ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ukazuje na dobrý slovenský cit Antona Bernoláka, rodáka oravského zo Slanice, že na konci 18. stoletia vystúpil ako pôvodca slovenskej mluvnice a slovníka slovenského jazyka.

V Bernolákovi ešte ako v klerikovi generálneho seminára v bratislavskom zámku zkrsla myšlienka „vistaviť literárné učené Tovarišstvo, k častejšému tlačeňú naších slovenskích i duchovních i svetskích kníh“. K tomu cieľu „Oznámeňá už roku 1788/9 v prešporskom zámku našeho literného umeňá milovníci a ochrancové“ vytlačené rozposlali po Uhorsku.

„Oznámeňá“ našlo v národe slovenskom síce nie veľmi valného, ale dosť prajného ohlasu, hoci pre búrlivé časy i nie hneď vstúpilo „Učené slovenské Tovarišstvo“ do života. Ale mladý Anton Bernolák, ako kaplán čeklísky, bol už roku 1791 povolaný do Trnavy ku arcibiskupskému vikariátu na veľmi významnú stanicu kancelára a tajomníka. V tomto postavení on síce nemohol účinkovať za slovenskú národnosť celou silou svojho zápalu, svojej učenosti a práce, ale iste on sostavil stanovy „Učeného slovanského Tovarišstva“ a vykonal dovolenie Tovarišstva u duchovnej vrchnosti a potvrdenie stanov u cenzúry.

Dielom Antona Bernoláka a výsledkom výdatnej činnosti Jura Fándlyho, r.-k. farára naháčskeho, bolo, že už roku 1792 ustrojil sa v Trnave „Učeného slovenského Tovarišstva“ „Hlavní stánok“.

Tento „hlavní stánok“ počítal 39 kat. kňazov vyššieho i nižšieho postavenia, 43 klerikov, 19 svetských katolíkov a jedného ev. kňaza (Michala Mialoviča zo Zeleníc), spolu 83 tovarišov.

Podľa „hlavného stánku“ v Trnave ustrojily sa „pobočné stánky“ v Nitre, v Trenčianskom Rovnom, v Banskej Bystrici a v Solivare pri Prešove. „Najvišším ríditelom“ Tovarišstva bol Anton Bernolák a „dohlídačom“ kasy tovarišskej Jur Fándly.

Zo sídel stánkov vidno, že Tovarišstvo organizovalo sa na všetkých stranách, kde Slováci bývajú. Nebolo stánku v Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici. Vcelku Tovarišstvo malo za členov 15 kanonikov a prepoštov, 130 kňazov, 130 kaplánov, 76 klerikov, 82 svetských, 17 profesorov a mníchov.

Z kruhu Bernolákovho znamenitými pracovníkmi a mecénmi boli kanonik ostrihomský Jur Palkovič a kardinál primas arcibiskup ostrihomský Alexander Rudnay. O niečo pozdejšie dodal lesku ich snahám nadšený slovenský básnik Ján Hollý. Bol chlúbou celého národa slovenského.

Roku 1801 ev. Slováci banského okolia začali tvoriť učenú spoločnosť, tiež pod menom „Učené Tovarišstvo“. Spoločnosť sama vtedy ustrojila sa len natoľko, že mohla sobrať najpotrebnejšie peniaze pre katedru slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, vykonať vec u bratislavského konventu a že roku 1803 i postavila na bratislavskú katedru Jura Palkoviča, jedného zo svojich sekretárov. Sama učená spoločnosť banského okolia sriadila sa tak, že mohla mávať i výročné shromaždenia, až roku 1810.

Prvé také shromaždenie bolo 16. mája 1810 u Bohuslava Tablica v Kostolných Moravciach. Ale účasť na ňom nebola valná, sišli sa len piati ev. kňazia a profesor Ján Royko. Za predsedu spolku vyvolili Adama Lovicha, za tajomníka Bohuslava Tablica. Tiež cennou vymoženosťou tejto spoločnosti bola katedra reči a literatúry slovenskej na ev. lýceu štiavnickom. Zpočiatku mala táto spoločnosť asi 4000 zlatých istiny, ale z toho devalváciou utratila mnoho.

Pravda, členovia od začiatku videli, že v nedostatku hmotných a duševných prostriedkov literárne výdatne, rozsiahlejšie pracovať nie im je možné, preto traja: Bohuslav Tablic, Jur Palkovič a superintendent Martin Hamaliar, boli obrátili svoju celú snahu na založenie stolice pre reč a literatúru slovenskú na ev. lýceu v Prešporku. Na základinu dal im srbský pravoslávny arcibiskup Stratimirović 500 zlatých. A keď konvent ev. cirkvi bratislavskej povolil založenie katedry, superintendent Hamaliar vymenoval Jura Palkoviča za profesora reči a literatúry slovenskej na školách ev. bratislavských, ktorého 12. novembra 1803 i uviedli do úradu a prednášal po latinsky striedave jeden rok gramatiku, druhý rok syntax. Zpočiatku prednášal i historiu literatúry československej, ale pozdejšie len príležitostne pri gramatike.

So suchým latinským prednášaním len gramatiky nespokojní žiaci slovenskí roku 1828 začali zakladať si knihoveň a uviedli praktické cvičenia v pracovaní a rečnení. K tomuto poslednejšiemu cieľu, podľa príkladu nemeckých a maďarských spolužiakov, ustrojili sa v spoločnosť a napísali si stanovy, podľa ktorých na čele spoločnosti stál správca, podsprávca a zapisovateľ. Zakladateľmi boli Daniel Lichard, Samuel Godra, Štefan Caltík, Samuel Babylon, Matej Holko a Jur Matúška.

Toto bol základ pozdejšieho ustrojenia „Slovenského Ústavu v Bratislave“, z ktorého vyvinula sa o život národa slovenského taká zaslúžená „škola Štúrova“. —

Roku 1834 horlivým účinkovaním Martina Hamuljaka, úradníka pri námestnej rade, a dr. Antona Ottmayera vznikol v Budíne nový, na akciách založený spolok slovenský, pod menom: „Spolek milovňíkov reči a literatúri slovenskéj“, vyznačiac si za cieľ: vzdelávanie reči a rozširovanie literatúry slovenskej vydávaním almanachu Zora a iných zábavno-poučných spisov slovenských. Prví účastinári-zakladatelia jeho bývali všetci v Pešti a okrem Hamuljaka a Ottmayera boli: J. Bernolák, J. Herkeľ, J. Koiš, Ján Kollár a dr. Martin Szuchányi. Na poradách 1. augusta 1834 podpísali stanovy svojho spolku, zaplatili 10 základných účastín po 30 zlatých a vyvolili za predsedu spolku Jána Kollára. Zatým zvláštnymi listy vyzvali vzdelanejších horlivých Slovákov vstúpiť do spolku a zasielať literárné práce pre almanach Zoru.

Spolok podporovali poniektorí katolícki biskupi a kanonici, tak, že mohol vydať 4 ročníky almanachu, v 4 veľkých sväzkoch „Básňe Jána Hollého“ a Šmídovu Historiu biblickú.

Ale i tento spolok, práve keď bol najpotrebnejší, keď pomýšľal na vydávanie slovenského časopisu, dobrého slovenského kalendára a iných prostonárodných kníh, podľahol návalu maďarizácie. Nedostalo sa mu ani potvrdenia.

Ale na Slovensku národné povedomie rástlo a vzmáhalo sa natoľko, že najprednejší slovenskí národovci, odchovanci Štúrovej školy, založili v Liptovskom Sv. Mikuláši 27. septembra 1844 literárny spolok „Tatrín“, podporovať slovenskú literatúru a priemyselnú vzdelanosť Slovákov. Predsedom spolku bol mimoriadne nadaný, účinlivý, zvlášte literárne vyniknuvší Michal Hodža, ev. farár liptovsko-sv.-mikulášsky, ale valné shromaždenia mohly bývať i v iných národne uvedomelých mestečkách slovenských. Spolok bol tiež krátkeho života, no i tak vykonal mnoho dobrého: niektoré spisy, ktoré by ináče neboly vyšly, vydal nákladom svojím, podporoval slovenských študujúcich i hmotne a na valnom shromaždení v Čachticiach 10. augusta 1847 sjednotil do tých čias spisovnou rečou nešťastne rozdvojených katolíckych a evanjelických Slovákov. Údovia a priaznivci navštevovali ročné valné shromaždenia spolku horlive a priatelia života slovenského z dvanástich horno-uhorských stolíc schádzali sa vždy valnejšie, ale úradné potvrdenie spolku nemohlo sa vykonať, hoci i vyslanstvá chodily do Budína a Viedne. Vtedajší palatín Uhorska, arciknieža Jozef, bol nepriateľom Slovanov a veľkým protektorom Maďarov. U toho tedy nebolo možné vykonať potvrdenia spolku a po revolúcii nepotvrdený Tatrín zanikol.

Počas svojho krátkeho trvania Tatrín vydal nákladom svojím r. 1846 v Bratislave: Ľ. Štúra Nauku reči slovenskej; r. 1847 v Levoči Hodžovo Dobrô Slovo, v preklade Plechovom Zlatnicu, podporoval maliara Bohúňa pri vydávaní národných krojov a podporoval na študiach 18 dobrých slovenských mladíkov. Medzi jeho zakladateľmi boli superintendenti Jozeffy a Seberíny, Kuzmány, Ján Kollár, Michal Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef Hurban, Ján Francisci, Štefan M. Daxner, Ján Kalinčák, Jozef Ščasný, Andrej Radlinský, Ján Galbavý, Tomáš Červen, Ján Caban, Štefan Závodník, Škultéty, Čipka, Reus, Tomášik, Chalupka, Kadavý, Orfanides, Čaplovič, Janovic, Mazur, Plošic, Holček, Hýroš, Gerometa, Matúška, Brozik, Novák, v živote národa slovenského veru veľa značiace mená.

Že sa tieto slovenské literárné spolky v širších rozmeroch nerozvinuly, ba že zanikly, nie je div, veď podľahly návalu maďarizácie.

Od roku 1791 na uhorských snemoch ku prospechu maďarskej reči a maďarizácii vynesené zákony: artikul 16: 1791, 7: 1792, 4: 1805, 3: 1836, 6: 1840, 2: 1844, 5: 1848 a 16: lit. e) nielen že nesrovnávaly sa s rovnoprávnosťou a svobodou národov, ba práve boly proti ich národnej existencii namerené. Najohnivejší propagátori maďarizácie Fraňo Deák, barón Mikuláš Wesselényi a Ludvik Kossuth už boli si na čistom a v časopisoch hlásali nezaobalene, že jestli uvedie sa maďarský jazyk, „cudzí“ človek tu alebo sa stane Maďarom, alebo umrie od hladu. Vtedy už od polstoročia bola každému viditeľná tendencia maďarského verejného života: podrobiť si Horvatsko a pomaďarčiť ho s ostatnými Slovanmi i Rumunmi v krajinách svätoštefanskej koruny. Tak hlásal medziiným barón Wesselényi, že každý, kto proti maďarskej reči a národnosti sa stavia a slovanské pohyby podporuje a napomáha, je vedome nepriateľom verejného pokoja, uhorskej ústavy a trónu; a gróf Karol Zay, generálny inšpektor evanjelikov uhorských, vykladajúc na konvente roku 1840 svoj program, hlásal, že k najhlavnejším záujmom prislúcha rozvitie maďarskej národnosti a pomaďarčenie krajiny. Rozvitie elementu slovanského hatí rozvitie maďarizmu a tým rozsieva sa v Uhorsku semä cudzieho elementu. Každého pravého občana, každého svobody a rozumnosti horlivého zástupcu, domu rakúskeho verného poddaného najväčšou povinnosťou je maďarčenie vlasti mužne napomáhať. Zákonný článok VI: 1840 mal 11 paragrafov a všetkými uvádzala sa maďarská reč do úradov, verejných inštitúcií i do cirkvi. V 4-tom paragrafe nakladalo sa cirkevným vrchnostiam, že so svetskými vrchnosťami v krajine môžu len po maďarsky dopisovať; i tam, kde v kostoloch nekáže sa po maďarsky, po troch rokoch, počítaných od zakľúčenia tohto snemu, matriky budú už maďarské, a od vydania tohto zákona za plebánov, kazateľov, kaplánov u každého vierovyznania môžu byť postavení len takí, ktorí vedia po maďarsky.

Do rámca takýchto enunciácií a ustanovení zákonov pravdaže nehodily sa ani nevinné literárné slovanské spoločnosti, keďže maďarizáciu podporoval i viedenský dvor. Cisárovi Francovi I. boli Maďari „cordi meo charissimi Hungari“ (srdcu môjmu najmilší Maďari), ako ich v kráľovských prípisoch oslovoval. Keď gróf Štefan Széchenyi roku 1825 Maďarom založil vedeckú akademiu, členovia habsburgskej dynastie rozmnožili jej základinu veľkými sumami. Ale najväčšej neprávosti dopustila sa dynastia Habsburgov tým, keď dva miliony počitovavších Maďarov urobila v Uhorsku národom panujúcim.

Nepadalo na váhu, že keď po smrti cisára Franca I. jeho najstarší syn Ferdinand V. nastúpil panovanie a pre stále choroby ríšu sám spravovať nemohol, ustanovili mu akési vladárstvo pod menom štátnej konferencie, v ktorej zasedali arcikniežatá Ludvik, Franc Karol, gróf Kolovrat a knieža Metternich a že v tejto štátnej rade nebolo Maďara. Palatín arciknieža Jozef a Metternich, horliví podporovatelia maďarskej veci, nahradili Maďarom toto zastúpenie bohate a potvrdenie VI. čl. zák. z roku 1840, s jeho silnou maďarizačnou tendenciou, svedčilo, že i na najvyššom mieste ich tuho protegujú.

A najväčšou neresťou národa slovenského a najväčšou prekážkou vývinu jeho vzdelanosti bolo feudálne otroctvo ľudu… Až do roku 1848 bol slovenský sedliak telesným poddaným svojho zemského pána. Akože sa tedy mohol duševne svobodne vyvinovať, keď osobne nebol svobodný! Národ slovenský bol síce etnickým mravným celkom, bol národnou individualitou, ale sputnaný zemianskymi okovami osobného nevoľníctva. Tak nemohol žiť samostatným vzdelanostným a politickým životom. To bolo príčinou i nedostatočnosti rozvitku pozakladaných slovenských literárnych učených spoločností. Veď kde by bol mohol Ľudovít Štúr organizovať v svojom rodisku v Zay-Uhrovci poddaných grófa Zayho do národnej práce! A keď poddanstvo bolo roku 1848 zrušené, záchrana slovenského národa volala jeho najlepších, najpracovitejších synov: Hurbana, Štúra, Hodžu, Daxnera, Francisciho, Štefanoviča, Abaffyho do boja, a „inter arma silent Musae“. (V bojoch zamĺknu Múzy.)

Mal ten dobrovoľnícky boj tiež svoju skvelú stránku, lebo v tých časoch predstavoval a dokumentoval pred Maďarmi i pred Austriou i pred svetom jestvovanie slovenského národa a predstavoval a dokumentoval i rázny protest proti svevoli a národnej nesnášanlivosti Maďarov.

Po roku 1849, po pokorení maďarskej revolúcie, aby slovenský národ nepomýšľal ani na organizáciu duchovných síl, vtedajší rakúski nemeckí vladári rozposlali najlepších, najpracovitejších mladých slovenských národovcov do maďarských krajov za úradníkov: Jána Francisciho do Debrecína, Viliama Paulíny-Tótha do Kecskemétu, Štefana Daxnera do Sátoralja-Ujhelyu a do Kállova, Štúra a Hurbana postavili pod policajný dozor.