ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keďže ste ma už, milí čitatelia, sprevádzali aspoň v duchu na mojej ceste po svete, iste mi nebudete mať za zlé, keď na tomto mieste, predtým ako budem hovoriť všeobecne o manželstvách v Amerike, prezradím niečo na seba: založil som si totiž skromnú domácnosť. Hoci som minulého roku ešte nezavŕšil 30. rok svojho veku, zunoval sa mi už nestály život človeka, ktorý nikde nie je doma. A každý dobre vie, že ani majetkové pomery sú nie v úplnom poriadku tam, kde sa človek musí so všetkým zverovať na cudzie ruky, ktoré len najradšej k sebe hrabú. Konečne bolo treba pomýšľať ešte pri čerstvej životnej sile na budúcnosť.

Vedený týmito a podobnými úvahami zaumienil som si založiť si v Novom svete vlastný domov, i keď vzdialený na 2000 míľ od môjho rodiska. Za prirodzený prostriedok tejto zmeny som uznal stav manželský. Ale viac starostí než samo rozhodnutie mi spôsobila otázka, kde nájsť spoločníčku, aby zodpovedala nielen požiadavkám môjho remeselníckeho stavu, ale aby bola i mravne tak založená, žeby mohla porozumieť i také moje city, ktoré sa netýkajú len starostí o každodenný chlieb a s ním spojených potrieb všedného života. Ako Slovák chcel som zostať i tu v tomto hlučnom roji všelijakých národností verný svojej krvi. Lenže v celom Chicagu, ba bezpochyby v celom štáte Illinois, nebolo ani jedinej Slovenky. Spravil som si teda známosť medzi najbližšími bratmi Čechmi a pošťastilo sa mi nájsť si v každom ohľade vhodnú ženičku, akú treba lampášom hľadať. Spoločnica môjho života je teda Češka a pochádza z Jaroslavíc pri Budějoviciach; presťahovala sa sem s rodičmi pred 10 rokmi. Môžem sa s ňou teda pozhovárať v našej pobratimskej reči od srdca k srdcu.

Na posvätenie nášho manželstva sme si zvolili najpríjemnejší deň, nedeľu 14. novembra 1875. Po skončení obradov zasadli sme si v milom rodinnom kruhu mojej manželky a niektorých známych k priateľskej hostine. Jediné, čo ma v tejto milej spoločnosti tlačilo, bolo to, že som na svoju svadbu nemohol pozvať ani jedného zo slovenských rodákov. Istotne by som to bol urobil, keby som bol mohol niektorého vypátrať, i keby som ho nebol býval predtým poznal.

Udalosti nášho „čestného dňa“ nejdem opisovať; prešli v rodinnej a pobratimskej úprimnosti. Ale jeden výjav predsa len nemôžem zamlčať; poukazuje tiež na rozdielnosť amerického a našského života tam pod Tatrami. Na našu svadbu som pozval aj nášho bossa z jednoduchej úcty k nemu, ako jeho robotník. Príde, dobre, nepríde, i tak dobre. Vykonal som si len svoju povinnosť. Prišli mi tu na myseľ pomery našských remeselníckych kruhov nielen pod Tatrami, ale v celom Uhorsku, ako som ich dostatočne skúsil na svojej vandrovke: keď sa daktorý remeselnícky pomocník stal majstrom, nič mu nebolo také pilné, ako ukázať všetkým pomocníkom svoje panstvo nad nimi. S povýšením nasledovala hneď aj pýcha. Nuž uvidíme, reku, ako prijme náš boss moje pozvanie.

A čo urobil? Prekvapil nás veru najradostnejším spôsobom. Pod jednu pazuchu vzal svoju manželku a pod druhú velikánsky, papierom obalený obraz. Takto vystrojený stúpal pekne-rúče do príbytku, kde sa konala naša svadba. A keď nám vyslovil svoje úprimné blahoželanie, odovzdal nám na pamiatku nášho radostného dňa krásny olejový obraz. Predstavoval vrchovitý kraj podobný našim podtatranským dolinám, o ktorých som viackrát rozprával môjmu bossovi. Na obraze bolo namaľované stádo oviec, ktoré naháňa vlk. Musím priznať, že predmet obrazu ma prekvapil ešte viac ako jeho umelecká krása. Lebo či ho už boss náročky objednal, alebo kúpil len náhodou, námet obrazu dotkol sa mojich rodných citov. Dosť na tom, že sa náš boss, ktorého majetok sa počíta na státisíce, posadil medzi nás robotníkov aj so svojou paňou a veselil sa s nami nenúteným, láskavým spôsobom. Nuž veru, či by sa tam v Európe našlo veľa bohatých majiteľov fabrík, ktorí by poctili robotnícku svadbu svojou prítomnosťou?

Avšak podívajme sa bližšie na daktoré známky amerických manželstiev vôbec. Čo sa týka samého sobáša, právneho spôsobu uvedenia verencov do nového stavu, sú tu manželstvá trojakého druhu: cirkevné, cirkevno-občianske a čisto občianske. O cirkevných manželstvách nemám čo písať; sobáš sa v tomto prípade vykonáva podľa obradov príslušného vierovyznania tak isto ako kdekoľvek inde. O druhých manželstvách iba to podotknem, že sobáš je podobný celkom prvému, lenže po cirkevných obradoch idú ešte novomanželia k richtárovi svojej obce, ktorý potvrdí platnosť ich manželstva aj podľa občianskych zákonov. Trochu obšírnejšie sa zmienim o občianskom sobáši, o tomto novom výdobytku civilizácie, ako som ho tu v Amerike poznal na vlastné oči.

Občianske manželstvá sú tu dvojaké: dobrovoľné a nútené. Tie prvé majú rozličné stupne dobrovoľnosti. Muž, ktorý sa chce oženiť, ide do domu svojej vyvolenej; chodí tam tak dlho, ako rýchle chce dosiahnuť svoj cieľ. Požiada rodičov, priateľov alebo tých, u ktorých je mladucha, o ich privolenie k manželstvu. Ak mu povedia áno, o hodinu môžu byť verenci svoji. Ak však dostane zápornú odpoveď, ide pekne ďalej a začne s návštevami na inom mieste, akoby sa nič nebolo stalo, až príde k tej, ktorá mu bola „súdená“. Aby sa tu niekto trápil preto, že dostal košík, alebo i viac košíkov, alebo aby siahol po zbrani alebo po jede, o tom tu nechyrovať. Takého zúfalca by tu nazvali iba bláznom, ktorý si nezasluhuje ani poľutovanie. Z toho vidíme, že Američania sú v tomto ohľade veľmi chladnokrvní a aj chodenie na vohľady berú celkom z praktickej stránky.

Ale jestvuje ešte aj druhý spôsob dobrovoľného manželstva. Dievčina má veľkú vôľu ísť za svojím milým hoci i na kraj sveta, ale rodičia a rodina alebo jej zákonní poručníci, ak nemá rodičov, nechcú o tomto manželstve ani počuť. Zakážu teda pytačovi ďalšie návštevy a dcére, aby sa s ním ďalej stýkala. Emancipovaná deva si pomyslí: Uvidím, kto by mi mohol môj sobáš prekaziť! Zaľúbenci sa dohovoria, stretnú sa na určenom mieste a idú, či už vo svojom alebo v susednom meste, k sudcovi. Cestou si zavolajú dvoch náhodných mužských za svedkov. Povedia im svoje mená, ako i to, že sa idú zosobášiť, a požiadajú ich, aby im poslúžili. O chvíľku vkročia do sudcovskej kancelárie, prednesú tam svoju žiadosť, že chcú dobrovoľne vstúpiť do stavu manželského. Sudca napíše o celom priebehu krátky protokol a svedkovia dosvedčia, že sa prítomní verenci tak a tak volajú. Novomanželia i svedkovia podpíšu protokol a podľa toho a toho paragrafu zákona sú svoji. Celý tento občiansky sobáš netrvá viac ako štvrť hodinky. Potom idú novomanželia so svedkami do najbližšieho salónu, aby si tam pri raňajkách alebo, ak bol sobáš popoludní, pri poriadnom olovrante trochu pobesedovali, a potom ide každý svojou stranou, akoby sa nič mimoriadneho nebolo stalo.

Medzitým sa domáci vyzvedajú, kde len tá ich dievčina tak dlho môže byť? Razom dohrmí pred bránu fiaker alebo neďaleko zastane železničný vlak a z vozňa vyskočia dvaja mladí ľudia; ponáhľajú sa do rodičovského bytu a predstavia sa domácim ako zákonití novomanželia. Takéto prípady sa stávajú nielen v zámožnejších a vzdelaných rodinách, ale aj medzi pospolitým ľudom. Veľmi často sa stáva, že potom, keď sa už novomanželský párik predstavil ženiným rodičom, pán otec, ak si trúfa, vezme svojho „syna a zaťa“ za golier a vyhodí ho von dvermi. Pani matka pochytí metlu alebo iný nástroj na výkon rodičovského trestu a vyobročí svoju dcéru hneď za horúca po sobáši. Toto však už na samotnú vec nemá vplyv, lebo mladí ľudia sú pred americkým zákonom plnoprávni manželia. Nech si už potom vo svete a v jeho trampotách poradia, ako vedia.

Tretí spôsob, ako si nadobudnúť ženičku, je tento. Deva ide po ulici či už z kratochvíle, alebo po práci a obdobne i mladý človek. Ona sa mu na prvý pohľad zaľúbi a tak on ide chvíľku za ňou. Potom ju pristaví a povie úctivo asi toto: „Slečna, som ten a ten; úctive sa vás pýtam, či by ste nemali vôľu stať sa mojou manželkou?“ Stáva sa i to, že dievčina odpovie záporne; v takom prípade ide šuhaj spokojne ďalej, lebo nič nestratil. Ale stáva sa i to, že po krátkom okúňaní dostane kladnú odpoveď. V tom prípade podľa amerických obyčají nepodá ona jemu rameno, ale on ju chytí popod pazuchu, aby mu hádam neuskočila, a idú k sudcovi na sobáš. Potrebných dvoch svedkov si cestou zaopatria; a keď sú už pred sudcom, opakuje sa všetko tak, ako som to už bol spomenul. Mladí ľudia sú svoji. Keď prídu potom novomanželia k nevestiným rodičom, často sa opakuje nemilá scéna, podobná tej, akú som opísal. Ale stáva sa i to, že sú rodičia s činom svojej dcéry spokojní a sú radi, že predsa sa len našiel kupec pre ich živý tovar, kým sa ešte celkom nepreležal. Takto dvaja mladí ľudia, ktorí sa ešte ráno ani len nepoznali, napoludnie toho istého dňa sedia už jeden pri druhom ako zákonití manželia.

A teraz niečo o nútených manželstvách. Tie vznikajú obyčajne v divadlách alebo na zábavách a pri verejných tancovačkách. Divadlá tu majú tú zvláštnosť, že či už bolo predstavenie smutné, alebo veselé, obyčajne nasleduje po ňom tanečná zábava. Sedadlá sa povynášajú na javisko a vyprázdnená dvorana je pripravená na tanec. Komu sa ľúbi, zostane, komu nie, ide domov. Skrytým cieľom týchto tanečných zábav je upevniť už nadviazané známosti v divadle a nastaviť klepce šuhajom, ktorí len nedávno došli z Európy a ešte nie sú oboznámení s americkými zvykmi. Nik sa tu nepozastaví na tom, keď do divadla príde samotná žena, nech je už mladá aleba stará, slobodná alebo vydatá; a môže teda i po divadle zostať sama na tanečnej zábave.

Inak je to s tanečnými zábavami. Na verejné plesy samotná žena nemá prístup; musí mať po boku mužského, nech je to už otec, brat, alebo čo len dajaký známy. Muž, ten môže i sám vstúpiť do tanečnej sály, ale zaplatiť musí toľko, ako keby bol prišiel v sprievode ženy. Výška vstupného závisí od toho, aká nádherná je miestnosť a koľko hudobníkov účinkuje. Na jednoduchých robotníckych zábavách, kde celá banda pozostáva iba z troch chlapov, je vstupné iba 25 centov. Tanečné zábavy pre lepšie vrstvy obyvateľstva sa odbavujú vo vkusne pripravených a nádherne osvetlených miestnostiach a pri dostatočnej hudbe, avšak len čo do množstva hudobníkov; akosťou sa tunajšie hudby nemôžu ani len prirovnať k európskym, zvlášť nie k hudbám v rakúsko-uhorskej dŕžave. Vstupné do týchto miestností býva 1 dolár pre mužského, či už ide sám, alebo so ženou. Dlážka dvorany je vyleštená a posypaná ešte aj liadkovým práškom, takže človek v tanci menej zbehlý ťažko sa udrží na nohách. V takýchto miestnostiach sa pije okrem iných jemnejších nápojov i víno, ktorého fľaška stojí našich štyri až šesť zlatých. Na robotníckych zábavách sa hostia častujú i pivom.

Vojdime do takejto prednejšej dvorany; veď i Slovák si môže obzrieť americký svet v jeho nádhere. Svetlo je skvostné, akoby chcelo vyzývať jasný deň na súboj. Obecenstvo, ženy i muži, ak nie je krásne, je aspoň vkusne oblečené. Hodváb tu má prevahu a okolo človeka všetko len tak šuští, ako keď jesenný vietor udrie do suchého lístia v hore alebo akoby celý rad chlapov nakladal suché seno do vozov. Tieto ženy sú väčšinou Američanky; ale i Škandinávky (Dánky, Švédky a Nórky) vedia upútať na seba pozornosť. Nuž a kto by Nemkám, aspoň väčšine z nich, neuznal, že sa veru vedia pristrojiť na bál? Do tejto skvostnej dvorany má prístup každý, kto je slušne oblečený, kto dá svoj dolár za vstupné a kto sa drží v medziach všeobecnej verejnej mravnosti. Zásada: rovnaké bremená, rovnaké práva platí i pri amerických zábavách. Uvidíte tu milionára, ktorého ani najmenej neuráža to, že má za suseda svojho kupeckého pomocníka alebo i čeľadníka; nik, kto sa vie slušne správať, nebude ho mýliť v jeho radovánkach. Tu sa služobná kuchárka šuchoce práve v takých hodvábnych šatách ako jej pani. Tu vidieť najvyšších úradníkov a pisárov spokojne kráčať vedľa seba a vrátnik nejakého veľkého domu pohybuje sa medzi svojím panstvom tak isto vesele a nenútene. Čo sa týka ročnej doby, v zábavách sa neberie žiaden ohľad na to, či je pôst alebo advent; tance a všetky verejné kratochvíle sa odbavujú práve tak v advente, ako i v pôste, a to bez prerušenia, obyčajne v sobotu, aby si i účastníci mohli v nedeľu dobre odpočinúť. Podotknem ešte i to, že matka málokedy sprevádza dcéru do plesovej dvorany, ale zverí ju na tanečníka, ktorý ide s ňou už z domu.

Tanec je v najlepšom behu a „klepce“, z ktorých má byť potom nútené manželstvo, pomaly sa pripravujú. Hudba i tance sú také ako v Európe, preto sa o nich netreba zvlášť zmieňovať. Spomeniem však tanec, ktorý je v Amerike zvlášť obľúbený; Je to takzvaný „skoch“. Ako už aj sám názov prezrádza, je pôvodu škótskeho. Tanečníci si obujú drevené topánky a podľa taktu hudby udierajú hneď opätkom, hneď zas predným koncom topánky o dlážku dvorany, a robia to veľmi rýchle a obratne. Medzi tancom spriadajú známosti, ktoré sa v mnohom prípade začali už v divadle; tanečníci sa bližšie zoznamujú a hovoria o sebe. Rozpravy medzi mladými ľuďmi sú čím ďalej tým viac dôverné a často sa stáva, že horkokrvný šuhaj, prv než odbije dvanásta hodina, uchytí si „polonevedomky“ podľa európskeho spôsobu bozk. Stáva sa to najmä pri bufete, kde tanečník zavedie spoločnicu na občerstvenie.

Je polnoc. Povinnosťou každého muža je, aby svoje milé bremeno počastoval. A prečože by mal byť náš šuhaj horší od iných, keď má v tobolke dosť dolárov? Objedná teda okrem veľmi chutných jedál i najlepšie vína a pri penivom šampanskom zazdravká si s tanečnicou, ktorú podľa európskeho zvyku považuje za jednodennú známosť, vediac, že v Európe práve tie ženy, ktoré majú na verejných miestach najviac obletovačov, najťažšie dostanú niekoho za muža. Alebo čože sa môže stať v Európe slobodnému šuhajovi, keď na báloch čo ako vyznačovanú krásavicu nechal sedieť? Najviac ak ho v súkromných rozhovoroch nazvú pobehajom. Tu si však, braček, v klepci! Lebo podľa amerických obyčají sa už jedno pobozkanie považuje za polovičný sľub manželstva. Neskoro ráno, keď sa účastníci rozchádzajú, každý mužský si odprevádza svoju tanečnicu domov. A tu sa rozlúčia so srdečným: „Do videnia, do videnia!“ Náš čeľadník však ani zďaleka netuší, že toto do videnia má sa stať pred súdom.

Po radovánkach často nasledujú v živote ľudskom bedovanky. Platí to najmä o amerických tanečných zábavách, keď mužský trovil na dve strany: za seba i za svoju spoločnicu. Hoci sú tu jedlá veľmi lacné — za jeden dolár sa môžu dve osoby najesť do sýtosti —, predsa celá útrata môže dosiahnuť i 10 dolárov, najmä vtedy, ak svoje „drahé bremeno“ mužský častoval drahými vínkami. Ale tieto trovy by sa tak veľmi nedotkli nášho šuhaja, keby nebolo iných následkov zo zábavy. Ak sa mužský z akejkoľvek príčiny odpútal od svojej milej, ktorej robil na verejnej zábave partnera, môže očakávať súdne predvolanie, a to pre nedodržaný sľub manželstva. I nášho šuhaja navštívi raz constabler (súdny sluha) a doručí mu písomné oznámenie, že toho a toho dňa v tú a v tú hodinu má prísť k súdu. Ide teda v určený čas na súd. Svedomie má čisté; veď nič neukradol, nikoho neoklamal, nikomu vedome krivdu nespôsobil. A pre takú nevinnú známosť sa mu predsa nemôže nič stať.

Šuhaj je v určenú hodinu pred súdom a nájde tam už svojho predošlého anjela ako žalobnicu. Sudca sa vážne zatvári, vyvolá obe stránky a obžalovanému prečíta obsah žaloby. Potom sa začne asi takáto procedúra:

Sudca obžalovanému: Vaše meno?

Obžalovaný: N. N.

Sudca: Odkiaľ ste?

Obžalovaný: Odtiaľ a odtiaľ.

Sudca: Aké máte zamestnanie?

Obžalovaný: Som to a to.

Sudca: Je pravda, že ste s tu prítomnou miss Mary N. toho a toho večera boli tam a tam na plese?

Obžalovaný: Áno, bol som.

Sudca: A je ďalej pravda, že ste sa v tú noc s touto lady bozkávali?

Obžalovaný (okúňavo): Veď to hádam nebol nijaký trestuhodný čin ani priestupok.

Sudca: Čo je trestuhodný čin alebo priestupok, o tom rozhoduje zákon. Ja si prosím určitú odpoveď na moju otázku!

Obžalovaný: Bozkal som ju, ale iba raz.

Ona: Aj viac ráz, pán sudca.

Obžalovaný: Možno, že raz, alebo i desaťkrát, bez odporu.

Sudca: Teda uznávate; a či je ďalej pravda, že ste miss Mary N. sľubovali pritom i manželstvo?

Obžalovaný: To rozhodne popieram, to je nie pravda! Takéto sľuby, ktoré nemôžem splniť, mi neprišli ani na um.

Ona: Pravda je, pán sudca. Sľuboval mi to istotne.

Obžalovaný: To nie je pravda, môžem to i prísahou potvrdiť.

Ona: Aj ja prosím, aby mi pán sudca dovolil odprisahať, že mám pravdu, keď ho obviňujem z toho, že nedodržal sľub manželstva.

Sudca v zmysle zákona jej povolí, ako hodnovernejšej stránke, prísahu a ona odprisahá, že jej sľuboval manželstvo. Náš európsky zmýšľajúci šuhaj stojí pri tomto výjave ako socha, keď vidí, že tie krásne ústočká skladajú krivú prísahu. Po skončenej prísahe oznámi sudca rozsudok: Podľa toho a toho paragrafu zákona mladý muž N. N. je povinný vziať si túto lady za manželku. Všetko toto zapíše hneď do súdneho protokolu. Žalovanému sa, pravda, teraz otvoria oči a začne rozmýšľať, ako by mohol vyvrznúť z tohto klepca.

Takéto prípady často sa opakujú v rozličných spoločenských vrstvách. Pravda, ak je lady takej ničomnosti nie schopná, nežaluje. Ale stáva sa i to, že sa mladý muž nevyhovára, že sľúbil manželstvo, ale že to myslel iba žartom. Dievčina môže vtedy daný sľub spravodlivou prísahou potvrdiť. Výsledok je však vždy ten istý: vezmi si ju, a keď nie, plať prisúdenú pokutu, alebo hybaj do chládku. Apelácie tu nieto. Keď teda odsúdený nechce zaplatiť dosť vysokú pokutu, ani si pol roka odsedieť, nezostáva mu nič iné, než si vyvoliť z troch ziel to najmenšie: podpíše protokol, že si miss Mary N. vezme, a tak vstúpi do rodinného zväzku, ktorý potom obyčajne rozlúči — palica!

Toto sú formality núteného manželstva; a keďže o nich hovorím, tak ešte spomeniem, v akej forme sa uzatvárajú slobodné manželstvá. Povolenie k ženbe sa síce musí žiadať u krajského súdu, ale to každý hneď dostane na tlačenej ceduľke, len čo sa správca súdu tak „naoko“ presvedčil, že žiadateľ je plnoletý. Keď je táto listina, povoľujúca sobáš, hotová, úradník zavolá: „Klobúk dolu^[1] a pravú ruku hore, lebo sa ide skladať manželská prísaha.“ Prísahu však len číta úradník sám, „akoby hrach sypal“, aby len bol celý obrad čím skôr odbavený. Stránky medzitým držia pravé ruky zdvihnuté. Kto má povolenie v ruke, môže ísť potom k duchovnému hociktorého vyznania, aby ho cirkevne zosobášil. Za povolenie sa platí jeden a pol dolára; toľko som i ja skutočne zaplatil.

Američania majú však predsa len účinný spôsob, ako vyhnúť nútenému manželstvu. Myslím tým útek z doterajšieho bydliska do iných amerických krajov. Kto raz príde do Spojených štátov amerických, môže byť, čím chce, môže sa volať, ako chce, môže chodiť po celom území, kadiaľ chce, a nik sa ho nebude pýtať, odkiaľ je, čo je alebo či má nejaký preukaz totožnosti, ktorý my voláme pasom. Tak napríklad ja Daniel Šustek, rodom zo Slovenskej Ľupče, vyučený stolár, bývajúci teraz v Chicagu, kedykoľvek sa môžem odobrať napríklad do mesta Cincinnati a tam povedať, že som Nemec z Mníchova a že sa volám Hans Bretschneider a že som rezbár. Alebo keby ma napadlo ísť do Bostonu a tam by som povedal, že som Francúz Jan Chiffonier a že som hoci aj maliar, nik by nežiadal úradné vysvedčenie o mojich schopnostiach. Konečne v hlavnom meste Washingtone mohol by som sa vydávať za rodáka z Ázie, lebo prípadne vedel by som dosť rozprávať o tejto „svojej domovine“.

Tieto vnútorné pomery sú akoby stvorené na to, aby človeka, ktorý má zlé svedomie, vábili k úteku. Preto mnohí vyhýbajú týmto spôsobom nútenému manželstvu. Iste nejednému z vás sa zdá tento spôsob nečestný, to uznávam, ale praktický Američan rozmýšľa inak. Pomyslí si, že svojím odchodom nikomu neuškodí a sebe si pomôže; drží sa všeobecne známeho porekadla: bližšia košeľa ako kabát. Ak teda niekto dostane úradné predvolanie vo veci ženby s poznámkou, aby toho a toho dňa prišiel na príslušný súd, a keď tuší neprajný výsledok pojednávania, ešte toho istého večera zbalí kufre, poplatí svoje dlžoby, aby bol po tejto stránke bezpečný, sadne na železnicu a už je tam! Keď príde stanovený deň súdu, náš vtáčik je už obyčajne na sto míľ vzdialený; čím, ďalej, tým lepšie.

Sluha sa teda vráti pred súd s novinkou, že dotyčný odcestoval a nikto nevie kam. Tu máš teda, nešťastná mladucha, výsledok svojej žaloby! Vtáčik ti uletel z klietky. Smeje sa vo svojom novom bydlisku do hrsti, že ho môžu teraz zosobášiť in contumatiam. Nuž ale či ďalej nehľadajú takéhoto vinníka a či ho pri dolapení nepotrescú? Ale áno. Lenže to sa zriedkakedy stáva. Sudca sa prítomnej žalobkyne opýta, či chce dať žalovaného hľadať, keďže ho tu niet a nik nevie povedať, kam odišiel. Ak povie, že áno, vypočíta jej trovy, ktoré sú spojené s jeho hľadaním, čo býva niekedy aj viacsto zlatých, ktoré ona musí vopred zložiť, lebo ujdený ženích sa nemôže hľadať na štátne útraty. A kto chce mať muža, nech zaplatí čo treba. Nech sa nik nediví, že hľadanie zmiznuvšieho toľko stojí. Pohonný list sa totiž rozpošle do všetkých 37 amerických štátov, a to predsa len niečo stojí. Ďalej treba tento list dať vytlačiť, rozposlať prostredníctvom policajného komisára a uverejniť vo všetkých novinách. Po vypočítaní všetkých týchto trov urobí žalobkyňa kyslú tváričku, lebo nemá toľko peňazí, alebo keby ich aj mala, nechce ich riskovať. Veď je otázne, či sa jej vtáčik nájde a či ho dolapia. Obyčajne teda odpovedá sudcovi, že od hľadania odstupuje. Sudca to zapíše do protokolu, a pravota je skončená. Ona sa poberá domov, rozmýšľajúc o tom, že azda budúcne bude šťastnejšia a že sa ešte aj bez peňažných trov môže vydať. Príde hlúpy, čo to kúpi.