ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď uvážime to obrovské množstvo vysťahovalcov, ktorí každoročne prichádzajú zo všetkých európskych krajín do Ameriky — len tohto roku sa ráta s príchodom vyše pol milióna osôb —, v mnohých skrsne otázka, kde nájde toľkéto ľudstvo obživu. Či pri takomto novovekom sťahovaní národov nebudú v krátkom čase i neobývané americké kraje preplnené? Tieto obavy sú opodstatnené len vo východných krajinách pri Atlantickom oceáne, kde zostávajú všetci vysťahovalci, ktorí sa nemôžu dostať na západ a na juh krajiny. Inde sa niet čoho obávať. Napríklad krajina Texas je taká veľká ako Nemecko s Anglickom, a má zatiaľ dohromady len 1 1/2 milióna obyvateľov, kým spomenuté dva európske štáty majú spolu 67 miliónov duší!

Miesta je teda v Amerike dosť, lenže nie každý vysťahovalec je na svojom mieste! Lebo, ako som už povedal, kto nechce alebo nemôže usilovne pracovať, ak si len nepriniesol so sebou zo Starého sveta kapitál, je i tu v Amerike stratený. Namiesto pohodlného a radostného života, o ktorom sníval celou cestou, čaká ho tu žobrácka palica. Medzi vysťahovalcami sú dvojakí žobráci: žobráci z leňošenia a žobráci z telesnej slabosti. Tí prví sa volajú bummers, tuláci, a sú všeobecne opovrhovaní. Sú to ľudia, ktorí vo svojej, starej vlasti dačo vyparatili a útekom do „slobodnej“ Ameriky vyhli zaslúženému trestu. Alebo sú to takí, ktorým doma smrdela robota už od mladosti a tu si myslia, že im pečené holuby budú lietať bez práce a bez starosti do úst. Títo bummeri zostávajú obyčajne v prímorských mestách. V New Yorku v Dome vysťahovalcov je zvláštny oddiel, v ktorom zatvárajú, ako barany, opovrhovaných bummerov. Šaty majú obyčajne otrhané, ale robiť sa ani jednému z nich nechce; v starej domovine si na riadnu prácu neprivykli alebo sa hrali na urodzeného pána. Ale žobrať sa nehanbia. Pretože v meste im každý vyhýba ako nakazeným morovou ranou, túlajú sa po vidieku a nájde sa dobrosrdečný farmár, čo sa dá týmto bedárom najesť. Tak sa potulujú sem-ta, až kým niekde nezahynú. Šťastnejší sú tí, ktorí sa dostanú do niektorého z „opatrovacích ústavov“, kde očakávajú, ako-tak zaopatrení, svoj smutný koniec.

Druhá skupina žobrákov medzi vysťahovalcami sú ľudia, ktorí pre starobu alebo všakové telesné neduhy nemôžu usilovne pracovať. Američania nie sú k nim síce takí necitliví ako k bummerom, ale pre americké vrchnosti sú to veľmi nemilí hostia. Ešte aj teraz sa totiž stáva, že z európskych krajín, najmä z Nemecka, prichodia celé húfy starých, chorých, nevládnych ľudí, ktorí celkom nič nemajú a už doma boli svojim obciam na ťarchu. Aby sa teda doma zbavili takýchto bedárov, zaopatrili im na obecné trovy cestovné lístky a posielali ich v celých húfoch do Ameriky. A nepominul ešte ani jeden ľudský vek od toho času, čo boli všelijakí európski zločinci omilostení, keď sa vysťahovali do Ameriky.

Ale tomuto všetkému nastáva už koniec. Amerika nechce byť útulkom zločincov, ktorí ušli zo starej domoviny, aby tu mohli beztrestne užívať ovocie svojich zločinov alebo páchať zločiny nové. Zjavných previnilcov odovzdávajú americké vrchnosti príslušným vládam, aby ich doma potrestali a zneškodnili. Aj proti práceneschopným bedárom urobila americká vláda opatrenia. Hluchí, slepí alebo inak telesne zmrzačení ľudia, ktorí sú neschopní pracovať, môžu vystúpiť na americkú pôdu len so zámožnou rodinou, ktorá sa podujme ich zaopatriť. Všetkých ostatných mrzákov posielajú bez výnimky nazad do starej domoviny.

To isté sa stáva so starými, celkom chudobnými osobami alebo telesne tak zoslabnutými, že sa vlastnými silami nemôžu poctivým spôsobom vyživiť. Týchto nešťastníkov posielajú nazad do európskych obcí, ktoré sa takýmto divným a neľudským spôsobom chceli zbaviť svojich bedárov. Severné štáty americké, ktoré sú od počiatku svojho trvania založené na dôslednej pracovitosti, nechcú a nemôžu byť všeobecným špitálom pre európskych bedárov, ani všeobecnou trestnicou pre zločincov, ktorí sú nehodní žiť medzi statočnými ľudmi.