ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slavné shromaždenie Matice Slovenskej!

Posvätné číslo trojky značiť nám bude i potomstvu prítomnú schôdzku, valné totiž dnešné shromaždenie Matice Slovenskej. Pod štítom uzákonenia zemepánskeho po tretí krát hrnuli sa zo všetkých strán čarokrásneho Tatránska milovníci národa a života slovenského do pohostinného mesta tohoto, by spojenými silami ducha radili sa a uzavreli, čo by sa im k vytknutému veľavážnemu a šľachetnému smeru shodno a užitočno videlo.

Poobzerajúc sa na minulosť Matice Slovenskej, na prekonanú tak rečeno čiastku duševno-národnej pôdy našej nie bez príčiny cítime radostným citom dmúť sa hrudi naše; bo — buď vďačná chvála všemohúcemu Bohu, ktorý nás posilňoval, večné vďaky dedičnému Kráľovi, ktorý nás zaštiťuje, (Sláva J. Veličenstvu!) úprimná a trvanlivá uznalosť prítomnosti i budúcnosti milým národovcom, obetovavším čas a sily svoje na žertveníku národnej osvety — pokročili sme znamenite!

Vzdor príslovnej chudobe národa našeho shromaždili sme si v krátkom behu dvoch rokov a dakoľko mesiacov majetok povšimnutia hodný a rozmnožujeme ho s ochotnosťou, ohľadom na ťažkosť časov, opravdive podivu hodnou. Tak doviedla Matica naša znášať znamenité útraty na uverejnenie plodov našej mladistvej slovesnosti; podporovať jak verejné naše učebné ústavy, tak i jednotlivých nádejných mladíkov, poruku to lepšej budúcnosti rodu našeho; povzbudzovať výtečníkov našich k prácam národu na česť a úžitok slúžiť majúcim; konečne napomáhať potrebou a núdzou skľúčených a poctivých súkmeňovcov, poskytovaním peňazí na zákonné úroky.

Mimo peňažitého majetku sosbierano znamenité množstvo všakových pomociek vzdelavateľných, záležiacich v knihách, listinách, minciach a umeleckých výtvoroch; z ktorých predmetov mnohé sú nemalej ceny a významnosti ohľadom na dejiny národa našeho.

No ačpráve stav tento radostný je, predsa ďaleko buď od nás, by nás nebezpečnou spoľahlivosťou naplňoval.

Opätujem, čo som pred rokom vyriekol: „Núdza úbohého národa našeho je nevýslovná: potreby jeho sú nesčíselné.“

Ďaleko tedy odstúp od nás podlá zmalátnelosť, ochablosť a neplodné ľúbostkárstvo; doteraz dosiahnuté výsledky účinkovania našeho nech nám nebudú podnetom ospanlivosti, než radšej mocným ostnom príčinlivosti (Sláva!), dúfajúcim už nie bezzákladne v hojné ovocie mužného usilovania našeho a pevne presvedčeným: že spasenie drahého národa našeho zo tmy nevedomosti a z poroby neresti, vyplývajúcich nevyhnuteľne z tejto duševnej tmy, hlavne len od neho samého, to jest: od nás závisí (Tak je, tak! Sláva J. Excelencii!), a že spasenie toto bez všestranného našeho usilovania a vytrvalej pracovitosti naprosto nemožné je.

Len sám všemohúci Boh môže z kamenia tvoriť synov Abrahamových.

Pre silu mnohostranne obmedzeného človeka národ bársktorý už vo hmotnom ohľade je tak zrutné bremeno, že ním choťjaká vonkajšia sila hýbať tak ľahko nedovedie.

O mnoho slabší vliv má vonkajšia sila na vnútorné duševné moci: na rozum a vôľu, na vyviňovanie a zdokonalenie vloh týchto.

Jako síce s jednej strany hatiť, prekážať, tak ovšem i pomáhať, podporovať môže i vonkajší vliv duševné sily a vlohy: nikdy ale konečne buďto zahatať, prekaziť, buďto ale zdarne vyvinúť, zdokonaliť bez vnútorného spoluúčinkovania. Nikdy a nikde nestal sa jednotlivec, tým menej národ nasilu buďto učeným buďto ctnostným. V ohľade tomto duch človeka tak je neodvisný, že i milosti božej, na svoju ovšem ujmu, sprotiviť sa môže.

Nič tedy niet istejšieho, než, že národ bársktorý buďto hlavne prácou vlastnou, vnútorným prebudením, vlniacim sa voždy priestrannejšími kruhy, všestrannou horlivou usilovnosťou, mužnou a obetivou vytrvalosťou, pod štítom pomoci božskej a priazňou spravodlivej občianskej vlády — z poroby duševnej sa zdvíha; buďto ale, zase len hlavne vinou svojou, vlastnou driemavou necitlivosťou, podlou jednotlivcov sebeckosťou, slepou oproti blahoprajným náradám zaťatosťou — navzdor milosti božskej a mnohokrát i priazni spravodlivej občianskej vlády v duševnom otroctve hnije. (Tak je! tak! Sláva Jeho Excelencii! Sláva!)

Tým zreteľne vyviňuje sa i naša hlavnia úloha, splývajúca so všeobecným určením pokolenia ľudského, ktorej nevšimnutie s najžalostnejšími výsledkami nikdy sa minúť nemôže.

Božie ustanovenie plní sa nevyhnuteľne; už či na blaho, či na ztratu našu: to od nás závisí, než plní sa istotne.

Dľa vôle božskej, na príklad, ustanoveno je každému človeku jednúc umrieť. Preto smrti vyhnúť sa nemožno.

Pravda je síce, že blahoslavení mrtví, ktorí v Hospodinu umierajú: naproti ale že smrť hriešnikov je najhoršia; než umrieť je predsa i cnostnému hriešnikovi.

Podobne: poneváč Boh vyriekol nad prvým človekom, že v potu tvári svojej vyhľadávať má chlieb svoj: poneváč Boh človeka tak stvoril k práci, jako vtáka k lietaniu, určeniu tomuto smrteľník bez vlastnej ujmy spreneveriť sa nemôže. (Tak je!)

Ovšem ani ten nie, ktorému cudzie mozole majetok zaopatrily; poneváč jestli práca telesné sily vyčerpať, duševné moci oslabiť môže: zahálka a lenivosť sily jak telesné, tak i duševné neomýlne nivočí a zabíja. (Tak je!)

Práca tedy, usilovnosť, pilnosť a namáhanie je dľa vôle božskej určením jak jednotlivcov, tak i celých národov. Len prácou, ustavičným vyviňovaním a upotrebením jak síl telesných, tak i vloh duševných zdokonaliť a zošľachtiť sa dovedú jednotlivci a národy; zaopatriť si môžu opravdivú dôstojnosť obrazu božieho a zaujať počestné miesto v človečenstve.

Ó, kiež mi tedy dano volať hlasom zemou zatriasajúceho hromu — ba hlasom trúby andelskej, otvárať majúcej hroby v deň posledný:

Rodu môj, milý národe slovenský! (Sláva! Sláva! Sláva!) Spal si duševne stá, ba tisíce liet; precítni už niekdy a zmužni; precítni k práci; bo práca je určenie tvoje, jakožto úda človečenstva, zákonom, pochodiacim z vôle božskej; — pracovať tedy bude Ti voždy, už či len na úžitok iných, či i na svoj (Sláva!): voľ si (Sláva!). Neukazuj mi svoje tvrdé mozole: znám ich! lež priam to mi štiepa srdce horkou žalosťou, že z tak mnoho tvrdých mozoľov tak málo užitku pre Tebä! (Tak je, tak! Sláva J. Excelencii! Zo všetkých strán prestať nechcejúce volanie: Sláva! Sláva! Sláva!) Nesťažuj si, drahý Rodu môj, na krušnú svoju domovinu; oplýva ona nielen krásami rajskými, lež i poklady nevyvažiteľnými; ktoré ale len osvetou rozbystrené oko spatriť a zúžitkovať dovedie. (Sláva!) Neodvolávaj sa, Národe môj, na skromné číslo údov Tvojich. Nikdy nebol početnejší národ Grékov; skromné a neplodné bolo územie Attiky, a jako praví vehlasný Chateaubriand: mesto Athénske, ačpráve nevyrovnávajúc sa počtom obyvateľstva jedinému predmestiu terajšieho Paríža, predsa v dejinách človečenstva o slávu závodí so svetovládnym Rímom; bo nie z množstva nečetných delníkov, lež hlavne zo svornosti, horlivosti a rozumnosti pracovníkov vyplýva zdar činnosti ľudskej. (Tak je!)

Nie tedy vo vyšespomenutých okolnostiach väzí príčina Tvojich nerestí, drahý Rodu môj, lež jedine v nedostatku duševnej osvety. Rozptýlený si jako zrnká poľa piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor. Sostav sa tedy osvetou duševnou, povedomím národním, obecnomyseľnosťou, sostav sa bezpečnými prostriedkami týmito v skalu tuhú, vzdorujúcu i treskom hromov i besnote víchrov.

Máš, drahý Rodu môj, vo vzdelancoch svojich vodcov horlivých, obetivých, množiacich sa, buďte Bohu vďaky, zo dňa na deň (Sláva Bohu!): nezarmucuj ich netečnosťou svojou; však snahy jejich, mnohokráte s bolestnou jejich ujmou spojené, len na dobro Tvoje smerujú. (Sláva im!) Pomysli, národe drahý: odkiaľže bys’ pomoci očakávať mal, jestli nie od svojeti? (Tak je!)

Postavže sa na bezpečné plecia prirodzených vodcov svojich, by si sa povýšil; otvor ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré Ti domáci vedomcovia Tvoji v podobe srozumiteľnej, v prirodzenej Tvojej jadrnej reči prednášajú; pracuj pilne na národa roli dedičnej.

Boj sa pri tom Boha; buď verný dedičnému Kráľovi (Sláva mu!), jako si bol od pamäti ľudskej (Tak je!); buď poslušný zákonom občianskym: a ver mi, Národe drahý, že Ti bude, jako Ti nebolo. (Sláva! Sláva! Sláva!)