ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto bedlivým oko preskúmal deje človečenstva a jednotlivých jeho národov, nemožno, že by nebol s podivením pozastavil sa nad smutným osudom najpočetnejšieho národa Európy, národa slovanského a jeho jednotlivých kmeňov. Od prvopočiatku svojho historického vystupovania zaujímal on priestor velikánsky, rozsiahly, počítal na stá kmeny a na millióny členy svoje; bol bojovný, pracovitý a nábožný. Nič nedalo sa zchádzať k tomu, aby on dľa náhľadov panujúcich v strednom veku vojvodu nad inými, spravoval vývin a dával smer Europe.

Ale ináče bolo zapísané v knihe života.

Jedny z kmenov slovanských ľahostajnosťou k svojeti a bažením po cudzote vyhynuly tak, že sotva zostala pamiatka po nich; druhé v osudných bitkách utratily samostatnosť, a ktoré ju neutratily, vysilily sa až do omdletia; a ako Rimani svoje Canas, tak i tieto oplakávajú svoj Požoň, svoje Kosovo pole, svoju Bielu horu; jedny domácimi rozbrojami zapríčinily rozkúskovanie državy svojej, ba i najmohutnejší po nešťastnej bitke u Kalky upadnul do dlhotrvanlivého jarma divokých Tatárov.

Takýmto hrozným spôsobom vyplnily sa na nešťastnom tomto národe slová písma svätého: „Rozmnožil si národ tento, Pane, ale nezveličils radosti.“

A, bohužiaľ, nie tak neprajný osud, jako radšej vlastná vina zapríčinila túto mdlobu, úpadok a upadnutie. Rozdrobil sa národ tento na kmeny nepočetné, z ktorých každý zakladal sám pre sebä štát, z ktorých takmer každý bažil po nadvláde nad druhým, ktorú zasa tento uznať nechcel, — všetky takmer zabudly na rovnosť pôvodu, na rovnosť záujmov svojich, ba jako by uskutočniť maly bájku Kadmusovu, pozdvihly smrtonosnú zbroj jedny proti druhým, alebo aspoň ľahostajným okom pozeraly na pád bratov svojich; — slovom: nesvornosť, ktorá u nás prišla do príslovia, a vládychtivosť jednotlivcov, ktorou dokázali, že poneváč nenaučili sa poslúchať, k panovaniu nad druhými súci nie sú, pripravily na miesto toho v strednom veku obľúbeného panovania nad inými slúžobnosť, úpadok, ba jednotlivých kmenov i hrob, z ktorého návratu niet.

Stoletie za stoletím preletelo ponad sklonenými hlavami kmenov slovanských a jich kedysi hlučný národný život utichoval vždy viac a viac, až i posledné jeho znaky temer zmizly; — a ja pevne verím, že Boh zo zvláštneho milosrdenstva svojeho odňal im i rozpomienku na slávnu jeho minulosť i povedomie prítomného poníženia. Hrobové ticho panovalo po krajoch slovanských; len tu i tu ozval sa osamelý hlas dajedného veľducha, ktorý, jako Jeremiáš kedysi nad pádom Jeruzalema, zaplakal nad uponížením matky Slávy, alebo prorockým duchom nadšený predpovedal blížiaci sa východ nádejnej zorničky.

A hľa, „čo sto vekov bludných hodlalo, zvrtla doba!“

Keď teplé južné vetríky povievať a stromovie a kroviny pučiť počínajú, keď slnce na drahe svojej povyšuje sa, každý cíti a vie, že približuje sa jar; ani nemýľa nikoho v presvedčení tomto nakopené hromady snehov a tu ešte ostatné sily vydávajúca zima.

Sláva Hospodinu, i v národe našom slovanskom ukazujú sa, a to zo dňa na deň vždy početnejšie znaky prebudenia sa jeho, — a tieto znaky nenechajú viacej v pochybnosti zkúseného pozorovateľa o tom, že i národ slovanský precítnul k novému a, Bože daj, ku krásnejšiemu životu!

Medzi najvýznamnejšie znaky prebudeného života v národe našom počitujem tú okolnosť, že Hospodin odhaľuje už pomaly rúšku, ktorá prikrývala oči jeho, tak, že už nie len dakoľko jednotlivcov, ale celé kmeny rozpamätajú sa na minulosť svoju, povedomí sú si rovnosti pôvodu a záujmov svojich, shromažďujú sily, prebúdzajú sa obapolne, aby, čo zanedbalo sa behom sto a storočného sna, dohonilo sa zdvojnásobneným napnutím. Medzi tieto znaky pričitujem i tú, pre slovanské národy veľmi prajnú okolnosť, že po celej takmer Europe vydobudly si uznania opravdivé kresťanské zásady, dľa ktorých jednohlasne zatracuje sa to domnelé právo stredoveké, ktorým mocnejší jednotlivec panoval nad slabším, ba celé národy jako bájočný vampier zožieraly sily životné druhých, slabších národov; dľa ktorých zásad nie len jednotlivci, ale i celé národy jako že majú rovné povinnosti a rovné ciele, tak majú i rovnaké právo k použitiu prostriedkov k cieľu tomu vedúcich.

Ale hlavný znak lepšej budúcnosti zvláštne pre náš národ slovenský v Uhrách vidím nie len ja, ale vidíme všetci tu početne shromaždení v tom: že na prestole mohutného cisárstva rakúskeho sedí mocnár, ktorý v rozsiahlych končinách rôznorodého Rakúska týmto práve pripomenutým zásadám dal prvý výraz tým, keď s najvyššieho svojho prestola za zásadu svojeho panovania vyslovil: „rovné ťarchy, rovné práva“; — a ktorý, buď Bohu sláva, blahonosné tieto zásady i do života už uvádzať počína. Myslím, že postačí v tomto ohľade poukázať na kráľovské predlohy na snem sedmohradský, ktorými zabezpečuje sa rovnoprávnosť národu romanskému v Sedmohradsku, ktorý práve tak neprajný osud znášal, jako my; postačí ďalej poukázať na tú, zvlášte pre nás uhorských Slovákov radostnú okolnosť, že Jeho c. kr. ap. Veličenstvo slávne panujúci Franc Jozef I., ktorého nám Boh udržať ráčil na mnohé i blahé letá, najmilostivej potvrdiť ráčil veľavýznamný a blahosľubný spolok Matice Slovenskej.

Zotri už teda, drahá matka, žalostné slzy z očí svojich, ktoré si cez dlhé stoletia bola ronila nad úpadkom synov svojich: lebo Boh milostivý a národoľubec ukrátil dni utrpenia našeho; ruka jeho očividno spočíva nad synmi tvojimi a požehnáva nádejeplné podujatia jejich. A zaiste, len zvláštnej milosti božej pripísať nám treba, že národ náš slovenský, ktorého driemoty neprajníci naši už vyhlasovali za smrtonosný sen, na prvší ohlas dočasného výboru Matice Slovenskej ozval sa tisícami, a jako tá vdova písma svätého, priniesol ostatnú babku svoju na oltár vzdelanosti, teda budúceho svojho života.

Zaiste len nekonečnej milosti božej, ktorá odmeniť chcela nábožnú myseľ slovenského národa, pripísať treba, že založenie spolku Matice Slovenskej a jeho prvé valné shromaždenie pripadá práve v tisíci jubilárny rok pokresťanenia praotcov našich.

Svätí bratia Cyril a Metod putovali r. 863. z ďalekého Solúna do državy veľkomoravskej, aby tam rozžali svetlo pravdy večnej a tak aby kresťansko-národnú vzdelanosť rozšírili u praotcov našich; i náš nádejný spolok nemá a nemôže mať iný úkol, nežli kresťansko-národnú vzdelanosť, t. j. rozšírenie a upevnenie pravdy, mravnosti a tak i blahobytu v slovenskom našom národe.

Pevne verím, že táto kresťansko-národná vzdelanosť viac neuvädne, že ju nikto viacej z národa nášho nevykorení; lebo, keď je Boh s nami, kto proti nám? A Boh je s nami, lebo len pravdu a spravedlivosť hľadáme a hľadáme ich po cestách zákonných; a Boh bude i naďalej s nami, jestli držiac sa slov žalmisty, v 126. žalme: „Nebude-li Pán staväť dom, darmo sa usilujú, ktorí ho staväjú“, a: „Nebude-li Pán ochraňovať miesto, darmo bedliví sú strážnici“, hľadať budeme i na ďalej len pravdu a spravedlivosť cestami zákonnými. Čo aby sa stalo, pozdvihnime vrúcnu modlitbu k Pánu a kráľovi všetkých pánov, kráľov a národov, a to slovmi, ktorými i sv. cirkev modlieva sa na kolenách, v prach sklonených: Spas, ó Pane, ľud svoj a požehnaj dedictvu svojemu, spravuj ich a povýš ich až na veky! Amen.