ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Franc-Jozef po nešťastnej vojne rakúsko-pruskej hodil sa Maďarom do náručia, a Slováci viacej nenašli u neho milosti, ba v svojich súženiach nemohli dostať ani výsluchu.

Svolal uhorský snem kontinuatívne na 19. november 1866. Na čelo rakúskeho ministerstva postavil bývalého saského ministra Beusta, fanatického nenávistníka Slovanov. Beust bol protestant, a v historii Rakúska bolo dotiaľ skutkom neslýchaným, aby evanjelik spravoval ríšske záležitosti Rakúska. Ale odporúčalo ho dvoru viedenskému, že nenávidel Prusov, na ktorých, pravda, musela mať dynastia Habsburgovcov ťažké srdce. Minister Beust zavesloval ihneď do dualizmu nemeckého a bol vaľmi rád, keď sa dokončil dlhý boj Deákov a Andrássyho o kompetencii delegácií, ktoré maly vybavovať spoločné veci a nahrádzať bývalú ríšsku radu, do ktorej Maďari nijak nechceli vysielať svojich delegátov. Uhorským snemom ešte pred započatím vojny vyslané vyjednávacie 67-členové povereníctvo skončilo svoje práce 6. februára 1867; panovník povolal tedy Deáka a Andrássyho do Viedne a tam na odporúčanie Deákovo hneď vymenoval grófa Andrássyho za predsedu uhorského ministerstva, toho istého Andrássyho, ktorého ten istý panovník Fraňo Jozef v septembri roku 1851 vo Viedni ako nesmieriteľného revolucionára a vlastizradcu in effigie obesiť dal.

Čo tu mohly očakávať nemaďarské národy?

Andrássy sostavil svoje ministerium z predných ľudí všetkých snemových stránok, ale národnosti nemaďarské nemaly v ňom ani jedného svojho zastupiteľa. Ministerstvo predstavilo sa uhorskému snemu už 28. februára 1867, a práve v tom čase, keď Maďari, svojimi politickými úspechmi opojení, jubilovali, iluminovali a plesali po celej krajine — úpeli gemerskí slovenskí národovci v gemerských žalároch ako väzňovia.

Bolo to výstražné memento, čo môžu očakávať nemaďarské národnosti od Maďarov, konštitúciou opojených.

Príčinou väznenia gemerských národovcov bol kratučký písomný program, ktorý Štefan M. Daxner sostavil a poslal z Debrecína koncom roku 1866 svojim gemerským priateľom — o tom, ako by bolo treba lojálné sily slovenského národa sriadiť k prospešnému organickému spoluúčinkovaniu. Tento spis dostal sa do rúk nepriateľov gemerských, ktorí o slovenskom gymnáziu revúckom práve boli zlomyseľne rozhlasovali, že dostáva peňažitú podporu z Ruska. Gemerský hlavný išpán Rudolf Kubínyi vykonal teda pri súdnej stolici v Rimavskej Sobote pre kráľ. fiškusa úpravu, aby vyšetrovanie, nariadené pre Daxnerov program proti národovcom gemerským rozšíril i na gymnázium revúcke.

Hoci k inkvizícii, okrem zlomyseľnej pomluvy, nebolo nijakého základu, fiškus Alojz Létássy hľadal jednako v Revúci panslavistické sprisahanie proti celistvosti Uhorska a snahu pripojiť sa k Rusku. Tak gymnaziálneho profesora dr. Ivana Br. Zocha, gymnaziálneho pokladníka Karla Štefančoka, ratkovského notára Daniela Gallaya a bývalého slúžneho, tretieho sokola, Michala Bakulínyho dal do vyšetrovacej väzby, väzniac ich v Jelšave, v Rimavskej Sobote a v Plešivci. Ba proti profesorovi dr. Zochovi použil i telesnej tortúry a požiadal i súdnu stolicu mesta Debrecína, aby i Daxnera uväznila, jeho byt prekutala, všetky jeho písma zhabala, na preskúmanie jemu vydala, na pošte listy na jeho adresu prichodiace pristavila a k nemu poslala. Súdna stolica debrecínska odoprela uväznenie Daxnera z tej príčiny, že on ako sudca krajinského zmenkového súdu a tak vyšší štátny úradník len riadnym súdnym výrokom môže byť osobnej svobody pozbavený, ale listy mu habať a otvárať dovolila.

Pravda, z inkvizície nedosvedčily sa vlastizradné úmysly slovenských národovcov, preto director causarum regalium, Kossalko, po prečítaní písem telegraficky nariadil prepustiť väznených po ich 37-dňovom žalárovaní.

A o rok prvej slávny národovec a spisovateľ Michal M. Hodža, ev. farár liptovsko-sv.-mikulášsky, vytrpel kalváriu tejto podobnú. Pridŕžajúc sa pevne cirkevného patentu a neuznávajúc autonomných seniorálnych a dištriktuálnych vrchností, bol nimi na ztratu farárskeho úradu odsúdený. Kým za krátky čas Ján Francisci bol županom Liptova, nik neveril, že by sa Hodžovi nejaká krivda mohla stať: úradoval pokojne ďalej, i proti trom sentenciam autonomných cirkevných súdov.

Ale 22. februára 1866, keď sa už nehľadelo ani na zásluhy a na minulosť, Franc Jozef vydal v Budíne povolenie k brachiálnej exekúcii, aby Hodža, dekorovaný rytier rádu Fraňa Jozefa, odstránený bol nielen z úradu farárskeho v mikulášskej cirkvi, ale aby v Uhorsku vôbec nesmel farársky úrad zastávať. Umrel Michal M. Hodža ako vyhnanec v Tešíne 26. marca 1870. Od muža takých veľkých duchovných darov, akými Hodža bol obdarený, v živote národnom bolo možno očakávať skutky ešte vždy veľkého významu a dosahu. Z tej príčiny nový konštitucionálny župan liptovský, Martin Szentiványi, úsilne vymáhal jeho zaopatrenie, s podmienkou, že vysťahuje sa z Uhorska. Tak bol dostal penziu 2000 zlatých a odišiel bývať do Tešína.

Ako svitlo dualistické vyrovnanie, stal sa županom Zvolenskej stolice, ako už pripomenuto, Anton Radvánsky, „jedon z najúhlavnejších trýzniteľov rodu našeho a ohava i svojeho“, ako napísal o ňom Moyses. Radvánsky, potmehúdsky intrigant, hneď zadával údery tvorbám biskupa Moysesa; vykonal najprv oddialenie gymnaziálneho správcu Martina Čulena z B. Bystrice do Levoče počiatkom februára 1867, potom rozohnanie všetkých slovensky smýšľajúcich profesorov do všetkých štyroch uhlov Uhorska. Rozumie sa, že ako evanjelik mal spôsob paralyzovať i národnú činnosť slovensky smýšľajúcich profesorov bansko-bystrického evanjelického gymnázia, Baltíka, Grosmanna a Heinleina.

Pod tlakom takýchto nepriaznivých okolností bola i nálada slovenských národovcov, sdružených v Slovenskej Matici, stiesnená a ich oduševnenosť a činnosť ochabovala.

Dal tomu výraz Viliam Paulíny-Tóth v svojej klasickej reči, ktorou otváral piate valné shromaždenie Matice 7. augusta, vraviac: „Nie tak celkom uspokojive a uspoľahlive je to, drahí priatelia, s duchovným úspechom Matice od roku 1863. Vtedy, kamkoľvek ohliadol sa človek po šírom Slovensku, videl jedno a to isté nadšenie, jednu a tú samú pružnú obetivosť za svätú vec národa a vyše tisíc vrúcou láskou k národu plápolajúcich duší slovenských zapísalo sa za členov Matice Slovenskej… Ruky na srdce, priatelia!… Či duše všetkých tých tisíc národovcov ešte vždy tou samou vrúcou a obetivou láskou plápolajú za náš opustený národ? Či valne nerozrastá sa na poli národa akási úžerná zelenina, jejžto neplechu by sme najlepšej „nevšímavosťou“ mohli nazvať? Či neochabuje naša literárna činnosť? Či naše časopisectvo neklesá? Kde je to rodoľubstvo od roku 1863? Kde tá dušu rodomila potešujúca nadšenosť? Kde srdečná, iskrenná zaujatosť za blaho národa? Kde príkladná sebäzapieravá obetivosť?… Niet jej, priatelia! Bola — vytuchla. — Vtedajší jasný obzor Matice zatiahnutý je teraz desnými chmárami nepriezračnej mhly, ktorú nie je v stave preniknúť lúč národnej lásky; akási hrúbäva zavisla nám nad hlavami, sme ako otupení, sme ako omráčení. Nuž či to i ďalej tak byť má? Či vari vtedajšiu čulosť a bdelosť našu ovládať si dáme driemotami nevšímavosti a netečnosti, teraz, keď svätá vec naša najviac lásky, činnosti a obetivosti vyhľadáva? Nie, priatelia! To nesmie tak byť ďalej. Nesmie tak byť: bo keby to ešte ďalej tak trvalo, ako prúdom valnej rieky do priepustnej hlbiny unášaný človek, i my tratiť počneme pôdu pod nohami a jestli zavčasu nezmužíme sa, v prúde neprajných nám časov — utonieme. Aby to teda i ďalej tak nebolo: vzmužme sa a pracujme!“…

On sám, pravda, pracoval. Vydával „Sokola“, časopis pre zábavu a poučenie, už piaty rok, — prvej i „Černokňažníka“. Presídliac sa do Sv. Martina, vstával každý deň na svite a, študujúc do obeda nepretržene, stránil sa spoločnosti. Tak, pravda, málila sa mu skromná činnosť slovenských literátov: že Štúr ešte vždy nenašiel životopisca, že „Slovník“ i pri vypísanej 300-dukátovej odmene nie je ani začatý a spisy pre ľud zjavujú sa vo veľmi nepatrnom počte. Letopis Matice Slovenskej, ním sostavený na rok 1867 ako sväzok II. ročníka III. a IV., priniesol síce pozoruhodné literárné príspevky, vedecké články: Eva Zrinská od Fr. V. Sasinka, Ztratená, geologická študia od Dionýza Štúra, Historické pamätnosti v župe Šarišskej od Ignáca Záborského, Roztriedenie slovenských slovies, filologickú študiu od Michala Godru, Dohán, prírodovedeckú štúdiu od dr. Gustáva Zechentera, Kedy bolo slúčené Slovensko s Uhorskom, dejepisnú študiu od Jonáša Záborského, Historické pamätnosti v Turci od Pavla Križku, Hrady trenčianskeho Považia od Jána Kerekeša a Listináreň (archív), ale to Paulínyho, očakávajúceho rezkejšiu, všestrannejšiu činnosť, neuspokojovalo.

Toto piate valné shromaždenie Matice Slovenskej pohybovalo sa tiež v prijatých, obvyklých rámcoch. Vládu zastupoval na ňom Fraňo Záborský, prísediaci sedrie turčianskej, a nezameškal obligátne upozorniť valné shromaždenie, že z porád Matice politika a náboženstvo sú vylúčené. V katolíckom kostole konal služby božie druhý podpredseda Štefan Závodník, v evanjelickom výborník dr. J. M. Hurban, vyvolený po smrti Kuzmányho za superintendenta podľa patentu sriadivších sa ev. cirkví slovenských.

Vynikala krásna, dôrazne prednesená otvárajúca reč Paulínyho. Nejedno oko zarosilo sa slzami oduševnenia i žiaľu a bolesti nad nepriaznivým položením slovenského národa.

Prečítaná výročná zpráva tajomníka Martina Kramára obsahovala 33 body, a to zprávu o vydaní spisov matičných, Letopisov a kalendárov, o posudkoch literárnych príspevkov, zprávy o udelení podpôr alumneu bystrickému a revúckemu, Pešťbudínskym Vedomostiam za uverejňovanie matičných oznamov a študujúcim univeirzitantom slovenským. Na majetku pribudlo Matici podľa zprávy pokladníkovej 6614 zlatých 94 kr. a celé peňažité imanie koncom júla roku 1867 činilo v hotových peniazoch 58.223 zlatých 50 kr. a v matičných spisoch na sklade 5000 zlatých.

Ale žeň bola veľká a delníkov málo. Matici bolo treba odchovať intelektuálnych pracovníkov, vedomcov, ktorí tvorili by jej vedecký oreopág. Tak zrodila sa myšlienka založiť na spôsob revúckeho gymnázium i v Sv. Martine. Jeho zakladateľom bol Paulíny, od svojho vyvolenia za I. podpredsedu Matice Slovenskej najčinnejší riaditeľ slovenských národných vecí. Gymnázium nedostalo názvu slovenskej školy, ale jeho duch, správa a organizácia boly revúckemu cele podobné. Otvorené 1. septembra 1867, bolo spravované patronátom, ako súhrnom zakladateľov, a výborom od patronátu voleným. Sriadenosť malo túto: V svojom vyznaní vždy prísne a svedomite pridŕžať sa ev. a. vyznania; rozvrh učebných predmetov predkladať ešte pred otvorením školského roku patronátskemu výboru na odobrenie a riadiť sa hlavne podľa predpisov, pre verejné gymnázia zákonne ustanovených; vyučovacia reč je výlučne slovenská; k obligátnym učebným predmetom patrí reč maďarská a nemecká; cirkevný dozor nad školou náleží patričnej zákonnej cirkevnej vrchnosti, svetský svetskej.

Na tomto základe, keď martinská ev. cirkev, ako hlavný spoluzakladateľ a patrón, oddala škole príhodnú budovu, bola v prvých dňoch septembra otvorená ako nižšie gymnázium, s dvoma triedami a s dvoma profesormi, potom na štvortriedové rozšírená účinkovala do konca januára roku 1875. Žiaci, skončivší v Martine štyri triedy, prechádzali odtiaľ na slovenské gymnázium revúcke, už osemtriedové. Z nich vynikajúcimi dejateľmi vo verejných dielach politicko-národných a cirkevných stali sa: dr. Miloš Štefanovič, dr. Ján Vanovič, dr. Jur Janoška, biskup ev. východného dištriktu, dr. Matej Bencúr (Martin Kukučín), Ján Hodža a Andrej Polerecký, seniori turčianski, Pavel Novák, senior oravský, dr. Jozef Dérer, advokát v Malackách, dr. Ľudovít Šimko, lekár v Senici, dr. Jozef Burjan, lekár v Ružomberku. Profesormi gymnázia boli: Martin Kramár, Jozef Nedobrý, Jozef Inštitoris, Gustáv a Ján Dérer. Právo verejnosti, ako škola evanjelická, gymnázium dostalo od dištriktuálneho konventu autonomnej prešporskej superintendencie.