ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď v marci 1849 slovenská deputácia pozdravila nového panovníka Fraňa Jozefa v Olomúci, žiadala administratívné oddelenie slovenského národa od maďarského. A vskutku, kromerížska ústava od 8. septembra roku 1850 naoko i zabezpečovala národnosť slovenskú, lebo Uhorsko podelené bolo na okresy podľa národnostných väčšín: pešťbudínský bol maďarský, šopronský nemecký, veľko-varadínsky rumunský, prešporský slovenský; v poslednom mal sa rozvíjať národ slovenský, lebo v ústave bola prisľúbená rovnoprávnosť všetkým kmenom, právo pestovať svoju národnosť a jazyk, školy, svoboda slova a tlače.

Ale k veľkému a nemilému prekvapeniu svojich národov panovník odvolal ústavu kromerížsku už v januári 1852 a v Rakúsko-Uhorsku nastal tuhý centralizmus a absolutizmus, pomiešaný s germanizáciou a bez výhľadov na právo spolčovania sa k rozvitiu národných síl.

A k tomu narobila vláda i rečových zmätkov. Stredná slovenčina, v ktorej Štúr a jeho prívrženci boli spojili národ, bola v bojoch národných mocným faktorom. Ona stvorila spisbu, budila národné oduševnenie, zapaľovala k činnosti a pripravovala politický život. Tak ju bolo treba na základe zásady „divide et impera“ z literatúry a z verejného života vyobcovať. Kollár roku 1849, ako dôverník vlády, odporúčal uviesť češtinu za úradnú reč na Slovensku. Tak sa i stalo. Vládne, úradné „Slovenské Noviny“ vydávali redaktori Lichard a Radlinský roku 1850 už v češtine, alebo, ako ju nazvali, v „staroslovenčine“. Pritom prechovávala vláda i zámery germanizačné, lebo keď národovci slovenskí v Revúci slovenskú nižšiu reálku s vyučovacou rečou slovenskou založiť chceli, vláda zásadne povolila ju len s tou podmienkou, jestli bude nemecká. A z toho zas bolo rozdvojenie medzi Slovákmi. Ale nie nadlho. Lebo prední spisovatelia slovenskí, i evanjelickí i katolícki, sišli sa v októbri 1851 v Bratislave, usniesli sa zostať pri strednej slovenčine ako spisovnej reči a poverili profesora Martina Hattalu vypracovať slovenskú mluvnicu. Hattala ju vypracoval a roku 1852 v Bratislave i vyšla. Na potvrdenie podpísaní sú na nej: Michal Hodža, Jozef Hurban, Ján Palárik, Ondrej Radlinský, Ľudovít Štúr a Štefan Závodník. V mluvnici Hattalovej literárna slovenčina je zasa ako rečový typ Ľudovítom Štúrom do slovenskej spisby uvedený a Hodžovými prácami zdokonalený. Z toho bola na Slovensku radosť veľká. Časopisy, katolícke Cyrill a Method, Katolícke Noviny a Hurbanove Slovenské Pohľady, vychádzaly od roku 1852 už v tejto „opravenej slovenčine“.

Ale i pri tejto významnej udalosti literárny život národa slovenského po roku 1851 bol za celé desaťročie nemotou zastihnutý. Šesť slovenských knižiek a postavenie pomníka Jánovi Hollému boly jediným znakom slovenského života z tejto doby. Dr. Gustáv Reuss vydal svoje výtečné dielo Května Slovenska roku 1853 po česky; Štúrov spis O národních písních a pověstech plemen slovanských pre nepriaznivé domáce okolnosti vyšiel v Prahe tiež po česky, a študiu o Slovanstve a jeho budúcnosti Štúr napísal po nemecky.

No drahý absolutizmus rakúsky dogazdoval dosť skoro, preto panovník Fraňo Jozef zvestoval už 9. septembra 1857, že si želá „rozličné kmeny národné zachovať v ich národnej vlastnosti a pri pestovaní ich reči mať k nim príslušný ohľad“.

Tak uvoľňoval sa i slovenský život a od roku 1858 vychodily almanachy Concordia a Lipy, v ktorých v čistej slovenčine najlepší slovenskí básnici a novelisti vydávali svoje básne, novely, divadelné hry a rozpravy, budili nové nádeje, nový ruch a vzplanutie národných citov. Po porážkach Rakúska v Itálii vydali vo Viedni októbrový diplom roku 1860, ktorý zabezpečoval síce politické výhody len Maďarom, ale vyslovoval i rovnosť národností. No keď panovník svolal uhorský krajinský snem na 6. apríl roku 1861, medzi 324 vyslanci boli len 34 nemaďarskí, a medzi týmito ani jeden národovec slovenský. Už vtedy také boly ústavné svobody Uhorska! Patent cirkevný, 1. septembra 1859-ho vydaný, v ktorom evanjelikom zabezpečovaly sa poriadky, umožňujúce v cirkvi slovenskú samosprávu i slovenské samostatné školstvo, bol zas odvolaný, a školy na Slovensku, ktoré podľa nového sriadenia boly by sa maly pretvoriť na čisto slovenské, prerábäly sa na maďarské.

V tejto povážlivej premene založil Ján Francisci, po vydaní októbrového diplomu radca námestnej rady v disponibilite, v Budíne politický časopis Pešťbudínske Vedomosti, redigujúc ich od 19. marca 1861 do 18. septembra 1863. Francisci viedol časopis znamenite, v duchu novín Štúrových. Ohlasovaly sa v ňom svieže, rezké sily: popri redaktorovi písavali do neho, s širokým rozhľadom a bystrým umom, Štefan M. Daxner, dr. Ján Mallý (Dusarov), Ján Gotčár, Viliam Paulíny-Tóth, Ján Palárik znamenité politické články širokých koncepcií.

Keď národu slovenskému z októbrového diplomu a z politickej situácie ním stvorenej nové nebezpečenstvo hrozilo, impulsom Štefana M. Daxnera dňa 6. a 7. júna 1861 sišlo sa v Turčianskom Sv. Martine, ako Slovenské národné shromaždenie, do 6000 zástupcov slovenských obcí, miest, okresov, mužov svetských i duchovných, učených i pospolitých, mešťanov i zemänov, a tu, všestranne porokujúc o položení slovenského národa, s oduševnením prijali Daxnerovo dôkladne premyslené a výborne odôvodnené Memorandum národa slovenského ku krajinskému snemu uhorskému, žiadajúc: aby osobnosť slovenského národa a vlastenskosť jeho reči bola uznaná a zabezpečená zákonom; aby osobnosť tá v priestore, ktorý zaujíma ako celistvá národopisná masa, bola uzákonená pod menom Slovenského Okolia; aby národné a rečové práva boly vymerané podľa zásady úplnej rovnosti národov uhorských: teda v hraniciach Okolia slovenčina uznaná za orgán života verejného, školského, cirkevného; všetky snemové zákony, nesrovnávajúce sa s rovnoprávnosťou národov, ako 16: 1791, 7: 1792, 4: 1805, 3: 1836, 6: 1840, 2: 1844, 5: 1848 a 16e: 1848, aby boly zrušené; aby bola založená slovenská právnická akademia a na peštianskej universite katedra reči a literatúry slovenskej.

Hlavné body memoranda boly tieto, a národné shromaždenie, keď ich Daxner skvele odôvodnil, prijalo všetky so sviatočnou radosťou.

Ale sotvaže sa účastníci národného shromaždenia rozišli, zaviedli proti memorandu maďaróni Slovenska v podobe vládou objednaných protestov tuhú agitáciu, a tak krajinský snem potom umlčal memorandum. Len v poslednej chvíli, keď sa snem s panovníkom pre svoje osemaštyridsiatnické stanovisko nemohol pokonať a očakával koniec svojho účinkovania, začal v povereníctve prezrek rokovať o národnostnej otázke. Ale panovník 22. augusta 1861 rozpustil snem, a 5. novembra nasledovalo druhé provizorium, ktoré národnostiam, a tak i slovenskému národu, donieslo čo len na krátky čas maličkú úľavu…

Keď Slováci v Uhorsku spravedlivosti nenašli, vyslali vyslanstvo do Viedne. Deputáciu viedol slávny slovenský biskup bansko-bystrický, Štefan Moyses, ktorá 12. decembra 1861 podala panovníkovi „Prosbopis“, vysvetľujúci Memorandum a jeho dôvody. Ale Uhorsko bolo v tom čase v stave výnimečnom, a tak nebolo ani možnosti, ani výhľadu uskutočniť žiadosti v Memorande obsažené. No maličké uvoľnenie predsa len prišlo z audiencie: na horno-uhorských školách slovenčina dostala trocha miesta, zvlášte na katolíckom a evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, ba strpeli slovenčinu i v úradoch, dovolili Slovákom otvárať a vydržiavať si stredné slovenské školy. Tak povstalo hlavne pričinením a obetivosťou Štefana M. Daxnera, v tom čase provizorného podžupana Gemerskej stolice, v Revúci roku 1862 prvé slovenské vyššie gymnázium.

Ale najväčším výdobytkom tejto doby bolo založenie slovenského literárneho spolku Matice Slovenskej.

Schmerlingovo provizorium v Rakúsku a vymenovanie kráľ. námestníka grófa Mórica Pálffyho i kancelára grófa Antona Forgácha pre Uhorsko, pritom neistota verejnoprávnych rakúskych a uhorských štátnych pomerov maly pre slovenský národ aspoň tú dobrú stránku, že po zaďakovaní výstredných maďarských úradníkov dostali sa do štátnych úradov niekoľkí slovenskí národovci, medzi nimi Ján Francisci za radcu ku budínskej námestnej rade, pozdejšie za župana do Liptova, Štefan M. Daxner za pravosúdneho podžupana Gemersko-malohontskej stolice. V niektorých krajoch slovenskí národovci dostali sa za slúžnovcov, tak, že bolo možno pristúpiť k zakladaniu prepotrebných vzdelávacích slovenských ústavov.