovnoprávnosti neexekvovali a do života neuviedli ani litery. V tom čase bol dualizmus ešte okúňavý, Maďari neboli si vtedy ešte istí, či v strednej Europe bude politická konštelácia taká, že v nej Prusi, na ktorých sa Maďari v svojich politických výpočtoch opierali, podržia hegemoniu. Neboli si istí, či Francúzsko so svojím cisárom Napoleonom III. a Rusko s cárom Alexandrom II. na čele neznemožnia Prusom vyúžitkovať víťazstva z roku 1866 až do krajností, v ktorom prípade i rakúsko-maďarský dualizmus s hegemoniou Nemcov a Maďarov dostal by sa pod závoz. Bezohľadne agresívne vystupovali Maďari až po roku 1871, keď vo vojne francúzsko-pruskej pruskí Nemci Francúzov strašne porazili, im Elsas a Lotaringiu odňali a prinútili ich zaplatiť veľkú vojenskú náhradu, 5 miliard. Ruská vláda v osudnej krátkozrakosti priala Prusom a dopomáhala im k prepotencii. Tak Maďari si už potom boli istí, že teraz už pri pomoci pruskej môžu vystupovať proti Nemaďarom bezohľadne.

Nemožno nekonštatovať, že literárna produkcia Matice Slovenskej bola hneď od jej založenia skromná. Na šiestom valnom shromaždení 5. augusta 1868 mohol síce jej prvý podpredseda Paulíny vo vzletnej reči oprávnene tvrdiť, že „Matica Slovenská vydala za päť rokov 15 väčších-menších spisov, smerujúcich k rozšíreniu vzdelanosti, k budeniu národného povedomia, k zmáhaniu sa osvety, spisov to, značne prispevších k udržaniu v stálom ruchu našej literárnej činnosti, ktorých vydanie stálo asi 20.000 zlatých; a Matica za tých päť rokov okrem toho vynaložila vyše 6000 zl. na spisovateľské honoráre, na podporovanie slovenských, vedám a umeniam zasvätivších sa mladíkov, na napomáhanie národnej výchove prajných ústavov a na podpory umelcov.“

Toto všetko iste nebolo veľa, a nepriatelia slovenskej veci jednako už začali krivo pozerať na Maticu. Móric Tomcsányi, druhý podžupan Turčianskej stolice a vládny komisár na tomto valnom shromaždení, už tak hútal, že Matica Slovenská podľa svojich stanov mala by byť len literárnym, slovenské spisy vydávajúcim spolkom, a vlastne ona je vraj národnou vatrou, ku ktorej rok po rok v augustové slávnosti slovenskí národovci schádzajú sa len na to, aby pri nej nabrali národnej teploty a povzbudenia k prácam politického smeru, ktoré na ten čas môžu byť vraj ešte neškodné pre politickú situáciu, Maďarom priaznivú, ale jestli by sa vraj politické konjektúry zmenily k neprospechu Maďarov, mohly by sa stať maďarskej hegemonii veľmi nebezpečnými.

Podpredseda Paulíny hovoril v svojej reči, ktorou otváral valné shromaždenie:

„Nuže, pozri na ten trojmilionový ľud, hmotne i mravne zakrpatený, duchovne hlivejúci, pozri na tú — ako náš Štúr povedal — ogabalosť národa, ktorý dopustí po sebe prejsť všetkému, či dobrému, či zlému, nezoprúc sa tomuto a neuchopiac sa tamtoho so zápalom skutkoplodným, pozri naň, a môžeš-li, nesmúť, nenariekaj; pozri na tie početné obce, ktoré ani len povedomia nemajú svojich svätých povinností naproti vlasti a národu, ktoré nielen že nenapomáhajú záujmy rodu a jeho osvety, ale často ešte i svojich spasiteľov kamenujú; pozri na ne, a môžeš-li, nežeľ, nevzdychaj si; pozri na tie nesčíselné obete, ktoré slovenská cudzobažnosť ešte vždy zožiera, keď najlepšie sily národa nielen ničí a marí, ale ešte i proti nemu nové a nové odchováva, stávajúc sa takto najbremennejšou, poneváč duchovnou daňou, ktorú národ kedy splácal, pozri sa, a môžeš-li, nezaplač nad týmto smutným stavom národa; môžeš-li, nermúť sa nad neresťami, ktorými skľúčená je duša každého národovca na tŕnistej ceste nášho ťažko vzmáhajúceho sa života!“

Takúto, až do špikov kostí vnikajúcu reč počul na tomto shromaždení vládny komisár Tomcsányi, a mohol pochopiť, aký význam má v živote slovenského národa Matica, keď jej úlohou je odstraňovať duševný helotizmus prebúdzaním slovenského ľudu a lámať putá i politického otroctva osvetou.

A nemohlo ináč, muselo tak byť. Len to mohlo byť určením, povolaním Matice Slovenskej.

Aby teda aspoň hamoval literárnu činnosť Matice, komisár Tomcsányi až dvakráť použil svojho veta; menovite protestoval proti návrhu, aby vedomci a umelci slovenskí z pokladnice matičnej 300 zl. podpory dostali a aby v smysle 3. §-u stanov pri Matici Slovenskej odbory vedecko-umelecké boly sriadené. Tak svojím vetom predbežne i zastavil uskutočnenie týchto návrhov.

Ale literárna práca, hoci pomaly, predsa len išla. I. sväzok V. ročníka Letopisu priniesol tieto trudy: Červený Kameň, od Fr. V. Sasinka; Slovár, od dr. Ivana Br. Zocha; Dávnovekosť vzájomnosti slovanskej, od J. Záborského; Podobizeň Jána Hollého, od Vil. Paulíny-Tótha; Väčšia legenda o sv. Klementovi, od Fr. V. Sasinka; Rozdelenie rastlín po zemi, od. D. G. Licharda; Odboj Kupov, od J. Záborského; Roztriedenie slovies slovenských, od Mich. Godru; Trenčianski župani, od Fr. V. Sasinka; Slovenský vedomec a slovenská veda, od P. Hečku; Historické blýskavice, od P. Z. Hostinského. Druhý sväzok toho ročníka priniesol rozpravy: Denník vyjednávania mieru medzi Ferdinandom II., cisárom a kráľom uh., a Gabrielom Bethlenom r. 1623 v Ban. Bystrici, od Frant. V. Sasinka; Remonštrácia biskupov bavorských z r. 899, od J. Záborského; Slovenský tesnopis, od Em. Černého; Starobylé nápisy na kremnickom pohorí, od P. Križku; Dodatok k nápisom rúno-slovanským, od prof. Jozefa Klemensa; Slovár vedeckého názvoslovia, od dr. Iv. Br. Zocha. Zväčša práce pozoruhodné, najmä zo starého dejepisu Uhorska.

Ale roku 1868 dosť živá bola i súkromná činnosť slovenských spisovateľov. Fr. V. Sasinek, profesor bohoslovia a opatrovník matičných muzeálnych sbierok, vydal tri sošity svojho diela Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska, Viliam Paulíny pokračoval vo vydávaní Sokola, časopisu pre zábavu a poučenie, i svojich Besiedok, sborníka svojich beletristických prác.

Daniel G. Lichard vydával výborný hospodársky časopis Obzor, znamenité kalendáre, knižočky Malý gazda, Malá gazdina, počiatky hospodárskych vedomostí v otázkach a odpovediach. V Banskej Bystrici vyšly Spevy Sama Chalupku v Budíne vychádzaly politické noviny Pešťbudínske Vedomosti a Národní Hlásnik, noviny pre slovenský ľud. Od januára 1868 vychádzaly pod redakciou Jána Bobulu tri razy v týždni Slovenské Noviny. Vedeckú čiastku slovenskej spisby doplňovaly v matičných Letopisoch tlačené vedecké a poučné rozpravy.

Ale spisbe ľudovej venovali slovenskí spisovatelia, s čestnou výnimkou D. G. Licharda, nepatrnú pozornosť. I v Matici rodil sa Penzlov výborný Ovocinár ťažko a nemalo ho obecenstvo ešte ani v auguste 1868 v rukách. Nebyť D. G. Licharda, Slovensko nebolo by malo ani dobrého kalendára, lebo Matica pristavila vydávanie svojho kalendára väčšieho i menšieho.

Protest komisára Tomcsányiho proti dvom uzavretiam valného shromaždenia uh. kr. minister vnútra, barón Bela Wenckheim, zamietol z toho dôvodu, že tie uzavretia síce neshodujú sa s doslovným znením stanov, ale že neprotivia sa ich duchu. A námestná rada tiež chcela byť trochu liberálnou, keď dovolila užívanie Hattalovej Mluvnice, Černého Slovenských čítaniek a Čulenovej Počtovedy pre I., II. a III. triedu na gymnáziách horno-uhorských. Ale aká protiva bola i v tom, keď z bansko-bystrického kat. gymnázia profesorov Slovákov rozohnala do všetkých kútov Uhorska a starala sa o to, aby na horno-uhorských kat. gymnáziách nebolo profesora, ktorý by bol mohol používať tých učebníc.